znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 192/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   apríla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. K., M., zastúpeného advokátkou Mgr. M. Č., P., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj čl. 1,   čl.   3 ods.   1 a čl. 30   ods.   1 Listiny   základných   práv a slobôd v konaniach vedených   S.   p.   pod   sp.   zn.   450 803 7200   0,   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn. 7 Sd 225/2007 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 So 38/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. L. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v konaniach vedených S. p. (ďalej len „S. p.“) pod sp. zn. 450 803 7200 0, Krajským súdom v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   7   Sd   225/2007   a Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 So 38/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ dovŕšil vek na priznanie starobného dôchodku v Slovenskej republike 3. februára 2007, teda vo veku 61 a pol roka. V čase od 1. decembra 1972 do 31. decembra 1992 bol zamestnancom Ú. so sídlom v P. (ďalej len „ústav“), ktorý pôsobil   na   území   celej   bývalej   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   pričom sťažovateľ po celý čas pracoval iba v dvoch pobočkách ústavu sídliacich na Slovensku, a to v K. a M. V ústave teda odpracoval 20 rokov a jeden mesiac. Vzhľadom na to, že ku dňu rozdelenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   bol   sťažovateľ   zamestnaný u zamestnávateľa   sídliaceho   na   území   Českej   republiky   [článok   20   Zmluvy   medzi Slovenskou   republikou   a Českou   republikou   o sociálnom   zabezpečení   uverejnenej oznámením Ministerstva zahraničných vecí č. 318/1994 Z. z. (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého „doby   zabezpečenia   získané   pred   dňom   rozdelenia   Českej   a Slovenskej Federatívnej republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky alebo naposledy pred týmto dňom“], všetky doby zamestnania sťažovateľa do 31. decembra 1992 boli pre potreby výpočtu dôchodku zaradené ako „doba zamestnania v cudzine“. Pritom citované ustanovenie zmluvy je pre občana Slovenskej republiky, ktorý síce pracoval na území Slovenskej republiky, ale jeho federatívny zamestnávateľ mal sídlo v Českej republike, diskriminačné, pretože v porovnaní s občanom Slovenskej republiky, ktorý mal zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky, získava nárok na nižší dôchodok a je znevýhodnený aj v súvislosti s nárokom na predčasný dôchodok.

Sťažovateľ   20.   februára   2006   požiadal   S.   p.   o priznanie   predčasného   starobného dôchodku   od   4.   februára   2006,   pričom   mal   v úmysle   do   dovŕšenia   veku   odchodu   do riadneho starobného dôchodku nielen poberať predčasný starobný dôchodok, ale zároveň aj pracovať.   Napriek   faktu,   že   má   odpracovaný   potrebný   počet   rokov,   je   diskriminovaný a znevýhodnený jednak podmienkami priznania dôchodku, ako aj nižšou sumou dôchodku v porovnaní   s inými   občanmi   Slovenskej   republiky,   ktorí   mali   pred   rokom   1992 slovenského   zamestnávateľa,   teda   zamestnávateľa   sídliaceho   na   území   Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, kde bola práca reálne vykonávaná. Po 600 kalendárnych dňoch (čo treba považovať za neprimerané a neodôvodnené prieťahy v konaní) 19. októbra 2007 S. p. sťažovateľovi oznámila, že nárok na priznanie dôchodku v Slovenskej republike mu   nevzniká,   lebo   nedosahuje   1,2–násobok   životného   minima.   Tým   stratil   právo   na predčasný starobný dôchodok za 32 odpracovaných rokov a v porovnaní s inými občanmi mu bolo odopreté právo ísť do predčasného dôchodku. Nečinnosťou S. p. a nesprávnym rozhodnutím sa po dobu jedného roka ocitol bez akéhokoľvek primeraného zabezpečenia v starobe napriek faktu, že splnil zákonné podmienky. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu S. p. z 19. októbra 2007 sťažnosť. Rozhodnutím S. p. sp. zn. 450 803 7200 0 z 18. januára 2008   mu   bol   priznaný   predčasný   starobný   dôchodok   za   13   rokov   odpracovaných a započítaných v Slovenskej republike od 1. januára 1993 do dňa odchodu do predčasného starobného dôchodku, teda do 3. februára 2006, a to vo výške 4 697 Sk mesačne.

