znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 193/06-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RSDr. K.   T.,   bytom   B.,   a PhDr. P.   P.,   bytom   B., zastúpených advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Sž 59-60/03 z 30. októbra 2003 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 6/2004 z 21. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. K. T. a PhDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2005 doručená sťažnosť RSDr. K. T. a PhDr. P. P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 59-60/03 z 30. októbra 2003 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 6/2004 z 21. apríla 2005.

Skutkový stav, v ktorom   sťažovatelia vidia   porušenie svojich práv, je v sťažnosti opísaný   od   6. decembra 2002,   keď   minister   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „minister“) vydal dva personálne rozkazy, ktorými ich podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustil zo služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej okrem iného uvádzajú:

«Podľa tohto rozhodnutia sme porušili služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, pretože sme

a) na   základe   predchádzajúcej   ústnej   dohody   za   finančnú   odmenu   opakovane poskytovali Rádiu T. v období najmenej od mája do októbra 2002 príspevky,

b) v rozhovore   s moderátorom   rádia   T.   sme   uvádzali   informácie   o vybraných kriminálnych   prípadoch,   dopravných   nehodách   a iných   udalostiach,   ktoré   sme   získali v rámci svojho služobného zaradenia,

c) tieto informácie sme poskytovali v čase služby alebo služobnej pohotovosti a to aj prostredníctvom služobných prostriedkov spojenia,

d) za   poskytnuté   príspevky   nám   rádio   T.   vyplatilo   mzdu   32.710.- Sk, resp. 23.118.- Sk,

e) poskytovanie   takýchto   informácií   patrí   do   náplne   našej   služobnej   činnosti,   za ktorú poberáme služobný plat,

f) tým sme vykonávali inú zárobkovú činnosť, čím sme porušili § 48 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z.,

g) uvedeného   konania   sme   sa   dopustili   napriek   tomu,   že   za   takéto   konanie   sme už boli „riešení“ v zmysle § 54 zákona č. 73/1998 Z. z.

Minister na základe vyhodnotenia tohto skutkového stavu došiel k záveru, že sme zvlášť   hrubým   spôsobom   porušili   základné   povinnosti   policajta   uvedené   v   § 48   ods. 3 písm. f) zákona č. 73/1998 Z. z. a naše ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení služobných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ na ich čestnosti.»

Nadväzne   na   uvedené   personálne   rozkazy   ministra   sťažovatelia   podali   proti   nim 19. decembra 2002   rozklady,   v ktorých   namietali,   že   sa   nedopustili   porušenia   služobnej prísahy   alebo   služobnej   povinnosti,   a   už   vôbec   nie   zvlášť   hrubým   spôsobom, a preto v danom   prípade   neboli   splnené   podmienky   podľa   § 192   ods. 1   písm. e)   zákona č. 73/1998 Z. z. pre ich prepustenie zo služobného pomeru, čo zároveň skutkovo a právne odôvodnili.   Minister   však   nimi   podané   rozklady   rozhodnutiami   z 21. februára 2003 zamietol   a napadnuté   rozhodnutia   (personálne   rozkazy)   zo   6. decembra 2002   o   ich prepustení zo služobného pomeru potvrdil.

Sťažovatelia podali 15. apríla 2003 proti rozhodnutiam ministra z 21. februára 2003 dve samostatné žaloby a domáhali sa ich zrušenia. Zmieňujú sa o tom, že «V žalobe sme v jednotlivých bodoch konkrétne poukázali na naše doterajšie námietky a dôkazy, ktoré sa nachádzajú   v spise   Ministerstva   vnútra   SR   (ďalej   len   „ministerstvo“),   vo   väzbe na rozhodnutia   o rozklade,   ktoré   na   naše   námietky   nereagujú   alebo   reagujú   v rozpore so skutočným stavom veci a existujúcimi dôkazmi. Okrem toho sme sa k žalobe v priebehu konania   na   najvyššom   súde   ešte   vyjadrili   písomne   17. 9. 2003   a predložili   sme   ďalšie dôkazy.

Najvyšší   súd   SR   obe   naše   žaloby   spojil   na   spoločné   konanie   a rozhodol   jedným rozsudkom z 30. 10. 2003 sp. zn. 4 Sž 59-60/03, ktorým zamietol naše žaloby podané proti rozhodnutiam ministra...».

Proti   uvedenému   prvostupňovému   rozsudku   najvyššieho   súdu   podali   sťažovatelia 30. decembra 2003   odvolanie,   ktoré   písomne   doplnili   13. septembra 2004.   Vo   svojom odvolaní sťažovatelia argumentovali najmä tým, „... že najvyšší súd v napadnutom rozsudku prakticky   iba   odcitoval   znenie   zákona   č. 73/1998   a text   rozhodnutí   o našom   prepustení zo služobného pomeru“. Ďalej uviedli, že „... tieto všeobecné tvrdenia nespĺňajú zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p., pretože   neobsahujú   ani   jeden   konkrétny   dôvod   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia vo väzbe na nami namietané konkrétne skutočnosti“.

Napadnutý prvostupňový rozsudok je podľa sťažovateľov iba všeobecne a frázovito odôvodnený, čo je v rozpore s § 157ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pre jeho nepreskúmateľnosť.

