znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 191/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Zuzanou   Kupcovou,   PhD.,   Advokátskakancelária, Blagoevova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných právpodľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako ajporušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   165/2011z 15. decembra 2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 186/2009z 22. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola riadne a včasdoručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľ“), v čase podaniasťažnosti predsedu vlády Slovenskej republiky, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a porušenie   práva   podľa   čl.   8   dohovoruuznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   sp. zn.3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011 (dostupné na www.nsud.sk) a rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010 a konaním,ktoré predchádzalo týmto rozhodnutiam, a žiada zrušenie týchto rozhodnutí a vrátenie vecína ďalšie konanie.

2. Podstata veci spočíva v posúdení, či všeobecné súdy poskytli dostatočnú ochranuosobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády tým, že favorizovali slobodu prejavu dotknutejosoby, vydavateľa časopisu, ktorý uverejnil komentár, ktorý čiastočne vychádzal z údajoviných médií, pričom dokonalá pravdivosť jednej informácie je sporná. Sťažovateľ tvrdí, žeon na kameru nepovedal – takpovediac chytľavý výrok, že s M. Kaddáfím hovorili o bojiproti svetovému imperializmu, a preto výroku a spornému textu chýba pravdivý základ.Skutkovo nie je sporné, že premiér pred kamerou daný výrok nevyriekol. Úlohou ústavnéhosúdu je stanoviť, či má byť preferovaná sloboda prejavu novinára, ktorý kritizoval štátnunávštevu   kontroverznej   postavy   medzinárodnej   politickej   scény   a ktorý   sa   spoliehal   nakolegov   a domnelý   výrok   glosoval,   alebo   či   mohlo   byť   protiústavne   zasiahnuté   do   ctipremiéra, ak by sa akcentoval fakt, že premiér verejne predmetný výrok nepredniesol.

3.   Sťažovateľ   sa   proti   vydavateľovi   týždenníka   PLUS   7   dní   domáhal   ochranyosobnosti na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), kde neuspel a následnekrajský   súd   rozsudkom   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil.   Tým   mali   byť   porušenésťažovateľove hmotné základné práva na ochranu dôstojnosti a cti. Sťažovateľovi sa javiarozhodnutia tiež nedostatočne odôvodnené a namieta, že krajský súd nevykonal vo veciverejné   pojednávanie.   Najvyšší   súd   mal   označené   práva   porušiť   tým,   že   nepovažovalnedostatočné odôvodnenie za odňatie možnosti konať pred súdom, pričom sťažovateľ tiežnamieta, že rôzne senáty najvyššieho súdu rozhodujú v tejto otázke nejednotne.

4. Všeobecné súdy a ústavný súd môžu vyvažovať ústavné práva iba v miere, v ktorejim to umožňuje zákonom daná diskrécia. Konanie vo veciach ochrany osobnosti je zvláštnetým, že ak je žalobcom nositeľ verejnej funkcie a v hre je sloboda prejavu, tak priestor prediskréciu je značný a zároveň sa značne prekrýva s priestorom, ktorý má na posúdenie veciústavný súd (porov. II. ÚS 152/08, bod 27; II. ÚS 647/14, bod 25; Smet, S. Freedom ofExpression and the Right to Reputation: Human Rights in Conflict. In: American University International Law Review, Vol. 26, No. 1, s. 185). Z tohto dôvodu a z dôvodu prehľadnostiústavný   súd   rekapituluje   vec,   začínajúc   citáciou   článku   (II.   ÚS   152/08,   bod   5;II. ÚS 326/09, bod 5; II. ÚS 307/2014 MAC TV), pokračujúc relatívne podrobne konanímpred okresným súdom, pretože ten dáva základ celej veci, pokračujúc ďalšími inštanciamiaž k ústavnej sťažnosti.

5. V spoločenskom týždenníku PLUS 7 dní, ročník XVII, č. 9 z 2. marca 2007, bol nastrane   146   v rubrike   „Slovo   vydavateľa“   uverejnený   článok   „Imperialistom   po   krku?“(Ústavný   súd   uvádza   v   plnom   znení   uvedený   článok,   rozdelený   na   odseky   tak   akov časopise a relevantnú správu, ktorej podčiarknutá časť bola sťažovateľom označená akodifamačná), ktorého autorom bol šéfredaktor ⬛⬛⬛⬛ :

6. «Až mierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra ⬛⬛⬛⬛, ktorý po dlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.

Našinec   si   najskôr   mohol   myslieť,   že   sa   vrátil   o   dobrých   dvadsať   rokov   späť a o návšteve v tejto zasľúbenej krajine ho informuje vtedajší komunistický ideológ súdruh Biľak. Zdanie však klame a vôbec sa netreba vracať do minulosti. Boj proti svetovému imperializmu sa totiž zďaleka neskončil pádom komunistického režimu. Viac-menej úspešne v   ňom   pokračujú   ďalší   svetoví   velikáni,   ako   napríklad   kubánsky   exrevolucionár   Fidel Castro, venezuelský prezident Hugo Chávez, náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al-Káidy. Takže otázka boja proti svetovému imperializmu je stále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy. Je však možné, že náš pán premiér svoju odpoveď na otázku, o čom s mužom, ktorý bol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta, myslel ako skvelý žart. V dnešnom období, keď pri výbuchoch spôsobených neúnavnými bojovníkmi proti   imperializmu   každoročne   umierajú   stovky   nevinných   ľudí,   to   však   asi   nie   je   ten najvhodnejší spôsob vtipkovania.

Našťastie, stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér nežartoval, ale že to myslel úplne vážne.

Bežný človek by si vôbec mohol položiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády v Líbyi hľadal. Jedným z dôvodov mali byť rokovania o vrátení dlhu, ktorý vznikol ešte v časoch,   keď   socialistická   Líbya   bola   našim   spojencom   v   boji   proti   svetovému imperializmu,   v   časoch   Československej   socialistickej   republiky.   Vtedy   bola   móda podporovať   každý   režim,   ktorý   sa   tváril   nepriateľsky   proti   Amerike   a   kamarátsky   voči Moskve, nech už bol akýkoľvek.

Ako však priznal minister hospodárstva, ani sami dobre nevieme, koľko miliónov dolárov nám vlastne líbyjská džamahírija dlhuje. Ťažko sa asi rokuje o vrátení dlhu, keď ani nevieme, aký je. Pritom len veľmi naivný človek by mohol uveriť, že ak niekto nevrátil peniaze za viac ako dvadsať rokov, dnes ich vráti rád. Takže z tohto pohľadu bolo škoda minúť na cestu do Tripolisu čo i len jeden-jediný dolár. Naša vládna delegácia sa však tvári, akoby práve vďaka tejto ceste začalo svitať slovenskej ekonomike na lepšie časy. Asi najpozoruhodnejšia   bola   zmienka   o   tom,   že   Líbyjčania   by   chceli   investovať   do   nášho cestovného ruchu. Nie je trochu čudné, že práve krajina, v ktorej prakticky neexistuje žiadny cestovný ruch, by chcela preniknúť do Európy so svojimi peniazmi a know-how práve v tejto brandži? Napokon, už to, že Líbya nám štvrťstoročie dlhuje milióny dolárov, svedčí o tom, aký seriózny obchodný partner to je. Na strane druhej je zase pravda, že nie veľa politikov sa môže pochváliť tým, že sedeli sami s vodcom Kaddáfím v jeho stane a bavili sa o tom, čo s tým imperializmom spravia.

Celá cesta premiéra do Líbye bola nezmyslom a spôsobila nám oveľa viac škôd ako osohu. Ak by sme aj čisto teoreticky pár korún zarobili a získali nejakú ropu, treba si položiť otázku, či cena za to bola primeraná. Navyše, naozaj nám nebolo treba škandálu, ktorý sa podarilo premiérovi vyrobiť ohľadne uväznených a na smrť odsúdených bulharských   zdravotných   sestier,   ktoré   vraj   nakazili   líbyjské   deti   vírusom   HIV.   Celá Európska únia, ktorej sme členmi a ktorej členom je aj Bulharsko, už roky bojuje za ich prepustenie, pretože dôkazy získané nezávislými expertmi jednoznačne potvrdzujú, že tieto deti boli nakazené už pred príchodom bulharských sestier. Pritom priznanie týchto naozaj ťažko skúšaných žien pred súdmi bolo vynútené krutým mučením. Nehovoriac o tom, že nekonečne dlhé mesiace žijú v strašných podmienkach bez šance na spravodlivý proces. A po rokoch apelov a výziev únie príde premiér jednej z jej členských krajín a nazve tieto   týrané   ženy   páchateľkami,   čo   isto   musel   Kaddáfí   považovať   za   obrovské zadosťučinenie.   „Tak   intenzívne,   ako   sa   hovorí   o   páchateľoch,   by   sa   malo   hovoriť   aj o obetiach,“ povedal náš predseda vlády doslova. To vyvolalo poriadne pobúrenie nielen v Bulharsku, ale aj medzi politikmi krajín Európskej únie. Samozrejme, že v telefonáte bulharskému prezidentovi zvalil vinu na iných, vraj všetko spôsobila zlá interpretácia jeho slov. Bulharský minister zahraničných vecí to upresnil - premiér vraj tvrdil, že slovo „páchateľ“ je v slovenskom trestnom práve používané aj vo význame „obvinený“. Tento nezmysel zase, pochopiteľne, poriadne šokoval našu právnickú obec, najmä ak naozaj vyšiel z úst človeka, ktorý má pred menom nielen titul doktora práv, ale aj docenta policajnej akadémie.

Reakcie na túto cestu do Líbye sú rôzne. Väčšinu našich občanov však nezaujímajú. Napokon, aj tie sestričky sú Bulharky, tak prečo by nás mal nejako trápiť ich osud? Preto až trochu   pateticky   vyznievajú   slová   mladých   pravičiarov,   ktorí   svoje   pobúrenie   nad vyjadreniami ⬛⬛⬛⬛ na adresu bulharských sestričiek zakončili výkrikom: „Vážený pán premiér, hanbíme sa za vás!“

Oveľa podstatnejšie než výkriky hŕstky výrastkov je však to, čo si myslí štyridsať percent občanov Slovenska. A tí sa za pána premiéra veru nehanbia.»

žaloba   o   ochranu   osobnosti   (body   7   –   16   nálezu),   rozsudok   okresného   súdu, odvolanie, rozsudok krajského súdu, dovolanie (body 17 – 38 nálezu)

7. Sťažovateľ, navrhovateľ v žalobe na ochranu osobnosti v prvom rade namietal, žeje   potrebné   rozlišovať   medzi   skutkovými   tvrdeniami   a hodnotiacimi   úsudkami,   pričompredmetný výrok je nepravdivou informáciou. Ide o zásah neoprávnený, pretože skutkovétvrdenie je nepravdivé a odporca musí predložiť dôkaz pravdy. Toto dôkazné bremeno všakodporca objektívne uniesť nemôže a ani ho neunesie, pretože „pred televíznou kamerou“sťažovateľ nikdy neuviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď... s ním zostal   v jeho   stane   pre   návštevy   sám   asi   päť   minút...   hovorili   o   boji   proti   svetovému imperializmu“.