Listom Č. (ďalej len „česká správa“) z júla 2006 bolo sťažovateľovi oznámené, že dátum   jeho   odchodu   do   riadneho   starobného   dôchodku   nie   je   3.   februára   2007   (ako v Slovenskej republike), ale až o dva mesiace neskôr, teda 3. apríla 2007. Súčasne mu bolo oznámené, že ak chce poberať od Českej republiky za svoje odpracované roky predčasný starobný dôchodok, musí českej správe predložiť od svojho zamestnávateľa doklad o tom, k akému dátumu ukončil svoj pracovný pomer. Z toho vyplýva, že podmienky, ktoré má sťažovateľ ako občan Slovenskej republiky na priznanie dôchodku od Českej republiky, sa diskriminačne odlišujú od iného občana Slovenskej republiky v tom, že jednak v Českej republike   je   o dva   mesiace   neskorší   dátum   odchodu   do   riadneho   starobného   dôchodku a okrem   toho   v prípade,   že   občan   Slovenskej   republiky   požaduje   od   Českej   republiky predčasný starobný dôchodok, musí na území Slovenskej republiky ukončiť svoj pracovný pomer, a to len preto, že 31. decembra 1992 bol zamestnaný u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo   na území   Českej   republiky.   Keďže   sťažovateľ   svoj   pracovný   pomer   v Slovenskej republike   neukončil,   stratil   tým   právo   na   predčasný   starobný   dôchodok   za   32 odpracovaných   rokov.   Namiesto   toho   musel   počkať   dva   mesiace,   aby   mohol   požiadať Českú   republiku   o riadny   starobný   dôchodok,   ktorý   mu   aj   bol   priznaný,   avšak   až   od 3. apríla   2007   vo   výške   8   022   Kč.   V porovnaní   s občanom,   ktorý   mal   celý   život zamestnávateľa   na   území   Slovenskej   republiky,   bol   sťažovateľ   znevýhodnený a diskriminovaný, pretože vôbec nemohol využiť odchod do predčasného dôchodku a má dôchodok   nižší.   Navyše   musel   strpieť   neodôvodnené   prieťahy   v konaní   a v dôsledku nezákonného prvého rozhodnutia S. p. bol rok bez primeraného zabezpečenia v starobe.Proti rozhodnutiu S. p. sp. zn. 450 803 7200 0 z 18. januára 2008 podal sťažovateľ 18. februára 2008 krajskému súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia, ktorý odôvodňoval tým,   že   použitá   metodika   výpočtu   dôchodku   ho   proti   iným   a porovnateľným   občanom Slovenskej republiky hrubo finančne znevýhodnila a poškodila. Rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Sd 225/2007-49 z 12. decembra 2008 bolo rozhodnutie S. p. ako vecne správne potvrdené. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal diskrimináciu   v dôsledku   nerovnakých   podmienok   pred   zákonom   a účelové   odňatie občianstva,   retroaktivitu   zmluvy   v neprospech   občana,   ako   aj   posudzovanie sťažovateľových nárokov právnymi predpismi cudzieho štátu, hoci tieto sú pre sťažovateľa diskriminačné   a znevýhodňujú   ho   oproti   iným   občanom   Slovenskej   republiky,   čo   je v rozpore s čl. 7 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 (ďalej len „nariadenie“). Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 38/2009 z 26. novembra 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok sa stal právoplatným 1. februára 2010. Vyplýva z neho, že podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa vo všetkých   bodoch.   V skutočnosti   sa   však   všeobecné   súdy   nezaoberali   a nevysporiadali s otázkou   diskriminácie   sťažovateľa,   resp.   uplatnením   retroaktivity   v jeho   neprospech. Bezdôvodne tvrdia, že rozpad Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol významnou historickou   udalosťou   a túto   údajnú   skutočnosť   povyšuje   nad základné   práva   a slobody občana, čím nepriamo neguje príslušné ustanovenie nariadenia, ktoré poukazuje rovnocenne nielen na historickú udalosť, ale aj na výhodnosť dávok pre prijímateľa.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a listiny v konaniach vedených S. p. pod sp. zn. 450 803 7200 0, krajským súdom pod sp. zn. 7 Sd 225/2007 a najvyšším súdom pod sp. zn. 7 So 38/2009 s tým,   aby   bola   vykonateľnosť   rozhodnutí   S.   p.   z 18. januára   2008,   krajského   súdu z 12. decembra   2008   a najvyššieho   súdu   z 26.   