znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 192/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 49/2011 a jeho uznesením z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012   doručená   sťažnosť   J.   G.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 49/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 476 z 9. novembra 2010 podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.   73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Pretože   odpis   rozkazu   sa   nepodarilo   sťažovateľovi   doručiť   do   vlastných   rúk, nadriadený   pristúpil   na   doručenie   rozkazu   prostredníctvom   slovenskej   pošty. Doručovateľka poštového úradu... dňa 12. 11. 2010... oznámením o uložení zásielky mala oznámiť   navrhovateľovi,   že   má   na   poštovom   úrade...   uloženú   zásielku.   Z uvedeného oznámenia   o uložení   zásielky   vyplýva,   že   by   malo   ísť   o doporučený   list...   Nie   však   do vlastných rúk. Len tieto názvy zásielok sú doručovateľkou označené krížikom na oznámení. Teda   je   zrejmé,   že   sa   sťažovateľ   nemal   ako   dozvedieť,   že   išlo   o zásielku   určenú   na doručenie do vlastných rúk...

Zásielka   nebola   sťažovateľovi   doručená   ani   poštovým   úradom,   preto   účinky doručenia   nastali   v zmysle   ustanovenia   §   266   ods.   4   na   tretí   deň   od   jej   uloženia   a to 15. 11. 2011 (správne   má byť 2010,   pozn.).   Týmto dňom začala   sťažovateľovi v zmysle ustanovenia   §   242   ods.   1   zákona   plynúť   15   dňová   lehota   na   podanie   opravného prostriedku.“

Proti   rozkazu   z 9.   novembra   2010   podal   sťažovateľ   30.   novembra   2010   rozklad, v ktorom poukázal na „skutočnosť, že jeho služobný pomer neskončil tak, ako je uvedené v personálnom rozkaze, lebo tomu bránia zákonné dôvody. Poukázal najmä na skutočnosť, že nadriadený sa o skutočnosti, ktorá tvorí podľa personálneho rozkazu dôvod prepustenia zo služobného pomeru dozvedel už dňa 9. 9. 2010 a z toho dôvodu dvojmesačná prekluzívna lehota   končí   dňom   9. 11. 2010   a nie   dňom   14. 9. 2010   ako   je   uvedené   v odôvodnení personálneho rozkazu.“.

Minister   vnútra   rozklad   sťažovateľa   rozhodnutím   č.   SLV-PS-PK-2/2011 z 23. februára 2011 zamietol z dôvodu jeho oneskoreného podania, pretože lehota na jeho podanie uplynula 29. novembra 2010. Sťažovateľ však zastáva názor, že „Ministrom vnútra SR   stanovený   deň   vzniku   účinkov   doručenia   14. 11. 2010   je...   nesprávny   a v rozpore s ustanovením § 266 ods. 4 zákona.

...   posledným   dňom   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   a to   rozkladu Ministrovi vnútra SR bol deň 30. 11. 2010. V tento deň bol sťažovateľom podaný odpor na poštovú prepravu, preto... bola zákonom stanovená 15 dňová lehota na podanie opravného prostriedku sťažovateľom dodržaná.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „Proti   rozhodnutiu   ministra   vnútra   SR č. SLV-PS-PK-2/2011   zo   dňa   23. 02. 2010 (správne   má   byť   2011,   pozn.)...   podal... prostredníctvom   advokáta   na   Okresný   súd   Bratislava   I návrh   na   preskúmanie právoplatného rozhodnutia nadriadeného a žalobu na vyslovenie neplatnosti personálneho rozkazu MV SR..., v ktorej sa domáhal... určenia neplatnosti personálneho rozkazu MV SR č. 476 z 9. 11. 2010 a určenia, že služobný pomer sťažovateľa naďalej trvá.“.

Okresný súd Bratislava I z dôvodu vecnej príslušnosti postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. 1 S 58/2011-25 zo 14. apríla 2011   uložil   sťažovateľovi „povinnosť   doplniť   v lehote   15   dní   od   doručenia   uznesenia žalobu o označenie napadnutého rozhodnutia správne znenie konečného návrhu“.

Potom, ako právny zástupca sťažovateľa „podanie doplnil uvedením napadnutého rozhodnutia: personálny rozkaz ministra vnútra č. 476 z 9. 11. 2010 a navrhol vydať petit: Súd vyslovuje, že personálny príkaz Ministerstva vnútra SR z 9. 11. 2010 č. 476, ktorým sa prepúšťa   zo   služobného   pomeru   príslušníka   policajného   zboru   SR   npor.   G.   J...   je neplatný...“,   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   S 58/2011-39   z 8.   septembra   2011   konanie zastavil s odôvodnením, že „žaloba, ako i jej doplnenie nespĺňali náležitosti vyžadované v § 249 ods. 2 OSP tým, že neboli uvedené dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,   ktoré   majú   tvoriť   obsah   žaloby   a určovať   rozsah   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h OSP súd viazaný a nemôže ho prekročiť“.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   odvolanie,   pretože   ho   považoval   za „nezákonné“.   V odôvodnení opravného   prostriedku   uviedol,   že „na   výzvu   súdu   na   doplnenie   žaloby   reagoval, požadované údaje doplnil“ a že „dostatočne v žalobe vysvetlil v čom považuje personálny rozkaz Ministerstva vnútra SR č. 476 zo dňa 9. 11. 2010 a rozhodnutie ministra vnútra SR č. SLV-PS-PK-2/2011   zo   dňa   23. 02. 2010 (správne   má   byť 2011,   pozn.) za   nezákonné a rozhodnutie   prvého   i druhého   stupňa   za   jeden   celok,   nakoľko   ide   o rovnaký   správny orgán“.