8. V žalobe sťažovateľ poukazuje na to, že zverejnenie nepravdivých informácií jevždy neoprávneným zásahom do osobnostných práv, pretože čitatelia potom dotknutú osobuposudzujú skreslene. Aj osoby verejného záujmu musia byť chránené pred uverejňovanímnepravdivých informácií.

9. Spoločnosť 7 Plus, s. r. o. (ďalej len „odporca“), mala v značnej miere znížiťsťažovateľovu vážnosť, profesionálnu česť a dôstojnosť. Sťažovateľ preto navrhol, aby bolodporca   povinný   uverejniť   v   najbližšom   čísle   spoločenského   týždenníka   PLUS   7   DNÍpripravovanom   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku   v   tejto   veci   ospravedlneniekonkretizované v petite návrhu a aby bol povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vpeniazoch v sume 1 000 000 Sk.

10. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy podľa sťažovateľa spočíva najmä v tom,že   odporca   postavil   sťažovateľa   proti   verejnosti,   ktorej   podpora   je   pre   jeho   úspešnépôsobenie, a to najmä v politickom živote, nevyhnutná. Odporca sťažovateľa proti verejnostipostavil tým, že uverejnil nepravdivú informáciu, na základe ktorej sťažovateľa kritizuje aprirovnáva ho ku „komunistickému ideológovi súdruhovi Biľakovi“ („Našinec si najskôr mohol myslieť, že sa vrátil o dobrých dvadsať rokov späť a o návšteve v tejto zasľúbenej krajine ho informuje vtedajší komunistický ideológ súdruh Biľak.“) a k takým osobám akosú napr. Ajman al-Zaváhirí a bin Ládin z al-Káidy („Boj proti svetovému imperializmu sa totiž   zďaleka   neskončil   pádom   komunistického   režimu.   Viac-menej   úspešne   v   ňom pokračujú... aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al-Káidy“), pričom spájanie s takýmito osobami, najmä s posledne menovanými verejnosťvníma   vždy   negatívne, a   to   aj   preto,   že „pri   výbuchoch   spôsobených   neúnavnými bojovníkmi   proti   imperializmu   každoročne   umierajú   stovky   nevinných   ľudí“. Odporcasúčasne vytvoril o sťažovateľovi obraz, že ako predseda vlády Slovenskej republiky, tedademokratického a právneho štátu, zneužíva svoje postavenie, a keď zostane „s mužom, ktorý bol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta“, päť minútsám hovorí s ním práve „o boji proti svetovému imperializmu“, ktorý sa „zďaleka neskončil pádom   komunistického   režimu“, pretože   v   ňom „viac-menej   úspešne...   pokračujú... napríklad... náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al-Káidy. Takže otázka boja proti svetovému imperializmu je stále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy... Bežný človek by si vôbec mohol položiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády v Líbyi hľadal... Na strane druhej je zase pravda, že nie veľa politikov sa môže pochváliť tým, že sedeli sami s vodcom Kaddáfím v jeho stane a bavili sa o tom, čo s tým imperializmom spravia.“.

11. Podľa sťažovateľa v tejto súvislosti treba pritom zdôrazniť, že čitatelia PLUS 7DNÍ nemali žiadnu možnosť overiť si pravdivosť informácie, či sťažovateľ ako predsedavlády   Slovenskej   republiky „pred   televíznou   kamerou“ uviedol,   že   sme „s   líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď som s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“, a teda nemali možnosť vytvoriť sio sťažovateľovi vlastný názor, iný ako ten, ktorý im vnútil odporca na základe nepravdivejinformácie uvedenej jednoznačne a bez uvedenia úplného skutkového deja. Čitatelia sa totižz   tejto   informácie   nedozvedeli,   čo   presne   sťažovateľ „pred   televíznou   kamerou“ malpovedať (odporca sťažovateľa v článku necitoval), ani v ktorej televízii to mal povedať,a teda nemali možnosť urobiť si vlastný úsudok o sťažovateľovi vychádzajúci z pravdivýchskutočností. K pojmu vážnosť, resp. dôstojnosť fyzickej osoby, sťažovateľ ešte uviedol, žepod pojem vážnosti, resp. dôstojnosti fyzickej osoby, tak ako ju má na mysli § 13 ods. 2Občianskeho zákonníka, patrí aj fenomén stavovskej, resp. profesionálnej cti a vážnosti.Profesionálne   zaradenie   sťažovateľa   je   totiž   podľa   slovenskej   judikatúry   tiež   jednýmz kritérií pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch.

12.   Uvedené   možno   aplikovať   aj   pri   posudzovaní   sťažovateľovho   profesnéhopostavenia. Sťažovateľ v žalobe tiež uviedol, že je politik a právnik. V čase uverejneniapredmetného   článku   bol   predsedom   vlády   Slovenskej   republiky,   teda   členského   štátuEurópskej únie. V politickom a spoločenskom živote na Slovensku si pritom od roku 1992získal ako profesionálny politik značnú verejnú podporu, dôkazom čoho sú nielen výsledkyparlamentných volieb v júni 2006, ale aj výskumy verejnej mienky, podľa ktorých bolpredsedom   preferenčne   najsilnejšej   politickej   strany,   ktorej   začiatkom   marca   2007dôverovalo 45,3 % občanov, a súčasne od júla 2002 bol aj najdôveryhodnejším politikom naSlovensku,   ktorému   začiatkom   marca   2007,   teda   v čase,   keď   už   bol   predsedom   vládySlovenskej   republiky,   dôverovalo   40,3   %   občanov.   Toto   postavenie   si   „vybudoval“pätnásťročnou náročnou politickou prácou doplnenou odbornými aktivitami, ale aj tým, žeprirodzene, nikdy nepodporoval takých ľudí ako sú napr. „Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin. známe to persóny z al-Káidy“, ako aj tým, že neschvaľoval akcie a „výbuchy spôsobené neúnavnými   bojovníkmi   proti   imperializmu“, pri   ktorých „každoročne   umierajú   stovky nevinných ľudí“.

13. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo a ku ktorýmmusí tiež súd prihliadať pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, sťažovateľv žalobe poukázal najmä na snahu ho škandalizovať. V nadväznosti na to upozornil narozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 1/93, v ktorom najvyšší súd judikoval, že pri„úvahe o určení výšky peňažného zadosťučinenia súd prihliadne aj k tomu, či pôvodca neoprávneného zásahu zasiahol do osobnosti fyzickej osoby z nedbanlivosti /ľahostajnosti/ alebo   či   mu   je   možné   na   neoprávnenom   zásahu   a   vzniknutom   nepriaznivom   následku pripočítať úmysel, prípadne dokonca zlý úmysel a pohnútku /napr. škandalizovať a ohovoriť určitú osobu/“. Zlý úmysel a pohnútka odporcu sú pritom v tomto prípade zrejmé z takýchskutočností, akými sú (i) vedomé a úmyselné uverejnenie nepravdivej informácie, že akopredseda vlády Slovenskej republiky „pred televíznou kamerou“ uviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfim, keď... s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“; (ii) uverejnenie vyššie citovanejnepravdivej informácie takým spôsobom, že čitatelia nemali dôvod tejto informácii neveriť.Veď to, čo sa povie „pred televíznou kamerou“, sa dá predsa ľahko overiť, a preto by snáďšéfredaktor jedného z najčítanejších týždenníkov nenapísal o predsedovi vlády Slovenskejrepubliky niečo, čo nie je pravda. Navyše, veď práve šéfredaktor „zodpovedá vydavateľovi za obsah jednotlivého vydania... najmä potom za to, aby obsah hromadného informačného prostriedku neporušil zákonom chránené záujmy spoločnosti, občanov a organizácií“ (§ 10ods. 3 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačnýchprostriedkoch v znení neskorších predpisov); (iii) vedomá a úmyselná kritika jeho správaniasa ako predsedu vlády Slovenskej republiky vychádzajúca z vyššie citovanej nepravdivejinformácie; (iv) nepochopiteľný a zvrátený úsudok odporcu, že je šťastie, že to myslelvážne, keď „pred televíznou kamerou“ uviedol, že s „Kaddáfím... hovorili o boji proti svetovému   imperializmu“   („Našťastie,   stále   je   tu   reálna   šanca,   že   náš   pán   premiér nežartoval, ale že to myslel úplne vážne.“).

14. Podľa žalobcu (sťažovateľa) z uvedeného je teda zrejmé, že išlo o lacný útok najeho osobu a že tento útok bol založený na nepravdivej informácii. Išlo teda o zákernéa zlomyseľné správanie, ktoré by mal okresný súd „odsúdiť“ aj priznaním požadovanejvýšky   finančného   zadosťučinenia.   Tam,   kde   je   tlač   vyslovene   využitá   či   skôr   zneužiták útoku na určitú osobu a použité informácie sú evidentne nepravdivé, nie je totiž vôbecsledovaný základný zmysel a cieľ periodickej tlače, teda prenos informácií, ale ciele úplneiné,   súkromné   a   odsúdeniahodné.   Navyše, „uverejnenie   informácie,   ktoré   ohrozuje zákonom chránené záujmy... občanov, je zneužitím slobody prejavu, slova a tlače“. Nazáver sťažovateľ v žalobe uviedol, že v tomto prípade nejde o prvý útok odporcu na jehoosobu.

15. Ďalšou okolnosťou, na ktorú by mal okresný súd v danej veci prihliadnuť priposudzovaní okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, je aj široká publicitaneoprávneného zásahu do osobnostných práv. Nepravdivá informácia bola totiž uverejnenáv spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ, teda v printovom médiu, ktoré je z hľadiskarozsahu pôsobnosti jedným z najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti.

16. Sťažovateľ navrhol vydanie rozsudku s nasledujúcim výrokom:«Odporca   je   povinný   uverejniť   ospravedlnenie   navrhovateľovi   s   týmto   nadpisoma v tomto znení: „OSPRAVEDLNENIE RÓBERTOVI FICOVI, PREDSEDOVI VLÁDYSLOVENSKEJ REPUBLIKY.“ „V spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ, ročník XVII.,č. 9 z 2. marca 2007 sme na str. 146 v rubrike „Slovo vydavateľa“ uverejnili článok podnázvom „Imperialistom po krku?“ V článku sme okrem iného uviedli, že: „Až mierne mrazenie   v   chrbtoch   vyvolali   slová   premiéra ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   po   dlhšom   zdráhaní napokon   prezradil   pred   televíznou   kamerou,   o   čom   hovoril   s   líbyjským   vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.“ Táto informácia je nepravdivá.,   predseda   vlády   Slovenskej   republiky,   nikdy „pred   televíznou   kamerou“neuviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre   návštevy   sám   asi   päť   minút...   hovorili   o   boji   proti   svetovému   imperializmu“.Za uverejnenie   tejto   nepravdivej   informácie   sa ⬛⬛⬛⬛,   predsedovi   vládySlovenskej   republiky,   ospravedlňujeme.“   Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovinemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 1 000 000 Sk (slovom jeden milión slovenskýchkorún) a nahradiť trovy konania, všetko do troch dní.»