novembra   2009   pozastavená, rozhodnutia následne zrušené a vec vrátená S. p. na ďalšie konanie s tým, aby odstránila neprimeranú tvrdosť zákona a sťažovateľovi priznala primerané zabezpečenie v starobe. Ďalej požaduje vysloviť, že rozhodnutie S. p. z 19. októbra 2007 bolo nezákonné a vydané po prieťahoch v konaní s tým, že ako finančné zadosťučinenie za spôsobené prieťahy sa sťažovateľovi priznáva peňažná náhrada 500 €. Požaduje tiež ďalšie primerané finančné zadosťučinenie 9 379 €, ako aj náhradu trov konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 7 So 38/2009-69 z 26. novembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 7 Sd 225/2007-49 z 12. decembra 2008. Zo spisov vyplýva, že sťažovateľ požiadal o priznanie predčasného starobného dôchodku od 4. februára 2005. Zamestnávateľ sťažovateľa mal 31. decembra 1992 sídlo na území Českej republiky, preto S. p. postupovala pri určení sumy dávky v súlade s čl. 20 zmluvy, ktorý zostal v platnosti aj po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie v zmysle čl. 7 ods. 2 písm. c) nariadenia. Teoretická suma predčasného starobného dôchodku sťažovateľa bola určená ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného   ku   dňu   vzniku   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku,   podľa právnych   predpisov   Slovenskej   republiky   a Českej   republiky   a aktuálnej   dôchodkovej hodnoty, znížená za každých začatých tridsať dní obdobia, za ktoré sa dôchodok znižuje. Z tejto teoretickej   sumy (16   137 Sk),   ktorá   je vyššia   ako 1,2–násobok sumy životného minima pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   (5   676   Sk),   je   čiastkový   predčasný   starobný dôchodok   podiel,   ktorý   zodpovedá   pomeru   obdobia   dôchodkového   poistenia   získaného podľa   právnych   predpisov   Slovenskej   republiky   (4 782   dní)   k celkovému   úhrnu   dôb poistenia získaných podľa právnych predpisov oboch zmluvných štátov. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že v jeho prípade neprichádzal do úvahy postup podľa čl. 20 zmluvy, nebolo možné na túto námietku prihliadnuť, lebo podľa prílohy III časti A nariadenia sa naďalej uplatňujú čl. 12, čl. 20 a čl. 33 zmluvy a podľa čl. 20 zmluvy sa doby zabezpečenia získané do 31. decembra 1992 považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na území ktorého   mal   zamestnávateľ   občana   sídlo   ku   dňu   rozdelenia   Českej   a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo naposledy pred týmto dňom. S. p. preto nepochybila, keď postupovala   podľa   čl.   20   zmluvy.   Námietku   sťažovateľa,   že   je diskriminovaný,   nebolo možné   zohľadniť,   lebo   S.   p.   nezaobchádzala   so   sťažovateľom   odlišne,   ako   s inými dôchodcami,   ktorí   sa   ocitli   v podobnej   situácii.   S.   p.   rozhodla   na   základe   slovenského zákona, ako aj čl. 46 ods. 2 nariadenia, lebo sťažovateľ sa zúčastňoval na dôchodkovom poistení   nielen   v Slovenskej   republike,   ale   aj   v Českej   republike,   teda   vo   viacerých členských   štátoch   Európskej   únie.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   použitie   čl.   20   zmluvy v súvislosti s čl. 7 ods. 2 písm. c) nariadenia, treba poukázať na skutočnosť, že nariadenie umožňuje   použitie   čl.   20   zmluvy   nielen   v prípade,   keď   je   to   pre   prijímateľa   dávky výhodnejšie, ale aj vtedy, keď to vyplýva z osobitných historických okolností majúcich obmedzený   časový   účinok.   Rozdelenie   spoločného   štátu   a vznik   dvoch   samostatných nástupníckych štátov je osobitnou historickou okolnosťou s obmedzeným časovým účinkom na právne vzťahy, ktoré vznikli počas trvania spoločného štátu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniam vedeným S. p. pod sp. zn. 450 803 7200 0 a krajským súdom pod sp. zn. 7 Sd 225/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozhodnutiu S. p. z 18. januára 2008 bol prípustný   návrh   na jeho preskúmanie súdom   ako riadny opravný prostriedok. Rovnako proti rozsudku krajského súdu z 12. decembra 2008 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Sťažovateľ možnosť chrániť označené   práva   prostredníctvom   uvedených   riadnych   opravných   prostriedkov   aj   využil a právomoc poskytnúť ochranu právam mali krajský súd a najvyšší súd v rámci riadneho opravného konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   vedenom   S.   p.   pod   sp. zn. 450 803 720 0 tým, že prvé rozhodnutie z 19. októbra 2007 bolo vydané až po 600 dňoch, a z tohto titulu požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 €, rozhodnutie o tejto časti sťažnosti taktiež nie je v právomoci ústavného súdu.