Sťažovatelia   uviedli   aj   to,   že „Podaním   z 13. 9. 2004   sme   najvyššiemu   súdu predložili   uznesenie   prokurátora   Vyššej   vojenskej   prokuratúry   v T.   zo   16. 8. 2004 č. VPt 109/04-12,   ktorým   prokurátor   zrušil   v celom   rozsahu   uznesenie   prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry v B. z 1. 3. 2004 sp. zn. Opv 489/02 o našom trestnom stíhaní   pre   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   § 158   ods. 1 písm. a) Tr. zák. Poukázali sme najmä na právne hodnotenie skutkov, pre ktoré sme boli trestne stíhaní, pretože vyšší vojenský prokurátor došiel k záveru, že pri realizácii tejto našej masmediálnej činnosti sme nekonali ako verejní činitelia, ale ako spravodajcovia alebo   novinári   a plnili   sme   iba   povinnosti   z uzavretých   zmlúv   s prevádzkovateľmi rozhlasových staníc. Podľa prokurátora sme oprávnene dostávali honoráre a nejde v tomto prípade o neoprávnený náš prospech“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   1 Sž-o-NS 6/2004   z   21. apríla 2005   napadnutý rozsudok sp. zn. 4 Sž 59-60/03 z 30. októbra 2003 potvrdil po tom, ako dospel k záveru, že sťažovatelia   v čase   od   mája   2002   do   októbra   2002   poskytovali   rádiu   T.   informácie o kriminálnych   prípadoch,   dopravných   nehodách   a iných   udalostiach, pričom   čerpali z poznatkov   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   ako zamestnávateľa.   Podávanie   takýchto   informácií   bolo   podľa   najvyššieho   súdu   v popise pracovnej   náplne   sťažovateľov,   pričom   nešlo   o príspevky   chránené   autorským   právom, pretože ochrana podľa   tohto zákona   sa   nevzťahuje na denné správy. Aj   podľa   zistenia najvyššieho   súdu   pokračovali   sťažovatelia   v tejto   činnosti   napriek   pohovoru   zo   16. júla 2002,   pri   ktorom   boli   upozornení,   že   poskytovanie   informácií   médiám   za   odmenu je v rozpore s autorským zákonom.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia podrobne popisujú, v čom vidia nezákonnosť druhostupňového   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   poukazujúc   najmä   na   neúplnosť   spisu najvyššieho súdu, neumožnenie vyjadriť sa k prepisu textov ich príspevkov pre rádio T. a k jeho stanovisku. Najvyššiemu súdu vytýkajú aj to, že im nezaslal na vedomie vyjadrenie ministerstva   k ich   žalobám   a v celom   konaní   došlo   podľa   nich   k pochybeniu   aj v tom, že „... žiadny z orgánov, ktorí vo veci konali, neodpovedali na niektoré naše námietky, ktoré sme   uplatnili   v konaní   a ktoré   majú   vecný   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutí   o prepustení zo služobného pomeru“.

Z týchto   dôvodov   považujú   sťažovatelia   napadnuté   rozsudky   najvyššieho   súdu a konanie, ktoré im predchádzalo, za neústavné a na podporu tohto názoru citujú v závere sťažnosti z doterajšej judikatúry ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky.

Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   okrem   iného   v rozhodnutí   vo   veci   samej vyslovil, že:

„... rozsudkami   Najvyššieho   súdu   SR   z   21. 4. 2005   sp. zn.   1 Sž-o-NS 6/2004 a z 30. 10. 2003   sp. zn.   4 Sž 59-60/03   boli   porušené   naše   základné   ústavné   práva na zákonný a spravodlivý súdny proces a rozhodnutie

(...)   zrušil   rozsudky   Najvyššieho   súdu   SR   z 21.   4.   2005   sp. zn.   1 Sž-o-NS 6/2004 a z 30. 10. 2003 sp. zn. 4 Sž 59-60/03 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a (...) priznal nám náhradu trov konania.“

II.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   v   rámci   prípravy   jej   predbežného prerokovania vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním sp. zn. KP 8/05 z 24. októbra 2005, ktorým sa nestotožnil so skutkovým stavom veci opísaným sťažovateľmi ani s ich argumentáciou, ktorá ich viedla k podaniu sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a preto považuje sťažnosť za nedôvodnú.

K obsahu sťažnosti sa vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu okrem iného uvádza:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   súd   svojím   rozsudkom z 21. apríla 2005   sp. zn.   1 Sž-o-NS 6/2004   v   súlade   so   zákonom   potvrdil   napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2003 č. k. 4 Sž 59-60/03-22, ktorým   konal   ako   súd   prvého   stupňa   v   spojených   veciach   sp. zn.   4 Sž 59/03   a   sp. zn. 4 Sž 60/03.

Nezodpovedá skutočnosti námietka žalobcov, že spis odvolacieho súdu bol v čase rozhodovania neúplný a že sa žalobcovia nemali možnosť vyjadriť k jeho obsahu.