- rozsudok okresného súdu

17. V rozsudku okresného súdu sa uvádza, že odporca – vydavateľ – vo vyjadreník žalobe oponoval, že predmetná informácia je pravdivá a kritika je vecná, a vzhľadom naosobu   navrhovateľa   –   sťažovateľa,   jeho   postavenie   a   okolnosti,   za   ktorých   prišlok popísanému správaniu sa predsedu vlády Slovenskej republiky, je aj kritikou primeranou.Osoba   verejného   záujmu,   vrcholový   politik,   predseda   vlády   Slovenskej   republiky,reprezentujúci záujmy Slovenskej republiky na zahraničnej ceste je povinný strpieť kritiku,ktorá priamo súvisí s jeho správaním sa počas oficiálnej zahraničnej cesty. Je povinnýstrpieť aj zrejme ironizujúcu kritiku autora článku, že „stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér   nežartoval,   ale   myslel   to   vážne“. Odporca   uviedol,   že   predmetný   článok   bol napísaný vo forme komentára, a odmietol, že by pravidelne škandalizoval sťažovateľa.

18. Svedok ⬛⬛⬛⬛, autor   článku,   na   výsluchu   uviedol,   že   podnetom   prenapísanie   článku   bola   realizovaná   cesta   sťažovateľa   do   Líbye,   kde   sťažovateľ   rokovals Kaddáfím. Táto cesta môže byť chápaná ako užitočná, nakoľko sa jednalo o rokovanieo dlhu,   ako   aj   o obnovení   obchodných   vzťahov.   Po   uskutočnení   návštevy v televízii niekoľkonásobne   počul   informáciu,   o   čom   hovoril   spolu   sťažovateľ   s Muammarom Kaddáfím; sťažovateľ mal povedať, že hovorili o boji proti svetovému imperializmu. Tátospráva ho šokovala. Rovnaká správa bola uverejnená aj v denníku SME v článku redaktora,   ktorému   telefonoval   a   pýtal   sa   ho   na   uvedenú   informáciu,   keďže   tentoredaktor bol účastný cesty v Líbyi. Tento redaktor mu správu potvrdil. Podľa svedka jeneobvyklé   v   demokratickej   spoločnosti,   aby   premiér   hovoril   o   boji   proti   svetovémuimperializmu.   Na   základe   tejto   informácie   následne   svedok   v   článku   polemizovalso skutočnosťami,   že   ani   žartom   si   premiér   nemôže   dovoliť   takéto   vyhlásenie   prednovinárom. V článku sa jedná o hodnotiaci úsudok na základe uvedenej informácie, ktorú sipreveroval. Informáciu svedok považuje za pravdivú, pretože údaj bol uverejnený v televíziiTA3   a denníku   SME,   a pokiaľ   má   vedomosť,   sťažovateľ   žalobou   na   ochranu   osobnostinenapadol ani televíznu stanicu TA3, ani SME a tieto médiá nepožiadal o tlačovú opravu.Priamo   s   redaktorkou,   ktorá   v   televízii   TA3   uviedla   informáciu,   o   čom   sa   sťažovateľs Kaddáfím rozprával, sa svedok nerozprával, overoval si informáciu u redaktora. Práve   pre   okolnosti,   že   sťažovateľ   nepožadoval   tlačovú   opravu   voči   uvedeným médiám mal za to, že sťažovateľovi neprekáža samotný fakt tohto tvrdenia, ale hodnotenie uvedené v článku. V článku použitá metafora, že sťažovateľ „pred televíznou kamerou povedal“,   znamená   podľa   svedka   to,   že   sťažovateľ   to   povedal   redaktorke   televízie.Na otázku,   aký   legitímny   cieľ   svedok   sledoval   uverejnením   tejto   informácie,   svedokuviedol: „Podľa môjho názoru jedná sa o dôležitú tému a dovolil som si o nej zauvažovať, nakoľko   Ústava   SR   mi   to   umožňuje.“ Svedok   nepovažuje   za   svoju   povinnosť   pýtať   sa premiéra, resp. jeho tlačového oddelenia, či o ňom písať môže alebo nemôže, predtým ako, bol uverejnený článok.

19.   Svedok ⬛⬛⬛⬛, redaktor   denníka   SME,   vo   výsluchu   uviedol,   že   sazúčastnil ako akreditovaný novinár na oficiálnej návšteve sťažovateľa v Líbyi. Novinári malipri stretnutí slovenskej delegácie s Kaddáfim obmedzenú dobu asi 10 minút, po ktorú mohliv stane urobiť fotografie. Následne ostala slovenská delegácia spolu s tlmočníkmi v stane sMuammarom Kaddáfím bez účasti novinárov. Po skončení stretnutia nedošlo k brífingu.Pravdepodobne   nebol   dostatok   času.   Svedok   o   stretnutí   uviedol   informácie   v rubrike<spravodajstvo> denníka SME, článok pod názvom „ sa bavil s Kaddáfím o boji proti imperializmu“. V   článku   opísal   priebeh   stretnutia   a   informáciu,   že   sťažovateľ   sa   sMuammarom Kaddáfím bavil medzi štyrmi očami o boji proti svetovému imperializmu, čopovedal   sťažovateľ   redaktorke   TA3.   Ako   došlo   k   rozhovoru   medzi   sťažovateľoma redaktorkou,   uviesť   nevedel,   nebol   pri   ňom   prítomný.   Musel   prebehnúť   v   lietadle.Redaktorka   TA3   mu   túto   informáciu   prišla   povedať.   Táto   informácia   bola   pre   nehozaujímavou, preto ju uverejnil bez ohľadu na to, či bola myslená vážne alebo nie. Prirozhovore s redaktorkou TA3 nevedeli objektívne posúdiť, ako to bolo zo strany sťažovateľamyslené. Informácia mala byť povedaná bez emócií a úsmevu na tvári, ako mu tvrdilaredaktorka. Informáciu svedok v článku uverejnil preto, že bezprostredne po rozhovoreredaktorky so sťažovateľom mu tú informáciu povedala a nemal dôvod neveriť redaktorke,že by informácia bola nedôveryhodná. V prípade, že by bol býval uskutočnený brífingbezprostredne po tomto stretnutí, určite by sa na túto informáciu sťažovateľa spýtal. Všetciboli   zvedaví.   Bezprostredne   po   uverejnení   článku   mu   telefonovala   redaktorka   TA3v súvislosti s tým, že po uverejnení článku sa dostala pod tlak. Podľa názoru svedka sajednalo o to, že TA3 uverejnila informáciu, ktorú nemala na videozázname, pričom tútoskutočnosť svedok považuje za irelevantnú, lebo novinári poskytujú aj informácie, ktorénemajú   na   videozázname.   Novinári   nemôžu   mať   každú   informáciu   na   videozázname.Článok v denníku SME bol pripravený predtým, t. j. do odovzdania autorského materiálucca o 17. h, ako redaktorka TA3 uviedla v relácii „SVET+“, že „údaj bol uvedený žartom“.Keby bol mal svedok túto informáciu skôr, bol by to v článku uviedol. Na druhej stranevšetci novinári dúfajú, že to bolo povedané žartom, inak by to bolo smutné.

20. Okresný súd uznesením č. k. 39 C 106/2007-206 z 23. februára 2009 rozhodol, ženevykoná dôkaz výsluchom svedkyne, ⬛⬛⬛⬛ navrhnutý odporcomz dôvodu,   že   z   vykonaného   dokazovania   nie   je   sporné,   že   redaktorka   TA3   uviedla24. februára   2007   v   TA3,   v   relácii   SVET+   a   v   hlavných   správach   25.   februára   2007informáciu, že navrhovateľ hovoril s Kaddáfím o boji proti svetovému imperializmu. Preúčely prejednávanej veci je irelevantné zisťovanie, či sťažovateľ túto informáciu redaktorkepovedal alebo nepovedal, a keď povedal, či to myslel vážne alebo žartom.

21.   V   informácii   o   priebehu   a   výsledkoch   oficiálnej   návštevy   predsedu   vládySlovenskej republiky vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej arabskej džamahíriji v dňoch21. – 22. februára 2007 predloženej na rokovaní vlády 14. marca 2007 nebola uvedenáspráva o obsahu rokovania slovenskej delegácie a sťažovateľa na stretnutí s MuammaromKaddáfím.

22. V konaní nebola sporná skutočnosť, že redaktorka televíznej stanice TA3, ⬛⬛⬛⬛,   a   redaktor   denníka   SME ⬛⬛⬛⬛,   boli   akreditovaní zástupcovia   médií   televíznej   stanice   TA3   a   denníka   SME,   sprevádzajúci   premiéra Slovenskej republiky na jeho oficiálnej návšteve vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej arabskej džamahíríji v dňoch 21. – 22. februára 2007.

23. Pri hodnotiacom úsudku môže primeranosť zásahu do práva na slobodu prejavuzávisieť od toho, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad; inakhodnotiaci úsudok nemožno posúdiť ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.

24. Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi   výrokmi. Kým   existencia   faktov   môže   byť   preukázaná,   pravdivosťhodnotiacich   výrokov   nepodlieha   dokazovaniu. Požiadavku   na   preukázanie   pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť – takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu prejavu, ktorá   tvorí   základnú   súčasť   práva   chráneného   čl.   10   dohovoru.   Za   určitýchokolností však aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporumôže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle veci ako celku vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom bolo toto vyhlásenie urobené, a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka.

25.   Kritiku   správania   sa   fyzickej   osoby   opierajúcu   sa   o   okolnosti,   o   ktorých   je oznamovaný pravdivý údaj (okrem prípadov tvrdení, ktoré sa dotýkajú intímnej sféry života fyzickej osoby), nemožno spravidla pokladať za odporujúcu ustanoveniu § 11 Občianskeho zákonníka,   a   to   i   keď   v   kritike   bolo   v   zodpovedajúcej   miere   použité   ironizovanie, odsudzovanie a zavrhovanie kritizovaného správania sa fyzickej osoby.

