znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 192/2011-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   B.,   J.,   vo   veci   namietaného porušenia   práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Senica (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10 C 137/07   z 2.   marca   2010   a   uznesením   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 137/07 konal okresný súd o návrhu sťažovateľa na obnovu konania pôvodne vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 100/2002 a tiež o návrhu sťažovateľa na určenie, že tri sťažovateľom označené osoby, ktoré boli vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 100/2002 vypočuté   ako   svedkovia, „...   vypovedali   na   pojednávaní   2. 2. 2005   nepravdu...“. O určovacej časti návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010, ktorým konanie v tejto časti zastavil z dôvodu, že ide o vec nepatriacu do kompetencie civilného súdnictva, t. j. z dôvodu nesplnenia procesných podmienok konania. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd, ktorý   napádaným   uznesením   sp.   zn.   11   Co   67/2010   z 18.   novembra   2010   rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (uvedené uznesenia nadobudli právoplatnosť 13. januára 2011).

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje   svoju   nespokojnosť s označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   a to   z dôvodu   nimi sťažovateľom tvrdenej nesprávnej aplikácie práva, pričom sťažovateľ v tejto súvislosti iba poukazuje, resp. cituje jednotlivé vety a vetné spojenia z napádaného uznesenia krajského súdu a vyjadruje na nich svoj odlišný názor. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že v konaní pred krajským súdom mu nebolo umožnené k veci sa vyjadriť.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Odvolanie okresného súdu a následne, potvrdenie, odvolacím súdom na ust. § 7 ods.   1   a   2   O. s. p.,   pre   nesplnenie   podmienok   konania   a   nemožnosť   vo   veci   konať,   je chybnou aplikáciou, práva a zaklincovaním dovolania sa spravodlivosti na oboch stupňoch riadenia súdov.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1./ Právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 Dohovoru o ľudských právach, postupom súdov na oboch stupňoch riadenia, v konaní pod sp. zn. 10 C/137/2007 porušené bolo.

2./ Uznesenie odvolacieho Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co/67/2010-129 zo dňa 18. novembra 2010 zrušuje a vec vracia ďalšie konanie a rozhodnutie.

3./   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.800.-eur,   ktoré   je Krajský   súd   v   Trnave   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   do   troch   dní   po   právoplatnosti rozhodnutia.

4.   /   Priznáva   trovy   konania   právneho   zastúpenia   v sume  .....,   ktoré   je   povinný Krajský   súd   v   Trnave   uhradiť   na   účet   advokáta   do   troch   dní   po   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorého malo podľa   jeho   tvrdenia   dôjsť   v príčinnej   súvislosti   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra   2010,   a to   z dôvodu,   že   obidva   súdy   podľa   sťažovateľa   v danej   veci nesprávne aplikovali použitú právnu úpravu.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti   s namietaným   rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   137/07 z 2. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania napádaného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal porušenie svojho práva na spravodlivý   súdny   proces   aj   v súvislosti   s rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010, a to tým, že krajský súd podľa sťažovateľa nenapravil pochybenie   okresného   súdu   spočívajúce   v konštatovaní,   že   do   právomoci   civilného súdnictva   nepatrí   rozhodovať   o návrhu,   ktorým   sa   sťažovateľ   domáhal   určenia,   že   ním označené osoby, ktoré boli v inom civilnom konaní vypočuté ako svedkovia, na pojednávaní v tejto   veci   nevypovedali   pravdu,   resp.   že   vypovedali   klamlivo.   V tejto   súvislosti   sa sťažovateľ argumentačne odvoláva na uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Senica (ďalej len „prokurátor“) č. k. 1 Pv 331/06-16 z 5. októbra 2006, v ktorom prokurátor okrem iného konštatoval, že „V danom prípade ak takto vypovedali na súde, vecou súdu preto bolo si preskúmať ich tvrdenie a až následne rozhodnúť“, na základe čoho sťažovateľ usudzuje, že mu prokurátorom bolo dané za pravdu a s krivou výpoveďou ním označených svedkov sa mal vysporiadať okresný súd, preto závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom okresného súdu, že v danej veci mal konať prokurátor, považuje sťažovateľ za arbitrárne.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto   musí   preskúmavať len to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V rozsahu námietok sťažovateľa z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva:

«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal účastník konania - navrhovateľ (§ 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 O. s. p.),   ktoré   má   všetky   náležitosti   odvolania   (§   205   O. s. p.),   preskúmal   napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu v rozsahu a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Oboznámil sa   s   návrhom,   obsahom   spisu,   napadnutým   rozhodnutím,   odvolaním   navrhovateľa   a vyjadrením   odporcu   k   podanému   odvolaniu.   Zistil,   že   odvolanie   navrhovateľa   nie   je dôvodné, nakoľko napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.... Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia procesného práva (t. j. O. s. p.) a svoje rozhodnutie aj jasne odôvodnil. Je potrebné uviesť, že   trestné   stíhanie   svedkov   odporcu   pre   trestný   čin   krivej   výpovede   bolo   zastavené rozhodnutím   povereného   príslušníka   Odboru   skráteného   vyšetrovania   Senica.   Sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola uznesením Okresnej prokuratúry zamietnutá ako nedôvodná, keď aj prokurátor dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by konaním svedkov boli naplnené znaky trestného činu a nepravdivého znaleckého posudku. Pokiaľ prokurátor vo svojom uznesení uviedol, že ak svedkovia vypovedali takto na súde, vecou súdu preto bolo preskúmať si ich tvrdenie a až následne rozhodovať, neznamená to, že by to súd v konaní Okresného súdu Senica sp. zn. 4C/100/2002 tak nebol urobil. Uznesenie prokurátora je potrebné vnímať v celom jeho rozsahu, t.j. aj v tej časti, v ktorej je uvedené, že „skutočne konaním svedkov neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona č. 140/1961 Zb.“. Ak by prokurátor dospel k opačnému záveru, nepochybne by začal vo veci konať, ako mu to ukladá zákon.»

V súvislostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné rozlišovať existenciu dvoch civilných konaní vedených okresným súdom, a to jednak konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 100/02, k predmetu ktorého boli ako svedkovia vypočuté štyri osoby, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že v tomto konaní pri svojich výpovediach tieto osoby klamali, resp. krivo vypovedali. Práve z tohto dôvodu sťažovateľ svojím určovacím návrhom inicioval ďalšie civilné konanie vedené okresným súdom tentokrát pod sp. zn. 10 C   137/07,   ktorým   sa   domáhal,   aby   okresný   súd   určil,   že   spomínané   osoby   krivo vypovedali, resp. že vypovedali nepravdu pri svojich svedeckých výpovediach podaných v prvom spomínanom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 4 C 100/02, pričom okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 konanie o takto vymedzenom určovacom návrhu sťažovateľa zastavil z dôvodu nedostatku svojej právomoci v tejto veci konať s tým, že ide o „... trestnú vec, ktorej prejednanie prislúcha súdu v rámci trestného konania“.

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil   s uvedenými   závermi   okresného   súdu   vyslovenými   v jeho   uznesení   sp.   zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010, pričom navyše skonštatoval, že ak by sa v danom prípade sťažovateľom   označené   osoby   skutočne   dopustili   krivej   výpovede,   bolo   v kompetencii prokurátora,   a nie   okresného   súdu   v danej   veci   konať,   pretože   prokurátor   je   oprávnený konať v trestných veciach.

Skutočnosť, že pred rozhodnutím krajského súdu sa sťažovateľ obrátil aj na orgány činné v trestnom konaní, pričom prokurátor mu uznesením č. k. 1 Pv 331/06-16 z 5. októbra 2006   oznámil,   že „...   vecou   súdu   preto   bolo   si   preskúmať   ich   tvrdenie   a až   následne rozhodnúť“, neznamená, že by označené rozhodnutie prokurátora na jednej strane a nápadné uznesenie krajského súdu na strane druhej boli v rozpore, čo má zrejme sťažovateľ na mysli, pretože sa domnieva, že prokurátor ho odkázal na všeobecný súd a všeobecný súd zasa na prokurátora.

V uvedených   súvislostiach   sa   žiada   podotknúť,   že   proces   revidovania,   resp. naprávania tak hmotno-právnych, ako aj procesných pochybení súdov nižších stupňov je zabezpečovaný v rámci hierarchie všeobecných súdov, tak ako to vyplýva z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom pre dosiahnutie tohto účelu má účastník konania   možnosť   využiť   riadne   a mimoriadne   opravné   prostriedky.   Inými   slovami, akékoľvek pochybenia prvostupňového súdu či už hmotného alebo procesného charakteru môže napraviť na základe účastníkmi konania podaného riadneho opravného prostriedku (odvolania)   súd   druhého   stupňa   a jeho   pochybenia   zase   na   základe   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) môže napraviť dovolací súd.

V súvislostiach danej veci tak prípadné pochybenia okresného súdu ktorých sa podľa sťažovateľa mal tento súd dopustiť v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 100/02 tým, že si nepreveril pravdivosť výpovedí svedkov, mohli byť napravené v odvolacom konaní pred krajským   súdom   na základe odvolania sťažovateľa,   ktoré   mal podať proti   meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu v tejto veci, a nie iniciovaním nového konania na základe novej žaloby, tak ako to učinil sťažovateľ. Súd tohto istého stupňa (v danom prípade okresný súd) nemôže,   resp.   nie   je   v jeho   právomoci   zasahovať,   resp.   prehodnocovať   a ovplyvňovať závery či rozhodnutia iného súdu tohto istého stupňa v inej veci, pretože tieto závery, tak ako to už bolo uvedené, môžu byť menené, resp. prehodnocované iba v rámci hierarchie súdov   na   základe   účastníkovi   konania   dostupných   riadnych   a mimoriadnych   opravných prostriedkov.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   tak   závery   krajského   súdu   vyslovené   v napádanom uznesení   sp.   zn.   11   Co   67/2010   z 18.   novembra   2010,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 o nedostatku jeho právomoci konať vo veci, ktorou by sa zasahovalo do rozhodnutia v inej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 100/02, nejavia ako svojvoľné, arbitrárne, neodôvodnené či z ústavného hľadiska neudržateľné, takže nimi nemohlo dôjsť ani k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o zrušení   napádaného rozhodnutia súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011