Z ustanovenia   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   konanie   proti nečinnosti orgánu verejnej správy je dané do právomoci všeobecných súdov v rámci piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo). To vylučuje právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 7 So 38/2009. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v tvrdení,   že   aplikácia   zmluvy   bola   pre sťažovateľa nevýhodná, lebo podľa slovenských právnych predpisov by získal nárok na predčasný starobný dôchodok za lepších podmienok a v podstatne vyššej sume. Sťažovateľ preto vníma aplikáciu zmluvy ako diskrimináciu.

„Ústavne   konformný   výklad   právnej   normy,   resp.   výklad   právnej   normy   vôbec nemôže   siahať   tak   ďaleko,   aby   sa   dostal   do   rozporu   so   znením,   resp.   so   zmyslom vykladaného   normatívneho   textu.   V takomto   prípade   by   totiž   už   nešlo   o výklad,   ale o faktickú novelizáciu právnej normy“ (II. ÚS 244/09).

Ustanovenie čl. 20 zmluvy nie je možné ani podľa názoru ústavného súdu vykladať tak,   ako   si   to   želá   sťažovateľ,   lebo   jednoznačné   znenie   ustanovenia   sťažovateľom presadzovaný výklad neumožňuje. Sťažovateľ vlastne namieta, že uvedená časť zmluvy nie je spravodlivá, resp. je v jeho prípade nevýhodná. Pochybuje teda o ústavnom súlade čl. 20 zmluvy.   K tomu   treba   uviesť,   že   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   v rámci   konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy otázku súladu medzinárodnej zmluvy s ústavou, či listinou skúmať.

Za arbitrárne či zjavne neodôvodnené nemožno považovať ani tie závery najvyššieho súdu, podľa ktorých v danom prípade prichádzal do úvahy postup podľa čl. 7 ods. 2 písm. c) nariadenia, pretože čl. 20 zmluvy zostal v platnosti aj po vstupe Slovenskej republiky do Európskej   únie,   pričom   boli   splnené   podmienky   uvedené   v nariadení,   a to   z pohľadu osobitnej historickej okolnosti majúcej obmedzený časový účinok. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v čl. 7 ods. 2 písm. c) nariadenia ustanovené podmienky (väčšia výhodnosť zmluvy   pre   príjemcu   dávky   a osobitné   historické   okolnosti   s obmedzeným   časovým účinkom)   musia   byť   splnené   obe   kumulatívne,   nezodpovedá   zneniu   tohto   ustanovenia, pretože stačí splnenie čo i len niektorej z týchto dvoch podmienok.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   skúmal   iba v rozsahu námietok sťažovateľa. Práve preto sa nezaoberal riešením otázky, či bolo, alebo nebolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   konajúceho   v poslednej inštancii postupom podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho   poriadku   prerušiť   odvolacie   konanie   a požiadať   Súdny   dvor   Európskych spoločenstiev v Luxemburgu   o rozhodnutie o predbežnej otázke,   teda   o tom, či   v danom prípade ustanovenie čl. 7 ods. 2 písm. c) nariadenia umožňovalo aplikáciu čl. 20 zmluvy. Sťažovateľ   totiž   takúto   námietku   neuplatnil   a navyše   nežiadal   ani   vysloviť   porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010