Právny   zástupca   žalobcov   1)   a   2)   požiadal   o   nahliadnutie   do   súdneho   spisu,   v ktorom sa nachádzali aj spisy súdu prvého stupňa sp. zn. 4 Sž 59/03 a sp. zn. 4 Sž 60/03. V uvedených   súdnych   spisoch   boli   pripojené   aj   administratívne   spisy   žalovaného   číslo LO-539/2 a číslo LO-540/2003. Administratívne spisy boli súdu doručené 2. júna 2003 a po skončení   veci   boli   vrátené   žalovanému   30. júna 2005.   V   spise   sa   nachádzali   aj vyhradené administratívne spisy žalovaného číslo NS-V-60/2005, v ktorom bolo zo 70 strán spisu vyhradených 10 strán. Tieto spisy boli žalovanému vrátené 21. septembra 2005. Právny zástupca žalovaných 1) a 2) preštudoval vec na Najvyššom súde Slovenskej republiky 9. decembra 2004. O tejto skutočnosti svedčí záznam, ktorý v uvedený deň napísal právny   zástupca   žalobcov   1)   a   2)   vlastnou   rukou   pod   pokyn   sudcu,   ktorý   dal na nahliadnutie do spisu súhlas.

Po osobnom nahliadnutí do spisu právny zástupca žalobcov 1) a 2) nenamietal jeho neúplnosť a nedomáhal sa nahliadnutia do jeho ostatných častí s vyhradenými prílohami. Právny   zástupca   žalobcov   1)   a   2)   bol   osobne   prítomný   na   pojednávaní   pred odvolacím súdom, ktoré sa uskutočnilo 21. apríla 2005. Na pojednávaní predseda senátu oboznámil   priebeh   dovtedajšieho   konania   a   nadiktoval   obsah   prednesov   účastníkov konania,   resp.   ich   zástupcov.   Právny   zástupca   žalobcov   1)   a   2)   ani   na   pojednávaní nenamietal neúplnosť spisov, ani neúplnosť zápisnice o pojednávaní a ani skutočnosť, že sa nemohol   s   obsahom   administratívnych   spisov   oboznámiť   a   nenamietal   ani   neúplnosť súdnych spisov. K vykonanému dokazovaniu mal možnosť sa vyjadriť a na pojednávaní pred odvolacím súdom svoje právo aj využil.

Žiadne okolnosti, ktoré by svedčili o neúplnosti súdneho spisu, alebo o odňatí práva žalobcu 1) a 2) konať pred súdom, nezistil ani odvolací súd.

Procesným postupom súdu preto nedošlo k porušeniu zákona a k ujme na procesných právach účastníkov, ako to tvrdí vo svojom podnete právny zástupca žalobcov 1) a 2). Skutočnosť,   že   po   právoplatnom   rozhodnutí   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 1 Sž-o-NS 6/04 došlo omylom k vytýčeniu termínu pojednávania a následne k jeho zrušeniu vo veci sp. zn. 1 Sž-o-NS 18/05 nič nemení na skutočnosti, že odvolací súd vo veci sp. zn. 1 Sž-o-NS 6/04 rozhodol po preskúmaní všetkých na vec sa vzťahujúcich spisov a že jeho spis bol pred rozhodnutím úplný. V spisoch súdu prvého stupňa sa nachádzali aj 4 prílohy pripojené k vyjadreniu žalobcov zo 17. septembra 2003 vrátane uznesenia Vyššej vojenskej prokuratúry   zo   16.   augusta   2004,   ktoré   právny   zástupca   žalovaných   1)   a   2)   opätovne pripojil súdu aj na odvolacom pojednávaní, čo aj sám konštatuje vo svojom podnete. Jeho tvrdenie, že súdu uvedené doklady neboli známe, preto nezodpovedá skutočnosti.

Výsledky trestného konania, ktoré bolo voči žalobcom 1) a 2) vedené, však neboli predmetom súdneho konania v uvedenej veci, lebo dôvodom skončenia služobného pomeru so žalobcami 1) a 2) nebola skutočnosť, že sa proti nim vedie trestné stíhanie, ale porušenie služobných povinností a služobnej prísahy, čo je nepochybne známe aj právnemu zástupcovi žalobcov 1) a 2) z jeho bohatej právnej praxe.

Nebolo povinnosťou súdov zasielať na ďalšie vyjadrenie žalobcom 1) a 2) vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, ako to v podnete tvrdia žalobcovia 1) a 2). S ich obsahom sa mohli oboznámiť opätovným nahliadnutím do spisov, o čo súd nepožiadali. Naviac zo zákona nevyplýva súdu povinnosť doručovať vyjadrenia k odvolaniu ostatným účastníkom (viď. J. K. a kolektív, Občiansky súdny poriadok, Komentár a súvisiace predpisy, III. aktualizované vydanie E., str. 441). Postup súdu, ktorý vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcom 1) a 2) nedoručil, preto zodpovedá zákonu.

Hodnotenie   dôkazov,   aj   zaujatý   právny   názor,   týkajúci   sa   posúdenia   konania žalobcov z hľadiska ustanovení o autorskom práve by aj v prípade, ak by názor súdu bol nesprávny, neodôvodňovalo zrušenie súdneho rozhodnutia, lebo by sa priečilo požiadavke na právnu istotu a dôvery v správnosť súdnych rozhodnutí a Ústavný súd by sa tak stal súdom ďalšej súdnej inštancie.