Najvyšší súd ako druhostupňový správny súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu z 8.   septembra   2011   uznesením   sp.   zn.   2   Sžo   49/2011   z 22.   augusta   2012   potvrdil s odôvodnením, že je v súlade so zákonom.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Sžo 49/2011 a uznesením z 22. augusta 2012 porušil jeho základného právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

«Obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu sú jeho jednotlivé oprávnenia, ktoré súd v tomto práve implikované. Ide o celý rad prvkov a princípov, ktorých súčasťou je okrem   iných   aj   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   povinnosť   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a návrhmi   na   dokazovanie   najmä   ak   majú   význam   pre rozhodnutie.

Súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj zásada „rovnosti zbraní“, ktorá v danom prípade spočíva v požiadavke v zabezpečení rovnakého postavenia   účastníkov   konania,   čo   v zásade   znamená,   aby   každá   strana   konania   mala primeranú   možnosť   obhajovať   svoju   záležitosť   pred   súdom   resp.   iným   orgánom   za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane.

Z postupu vyššie spomínaných súdov ako i správnych orgánov je dostatočne zrejmé, že Ministerstvo vnútra SR vo svojej personálnej činnosti konalo v rozpore so zákonom. Na rozpory sťažovateľ poukazoval v podanom odpore proti personálnemu rozkazu Ministra vnútra SR č. 476 zo dňa 9. 11. 2010 a po jeho zamietnutí Ministerstvom vnútra SR z dôvodu, že malo smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu, proti ktorému už nebolo opravného prostriedku i vo svojej žalobe zo dňa 8. 3. 2011 doručenej súdu dňa 11. 3. 2011, vo svojej žalobe   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   zákonnosti   postupu   správneho   orgánu a zrušenia   nezákonného   rozhodnutia.   Rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Bratislave   ako i Najvyššieho súdu SR bolo sťažovateľovi právo na súdnu ochranu odopreté a znemožnené uplatnenie jeho zákonného práva domôcť sa zosúladenia postupu a rozhodnutí Ministerstva vnútra SR so zákonom.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.) Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 postupom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo/49/2011 zo dňa 22. 8. 2012 porušené boli.

2.)   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   S 58/2011-39   zrušuje   a vec vracia súdu na ďalšie konanie, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

3.)   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v sume 322,70 Eur   na   účet   jeho   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sžo 49/2011 a jeho uznesením z 22. augusta 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sžo 49/2011 z 22. augusta 2012 potvrdil odvolaním napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   1 S 58/2011-39   z 8.   septembra   2011. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

„V správnom   súdnictve   prejednávajú   súdy   na   základe   žalôb   prípady,   v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O. s. p.). Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 O. s. p. zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O. s. p.) aj označenie rozsahu, v ktorom   je   rozhodnutie   napadnuté,   v čom   žalobca   vidí   nezákonnosť   rozhodnutia   a aký konečný návrh robí.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 O. s. p. treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konečný návrh, aký žalobca vo veci robí, pričom v zmysle obmedzenej   jurisdikcie   súdov   pri   rozhodovaní   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   O.   s.   p. (správne súdnictvo), kedy je súd oprávnený rozhodovať len tak, že súd žalobu zamietne podľa   §   250j   ods.   1   O.   s.   p.,   alebo   rozhodnutie   správneho   orgánu   zruší   z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 alebo 3 O. s. p.

Žalobca však podľa naformulovaného petitu žiadal prostredníctvom svojho advokáta preskúmať rozhodnutie Ministerstva vnútra SR a to tak, že súd mal určiť, že prepustenie žalobcu zo služobného pomeru je neplatné a že služobný pomer žalobcu stále trvá. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že je nepochybné, že žalobným návrhom sa   žalobca   prostredníctvom   právneho   zástupcu   domáhal   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, hoci súdy podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. preskúmavajú právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, voči ktorým už nie je prípustný opravný prostriedok.

Teda   okrem   konečného   rozhodnutia   vo   veci   je   potrebné,   aby   žalobca   v žalobe uviedol, aký konečný návrh robí podľa § 249 ods. 2 O. s. p., že žiada napadnuté rozhodnutie zrušiť   podľa   §   250j   ods.   2   alebo   3   O.   s.   p.   a zároveň   musí   ísť   o rozhodnutie   vydané v správnom   konaní,   ako   rozhodnutie   konečné   a proti   ktorému   nie   je   prípustný   opravný prostriedok   v administratívnom   konaní.   Súd   jednak   nemôže   preskúmavať   správne rozhodnutie   nad   rámec   žalobcom   v žalobe   vymedzeným a ani   prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Ide o zásadu iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 O. s. p., a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zároveň mu neprináleží preskúmavať prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté konečné rozhodnutie vo veci trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala.

