znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 192/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť L. V., K., a B. B., K., zastúpených advokátkou JUDr. A. P., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 21/02 nadväzujúcom na konanie vedené na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II pod sp. zn. ČVS: OUV-1442/20-K2-2001, a takto

r o z h o d o l   :

Sťažnosť L. V. a B. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2005 doručená sťažnosť L. V., K., a B. B., K., (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou   JUDr.   A.   P.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnej prokuratúry Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 21/02 nadväzujúcom na konanie vedené na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II pod sp. zn. ČVS: OUV-1442/20-K2-2001.

Sťažovateľky   v sťažnosti   uvádzajú,   že   vystupujú   ako   poškodené   v dodnes neskončenom   trestnom   konaní   začatom   ešte   v roku   2001   na   základe   ich   trestného oznámenia vo veci falšovania závetu nimi označenou fyzickou osobou, voči ktorej bolo začaté   trestné   stíhanie.   Od   oznámenia   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   t.   j.   od 28. novembra 2001, až do začatia trestného stíhania 3. januára 2002 a následného vznesenia obvinenia uznesením Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Košice II sp. zn. ČVS:   OUV-1442/20-K2-2001-BR   z 9. septembra   2003   uplynuli   takmer   tri   roky a do 5. januára 2005 nebol podľa vyjadrenia sťažovateliek zaevidovaný žiaden úkon v danej veci, hoci o to sťažovateľky príslušný orgán žiadali. Z tohto dôvodu predložili 6. júna 2005 žiadosť Okresnej prokuratúre Košice II „o prešetrenie dôvodov liknavého objasnenia veci.“ Okresná prokuratúra Košice II svojím podaním z 28. júna 2005 upovedomila sťažovateľky o preskúmaní   postupu   vyšetrovateľa;   konštatovala,   že   vo   vyšetrovaní   dochádza k neprimeraným   a neopodstatneným   prieťahom,   avšak   opäť   žiaden   úkon   v danej   veci nenastal.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli, že na Okresnom súde Košice II sa viedlo konanie o žalobe o vydanie zákonného podielu z dedičstva v prospech poškodených, avšak bezúspešne, naopak, žalovaná podala návrh na výkon rozhodnutia na úhradu trov za jej poskytnutú   právnu   pomoc,   ktorý   sa   realizuje   výkonom   rozhodnutia   voči   jednej zo sťažovateliek zrážkami z jej dôchodku.

Sťažovateľky   sú   toho   názoru,   že   v uvedenej   veci   je   opakovane   porušované   ich ústavou garantované právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto požadujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresná prokuratúra Košice II v konaní 1 Pv 21/02 nadväzujúce na konanie vedené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície Košice II spisovej značky ČVS: OUV-1442/20-K-2-2001, porušili právo sťažovateliek L. V. a B. B. podľa článku 48 odstavec 2 Ústavy Slovenskej republiky na objasnenie a prerokovanie veci a podania obžaloby bez zbytočných prieťahov a konalo za nesplnenie podmienky podľa §-u 157 Trestného poriadku v nadväznosti na ustanovenie článku 103 O. s. p. a priznáva sa im finančné   zadosťučinenie   v zmysle   článku   127   odstavec   3   Ústavy   Slovenskej   republiky vo výške Sk 30.000,- Sk L. V. a 30.000,- Sk B. B., ako aj trovy tohto konania Sk 6.300,- v lehote do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu.“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľky namietajú v sťažnosti porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   Okresnou prokuratúrou Košice II v konaní sp. zn. 1 Pv 21/02 a Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II sp. zn. ČVS: OUV-1442/20-K2-2001. Namietajú, že napriek ich trestnému oznámeniu príslušné orgány činné v trestnom konaní sú nečinné, resp. postupujú zdĺhavo.

Základnou   a nevyhnutnou   podmienkou   uplatnenia   ochrany   základného práva   na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2 ústavy   je existencia   práva, ktorého porušenie sa   namieta (v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky)   a   ktorého   ochrany   sa   fyzická   osoba   alebo právnická osoba domáha na súde alebo na inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   začatie   trestného   stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov   činných v trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľkou označených základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť   ani   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Tieto závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (II. ÚS 222/03. IV. ÚS 52/04).

Keďže ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol, bolo už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa zvyšnou časťou sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005