SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 192/2016-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Meszárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 212/2015, Rvp 213/2015, Rvp 672/2015, Rvp 1636/2015, Rvp 1637/2015,Rvp 1638/2015, Rvp 2539/2015, Rvp 2540/2015, Rvp 3902/2015, Rvp 3903/2015,Rvp 3904/2015, Rvp 4022/2015, Rvp 4023/2015, Rvp 4024/2015 a Rvp 4025/2015 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiežporušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Michalovce sp. zn.6 Er 95/2011 zo 6. novembra 2013 (Rvp 212/2015), sp. zn. 19 Er 371/2009 zo 4. marca2014 (Rvp 213/2015), sp. zn. 20 Er 34/2004 z 30. augusta 2013 (Rvp 672/2015), sp. zn.5 Er 243/2010 z 3. januára 2014 (Rvp 1636/2015), sp. zn. 14 Er 147/2011 z 13. novembra2013 (Rvp 1637/2015), sp. zn. 18 Er 650/2009 z 29. októbra 2013 (Rvp 1638/2015), sp. zn.16 Er 300/2008 zo 16. apríla 2004 (Rvp 2539/2015), sp. zn. 14 Er 327/2010 z 13. novembra2013 (Rvp 2540/2015), sp. zn. 7 Er 386/2011 z 11. decembra 2013 (Rvp 3902/2015), sp. zn.10 Er 148/2011 z 5. novembra 2013 (Rvp 3903/2015), sp. zn. 17 Er 11/2011 zo 7. apríla2014 (Rvp 3904/2015), sp. zn. 17 Er 609/2008 z 19. februára 2014 (Rvp 4022/2015), sp. zn.19 Er 304/2009 zo 16. apríla 2014 (Rvp 4023/2015), sp. zn. 7 Er 13/2011 z 5. decembra2013 (Rvp 4024/2015), sp. zn. 12 Er 323/2010 z 13. novembra 2013 (Rvp 4025/2015), akoaj porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práv podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 211/2014 z 25. septembra 2014(Rvp 212/2015), sp. zn. 13 CoE 227/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 213/2015), sp. zn.14 CoE 182/2014 z 20. októbra 2014 (Rvp 672/2015), sp. zn. 14 CoE 212/2014z 30. októbra 2014 (Rvp 1636/2015), sp. zn. 15 CoE 93/2014 z 25. novembra 2014(Rvp 1637/2015), sp. zn. 3 CoE 60/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1638/2015), sp. zn.13 CoE 262/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 2539/2015), sp. zn. 14 CoE 134/2014z 30. septembra 2014 (Rvp 2540/2015), sp. zn. 15 CoE 142/2014 z 11. decembra 2014(Rvp 3902/2015), sp. zn. 14 CoE 236/2014 z 25. novembra 2014 (Rvp 3903/2015), sp. zn.14 CoE 286/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 3904/2015), sp. zn. 14 CoE 224/2014z 25. novembra 2014 (Rvp 4022/2015), sp. zn. 13 CoE 241/2014 z 18. decembra 2014(Rvp 4023/2015), sp. zn. 14 CoE 279/2014 z 28. novembra 2014 (Rvp 4024/2015), sp. zn.16 CoE 81/2014 z 3. decembra 2014 (Rvp 4025/2015) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 212/2015, Rvp 213/2015, Rvp 672/2015, Rvp 1636/2015, Rvp 1637/2015,Rvp 1638/2015, Rvp 2539/2015, Rvp 2540/2015, Rvp 3902/2015, Rvp 3903/2015,Rvp 3904/2015, Rvp 4022/2015, Rvp 4023/2015, Rvp 4024/2015 a Rvp 4025/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 212/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára2015, 20. januára 2015, 12. februára 2015, 23. februára 2015, 19. marca 2015 a 27. marca2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupoma uzneseniami Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaniachuvedených v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“),ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)v konaniach a rozhodnutiach uvedených v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnutéuznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdupotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty,ako aj práva podľa dohovorua dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, žezastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorýchokresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomociokresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie jevecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nadrámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím malsťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriťaj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilojej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípadek dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšaktento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľkynenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnýsúd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vecinesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakciis výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali zaneprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvnápodmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorupostupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako ajporušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 47charty postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutýmiuzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súduzruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť ajnávrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupoma napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými uzneseniamikrajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorým okresný súdzamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásilexekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu,námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu,ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecnepreskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali privydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta,že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskumeexekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady,ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, žekrajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na účelypodania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenieprejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladaťtak, že„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku,prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu nauznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované zaneprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd,ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im toukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmanípredmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bolexekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v častiúrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnostiodôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nievšak z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akýchvychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniu okresnéhosúdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z užuvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniuokresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súdv napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospelk záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti presťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jejv sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresného súdu (a vecne nadväznena neho aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiam sťažovateľkyo udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou týkajúcou savyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd preto sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, ženebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. februára 2016