znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 192/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PetitPress, a. s., Námestie SNP 30, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Palšom,Palša   a Partneri   Advokátska   kancelária,   spol.   s.   r.   o.,   Masarykova 13,   Prešov,   vo   vecinamietaného porušenia jej základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 351/2012z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,   o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 351/2012 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 12 C 84/2012 z 5. októbra 2012 rozhodol prvostupňový súd tak,že čiastočne vyhovel žalobe žalobcu o ochranu osobnosti smerujúcej proti sťažovateľkez dôvodu publikovania článku v denníkoch SME, Korzár a Zemplínsky Korzár pod názvom„Štátny   úradník   sa   stretol   s mafiánmi“.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdilrozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiťžalobcovi sumu 20 000 eur, a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v ostatnej napadnutejčasti tak, že žalobu nad priznanú sumu 20 000 eur do 50 000 eur zamietol. Zároveň krajskýsúd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.

3. Podľa sťažovateľky súd prvého stupňa v konaní nevykonal úplne zásadné (presúdne konanie a pre správne rozhodnutie) a ňou navrhnuté dôkazy, ktoré súdu podľa názorusťažovateľky   vyplývali   ako   povinnosť   vykonať,   a   to   nielen   z   dôvodu   návrhu   na   ichvykonanie, ale aj z dôvodu vyplývajúceho priamo z § 120 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku. Všeobecný súd vôbec v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, prečo „pominul“dôkazy vykonať, pričom išlo o dôkazy, ktoré dokonca najskôr mal zámer vykonať, keďpredvolal svedkov z adries ich bydliska a pracoviska. Toto bolo aj odvolacou námietkousťažovateľky a odvolací súd vôbec neuviedol, prečo považoval za zákonné nevykonaniedôkazov, a tým nedal podľa mienky sťažovateľky dostatočnú odpoveď na kľúčové a zásadnéodvolacie dôvody. Predmetný článok podľa sťažovateľky zásah nevyvolal, lebo na to nebolspôsobilý.   Predmetný   článok   podľa   názoru   sťažovateľky   nebol   kritikou,   ako   to   uvádzavšeobecný súd, a nebol ani hodnotiacim úsudkom. Predmetný článok bol podľa sťažovateľkyiba správou o vyšetrovaní Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len„MV SR“), ktorého výsledok bol zachytený práve v písomnej správe MV SR, o ktorejinformovala hlavná spravodajská relácia súkromnej televízie. Podľa sťažovateľky nie jeneobvyklý jav v demokratických spoločnostiach, že sa trestná činnosť vyšetruje a odhalí, ato i na úrovni najvyšších štátnych funkcií. Preverovanie istých osôb bolo realizované aspráva MV SR o tom informovala. Podľa vyjadrenia sťažovateľky legitímnym záujmom aprávom médií potom bolo informovať o existencii takéhoto preverovania orgánmi MV SR ao   existencii   takejto   správy   MV   SR.   Podľa   sťažovateľky   nemožno   súhlasiť   so   závermivšeobecného súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, že existencia správyMV SR sa nepotvrdila. Naopak, redaktor televízie (), ktorý bol navrhnutý navypočutie pred súdom, správou reálne disponoval, čo bolo aj zrejmé z jeho relácie. Okresnýsúd však navrhovaný dôkaz – výsluch predmetného svedka redaktora televízie – nevykonal.Ako okresný súd uviedol „dôkaz pominul“. Pritom podľa sťažovateľky paradoxne najskôrsvedka (ako aj iných sťažovateľkou navrhnutých svedkov) na pojednávanie riadne predvolal,ten (resp. svedkovia) sa ospravedlnil(-i) a okresný súd už bez ďalšieho konštatoval, že„dôkaz   pominul“. Okresný   súd   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   jej   neumožnil   v súdnomkonaní   riadne   konať   a   brániť   svoje   práva   (preukázať   pravdivosť)   v súlade   so zákonom.Sťažovateľka   na   tomto   mieste   zdôraznila,   že existenciu   správy   nepopierali,   ale   priamopotvrdili aj listinné dôkazy nachádzajúce sa v samotnom súdnom spise, napr. podanie MVSR sekcie kontroly a inšpekcie služby č. p. SKIS-537/00-2009 z 30. apríla 2009 – číslo listusúdneho spisu 125. Z listinných dôkazov, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú, sa existenciasprávy MV SR podľa sťažovateľky potvrdila, no potvrdila sa aj neochota konajúceho súdudokazovanie   vykonať   riadne. Takýto   postup   súdu   je   podľa   sťažovateľky   nezákonnýa v rozpore s ústavou.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na rozdiel od televízie s plnou mierou vážnostia novinárskej zodpovednosti v záujme „dopovedať televíziou vypovedané“ oslovila šéfaInšpekcie MV SR, ktorého televízia vôbec neoslovila, a v článku uviedla,čo   ako   oficiálny   a   kompetentný   predstaviteľ   ministerstva   a   polície   povedal.   Podľasťažovateľky informácie v článku boli pravdivé a preverené. Vo vzťahu k osobe žalobcubolo jasne uvedené, že samotná Inšpekcia MV SR správu preverovala a žiadne dôkazy protipolicajtom, teda ani osobe žalobcu (exprezidenta), nezistila. Zverejnenie týchto informáciíbolo preto podľa sťažovateľky aj vzhľadom na už uvedené a na obsah informácie legitímne.

5. Sťažovateľka v závere poukázala na viacero rozhodnutí ústavného súdu týkajúcichsa slobody prejavu médií a navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6Co/351/2012 zo dňa 29.04.2014, jeho   prvým   výrokom,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   v   napadnutej   častí,   t.   j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- EUR

- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6Co/351/2012 zo dňa 29.04.2014, v časti   -   prvý   výrok,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   v   napadnutej   časti,   t.   j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- EUR, sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

8. Princíp subsidiarity nás poúča, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

9.   Na   základe vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   doručeného   ústavnému   súdu12. marca   2015   sú   ústavnému   súdu   známe   skutočnosti,   že   sťažovateľka   podalaprostredníctvom   okresného   súdu   3.   júla   2014   dovolanie   proti   napadnutému   rozsudkukrajského   súdu.   Vec   sa   od   6.   februára   2015   nachádza   na   Najvyššom   súde   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý je oprávnený rozhodnúť o podanom dovolaní.

10. V zmysle popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok Slovenskejrepubliky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany jej základných práva slobôd, ktorý využila (t. j. podala dovolanie), pričom vo veci dosiaľ nebolo najvyššímsúdom o dovolaní právoplatne rozhodnuté. Inak povedané, v tejto chvíli sa sťažnosť podanáústavnému   súdu   javí   byť   predčasne   podaná,   keďže   existuje   iný   orgán   verejnej   moci(najvyšší   súd)   oprávnený   poskytnúť   ochranu   sťažovateľkiným   základným   právama slobodám.

11. Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

12. Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojejjudikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmäjeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššiehosúdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovanáza   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (t.   j.napadnutému rozsudku) krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015