Úlohou súdov v konaniach, kde je účastník zastúpený advokátom, nie je povinnosť poskytnúť   im   pri   plnení   svojich   úloh   v občianskom   súdnom   konaní   poučenia   o ich procesných právach a povinnostiach.

Správne krajský súd rozhodol, keď konanie podľa § 250d ods. 3 O. s. p. a za použitia § 249 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 5 ods. 2 O. s. p. zastavil. Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na nesprávne naformulovaný petit žaloby, ide tu potom tiež i o neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania   a v takomto   prípade   je   tu   i dôvod zastavenia konania podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s poukazom na § 246c ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako súladné so zákonom.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľ   žiadal   správny   súd   o   preskúmanie prvostupňového administratívneho rozhodnutia – personálneho rozkazu ministerstva vnútra č.   476   z 9.   novembra   2010   –   a   žiadal   vysloviť,   že   je   neplatný,   avšak   druhostupňové rozhodnutie preskúmať a prípadne zrušiť nežiadal.

Najvyšší súd sťažovateľovi v odôvodnení svojho rozhodnutia správne ozrejmil, že podľa   § 250j Občianskeho súdneho poriadku   správny súd môže žalobu buď zamietnuť (ods. 1), alebo rozhodnutie správneho orgánu zrušiť (ods. 2 a 3). Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, žiadal vysloviť neplatnosť personálneho rozkazu, teda žiadal také rozhodnutie, ktoré v zmysle príslušného procesnoprávneho predpisu všeobecný súd   vydať   nemohol.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   bol zastúpený advokátom, teda osobou, o ktorej sa predpokladá, že je znalá práva, a ktorá by mala všeobecnému súdu predniesť návrh rozhodnutia korešpondujúci so zákonnou úpravou obsiahnutou   v príslušnom   procesnoprávnom   predpise,   v tomto   prípade   v   Občianskom súdnom poriadku. Prvostupňový súd dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatkov jeho   podania,   avšak   napriek   tomu   zo   strany   sťažovateľa   –   súc   zastúpeného   právnym zástupcom – k predostretiu riadneho návrhu rozhodnutia nedošlo.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   tým,   že   žiadal   v správnom   súdnictve vysloviť neplatnosť prvostupňového administratívneho rozhodnutia (personálneho rozkazu), nedal priestor na zákonný postup všetkým vo veci zainteresovaným orgánom verejnej moci napraviť ich prípadné pochybenia. Inak povedané, sťažovateľ sa mal žalobou v správnom súdnictve   predovšetkým   domáhať   preskúmania   druhostupňového   administratívneho rozhodnutia,   so   závermi   ktorého   sa   nestotožňoval,   t.   j.   či   toto   rozhodnutie   je   v súlade so zákonom,   keďže   podľa   názoru   sťažovateľa   opravný   prostriedok   proti   personálnemu rozkazu   podal   včas.   Až   na   základe   rozhodnutia   všeobecného   správneho   súdu   o žalobe sťažovateľa, ktorým by mu prípadne dal za pravdu, by bolo povinnosťou druhostupňového správneho orgánu vecne preskúmať personálny rozkaz a meritórne o ňom rozhodnúť. Ak by bol   sťažovateľ   naďalej   presvedčený,   že   správne   orgány   nedodržali   zákonnosť   konania a rozhodnutia, prichádzala by opäť do úvahy ochrana jeho práv prostredníctvom správnej žaloby.

Sťažovateľ však napriek jeho právnemu zastúpeniu v tomto zmysle nepostupoval, preto krajský súd a následne najvyšší súd správne o žalobe sťažovateľa rozhodli tak, ako to je v ich uzneseniach uvedené.

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna svojvôľa, resp.   neodôvodnenosť   záverov   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodol   plne   v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s názorom   najvyššieho súdu   na výklad príslušných zákonných ustanovení nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že pokiaľ ide o námietku porušenia rovnosti zbraní v konaní pred najvyšším súdom, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadnu okolnosť, ktorá   by   čo   i   len   náznakom   signalizovala   možnosť   jej   porušenia.   Sťažovateľ   podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu, v ktorom bezpochyby mohol a mal uviesť všetky argumenty, ktoré považoval za potrebné, či už proti rozhodnutiam správnych orgánov, alebo rozhodnutiu   krajského   súdu.   Sťažovateľ   teda   mal   dostatok   procesného   priestoru   na vyjadrenie sa k veci. Zo sťažnosti teda nevyplýva nijaká skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné konštatovať zásah do práva na rovnosť zbraní, preto je aj táto námietka zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi náhradu   trov   právnej   pomoci   v   konaní pred ústavným   súdom),   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013