Námietku žalobcov 1) a 2), podľa ktorej sú rozsudky súdu prvého aj druhého stupňa nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   nemožno   považovať   za   opodstatnenú.   Každý z rozsudkov obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 157 ods. 1-3 OSP, vrátane ich odôvodnenia.

Z rozsudkov je zrejmé, čo bolo predmetom konania, čoho sa žalobcovia domáhali, aké dôkazy súd zadovážil pre rozhodnutie, ale aj označenie skutočností, ktoré boli základom jeho rozhodnutia po právnej aj skutkovej stránke. Skutočnosť, že sa žalobcovia 1) a 2) domáhajú podrobnejšieho a ďalšieho zdôvodnenia súdnych rozhodnutí, neznamená, že je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Hoci v rozsudku nie sú uvedené všetky dôvody, ktoré požaduje žalobca 1) a 2), nie je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okrem toho doplnenia dôvodov sa mohli žalobcovia 1) a 2) v zmysle § 165 OSP dožadovať pred tým, ako rozsudok nadobudne právoplatnosť. Takejto opravy odôvodnenia sa žalobcovia 1) a 2) pred právoplatnosťou rozsudku nedomáhali.“

K stanovisku najvyššieho súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľov podaním z 25. novembra 2005. Zotrval v ňom na tvrdení, že spis najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľov,   ktorý   mu   bol   predložený   na   štúdium   9. decembra 2004,   ale   tiež   v čase prejednávania veci na odvolacom pojednávaní, nebol úplný. Zároveň sa odvolal na ním vyhotovený záznam obsahujúci zoznam písomností, ktoré sa v spise nachádzali čase, keď do neho nahliadol. Poukázal aj na ďalšie skutočnosti, ktoré podľa neho nasvedčujú tvrdeniu o neúplnosti spisu.

K citovanému stanovisku predsedu najvyššieho súdu právny zástupca sťažovateľov ďalej uviedol:

„Najvyšší   súd   vo   vyjadrení   tvrdí,   že   v   spise   sa   nachádzalo   aj   naše   vyjadrenie zo 17. 9. 2003 vrátane uznesenia Vyššej vojenskej prokuratúry zo 16. 8. 2004, ktoré náš zástupca   opätovne   predložil   na   odvolacom   pojednávaní.   Aj   tento   údaj   je   prinajmenej nepresný.   K   vyjadreniu   zo   17. 9. 2003   sme   nepripojili   uznesenie   Vyššej   vojenskej prokuratúry zo 16. 8. 2004 (pozri aj dátum) ale uznesenie Vojenskej obvodovej prokuratúry zo 7. 8. 2003 o zrušení uznesenia o našom trestnom stíhaní. Spomínané uznesenie Vyššej vojenskej prokuratúry zo 16. 8. 2004 sme predložili najvyššiemu súdu listom z 13. 9. 2004 a nakoľko nebolo v spise, predložili sme ho opätovne na odvolacom pojednávaní.

Je iste všeobecne známe, že predmetom konaní na najvyššom súde neboli výsledky trestného   konania.   Avšak   závery   rozsiahleho   trestného   konania   a   závery   prokurátora v uznesení o zastavení trestného stíhania môžu byť tiež inšpiratívne pre právne posúdenie rozhodnutí preskúmavaných v správnom súdnictve. Vyšší vojenský prokurátor totiž došiel k záveru, že pri realizácii našej masmediálnej činnosti sme nekonali ako verejní činitelia, ale   ako   spravodajcovia   alebo   novinári   a   plnili   sme   iba   povinnosti   z   uzavretých   zmlúv s prevádzkovateľmi   rozhlasových   staníc.   Podľa   prokurátora   sme   oprávnene   dostávali honoráre a nejde v tomto prípade o neoprávnený náš prospech.