26.   Z   vykonaných   dôkazov,   monitoringom,   v   médiách   uverejnených   informáciívzťahujúcich   sa   na   oficiálnu   návštevu   navrhovateľa   vo   Veľkej   socialistickej   ľudovejlíbyjskej arabskej džamahíriji v dňoch 21. – 22. februára 2007 mal okresný súd preukázané,že údaj o tom, že sa počas piatich minút rozhovoru navrhovateľ s Muammarom Kaddáfímrozprávali „o boji proti svetovému imperializmu“, uverejnila televízna stanica TA3 v dňoch 24.   –   25.   februára   2007.   Následne   denník   SME   24.   februára   2007   a   Lidové   noviny.Televízna stanica TA3 a denník SME informáciu uviedli ako oficiálne správy a obe médiápredstavujú   médiá s   celoslovenskou   pôsobnosťou.   Údaj   uverejnený   v správach   mal poskytnúť sťažovateľ redaktorke   TA3 ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   v   lietadle.   Akoredaktorka televíznej stanice TA3, tak aj redaktor denníka SME sprevádzali predsedu vládyna   jeho   oficiálnej   návšteve   v Líbyi   ako   akreditovaní   novinári.   Súčasne   vykonanýmdokazovaním – podľa rozsudku okresného súdu – je preukázané, že sťažovateľ, predseda vlády Slovenskej republiky, z oficiálnej návštevy odmietol novinárom poskytnúť informácie, o čom sa slovenská delegácia a následne sťažovateľ s vodcom Muammarom Kaddáfím osamote rozprávali. Takúto informáciu neobsahuje ani „Informácia o priebehu a výsledkochoficiálnej návštevy predsedu vlády Slovenskej republiky vo Veľkej socialistickej ľudovejlíbyjskej arabskej džamahíriji“ predkladaná ministrom zahraničných vecí na rokovaní vlády.

27. Osobitný režim má potreba overovania si informácií v prípade, keď ich novinárizískajú   z   oficiálnych   správ. Záruky   čl.   10   dohovoru   sú   novinárom   poskytované   zapodmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pridodržiavaní   novinárskej   etiky. Správa   nebola   z   hľadiska   obsahu,   resp.   jej   pravdivosti, spochybnená a mohlo byť na ňu legitímne hľadené ako na dôveryhodnú.

28. V prerokúvanej veci vzhľadom na uvedené okresný súd neskúmal pravdivosťinformácie   uverejnenej   iným   médiom,   a   ktorej   autorom   bol   akreditovaný   novinársprevádzajúci sťažovateľa na jeho oficiálnej návšteve, ale dokazovanie bolo zamerané na zisťovanie, ako sťažovateľ na takúto podľa neho nepravdivú informáciu reagoval a či sa odporca mohol dozvedieť, že zverejnená informácia je nepravdivá a napriek tomu na jej základe uverejnil článok, ktorý je ako celok hodnotiacim úsudkom a osobným názorom autora článku na správanie sťažovateľa pri oficiálnej návšteve v Líbyi, nielen na stretnutieslovenskej   delegácie   a   sťažovateľa   s Muammarom   Kaddáfím, ktorá   návšteva vo všeobecnosti   vzbudila   veľký   verejný   záujem a   aj   osobné   stretnutie   s   MuammaromKaddáfím,   ktoré   žiadnym spôsobom   nemožno   považovať   za   súkromné   stretnutie,   už   ajs ohľadom na samotné vyjadrenie sťažovateľa pre médiá dňa 22. februára 2007, že „pán Kaddáfí   nie   je   v   štátnej   funkcii.   Je   vnímaný   ako   vodca   z   hľadiska   jeho   pôsobenia v minulosti.“.

29. Okresný súd v tomto smere nevidel žiadny dôvod k pochybnostiam, že odporca z tohto hľadiska konal v dobrej viere. Žalobca (sťažovateľ) nepreukázal, že by sa zo stranyodporcu jednalo o zlý úmysel, lacný útok na osobu sťažovateľa, o zákerné a zlomyseľné,odsúdeniahodné   správanie   a   zneužitie   tlače   na   útok   proti   sťažovateľovi   v   snaheškandalizovať jeho osobu. Rovnako nepreukázal, že by odporca vnútil čitateľom svoj názorv   snahe   škandalizovať   sťažovateľa   na   základe   nepravdivej   informácie.   Všeobecnévyžadovanie, aby sa novinári systematicky a výslovne dištancovali od obsahu citátu, ktorýby mohol uraziť tretie osoby alebo ich vyprovokovať, či poškodiť ich česť, sa nezlučujes úlohou tlače informovať o skutočnostiach alebo názoroch a myšlienkach, o ktorých sav danej chvíli veľa hovorí.

30. V danom prípade sa o oficiálnej návšteve sťažovateľa v Líbyi, ako aj o jehoneformálnom   stretnutí   s   Muammarom   Kaddáfím   veľa   hovorilo.   Novinári   sa   domáhaliinformácií o tomto stretnutí. Sťažovateľ stretnutie a obsah rozhovoru odmietol komentovaťalebo uviesť informáciu novinárom o tomto stretnutí na brífingu, resp. prostredníctvomhovorkyne alebo tlačového oddelenia a táto informácia nebola uvedená ani v materiálochpredložených na rokovaní vlády. Informácia, ktorá odznela v hlavných správach televíznejstanice   TA3,   mala   byť   uvedená   osobne   redaktorke   TA3   bez   audio,   videozáznamu.To znamená, že otázka pravdivosti či nepravdivosti informácie poskytnutej novinárke je tvrdenie novinárky proti tvrdeniu sťažovateľa. Na druhej strane uverejnenie tejto informácie v televízii   s celoslovenskou   pôsobnosťou   širokej   verejnosti   v prípade,   že,   ako   tvrdí sťažovateľ,   sa   jednalo   o nepravdivú   informáciu,   nemalo   ostať   bez   povšimnutia prinajmenšom   tlačovému   oddeleniu   úradu   vlády,   ktoré   v prípade   nepravdivosti   malo reagovať spochybnením tejto informácie. Keďže sa tak nestalo, odporca v dobrej viere, že uvedená informácia je pravdivá, uverejnil článok, ktorý podľa sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv.

31.   Zo   samotnej   povahy   tohto   slovesného   útvaru   vyplýva,   že článok   obsahoval hodnotiace   úsudky   o   určitých   skutočnostiach,   ktoré   sú   verejnosti   známe   a   boli   už v minulosti pertraktované. Podstatou komentára je zosumarizovať informácie, ktoré má jejautor k dispozícii, a zhodnotiť ich. Komentár pritom nemá spravodajský charakter a čitateľ ho ako spravodajský ani nevníma. Práve naopak, bežný čitateľ komentár chápe ako prejav názoru jeho autora. Autor článku vyjadril svoj názor na význam cesty sťažovateľa, ako aj nasprávanie sa sťažovateľa. Článok pritom nemal za cieľ informovať čitateľov, ale ponúknuť im názor autora a argumentáciu na jeho podporu. Takýmto spôsobom sa autor článku zapojil do   verejnej   diskusie   o   téme,   ktorá   bola   v   danom   čase   široko   rozoberaná   a verejne diskutovaná aj v súvislosti s na smrť odsúdenými bulharskými sestrami a postojom celej Európskej únie k tomuto prípadu. Ako vyplýva z celého článku, ako aj výpovede autoračlánku,   jednalo   sa   o   hodnotiaci   úsudok   autora   a   vytvorenie   si   vlastného   názoru   boloponechané na úvahu čitateľa.

32. Politik musí mať oveľa väčšiu toleranciu voči masmédiám, ktoré ho verejnekritizujú. Kritika má síce tiež svoje hranice, ale tieto sú v politických otázkach posunuté oveľa   viac   v   prospech   práva   verejnosti   na   informácie   o   týchto   záležitostiach. Cieľomodporcu bolo poukázať na nelogickosť, nerozumnosť a nebezpečnosť prejavu sťažovateľa.Kritika nesmerovala proti sťažovateľovi ako osobe, ale proti obsahu jeho správania, ktoré samo osebe bolo provokačné. Právom na slobodu prejavu z hľadiska obsahu sú chránené predovšetkým otázky spojené so zabezpečením politického pluralizmu, teda najmä o otázky politického charakteru, ako aj informácie a myšlienky spojené s výkonom verejnej moci a všetky otázky, ktorých šírenie si vyžaduje verejný záujem.

- odvolanie sťažovateľa

33. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Argumentoval tým, že odporca nepredložil dôkaz pravdy, nepredložil dôkaz, že by povedal na kameru to, čo je uvedené v článku. A taktiež nebola preukázaná pravdivosť samotného skutkového tvrdenia, na ktorom bola založená kritika.

34.   Sťažovateľ   odôvodnil   odvolanie   aj   tým,   že   súd   prvého   stupňa   neúplne   zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností   [§   205   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)] a taktiež   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP]. Ak by okresný súd vykonal dôkazy videozáznamami z relácií TA3, tak by sa ukázalo, že v jednej relácii redaktorka povedala, že nie je známe, o čom premiér s Kaddáfím diskutoval, v druhej, že žartom povedal, že sa rozprávali o boji proti svetovému imperializmu, a v tretej, že neoficiálne hovorili o boji proti svetovému imperializmu s tým, že reakcia premiéra, že sa k veci nebude vyjadrovať, bola strihom vsunutá z inej udalosti. Redaktorka je preto podľa odvolateľa nedôveryhodná.

35. Sťažovateľ ďalej odôvodnil svoje odvolanie tým,   že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP], pretože okresný súd právne nemal akceptovať, že pravdivosť uverejnenej informácie nie je relevantná.   Ochrana   osobnosti   je   založená   na   objektívnej   zodpovednosti   a odporca   sa nemal   spoliehať   na   informáciu   zverejnenú   iným   zdrojom.   Sťažovateľ   namietal,   že   mu okresný súd vytkol neinformovanie o udalosti na jednej strane, a zároveň okresnému súdu nevadí, že odporca informácie overené nemal, pričom odporcu nazýva „psom demokracie“ a seba   nazýva   „obeť“.   Správa   od   redaktorky   nebola   správou   oficiálnou,   pretože nepochádzala od autority.

36. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010 napadnutý rozsudok potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Pre účely posúdenia povahy veci považoval za určujúce, že výroky „o boji proti svetovému imperializmu“ boli súčasťou článku glosujúceho vtedajšie aktuálne spoločenské dianie – oficiálnu zahraničnú návštevu sťažovateľa vo funkcii premiéra Slovenskej republiky v Lýbii, v   krajine   s   nedemokratickým   režimom.   Článok   bol   zaradený   v   komentátorovej   (nie v spravodajskej)   časti   týždenníka,   bol   napísaný   v   zreteľne   ironizujúcom,   sarkastickom a kritizujúcom   tóne;   komentoval   predmetnú   zahraničnú   návštevu   a   vyjadroval   nesúhlas autora článku s účasťou sťažovateľa na nej. Obsahom článku neboli žiadne neslušné alebo urážlivé   výrazy   autora   na   adresu   sťažovateľa.   Odvolací   súd   poukázal   tiež   na   to,   že sťažovateľ v priebehu konania neuviedol, že slová „o boji proti svetovému imperializmu“ nikdy, hoci len žartom, nepovedal. Nesporné však bolo, že sťažovateľ tieto slová neuviedol „pred televíznou kamerou“. Odvolací súd sťažovateľom napádaný obsah článku vyhodnotil ako nedeliteľnú súčasť hodnotiacich   úsudkov, kritiky zameranej   na konanie sťažovateľa v súvislosti   s   jeho   zahraničnou   cestou.   Takáto   kritika   nepodlieha   požiadavke   dôkazu pravdy.   V   konaní   uplatnené   právo   na   ochranu   osobnosti   súvisí   v   danom   prípade so slobodou prejavu a právom na informácie. Stret dvoch základných práv – práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu – vyriešil odvolací súd v prospech práva na slobodu prejavu, ktoré má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľné miesto. Zohľadnil pri tom, že v osobe sťažovateľa ide o politika, v dôsledku čoho sa na neho vzťahuje vyššia miera akceptovateľnosti   kritiky.   Na   druhej   strane   sa   na   odporcu   vzťahuje   zvýšená   ochrana žurnalistov, ktorí majú povinnosť poskytovať verejnosti myšlienky a informácie týkajúce sa záležitostí verejného života. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je novinárom   dokonca   umožnené   používať   určitú   mieru   preháňania,   provokácie a zveličovania, ako sa to stalo aj v danom prípade. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že predmetný novinový článok nemožno považovať za objektívne spôsobilý zasiahnuť do chránených osobnostných práv sťažovateľa a že záver okresného súdu, na ktorom založil zamietnutie návrhu, je vecne správny. Na adresu súdu prvého stupňa poznamenal, že jeho úvahy o vhodnosti alebo potrebe reakcie sťažovateľa alebo tlačového odboru na článok boli v danom prípade právne irelevantné.

37. Odvolací súd presne uviedol, že pre účely posúdenia povahy výrokov v danejveci považoval za zásadnú skutočnosť, že dotknuté výroky boli súčasťou článku, ktorýglosoval   vtedajšie   aktuálne   spoločenské   dianie,   totiž   zahraničnú   cestu   sťažovateľa,vo funkcii   premiéra   Slovenskej   republiky,   do   Líbye   ako   krajiny   s   nedemokratickýmrežimom. Článok bol uverejnený v komentárovej časti týždenníka, t. j. nie v spravodajskej,bol zjavne písaný v ironizujúcom, sarkastickom tóne a jeho podstatu prestavoval názor jehoautora – novinára a zároveň šéfredaktora týždenníka – na spomínanú zahraničnú cestusťažovateľa do tejto krajiny. Článok neobsahoval žiadne neslušné, či urážlivé výrazy naadresu sťažovateľa. Odvolací súd poukazuje na to, že sťažovateľ – ako vyplýva z obsahuspisu   –   nikdy   v konaní   neuviedol,   žeby   inkriminované   slová   „o   boji   proti   svetovémuimperializmu“ nebol povedal, hoci len žartom – ako to vyplýva z okolností, za ktorých malodôjsť k predneseniu vyjadrenia „o boji proti svetovému imperializmu“ (slová mal vysloviťsťažovateľ   v lietadle,   na   opakovanú   žiadosť   akreditovanej   novinárky ⬛⬛⬛⬛,o usporiadanie brífingu), ako to napokon uviedla aj samotná redaktorka 24. apríla2007 na televíznej stanici TA3 v relácii SVET+. Čo však bolo nesporné, je skutočnosť, žesťažovateľ sa uvedeným spôsobom nikdy nevyjadril pred televíznou kamerou, ako to žiadal,okrem iného uviesť v texte ospravedlnenia, na ktoré navrhoval zaviazať odporcu. Odvolacísúd sťažovateľom napádané vyjadrenia z predmetného článku vyhodnotil ako nedeliteľnúsúčasť   hodnotiacich   úsudkov,   t.   j.   kritiky   odporcu   zameranej   na   konanie   sťažovateľav súvislosti s predmetnou zahraničnou cestou, ktorá potom nepodlieha požiadavke dôkazupravdy.

- dovolanie sťažovateľa

38. Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdmi [§ 237 písm. f.) OSP], pretože postupom súdov mu bola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v § 157 ods. 2 OSP, a to predovšetkým tým, že nereagoval na odvolacie námietky sťažovateľa   (porov.   body   34   a 35).   Sťažovateľ   obdobne   argumentoval   aj   mimo   rámec zmätočného   dovolania,   čo   OSP   neumožňuje.   Najvyšší   súd,   vychádzajúc   z rozhodnutia R 111/08,   dovolanie   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   3 Cdo 165/2011   odmietol (http://www.supcourt.gov.sk/data/att/19345_subor.pdf).   Sťažovateľ   v rámci   námietok týkajúcich sa dokazovania a právneho posúdenia veci opakuje, analyticky a v rozmanitých obmenách,   používajúc   pojmy   procesné   a ústavnoprávne   (opomenuté   dôkazy,   extrémny nesúlad medzi skutkovým zistením a právnym posúdením), svoj názor, že dokazovanie malo smerovať k overeniu pravdivosti výroku šéfredaktora a vo výsledku k vyhoveniu žalobe.

- argumentácia v ústavnej sťažnosti

39. Sťažovateľ podal proti uzneseniu najvyššieho súdu a proti rozsudku krajského súdu   ústavnú   sťažnosť.   Sťažovateľ   najvyššiemu   súdu   vytýka,   že   sa   pridržiava   judikátu prijatého pred 16 rokmi. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nesnaží nájsť hranicu medzi svojvoľným odôvodnením, ktoré by znamenalo naplnenie zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP na jednej strane a nepreskúmateľnosťou ako inou vadou konania na strane druhej. Najvyšší súd neodôvodnil, prečo v danej veci uprednostnil právnu istotu, ako to tvrdí v uznesení. Zo skutočnosti, že najvyšší súd odmietol dovolanie a limine, nadobúda sťažovateľ   pocit,   že   uvažoval   mechanicky   a námietkami   sa   vlastne   vôbec   nezaoberal. Napokon   sťažovateľ   namieta   ústavnú   neudržateľnosť   nejednotnej   judikatúry   najvyššieho súdu, čo sa týka prípustnosti dovolania. Sťažovateľ v podstate rovnakým spôsobom ako v dovolaní (bod 38) namieta procesné pochybenia krajského súdu.

40. Okrem vyššie uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje aj na to, žeodvolací súd o podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214ods. 2 OSP, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do úvahy.Z akého dôvodu odvolací súd videl nepotrebnosť nariadiť pojednávanie sa z odôvodneniajeho   rozhodnutia   nedá   zistiť. V   tejto   časti   je   úvaha   odvolacieho   súdu   o   nenariadenípojednávania zjavne neodôvodnená (nález ústavného súdu II. ÚS 10/09 z 10. septembra2009). Tým, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní bez nariadenia pojednávania, odňalsťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil aj právo sťažovateľa zaručené v čl. 48ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovalav jeho prítomnosti.

- namietané porušenie hmotného základného práva

41. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, sťažovateľ uvádza, žerozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení. Sťažovateľpovažuje   za   nesprávny   právny   záver   súdu   týkajúci   sa   posúdenia   charakteru   odporcomuverejnených výrokov a právny záver týkajúci sa posúdenia dôkazného bremena.

42. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v konaní na ochranu osobnosti je prvýmpredpokladom pre správne vykonávanie dokazovania a pre správne rozhodnutie v meriteveci   ohodnotenie   charakteru   napádaných   výrokov,   t.   j.   určenie   toho,   ktorý   výrok   jeskutkovým tvrdením (statements of fact) a ktorý výrok je hodnotiacim úsudkom (value judgments).

43.   V   danom   prípade   odporca   uverejnil   toto   nepravdivé   skutkové   tvrdenie: „Až mierne   mrazenie   v   chrbtoch   vyvolali   slová   premiéra ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   po   dlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.“ Na základe tohto nepravdivéhoskutkového   tvrdenia   potom   odporca   uverejnil   kritické   hodnotiace   úsudky.   Keďžehodnotiace úsudky musia mať vždy pravdivý základ, bolo povinnosťou súdu prvého stupňazamerať   dokazovanie   na   to,   či   uverejnené   skutkové   tvrdenie   popisujúce   správanie   sasťažovateľa je pravdivé alebo nie, pretože len od tohto zistenia záviselo posúdenie toho, činásledná kritika správania sa sťažovateľa založená na odporcom uverejnenom skutkovomtvrdení je opodstatnená alebo nie. Ak by totiž odporca preukázal, že uverejnené skutkovétvrdenie, ktoré bolo základom kritiky, je pravdivé, tak takúto kritiku by nebolo možnépovažovať   za   odporujúcu   §   11   Občianskeho   zákonníka.   Avšak „Použitie   kritiky, ironizovanie, odsudzovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby opierajúce sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený   zásah   do   práva   fyzickej   osoby   na   ochranu   jej   osobnosti,   pričom   tu   ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti...“. Alebo, povedanéinými slovami: „Ak... na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ článku vyjadril   svoj   hodnotiaci   úsudok   o   skutočnostiach,   ktorými   môže   zasiahnuť   do   práv chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ, ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si   vlastný   úsudok   o   veci   vychádzajúci   z   pravdivých   skutočností   a   môže   mať   preto   za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom... požiadavka pravdivého opísania skutkového deja umožňujúceho čitateľovi urobiť si vlastný úsudok, nie je zásahom do práv chránených ustanovením čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

44. Súd prvého stupňa však dokazovanie nezameral na to, či v článku uverejnenéskutkové tvrdenie, na základe ktorého bol sťažovateľ kritizovaný, je alebo nie je pravdivé,ale dokazovanie zameral na to, či bol odporca oprávnený kritizovať sťažovateľa na základeinej informácie, ktorá bola zverejnená v inom médiu a ktorej pravdivosť súd neskúmal,pričom to, či tak bol odporca oprávnený urobiť, odvodzoval súd prvého stupňa od správaniasa sťažovateľa a od toho, či sa odporca mohol dozvedieť, že táto iná informácia, zverejnenáv inom médiu je nepravdivá. Tento postup súdu prvého stupňa bol založený na nesprávnomprávnom posúdení veci, ku ktorému sa odvolací súd odmietol vyjadriť. Odvolací súd totižodignoroval odvolaciu námietku   sťažovateľa týkajúcu   sa   takéhoto   postupu súdu prvéhostupňa a prvostupňový rozsudok potvrdil, hoci mu muselo byť známe (iura novit curia), žepostup   súdu   prvého   stupňa   bol   v   rozpore   so   štrasburskou   judikatúrou,   ako   ajs rozhodnutiami najvyššieho súdu.

45. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľ ešte uvádza, že súd prvéhostupňa   vôbec   neposúdil   charakter   jednotlivých   v   návrhu   napádaných   výrokova v odôvodnení rozsudku uviedol len to,   že článok je ako celok hodnotiacim   úsudkoma osobným   názorom   autora   článku   na   správanie   sa   sťažovateľa   pri   oficiálnej   návštevev Líbyi. Odvolací súd rovnako neposúdil charakter jednotlivých výrokov a v odôvodnenírozsudku uviedol len to, že „napádané vyjadrenia z predmetného článku vyhodnotil ako nedeliteľnú   súčasť   hodnotiacich   úsudkov,   t.   j.   kritiky   odporcu,   zameranej   na   konanie navrhovateľa v súvislosti s predmetnou zahraničnou cestou, ktorá potom nepodlieha dôkazu pravdy“. Neposúdenie charakteru jednotlivých výrokov sa potom premietlo do nesprávnehopostupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj do nesprávneho postupu a rozhodnutiasúdu odvolacieho.

46. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.9   Co   186/2009-300   z   22.   júla   2010,   ako   aj   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   došlok porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru.

47. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví,

„že Najvyšší súd SR uznesením, sp. z. 3Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR a článku   8   Dohovoru a   zruší   uznesenie Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3Cdo   165/2011 z 15. decembra 2011 a vec mu vráti na ďalšie konanie;

že Krajský súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. 9Co 186/2009 z 22. júla 2010, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru a zruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   súčasne   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   uložil   porušovateľovi/ porušovateľom povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

48. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   naneverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

49. Ako bolo uvedené, podstata danej veci spočíva v posúdení, či všeobecné súdyposkytli dostatočnú ochranu osobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády, tým, že favorizovalislobodu   prejavu   dotknutej   osoby,   vydavateľa   časopisu,   ktorý   uverejnil   komentár,   ktorýčiastočne vychádzal z údajov iných médií, pričom dokonalá pravdivosť jednej informácie jesporná. Sťažovateľ tvrdí, že on na kameru nepovedal – takpovediac chytľavý výrok, žes M. Kaddáfím hovorili o boji proti svetovému imperializmu, a preto výroku a spornémutextu chýba pravdivý základ. Skutkovo nie je sporné, že premiér pred kamerou daný výroknevyriekol. Úlohou ústavného súdu je stanoviť, či má byť preferovaná sloboda prejavunovinára, ktorý kritizoval štátnu návštevu kontroverznej postavy medzinárodnej politickejscény   a ktorý   sa   spoliehal   na   kolegov   a domnelý   výrok   glosoval,   alebo   či   mohlo   byťprotiústavne   zasiahnuté   do   cti   premiéra,   ak   by   sa   akcentoval   fakt,   že   premiér   verejnepredmetný výrok nepredniesol.

- k napadnutému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

50. Sťažovateľ, vychádzajúc z princípu subsidiarity, napáda uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ktorým bolo odmietnuté dovolanienamietajúce zmätočnosť spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutéhorozsudku krajského súdu (bod 38). Ústavný súd vníma a rozumie sťažovateľovi, že časťsenátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí prenedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a iné nie (porov.napr. 3 Cdo 158/2012; II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014,dostupné na http://www.lexforum.sk/512). Z pohľadu na konanie ako celok podľa ústavnéhosúdu   však   okresný   súd   a krajský   súd   odôvodnili   svoje   rozsudky   dostatočným,preskúmateľným spôsobom z hľadiska toho, ako hmotnoprávne uchopili vec. Ústavný súdteda akceptuje odôvodnenie krajského súdu z hľadiska procesnej nearbitrárnosti, pričom jezrejmé, že v predmetnej veci nemohla sťažovateľa ústavnoprávne poškodiť pozícia tretiehosenátu k prijateľnosti dovolania na základe zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSPani nejednotnosť najvyššieho súdu. Ústavný súd sa tak sústredí na skutočnosť, či nebolorozhodnutiami   krajského   súdu   a   okresného   súdu   porušené   hmotné   základné   právona ochranu cti a dôstojnosti. Ústavný súd teda v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

51.   Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   (bod   48)   navyše   namieta,   že odvolací   súdo podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 OSP,pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do úvahy. Tým, že odvolacísúd rozhodoval o odvolaní bez nariadenia pojednávania, odňal sťažovateľovi možnosť konaťpred súdom a porušil aj jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktoréhomá každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti. Ústavný súdk tomu   uvádza,   že   sťažovateľ   túto   námietku   mohol   uplatniť   v dovolaní,   a neurobil   tak.Nesplnil   teda   kritérium   materiálnej   subsidiarity,   ktoré   neumožňuje   šetriť   si   argumenty,o ktorých vedel a ktoré sa dali uplatniť ešte pred konaním o ústavnej sťažnosti. K tomumožno dodať, že podľa ústavného súdu podmienky vtedy účinného § 214 ods. 2 OSP bolisplnené   a napokon,   že   z pohľadu   na   konanie   ako   celok   otázka   verejnosti   odvolaciehokonania nie je ústavnoprávne relevantná. Ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol akozjavne neopodstatnenú.

- k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu

52.   Východiskovým   bodom   hmotnoprávnych   úvah,   úvah   o vecnej   správnostirozsudkov   z   hľadiska   čl.   19   ods.   1   ústavy,   je   vývoj   ochrany   osobnosti   od   inštitútucivilistického,   stojaceho   na   princípe   objektívnej   zodpovednosti   smerom   k inštitútuústavnoprávnemu.   V dobe   neslobody,   keď   v podstate   neexistovala   riadna   občianskaspoločnosť   a z toho   pohľadu   ani   autentický   verejný   priestor,   redukovala   sa   ochranaosobnosti   na   bežné,   svojou   povahou   „susedské“   spory,   prípadne   na   spory   novinárske,komunálne,   kde   pravda   v technickom,   nominálnom   slova   zmysle   hrala   dôležitú   úlohu(porov.   správu   o rozhodovaní   súdov   vo   veciach   ochrany   osobnosti   a tlačových   správCpj 138/69). Opak bol výnimkou (porov. film Hořící keř, Česká republika/Poľsko, 2013,réžia: Agnieszka Holland). Ústavná ochrana slobody prejavu toto zásadne zmenila. Hociosoba, ktorá sa domáha ochrany osobnosti, môže mať technicky, parciálne pravdu, súdny,mocenský zásah v prospech tejto pravdy by mohol hatiť hľadanie pravdy kontextovej, hatiťdiskusiu, diskurz. Z tohto dôvodu ak má osoba, resp. výrok, charakter verejný, je výraznepreferovaná   sloboda   prejavu   (porov.   Sobek,   T.   Nemorální   právo.   Praha   :   Ústav   státua práva. ISBN 978-80-904024-7-8, s. 362 a nasl.). Ako už uviedol ústavný súd, slobodaprejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolenévyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejnýmpritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane činnosti súdov a sudcova taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť verejneposudzované,   pričom   pri   ich   kritike   platí   z   princípu   demokracie   vyplývajúca   ústavnáprezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (II. ÚS 326/09).

53. Ústavný súd už teda mal príležitosť prezentovať, že považuje prípady týkajúce saslobody prejavu a jej vyvažovania – obvykle s právom na ochranu osobnosti – za veľmidôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup (II. ÚS 152/08, bod 21;II. ÚS 329/09, bod 38; IV. ÚS 492/2012). V predmetnej veci všeobecné súdy uprednostnilislobodu prejavu z pohľadu sťažovateľa však spôsobom, ktorý porušuje jeho základné právona zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti.

54. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že tak zložky § 11 OZ, ako aj zložky čl. 19ods. 1 ústavy (s vedomým rozdielov horizontality a vertikality a rozsahu noriem, pozn.) saniekedy vyslovujú a vnímajú jedným dychom, promiscue. Medzi nimi je však potrebnérozlišovať.   Niečo   iné   je   dôstojnosť,   čosi   iné   je   osobná   česť   a napokon   dobrá   povesť.Dôstojnosť   chráni   samu   podstatu   individuálnej   ľudskosti   pred   ponížením,   chráni   taktoľudskosť pred tým, aby bola len objektom moci, čo sa v sťažovateľovej veci v žiadnomprípade nestalo. Daný článok nemohol zasiahnuť do základného práva na dôstojnosť, a pretoje sťažnosť v tejto zložke zjavne neopodstatnená. Reputácia je vnímanie osoby v komunite,v spoločnosti, je to zložka sociálna, naproti tomu česť je na pomedzi medzi sociálnyma osobným, vnútorným (porov. Vojáček, L. Urážky, pomluvy, nactiutrhání : ochrana ctiv československém   trestním   právu.   1.   vyd.   Praha:   Eurolex   Bohemia,   2006,ISBN 8086861511; tiež: Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, Supplementum na téma:Ochrana   cti   –   aspekty   teoretické,   praktické   a historické).   Sťažovateľ   mohol   pociťovaťpredmetný výrok ako zásah do jeho cti.

55.   Článok   19   ods.   1   ústavy   znie   „Každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskejdôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“ Základné právo na osobnú česťnemá explicitnú limitačnú klauzulu, ale je implicitne obmedzené inými slobodami vrátaneslobody prejavu v režime čl. 13 ods. 4 ústavy (porov. tiež čl. 26 ods. 4 ústavy: Sloboduprejavu   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia   v   demokratickej   spoločnostinevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných; Vo svetle dohovoru je situácia zložitejšia.).Vychádzajúc   z uvedeného,   musel   ústavný   súd   preskúmať,   (1)   či   je   sťažovateľova   česťchránená v zmysle čl. 19 ústavy, (2) či došlo k zásahu do sťažovateľovej cti, (3) či uvedenýzásah mal zákonný základ (4), a ďalej O KOM, KTO, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí,pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny.

56. Ústavný súd (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 492/2012, III. ÚS 660/2014),najvyšší súd (v istom zmysle 6 Cdo 169/2011), ale už aj inštančne nižšie súdy (rozsudokOkresného súdu Dunajská Streda č. k. 10 C 13/2007-318 zo 7. júla 2011; Krajského súduv Trnave   sp.   zn.   24 Co 252/2011   z 18.   júla   2012;   rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčínesp. zn.   19   Co   731/2013   zo   17.   júla   2014   dostupné   cez   stránku   www.justice.gov.sk)stabilizovali štruktúru vyvažovania, kde je potrebné zodpovedať si spravidla (porov. tiež tzv.benátsky test II. ÚS 326/09) na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danomprípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu.

