znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 193/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. S. M., PhD., B. Bc. Z. M. a mal. V. M., obe bytom B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 287/2006, 3 Cdo 288/2006, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 PZ 43/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. S. M., PhD., Bc. Z. M. a mal. V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2007 doručená sťažnosť MUDr. S. M., PhD. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), Bc. Z. M. a mal. V. M. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   3   Cdo   287/2006, 3   Cdo   288/2006,   ako   aj   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 PZ 43/07.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú:„Dňa 17. 8. 2006 sme podali sťažnosť pre porušovanie základných práv podľa čl. 41 ods. 1-5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní 15C   144/00-154   Okresného   súdu   Bratislava   V.   a   Krajského   súdu   v   Bratislave, č. k. 2 Co 58/04-255   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky.   Zároveň   sme   požiadali na základe § 52 ods.   2 zákona 38/1993 o odloženie výkonu rozhodnutia.   Doposiaľ sme nedostali žiadnu odpoveď z Ústavného súdu SR a pravdepodobne doposiaľ v tejto veci Ústavný súd SR nekonal. (...)

Dňa 2. 8. 2006 sme zaslali dovolanie Najvyššiemu súdu SR (...) a popritom sme podali podnet na mimoriadne dovolanie Generálnej prokuratúre SR dňa 14. 9. 2006 (...). Dňa 15. 11. 2006 sme dostali odpoveď z Generálnej prokuratúry, že podnet na mimoriadne dovolanie   odkladá,   nakoľko   ochranu,   ktorú   požadujeme   je   možné   dosiahnuť   riadnym dovolaním. (...)

Dňa 23. 1. 2007 náš advokát JUDr. Marián Rebro dostal rozhodnutie, že najvyšší súd SR riadne dovolanie odmieta z procesnej neprípustnosti. (...)

Preto sme dňa 27. 1. 2007 podali znovu podnet na mimoriadne dovolanie, nakoľko Najvyšší súd SR odmietol naše riadne dovolanie a teda, že sa nezaoberal meritom veci (...). Dňa   12.   3.   2007   sme   dostali   odpoveď,   že   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky dospela k záveru, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania zistené neboli a postup   konajúcich   súdov   v   predmetnej   veci   ako   aj   ich   rozhodovanie   je   potrebné považovať za postup v súlade so zákonom (...).

Preto   sme   dňa   28.   3.   2007   podali   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania   podľa   §   34   ods.2   zákona   č.   153/2001,   kde   sme   vysvetlili   skutočnosti,   prečo si myslíme,   že   Generálna   prokuratúra   SR   nekonala   v   súlade   so   zákonom   a   nehľadela na základné práva (...). Dňa 28. 5. 2007 po uplynutí 2 mesačnej lehoty vyplývajúcej zo zákona 153/2001 sme urgovali vybavenie opakovaného podnetu (...).

I napriek hore uvedenému sme dňa 14. 6. 2007 dostali od Generálnej prokuratúry SR zamietavú odpoveď na náš podnet (...).“

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vydal tento nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   aj   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spisovou značkou 3 Cdo 287/2006 a 3 Cdo 288/2006 a VI/2   Pz   43/07-15   porušili   základné   práva   sťažovateľov   MUDr.   S.   M.   PhD.,   Z.   M.   a maloletej V. M. a to čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Najvyšší súd   Slovenskej republiky   a   Generálna   prokuratúra Slovenskej   republiky je povinná zaplatiť sťažovateľom MUDr. S. M. PhD., Z. M. a maloletej V. M. primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000.000 Sk, za porušenie ich základných práv v konaní 3 Cdo 287/2006 a 3Cdo 288/2006 a VI/2 Pz 43/07-15 podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

Na základe § 52 ods. 2 zákona 38/1993 žiadame o odloženie výkonu rozhodnutia rozsudku 3 Cdo 287/2006 a 3Cdo 288/2006.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 287/2006, 3 Cdo 288/2006, ako aj postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 PZ 43/07.

1. Ústavný súd 2. augusta 2007 na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) zistil, že sťažovateľmi namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 287/2006, 3   Cdo   288/2006   zo   14. decembra 2006   nadobudlo   právoplatnosť   18. januára 2007, t. j. v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie nimi označených práv a za porušovateľa svojich práv označili najvyšší súd, už porušovanie označených základných práv netrvalo, teda konanie, ktorým malo dochádzať k zbytočným prieťahom bolo skončené dňom 18. januára 2007, t. j. po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd predmetnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Porušenie označených práv sťažovatelia vidia aj v tom, že generálna prokuratúra porušila nimi označené základné práva v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 PZ 43/07 tým, že neakceptovala   podnet   z   27. januára 2007   podaný   sťažovateľom   v 1. rade   a ani   jeho opakovaný podnet z 28. marca 2007 na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľ v 1. rade vo svojom podnete generálnej prokuratúre z 27. januára 2007 žiadal   o   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 15   C 144/00 z 25. novembra 2003 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 58/04-255 z 31. mája 2005, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený.

Generálna   prokuratúra   listom   č. k. VI/2   PZ   43/07-9   z 12.   marca   2007   vybavila predmetný podnet sťažovateľa v 1. rade odložením, pretože dospela k záveru, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania zistené neboli a postup konajúcich súdov v predmetnej veci,   ako   aj   ich   rozhodovanie   je   potrebné   považovať   za   postup   v súlade   so   zákonom. Zároveň sťažovateľa v 1. rade poučila podľa § 34 ods. 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, že ďalší opakovaný podnet bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.

Sťažovateľ v 1. rade podal 28. marca 2007 generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 58/2004 z 31. mája 2006 a proti jeho uzneseniu sp. zn. 2 Co 412/2005 z 28. apríla 2006 z dôvodov podľa § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Generálna prokuratúra   jeho   opakovaný   podnet   vybavila listom č. k. VI/2 PZ 43/07-15 z 5. júna 2007, v ktorom mu oznámila, že opakovaný podnet z 28. marca 2007 neobsahoval   žiadne   nové   skutočnosti,   právne   relevantné   ako   dovolacie   dôvody (§ 243f ods. 1   OSP),   ktoré   uvádzal   vo   svojom   podnete   z   27. januára 2007,   a   preto   ho „nevybavovala“.

Ústavný súd poznamenáva, že ak sa občan obráti na generálnu prokuratúru, alebo generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania, tak mu tým nevzniká právo, aby generálna prokuratúra alebo generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podali, ale právo, aby orgány prokuratúry jeho podnet riadne vybavili (napr. III. ÚS 42/04).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a vzhľadom na to, že generálna prokuratúra podnety na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľa v 1. rade riadne vybavila a postup generálnej   prokuratúry   nesignalizuje   možnosť   vysloviť   porušenie   základných   práv označených   sťažovateľmi   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie,   sťažnosť   sťažovateľov v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2007