Naďalej tvrdíme, že najvyšší súd najmä v prvostupňovom rozsudku prakticky iba odcitoval znenie zákona č. 73/1998 a text rozhodnutí o našom prepustení zo služobného pomeru   a   neuviedol   ani   jeden   konkrétny   dôvod   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia vo väzbe na nami namietané konkrétne skutočnosti. V odvolaní i ústavnej sťažnosti sme poukázali na absenciu konkrétnych vyjadrení k našim námietkam, resp. tvrdíme, že niektoré závery sú v rozpore so skutočným stavom.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovatelia okrem iného napadli rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 59-60/03 z 30. októbra 2003, ktorým   rozhodol   o   ich   žalobách   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   žalovaného (ministerstva)   z   21. februára 2003   sp. zn.   KM-9/PK-2003   a sp. zn.   KM-10/PK-2003   tak, že ich   zamietol.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a označený prvostupňový rozsudok,   pretože   o odvolaní   proti   nemu   rozhodoval   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací rozsudkom   sp. zn.   1 Sž-o-NS 6/2004   z 21. apríla 2005.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) sp. zn. 1 Sž-o-NS 6/2004   z 21. apríla 2005,   zhrňujúc   podstatu   výhrad   sťažovateľov   vo   vzťahu k namietanému porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   možno   uviesť,   že   táto   spočíva   najmä   v tvrdení o neúplnosti spisu najvyššieho súdu, v ktorom sa podľa nich nenachádzal tzv. monitoring, t. j. prepis textov ich príspevkov pre rádio T. (v dôsledku čoho sa k nemu nemali možnosť vyjadriť),   ani   stanovisko   rádia   T.   (hoci   sa   na   neho   rozhodnutia   o ich   prepustení   zo služobného   pomeru   odvolávajú).   Sťažovatelia   ďalej   vyjadrujú   pochybnosť   o tom,   či najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   21. apríla 2005   mal   k dispozícii   ich   vyjadrenie zo 17. septembra 2003 spolu s prílohami, ako aj doplnenie odvolania z 13. septembra 2004, ktorým   zároveň   predložili   aj   uznesenie   Vyššej   vojenskej   prokuratúry   v T. zo 16. augusta 2004.   Ďalšie   výhrady   sťažovateľov   sa   týkajú   toho,   že   im   neboli   zaslané na vedomie   vyjadrenia   ministerstva   k ich   žalobám.   Napokon   sťažovatelia   tvrdia, že v napadnutom konaní nedostali odpoveď na niektoré námietky, ktoré uplatnili v konaní a ktoré podľa nich majú vecný vplyv na zákonnosť rozhodnutí o prepustení zo služobného pomeru,   polemizujú   so   závermi   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a zmieňujú   sa   aj   o tom, že najvyšší súd sa nevyjadril k výsledkom trestného konania vedeného voči nim orgánom vojenskej prokuratúry, ktoré sú „... diametrálne odlišné od záveru najvyššieho súdu“.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00).

K námietke sťažovateľov týkajúcej sa nekompletnosti súdneho spisu a v spojitosti s tým s nemožnosťou vyjadriť sa k niektorým listinným dôkazom (stanoviskám), na ktoré sa napadnuté   rozhodnutie   odvoláva,   ústavný   súd   uvádza,   že   z   obsahu   zápisnice z pojednávania   pred   najvyšším   súdom   uskutočneného   21. apríla 2005   nevyplýva,   že   by sťažovatelia (osobne prítomní na tomto pojednávaní), resp. ich právny zástupca boli vzniesli akékoľvek   námietky   pokiaľ   ide   o   neúplnosť   spisu,   a   tým   nemožnosť   vyjadriť sa k niektorým relevantným dokladom. Z obsahu súdneho spisu taktiež nevyplýva, že by takéto námietky vzniesli v priebehu konania vo svojich písomných podaniach vo veci samej zaslaných najvyššiemu súdu.

Ak sťažovatelia v konaní pred všeobecným súdom nenamietali neúplnosť spisu a túto argumentáciu   uplatnili   prvýkrát   až   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   nesplnili základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Nevyužitie tejto možnosti v konaní pred všeobecným súdom nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou   v konaní pred ústavným súdom.

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   námietok   sťažovateľov založených na údajnej neúplnosti súdneho spisu odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Z   vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   najvyššieho   súdu   a   z   predložených   rozhodnutí ústavný súd zhodne s tým, čo uviedli sťažovatelia, zistil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 59-60/03 z 30. októbra 2003 boli zamietnuté žaloby sťažovateľov o preskúmaní zákonnosti   rozhodnutí   žalovaného   sp. zn.   KM-9/PK-2003   a sp. zn.   KM-10/PK-2003 z 21. februára 2003. Označenými rozhodnutiami minister zamietol rozklady sťažovateľov a potvrdil rozhodnutia (personálne rozkazy) ministra zo 6. decembra 2002 č. 398 a č. 399, ktorými boli sťažovatelia prepustení zo služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.

Proti   tomuto   prvostupňovému   rozsudku   podali   sťažovatelia   30. decembra 2003 odvolanie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   prerokoval   vec   na   odvolacom   pojednávaní uskutočnenom   21. apríla 2005   a   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu   sťažovateľov   nemožno vyhovieť,   v dôsledku   čoho   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   rozsudkom   sp. zn. 1 Sž-o-NS 6/2004 potvrdil.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:„Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon), policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru iba v prípade, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Zo   spisov   vyplýva,   že   žalobcovia   1)   a 2)   boli   zo   štátnej   služby   právoplatnými rozhodnutia žalovaného prepustení za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom z dôvodu, že za finančnú odmenu poskytovali v čase od mája 2002 do   októbra   2002   pre   rádio   T.   príspevky,   v ktorých   uvádzali   informácie   o kriminálnych prípadoch,   dopravných   nehodách   a iných   udalostiach,   ktoré   získali   v rámci   služobného zaradenia, pričom za takúto svoju činnosť dostal žalobca 1) vyplatenú finančnú odmenu vo výške 32 710 Sk a žalobca 2) dostal vyplatenú finančnú odmenu vo výške 23 118 Sk. Pre rozhodnutie o zákonnosti uvedených rozhodnutí žalovaného bolo predovšetkým potrebné   zistiť,   či   konanie   žalobcov   1)   a   2)   tak,   ako   bolo   uvedené,   možno   považovať za protiprávne   a porušujúce   povinnosti   zamestnanca   v štátnej   službe.   Následne   potom musel súd zvážiť, či je takéto konanie dostatočným dôvodom na prepustenie žalobcov 1) a 2) zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