57. Predmetný článok a výrok spadajú do rozsahu sťažovateľovho práva na česť,osobnosť. Zvláštnosťou veci je, že zásah do sťažovateľovej sféry spočíva v skutočnosti, žemu všeobecné súdy neposkytli ochranu, ktorú si predstavoval, teda nie, že mocenské orgányzasiahli, ale že nezasiahli. Ústavný súd akceptuje, že tu zásah treba vnímať v tom zmysle,ako je osobne vnímaný sťažovateľom, a preto možno konštatovať, že došlo k zásahu do jehocti. Zásah mal formálny (§ 11 a nasl. OZ), ale aj materiálny základ v tom zmysle, že možnoobjektívne uznať, že sťažovateľ vnímal text ako invazívny, že tu možno uvažovať o ochraneosobnosti (opačne II. ÚS 307/2014).

58.   V predmetnej   veci   dochádza   k špecifickému   prepojeniu   hmotnoprávneja procesnoprávnej   zložky   veci   (porov.   bod   38).   Sťažovateľ   konštantne   právny   problémzaostruje na jednu nepravdivú vetu, o tej žiada rozsiahle dokazovanie, a na základe taktozisteného   skutkového   stavu   požaduje   iný   hmotnoprávny   výsledok.   Všeobecné   súdynespochybňujú,   že   premiér   na   kameru   domnelý   bonmot   nevyslovil,   ale,   vnímajúc   veckontextovo, uprednostňujú slobodu prejavu.

O KOM

59. Sťažovateľ bol v čase uverejnenia predmetnej pasáže článku predsedom vlády.V liberálnej demokracii patrí premiér ľudu, občianskej   spoločnosti, patrí   tým, čo si hovo voľbách želali, a aj tým ostatným. Každý premiér vynaloží veľké úsilie na získanie tejtovrcholnej ústavnej pozície a je mu známa sociálna a ľudská, osobná cena, ktorú musí platiť.Z uvedeného   vyplýva,   že   z pohľadu   slobody   prejavu   je   osoba   premiéra   spomedzi   celejspoločnosti minimálne chránená z hľadiska zásahu do cti. Ani iní ústavní činitelia nemajútakú   nízku   ochranu.   O ochrane   osobnosti   možno   pri   premiérovi   hovoriť   snáď,   podľašpecifických   faktických   kontextov,   len   z hľadiska   vnútorného   kruhu   jeho   súkromia,vyslovene otázok veľmi osobných, priam intímnych. Okrem toho by predmetom ochranyosobnosti mohli byť snáď len zjavné, nominálne nepravdy typu, že nemá skončený istýstupeň   vzdelania,   atď.   ESĽP   explicitne   vo   vzťahu   k premiérom   vlád   potvrdil   uvedenémyšlienky   v rozhodnutí Tuşalp   v.   Turecko   [sťažnosť   č.   32131/08,   41617/08,   rozsudokz 21. februára 2012; porov. tiež Voorhoof, D.,Ó Fathaigh, R. Yes, Prime Minister!, In:Strasbourgobservers   (blog);   dostupné   na: http://strasbourgobservers.com/2012/02/23/yes-prime-minister/]. Ústavná   ochrana   podľa   čl.   19   sa   snaží   o   vytvorenie   dostatočného„dýchacieho   priestoru“,   v   ktorom   slobodný   jednotlivec   môže   dostatočne   rozvíjať   svojuosobnosť. Jej cieľom preto nie je garantovať mu, aby bol na verejnosti vykreslený aleboinými vnímaný len tak, ako si sám praje. Také ústavné právo neexistuje (II. ÚS 647/2014;1 Bvr 1513/96). Ústavná ochrana preto nemôže garantovať určitý politický imidž. Ten je ajtak   v   očiach   verejnosti   formovaný   predovšetkým   pomocou   osobných   kvalít   a   skutkovrealizovaných vo férovej politickej súťaži. Moderný štát je charakterizovaný oddelenímfunkcie, inštitúcie, od osoby, ktorá ju dočasne zastáva („With continuity in space and time the next sign of the possible emergence of a state appears: the formation of impersonal, relatively permanent political institutions. (...) There must be instituttions which can survive changes in leadership and fluctuations in the degree of cooperation among sub-groups, institutions which allow a certain degree of specialization in political affairs and thus increase the efficiency of the political process, institutions which strenghten the sense of political identity of the group. When such institutions appear, a key point in state-building has   been   reached.“ In:   Strayer,   J.   R.   On   the   Medieval   Origins   of   the   Modern   State.Princeton Univesity Press, 1970, s. 6). Konkrétna osoba v tejto funkcii však prichádzao ochranu cti, v tom zmysle opäť splýva s funkciou, a čo je dôležité povedať, je skutočnosť,že   tieto   myšlienky   sa   vzťahujú   na   kohokoľvek   vo   funkcii   premiéra.   Nemožno   byť   ajpremiérom,   aj   benefitovať   pri   verejnom   diskurze   z ochrany   ľudských   práv,   aj keď   akosúkromná osoba ostáva premiér formálne ich nositeľom (porov. „Rieger: To je Viktor, bývalý tajemník mého bývalého tajemníka Hanuše. Pomáhá nám oddělovat privátní věci od toho co patří eráru. Nevěřil bys, co je s tím práce. No však tě to jednou taky čeká!“ In:Havel, V. Odcházení. Spisy 8. s. 721; tiež Žantovský, M. Havel. Praha: Argo 2014, s. 527)Ak   všetky   dané   východiská   platia   v slobodnej   spoločnosti,   nemenej   musia   platiťv tranzitívnej slobodnej spoločnosti. Možno dodať, že inštitúcia, úrad premiéra, si zaslúžirešpekt, ale rešpekt spoločenský, prirodzený, a nie vynucovaný právom.

KTO

60. Autorom článku bol šéfredaktor týždenníka Plus 7, profesionálny novinár. Z hľadiska slobody prejavu ide o novinára, teda o privilegovanú postavu (porov.bod 32 nálezu II. ÚS 152/08). ⬛⬛⬛⬛ je známy novinár, ktorý začínal koncomosemdesiatych   rokov   v Novom   Slove. „ ⬛⬛⬛⬛ je   zrejme   najúspešnejším šéfredaktorom všetkých čias na Slovensku, lebo stojí za dlhodobým úspechom Plus 7 dní.“ –uviedol   o ňom   kolega ⬛⬛⬛⬛ v rozhovore,   ktorý   sa   týkal   aj   transformáciežurnalistiky   (rozhovor   Sudor   –   Leško,   denník   N   16.   február   2015;   dostupné   nahttps://dennikn.sk/50712/lesko-keby-tu-platili-standardy-v-novinach-som-uz-robit-nemal/).V predmetnej   veci   ide   aj   o novinársku   povesť   a za   faktickú   chybu   týkajúcu   sa   kameryv texte platí svoju remeselnú cenu aj šéfredaktor.

ČO

61. Predmetný text je súčasťou článku, glosy, ktorý sa jednoznačne týka výkonufunkcie. Článok sa týkal zahraničnej cesty premiéra do Lýbie, teda išlo zjavne o výkonzahraničnej   politiky premiéra a jeho vlády [čl. 119 písm. i) ústavy – Vláda rozhoduje v zbore o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky.; V medzinárodnom práveverejnom jestvuje domnienka, že hlava štátu, predseda vlády, ako aj minister zahraničnýchvecí   sú   každopádne   povolaní   na zastupovanie   svojho   štátu.   In:   Seidl-Hohenveldern,   I.Mezinárodní právo veřejné. Praha : Codex Bohemia, 1999, s. 59 a 177].

62. Je pravdou, že premiér na kameru neuviedol, že hovorili s M. Kaddáfím o bojiproti svetovému imperializmu. Šéfredaktor si však nevymýšľal, výrok prevzal z televízieTA3, pričom si ho overoval u redaktora SME (bod 18). Skutkovo je už nemožné zistiť, čipremiér daný výrok predniesol, a v istom zmysle to v danej veci nie je nosné, tak akosprávne konštatoval okresný súd (bod 20, bod 28). Každopádne, bez toho, aby ústavný súdvyjadroval názor na zahraničnú politiku exekutívy, mohla byť pozorovateľmi daná cestakriticky   vnímaná   ako   netradičná,   čo   umocňuje   citlivosť   a   zvedavosť   novinárskua spoločenskú, a tak favorizuje slobodu prejavu. Berúc tiež do úvahy premiérove pozíciek súčasným   dejinám   a   zmysel   pre   nadsázku,   nemusel   pre   novinára   výrok   vyznieťnepravdepodobne,   s nutnosťou   ešte   precíznejšieho   overovania.   Overovanie   možnopovažovať za primerané charakteru informácie a nemožno ho vnímať ako nedbalé.

63. Pokiaľ teda ide o „skutkové“ tvrdenia, je teda zrejmé, že šéfredaktor týždenníkaPlus 7, ⬛⬛⬛⬛, nemal možnosť priamo si overiť už zverejnené informácie o tom, čoa ako presne premiér povedal na svojej pracovnej ceste v Lýbii, keďže sa jej nezúčastnil.Ako šíriteľ editorského obsahu sa vzhľadom na šokujúci obsah informácie nespoľahol iba nainformácie zverejnené v denníku SME, ale zatelefonoval autorovi článku, ktorý sa danejcesty   zúčastnil,   aby   si   ich   overil.   Ten   mu   potvrdil,   že   sporný   výrok   premiér   uviedolredaktorke televízie TA3. Keďže premiér sám ako verejná osoba okamžite nedementovalzverejnené   informácie,   nemožno   potom   namietať,   že   sa   šéfredaktor   na   informáciu   odnovinára SME spoľahol a nazeral na ňu ako na pravdivú. To, že sa tón výroku neskôr stalsporným, ako aj to, že redaktorka televízie nedostala informácie na kameru, ale keď, tak lenmimo záznam, šéfredaktor týždenníka Plus 7 v čase písania jeho článku ani napriek svojejsnahe o overenie pravdivosti informácie nemohol vedieť.

64. Je potrebné zdôrazniť, že človek v pozícii premiéra krajiny nemôže očakávaťvo vzťahu k jeho výkonu verejnej funkcie rovnakú mieru mediálnej zdržanlivosti ako bežnýobčan. Toto jeho osobné exponovanie je však kompenzované tým, že ako verejná osoba máoveľa širšie možnosti vlastným pričinením pôsobiť na verejnú mienku a prípadne očistiťsvojím aktívnym konaním verejnú debatu od nepresností. Na rozdiel od obyčajného občanasa od verejných osôb očakáva, že budú aktívne dementovať a objasňovať svoje konanie,ktoré sa stane sporné. Táto vysvetľovacia, ne-právna povinnosť je ťarchou ich úradu. Nie jetotiž možné akceptovať, že verejná osoba sa bude pasívne prizerať, ako ju melie mediálnymlynček, aby sa následne na tieto následky sťažovala pred súdom a ešte si aj uplatňovalavysoké odškodné.

