znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 191/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti WIBAX,spol. s r. o., Vrakunská 29, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Repákom,Advokátska kancelária, Krížna 47, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnéhosúdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 170/2014 z 11. júna 2015 a uznesením Krajského súduv Bratislave sp. zn. 14 Co 347/2015 z 30. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti WIBAX, spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára2016 doručená sťažnosť spoločnosti WIBAX, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 23 C 170/2014 z 11. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 347/2015 z 30. septembra 2015. Sťažnosť bola odovzdanána poštovú prepravu 1. februára 2016.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka 11. júna2014 podala na okresnom súde návrh na obnovu konania vedeného pôvodne pod sp. zn.8 C 278/2004. Keďže požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku, v súlade s výzvouokresného súdu predložila vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konaniapožadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Uznesením okresného súdu č. k. 23 C 170/2014-60 z 11. júna 2015 sťažovateľkenebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 347/2015-68 z 30. septembra 2015 bolouznesenie okresného súdu potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy,dohovoru a dodatkového protokolu.

Ide predovšetkým o to, že nevyvíja podnikateľskú činnosť, pričom túto skutočnosťvšeobecné súdy hodnotia v rozpore s realitou a dobrými mravmi. Aplikujú zákon spôsobom,ktorý nemá oporu ani v jeho znení, ani význame a výrazne sa odlišuje od aplikácie zákonainými súdmi, ktoré sťažovateľke priznali oslobodenie od súdnych poplatkov na základe týchistých údajov, ako v tomto prípade.

Krajský súd síce nepriamo uznal odôvodnenosť pomerov sťažovateľky, no napriektomu trvá na potrebe zvažovať, prečo sa sťažovateľka dostala do dlhodobej platobnejneschopnosti. V opačnom prípade by totiž podľa krajského súdu v každom prípadenesolventnosti účastníka konania sa riziko podnikania prenášalo na štát. Navyše podľanázoru krajského súdu ide o svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie, resp. bránenie práva,keďže vychádza z nesprávneho a nepodloženého predpokladu o preklúzii nárokovsťažovateľky.

Podľa názoru sťažovateľky v konaní, ktoré je predmetom jej návrhu na oslobodenieod súdnych poplatkov, sa jej nepriznaním tejto oprávnenej požiadavky zmarí možnosťdomáhať sa svojich práv. Sťažovateľke bolo uložené zaplatiť súdne poplatky aj napriektomu, že všeobecné súdy mali vedomosť o tom, že nemá žiadnu reálnu možnosť disponovaťsvojím majetkom. Zneužitím nástroja súdnych poplatkov v kombinácii s prieťahmi v inýchkonaniach bola sťažovateľka de facto zbavená majetku, ktorý by jej umožnil účinne sabrániť.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Bratislava IV svojim uznesením č. k. 23 C 170/2014-60 zo dňa 11.06.2015 porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces, zaručené čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľky na majetok zaručené čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Porušil aj čl. 13,14 a 17 Dohovoru.

2. Krajský súd v Bratislave svojim uznesením č. k. 14 Co/34/2015-68, IČS: 141421668 zo dňa 30.09.2015 porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces, zaručené čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľky na majetok zaručené čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Porušil aj čl. 13, 14 a 17 Dohovoru.

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 23C 170/2014-60 zo dňa 11.06.2015 v právnej veci navrhovateľky WIBAX s.r.o. sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/347/2015-68, IČS: 141421668 zo dňa 30.09.2015 v právnej veci navrhovateľky WIBAX s. r. o. sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€, ktorú sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave.

6. Uložil Okresnému súdu Bratislava IV a Krajskému súdu v Bratislave nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Repáka(...)“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniukrajského súdu č. k. 14 Co 347/2015-68 z 30. septembra 2015.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, ako aj čl. 1dodatkového protokolu smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 C 170/2014z 11. júna 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľaústavy, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, žesťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa zvyšnej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 20ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu smeruje proti uzneseniu krajského súdusp. zn. 14 Co 347/2015 z 30. septembra 2015. Túto časť sťažnosti treba považovať zaneprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej nepriznaním oslobodenia odsúdnych poplatkov dochádza k zmareniu jej možnosti domáhať sa na súde svojich práv.Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že postupom všeobecných súdov a ich uzneseniami sa jejodníma možnosť viesť súdne konanie o povolenie obnovy konania.

Na základe tejto námietky prichádzalo do úvahy podanie dovolania, ktoréhoprípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.Sťažovateľka však podľa zistenia ústavného súdu dovolanie nepodala, a teda nevyužilaúčinný prostriedok obrany jej označených práv pred všeobecnými súdmi. To zakladáneprípustnosť sťažnosti.

Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal doúvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016p