Skutočnosť, že žalobcovia 1) a 2) v rozhodnom období od mája 2002 do októbra 2002   poskytovali   pre   rádio   T.   príspevky,   v   ktorých   uvádzali   informácie   o kriminálnych prípadoch,   dopravných   nehodách   a iných   udalostiach,   bola   nepochybne   preukázaná prepismi textov príspevkov a ani žalobcovia 1) a 2) túto skutočnosť nepopierali. Príspevky, ktoré poskytovali pre uvedenú komerčnú stanicu, uvádzali pod svojimi vlastnými menami a spravidla   aj   s označením   žalovaného   ako   svojho   zamestnávateľa.   Takéto   konanie zodpovedalo   ich   služobnému   zaradeniu,   podľa   ktorého   každý   z nich   mal   povinnosť zabezpečovať   pravidelné   poskytovanie   informácií   rozhlasovým   staniciam   v Slovenskej republike a podľa potreby aj mimoriadne vstupy do rozhlasového vysielania. Žalobcovia 1) a 2)   zodpovedali   za   vecnú,   obsahovú   a odbornú   správnosť   odvysielaných   informácií a tiež mali v popise svojej pracovnej činnosti povinnosť realizovať rozhlasovú spravodajskú a samostatnú tvorivú publicistickú činnosť [žalobca 2)] a autorsky sa podieľať na príprave 15-minútového   publicistického   bloku   o bezpečnostných   otázkach   Slovenskej   republiky a prevencie   kriminality   [žalobca   1)].   Žalobcovia   1)   a 2)   vo   vysielaní   vystupovali   ako zamestnanci   žalovaného   a prijímaním   finančnej   odmeny   za   vysielané   príspevky   vedome získali majetkové plnenie, ktoré patrilo inému. Žalobcovia 1) a 2) nielen využívali poznatky pochádzajúce z pracovného prostredia žalovaného, ale aj vystupovali v jeho mene a nie ako autori poskytnutých príspevkov. Nebolo potrebné, aby im žalovaný zakazoval vykonávanie uvedenej činnosti vo vlastnom mene a za ďalšiu odmenu, lebo ako zamestnanci v služobnom pomere policajta mohli vykonávať len činnosť, ktorá je im v zákone výslovne dovolená. Takéto oprávnenie im zo zákona nevyplýva a práve naopak z nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 39/1997 a č. 55/2001 bolo preukázané, že uvedenú činnosť mohli vykonávať len so súhlasom nadriadených príslušníkov policajného zboru a len v prospech ministerstva.   Výnimky   sa   nemohli   dovolávať   ani   s poukazom   na   ustanovenie   zákona č. 383/1997   Z. z.   o autorskom   práve   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   autorský zákon), lebo ochrana podľa tohoto zákona sa nevzťahuje okrem iného ani na denné správy a prejavy prednesené pri prerokúvaní vecí verejných.

Dostatočne   bolo   preukázané,   a to   aj   výpismi   z výplatných   listín   žalobcu   1)   a 2) v Rádiu T., aj zo stanoviska tohoto rádia k obsahu ústnej dohody medzi ním a žalobcami 1) a 2), že žalobcovia 1) a 2) poskytovali ako zamestnanci žalovaného informácie, na ktoré sa nevzťahuje autorská ochrana podľa autorského zákona, pre komerčnú rádiovú stanicu za finančnú odmenu. Finančné plnenie, ktoré im bolo za poskytnuté príspevky vyplatené, nemohli   prijímať   ako   súkromné   osoby   podľa   autorského   zákona,   lebo   tieto   informácie nemali charakter publicistických príspevkov, ktorým náleží ochrana diela podľa autorského práva [v zmysle § 6 ods. 3 písm. b) tohoto zákona sa ochrana diela nevzťahuje na denné správy].

Vystúpenia   žalobcov   1)   a 2)   mali   charakter   denných   správ,   lebo   len   aktuálne informovali o poznatkoch polície v uvedený deň. Ich vystúpenia mali výlučne informačný charakter   o udalostiach,   ktoré   sa   v konkrétnom   dni   odohrali,   a ktorých   riešenie   patrilo polícii. Žalobcom 1) a 2) v ich poskytovaní komerčnému rádiu za zvlášť dohodnutú finančnú odmenu bránil zákaz vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorý pre nich vyplýval z § 48 ods. 6 a 7 zákona.

Podľa tohto ustanovenia policajt nesmie popri výkone funkcie policajta vykonávať žiadnu inú platenú funkciu, vykonávať podnikateľskú činnosť alebo inú zárobkovú činnosť a byť   členom   správnych   alebo   kontrolných   orgánov   právnických   osôb   vykonávajúcich podnikateľskú   činnosť;   to   neplatí,   ak   policajt   pri   plnení   služobných   úloh   vystupuje pod dočasnou alebo trvalou legendou alebo ak členstvo policajta v orgáne právnickej osoby vyplýva zo zákona.