65. Videné vec kontextuálne, podstatou veci nie je skutočnosť, čo (ne)povedal nakameru a mimo kameru premiér, ale samotná zahraničná cesta do geopoliticky zložitéhoprostredia a kontakt so spornou postavou súčasných dejín (porov. bod 24 a 32 nálezu).Sťažovateľ nie je kritizovaný za konkrétny, možno domnelý výrok, ale za samotnú cestua stretnutie. Veta o boji proti imperializmu len symbolizuje, je parabolou nespornej pravdy,že sťažovateľ sa stretol s postavou, ktorá bola počas svojej kariéry tiež v napätí s krajinami,v dobovom newspeaku nazývanými   imperialistickými.   Cesta   a stretnutie   boli   skutočné,pravdivé a kritika, hodnotenie, z tohto pohľadu oprávnená a legitímna. Tradičné delenieskutkový základ – hodnotový súd (bod 7) má pri tomto type kritiky veľmi limitovanúfunkčnosť   (porov.   Kosař,   D.   Kauza   Benešová dostupné   na   internete<http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david-kosa-kauza-beneov.html>)   a neuplatní   sa   tuani pozícia ESĽP k jasne chýbajúcemu faktickému základu (Alithia Publishing Co. Ltd. andConstantinides v. Cyprus, sťažnosť č. 17550/03, rozsudok z 22. mája 2008).

66. Ústavný súd už uviedol, že novinári nenesú zodpovednosť za informáciu prevzatúz oficiálnych zdrojov (II. ÚS 326/09). V prerokúvanej veci nejde o takúto situáciu, a to, žesa v súvislosti s kľúčovou vetou použil výraz „oficiálna“, nie je, prirodzene, relevantné.Podstatný   je   celkový   kontext   správy.   Na   tomto   mieste   možno   uviesť,   že   pre   takétopochybenia, ako sa prihodili v prerokúvanej veci, je vhodnejším právnym nástrojom tlačováoprava podľa tlačového zákona, než ochrana osobnosti. K nastoleniu osobnej reputácie súv tej situácii vhodné tiež iné platformy než justícia a iné normatívne systémy. Uvedenésúvisí   aj s tým,   že   adresát,   keďže   sa   pohybuje   vo   verejnom   priestore,   má   k dispozíciineprávne, nie-mocenské nástroje, ako reagovať na predmetný text.

67. K pravde kontextuálnej možno odkázať na nedávny nález Ústavného súdu Českejrepubliky II. ÚS 2051/14 (porov. tiež Vyhnánek, L. Ústavní soud se zastal svobody projevu,In: Bulletin Centra pro lidská práva a demokratizaci č. 3/2015, s. 20). V náleze sa uvádza:«Klíčovou (a nikoliv triviální) otázkou tak je, jaké nároky musí skutkové tvrzení splňovat, aby je bylo možno označit za (ne)pravdivé. Ústavní soud totiž zdůrazňuje, že s ohledem na podstatu a smysl svobody projevu a její ochrany v demokratické společnosti nelze kategorii pravdivosti vnímat maximalisticky jako požadavek na absolutní soulad s objektivním stavem reality, a to v každé situaci a v každém časovém okamžiku. Takovéto pojetí pravdy - byť je obecně jistě možné - totiž v praktické rovině nutně naráží na možnosti a meze lidského poznání   (epistemologické   limity).   Posouzení,   zda   je   určité   skutkové   tvrzení   v   souladu s objektivním   stavem   reality,   totiž   nemůže   být   s   ohledem   na   limity   lidského   poznání zpravidla nikdy zcela konečné; může existovat pouze větší či menší míra praktické jistoty, že tvrzení v takovém smyslu pravdivé je. Pakliže je z povahy věci obtížné až nemožné určit, zda je   určité   skutkové   tvrzení   v   souladu   s   objektivním   stavem   reality,   bylo   by   absurdní vyžadovat po jednotlivcích, aby jimi pronášené výroky kritérium absolutní a objektivní pravdivosti vždy splňovaly.

34.   Naznačená   „maximalistická“   interpretace   pojmu   pravdivosti   by   mohla   k obdobně   absurdním   a   nežádoucím   důsledkům   vést   právě   v   kontextu   sporů   o   ochranu osobnosti. Veškeré výroky, které lidé v každodenním životě pronášejí, jsou totiž založeny na informacích, které jsou jim k dispozici, tj. které mohly získat v rámci svého poznání, a jsou výrazně ovlivněny i řadou faktorů dalších (jejich inteligencí, vzděláním, hodnotovým nastavením, sociálním prostředím apod.). Pokud by si jednotlivec musel před pronesením skutkového   výroku   být   zcela   jistý   tím,   že   je   bez   jakýchkoliv   myslitelných   pochybností v absolutním souladu s objektivním stavem reality, měl by zřejmě - přísně vzato - v mnoha životních situacích raději pouze mlčet.

35. Proto se Ústavní soud přiklání k závěru, že i v případě sporů o pravdivost skutkového tvrzení je třeba vycházet z určitého reálného pojetí kategorie pravdivosti, které bere v úvahu kontext proneseného výroku, zejména, nakolik byl tento výrok založen na spolehlivých   informacích,   které   jeho   autor   k   dispozici   skutečně   měl,   či   je   k   dispozici přinejmenším mít mohl a měl. Uvedené přirozeně neznamená, že by kategorie pravdivosti byla   subjektivní   či   zcela   závislá   na   informacích,   které   má   autor   výroku   (nahodile) k dispozici. Právě naopak - ještě předtím, než pronese skutkové tvrzení, které je způsobilé zasáhnout do osobnostních práv jiné osoby, by každý měl vyvinout určité přiměřené úsilí za účelem zjištění, zda je jím pronášený výrok pravdivý. Míra tohoto úsilí, kterou je od autora výroku   možno   oprávněně   požadovat,   se   přitom   může   lišit   v   závislosti   na   tom,   nakolik závažný je hrozící zásah do osobnostních práv dotčené osoby či v závislosti na osobě autora výroku   (větší   nároky   budou   v   tomto   ohledu   kladeny   na   novináře,   politiky   či   experty v určitém   oboru   -   tedy   na   osoby,   u   nichž   lze   očekávat   vyšší   stupeň   informovanosti   a znalostí, a naopak nižší na „běžné občany“, od nichž tato očekávání požadovat nelze).»

AKO

68. V predmetnej veci ide o žánrovú, emočnú, ale aj sarkastickú kritiku premiérovhovýroku a hlavne cesty samotnej. Článok bol uverejnený na predposlednej strane časopisuv rubrike   Slovo   vydavateľa   s karikatúrou   pichľavého   ježka.   Znamená   to,   že   išloo komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu (bod 31, 36, 37 nálezu). Čitateľ v tejto sekciipočíta s hodnotovo zafarbeným, prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupujeobozretnejšie. Ak už bol naznačovaný zmysel článku (bod 65), tak tu treba dodať, že netrebapodceňovať   čitateľa   z hľadiska   schopnosti   ho   takto   interpretovať.   Tón   článku   možnopovažovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Z textu nemožno vyčítať, že jeho cieľom bybolo uraziť   adresáta, nejde o „wanton denigration“ (porov. Tuşalp v. Turecko bod 48;Skałka v. Poland, sťažnosť č. 43425/98. 27. 5. 2003, bod 34), aj keď voči premiérovi by voverejnej veci bolo prípadne aj to prípustné (bod 59). Formou kritiky je teda nesúhlas sozahraničnou politikou, nie však urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia.

KDE

69. Miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov je taktiež užitočným kritériomposudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sadistribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V predmetnej veci vzhľadomna doterajšiu argumentáciu nie je kritérium miesta také relevantné, resp. splýva so žánrom.Sporný   článok   bol   uverejnený   vo   veľmi   populárnom   týždenníku   s celoslovenskoupôsobnosťou a vysokým nákladom, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktorésú posudzované prísnejšie.

- test nevyhnutnosti a proporcionality v užšom zmysle

70. Test nevyhnutnosti má v režime ústavnej sťažnosti (na rozdiel od súladu podľačl. 125 ústavy) preveriť, či výklad zákonného obmedzenia je naozaj nevyhnutný v tomzmysle, či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menejinvazívny prostriedok, prirodzene, ak všeobecný súd má zákonný priestor na diskréciu,pričom sa pohybujeme na pôdoryse riadnych metód výkladu zákonných ustanovení. Preto satu prelínajú závery z testu nevyhnutnosti (Nevyhnutnosť by pripadala do úvahy skôr priotázke výšky zadosťučinenia   či intenzity   sankcie,   čo   nie je   tento prípad.) s metodikouproporcionality v užšom slova zmysle, ktorá vylučuje fanatický, jednostranný, extrémnyvýklad (porov. Bröstl, A. O činnosti Ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko. Teóriaprávnych princípov a prax. In: Justičná revue č. 8-9/1992, s. 69).

71. Vychádzajúc z perspektívy, podľa ktorej bola podstatou článku cesta do Lýbie,a nie skutočnosť, čo (ne)povedal premiér na kameru, z veľmi nízkej ústavnej ochrany ctipremiéra, ak sa jedná o otázky verejné a z hľadiska nutnosti hľadania pravdy diskurzívnej,a nie pravdy „jednovetnej“ či heslovitej, ústavný súd konštatuje, že zásah do premiérovej ctibol   oprávnený.   Týmto   je   rozptýlená   zdanlivá   zvláštnosť   situácie,   že   ak   jeden   účastníkrozhovoru dvoch zverejní výrok, ktorý nemožno dokázať, tak je chránený ten, ktorý výrokzverejnil. Ústavný súd a všeobecné súdy tu nesúdili a nemali súdiť, ako to bolo s danýmvýrokom,   ale   svorne   tvrdia,   že   netreba   mocensky   zasahovať   do   uverejneného   článku.Všeobecné súdy rozhodli vecne správne, ak uprednostnili slobodu prejavu. Požiadavkou nainformovanie úradom vlády (bod 30) zašiel okresný súd mierne ďalej, než bolo nutné, aleinak okresný súd a krajský súd uchopili vec s citom pre ochranu slobôd (II. ÚS 111/08).Uvedené   závery   platia   aj   pre   čl.   8   dohovoru   s poznámkou,   že   tento   nie   je   paralelouústavného čl. 19 ústavy, ale chráni skôr intímnejšie súkromie.

72. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdev parciálnych   častiach (bod 50, 54), ako   aj v hlavnej   časti ako zjavne neopodstatnenú,pretože bez nutnosti prijatia veci (Procesný komfort prijatia by oproti rozsiahlemu konaniuna   všeobecných   súdoch   už   nič   nové   nemohol   priniesť.)   na   ďalšie   konanie   vníma,   ženevykazuje nedostatok proporcie medzi cieľom a prostriedkami, a teda tu zjavne absentujeporušenie základného práva sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015