Toto   obmedzenie   sa   okrem   iného   nevzťahuje   ani   na   publicistickú   činnosť a na literárnu činnosť.

Poskytovanie   informácií   o poznatkoch   policajného   zboru   však   nemalo   charakter literárnej alebo publicistickej činnosti, ktorú môže policajt vykonávať popri výkone svojej funkcie.   Ich   pôsobenie   malo   charakter   poskytovania   denných   správ,   za   ktoré   nepatrí odmena   podľa   autorského   zákona.   Iná   skutočnosť   v konaní   preukázaná   nebola. Dokazovanie   smerujúce   k posúdeniu   charakteru   tejto   činností   z hľadiska   poskytovania ochrany podľa autorského zákona nebolo potrebné, lebo žalovaný si úsudok o charaktere týchto príspevkov mohol urobiť   sám,   najmä s prihliadnutím   na okolnosť,   že   žalobcovia 1) a 2)   využívali   informácie   zo   zdrojov   žalovaného   a poskytovali   ich   v jeho   mene. Nedoložili,   že   by   vysielané   informácie   mali   charakter   literárneho   alebo   publicistického diela.   Povinnosť   preukázať,   že   ich   rozhlasové   pôsobenie   malo   charakter   činnosti podliehajúcej   ochrane   podľa   autorského   práva,   bola   za   danej   dôkaznej   situácie na žalobcoch 1) a 2). Takýto dôkaz ani v konaní pred správnym orgánom, ani v konaní na súde nebol predložený.

Poskytovanie informácií o poznatkoch policajného zboru spôsobom, ktorý realizovali žalobcovia 1) a 2) preto nemožno považovať za činnosť, ktorá by podliehala ochrane podľa autorského zákona. Naviac bola riadne preukázaná aj skutočnosť, že žalobcovia 1) a 2) vo svojej   činnosti   pokračovali   aj   po pohovore   zo   16. júla   2002,   v ktorom   boli výslovne upozornení   na   skutočnosť,   že   poskytovanie   informácií   médiám   za   finančnú   odmenu je v rozpore s autorským zákonom, a preto nesmú v takomto konaní pokračovať.

Žalobcovia 1) a 2) tak svojím konaním zvlášť hrubo porušili služobnú povinnosť, lebo   nepostupovali   čestne   a disciplinovane,   keď   si   za   poskytnuté   informácie   pre   médiá nechali vyplácať finančné príspevky, hoci za túto činnosť im bol už vyplatený služobný plat. Dopustili sa tým nielen porušenia služobnej prísahy, ale aj hrubého porušenia služobných povinností, ktoré bránilo ich zotrvaniu v Policajnom zbore.

Súd nepovažoval za preukázané tvrdenie žalobcov, že pohovor zo 16. júla 2002, ktorý vykonal   plk.   P.   P.   so   žalobcami   1)   a 2)   o neprípustnosti   poskytovať   do   rozhlasového vysielania   príspevky   za   odmenu,   bol   dodatočne   vyhotovený   účelovo.   Svoju   námietku nedoložili žalobcovia 1) a 2) žiadnym konkrétnym tvrdením, alebo dôkazom, preto ju súd nezohľadnil. Pre úplnosť treba uviesť, že ani výčitku uloženú podľa § 54 zákona nemožno považovať za postih, ktorý by bránil prepusteniu žalobcov 1) a 2) z policajného zboru, lebo aj po jej uložení žalobcovia 1) a 2) vo svojom konaní naďalej pokračovali. Uskutočnený pohovor, aj keby bol súčasne výčitkou, nie je sankciou za disciplinárne previnenie policajta v zmysle   zákona.   Námietku,   že   tento   pohovor   bol   postihom,   ktorý   bránil   skončeniu služobného pomeru policajta, preto nemohol súd zohľadniť.

Žalobcovia   1)   a 2)   preto   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   porušili   služobnú povinnosť   zvlášť   hrubým   spôsobom   tým,   že   vykonávali   inú,   policajtom   nedovolenú zárobkovú činnosť,   čím porušili zvlášť hrubým spôsobom základnú povinnosť policajta, uvedenú v § 48 ods. 6 zákona.“

Takto odôvodnené rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a   rozhodnutia. Aj stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97)   rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu   (prípadne   štádia   civilného   procesu),   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje svoje nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď títo ich vnímajú ako relevantné), ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov uvádzaných účastníkmi konania.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej (napríklad v dôsledku chyby   v uvažovaní)   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľov   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovatelia   v tomto konaní dostali odpovede   na všetky   podstatné okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu v dokazovaní vykonanom v správnom súdnictve.

Najvyšší   súd   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol   skutkové   zistenia, o ktoré   oprel   svoje   rozhodnutie,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   svojom   rozhodovaní, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Bolo   nepochybne   v právomoci   najvyššieho   súdu   vyložiť   príslušné   zákonné ustanovenia a rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol jeho výklad z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Z napadnutého   druhostupňového   rozhodnutia   vyplýva,   že   dôvody   v ňom   uvedené sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a relevantných   procesných   noriem.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). Ústavný súd nemá za tejto situácie dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.

V nadväznosti na to je potrebné uviesť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie označenej vecnej nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, s ktorou malo byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd   a vo väzbe   na   to   zistenie,   že   v okolnostiach   prípadu   ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

K tvrdeniu sťažovateľov, že najvyšší súd porušil ich uvedené základné práva, pretože jeho rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nedalo odpoveď na niektoré ich námietky vznesené v konaní, ústavný súd uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

Aj   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zaväzuje   čl. 6   ods. 1 dohovoru súd odôvodniť svoje rozhodnutia, čo však nemožno chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288, s. 20, § 61).

Procesný   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v spojení   so   zásadou   procesnej ekonomiky   dovoľuje   súdu   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   vedú k rozhodnutiu   vo   veci   samej   (napr.   II. ÚS 218/00,   IV. ÚS 182/04).   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 337/04, IV. ÚS 279/05).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   v prípade   sťažovateľov   mohlo   ísť   o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie ich základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenia sťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre nich skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Ak je cieľom prerokovávanej ústavnej sťažnosti dosiahnuť zopakovanie, rozšírenie, a najmä iné vyhodnotenie dokazovania, a tým aj zmenu rozhodnutia všeobecného súdu, nemôžu   byť   sťažovatelia   pred   ústavným   súdom   úspešní.   Nezávislosť   všeobecného súdnictva praktizovaná v jeho inštančnom usporiadaní sa prejavuje predovšetkým v oblasti dokazovania a hodnotenia dôkazov (I. ÚS 41/98).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požadujú sťažovatelia, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľov,   že   im   nikdy   nebolo   zaslané   na   vedomie a vyjadrenie   stanovisko   ministerstva   k ich   žalobám   a k odvolaniu,   ústavný   súd   uvádza, že ku   dňu,   keď   právny   zástupca   sťažovateľov   preštudoval   súvisiaci   spisový   materiál najvyššieho súdu, t. j. k 9. decembru 2004 (vychádzajúc zo záznamu podpísaného právnym zástupcom   sťažovateľov),   boli   obe   vyjadrenia   súčasťou   predmetného   spisu.   Pokiaľ   ide o vyjadrenie   ministerstva   k žalobám,   toto   bolo   doručené   najvyššiemu   súdu   2. júna 2003 a vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľov 5. februára 2004. Sťažovatelia teda boli oboznámení s obsahom oboch vyjadrení a do termínu odvolacieho pojednávania, t. j. do 21. apríla 2005 mali   k dispozícii   dostatočný   časový   priestor,   aby   sa   k nim,   ak   by   to   boli   považovali za potrebné,   vyjadrili.   Túto   možnosť   mali   napokon   ešte   aj   na   samotnom   odvolacom pojednávaní,   avšak   z obsahu   zápisnice   z tohto   pojednávania   nevyplýva,   že   by   tak   boli urobili.

Ústavný   súd   tiež   podotýka,   že   z Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   pre odvolací súd povinnosť doručovať vyjadrenie k odvolaniu protistrane v odvolacom konaní, najmä   ak   toto   vyjadrenie   neobsahuje   také   skutočnosti,   ktorými   by   ovplyvnilo   obsah odvolacieho   konania.   Z týchto   dôvodov   považoval   ústavný   súd   predmetnú   námietku sťažovateľov za irelevantnú.

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj nezákonnosť postupu najvyššieho súdu, v dôsledku čoho   malo   dôjsť   k porušeniu   označených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona č. 73/1998 Z. z., ústavný súd uvádza, že mu neprislúcha posudzovať zákonnosť, či dokonca správnosť postupu všeobecného súdu. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) má svoje špecifické právomoci, v rámci ktorých môže rozhodovať iba o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľov, a preto v konaní pred ústavným súdom   nie je možné domáhať sa   vyslovenia porušenia tých   práv, ktoré fyzickým   osobám   a právnickým   osobám   ustanovuje   zákon.   Úlohou   ústavného   súdu je predovšetkým zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo dôjsť k zásahu do základných práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou, pričom   vychádza   z toho,   že   nie   každá   nezákonnosť   musí   mať nevyhnutne   za   následok protiústavnosť.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom (rozhodnutím) orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane judikoval, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03). Úloha ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   sťažovateľmi   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozhodnutí,   súvisiaceho   súdneho   spisu,   z uvedených   právnych   východísk   a záverov nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Sž-o-NS 6/2004 z 21. apríla 2005 a namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   v celom   rozsahu   namietaného   porušenia základných   práv,   t. j.   aj v rozsahu   tvrdení   o porušení   práv   čl. 144   ods. 1   ústavy,   keďže z obsahu sťažnosti je zrejmé, že porušenie tohto článku ústavy namietali sťažovatelia iba z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti záverov namietaného rozhodnutia.

Navyše podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu „Článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neupravuje základné práva a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, ale princípy fungovania nezávislého súdnictva“ (II. ÚS 81/02).

Aj v týchto intenciách ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovatelia požadovali vysloviť porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľmi označeného   právoplatného   rozhodnutia   vyplýva   z   čl. 127   ods. 2   ústavy   a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006