SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 191/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Kupcovou, PhD., Advokátskakancelária, Blagoevova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných právpodľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako ajporušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 165/2011z 15. decembra 2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 186/2009z 22. júla 2010 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola riadne a včasdoručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľ“), v čase podaniasťažnosti predsedu vlády Slovenskej republiky, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva podľa čl. 8 dohovoruuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011 (dostupné na www.nsud.sk) a rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010 a konaním,ktoré predchádzalo týmto rozhodnutiam, a žiada zrušenie týchto rozhodnutí a vrátenie vecína ďalšie konanie.
2. Podstata veci spočíva v posúdení, či všeobecné súdy poskytli dostatočnú ochranuosobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády tým, že favorizovali slobodu prejavu dotknutejosoby, vydavateľa časopisu, ktorý uverejnil komentár, ktorý čiastočne vychádzal z údajoviných médií, pričom dokonalá pravdivosť jednej informácie je sporná. Sťažovateľ tvrdí, žeon na kameru nepovedal – takpovediac chytľavý výrok, že s M. Kaddáfím hovorili o bojiproti svetovému imperializmu, a preto výroku a spornému textu chýba pravdivý základ.Skutkovo nie je sporné, že premiér pred kamerou daný výrok nevyriekol. Úlohou ústavnéhosúdu je stanoviť, či má byť preferovaná sloboda prejavu novinára, ktorý kritizoval štátnunávštevu kontroverznej postavy medzinárodnej politickej scény a ktorý sa spoliehal nakolegov a domnelý výrok glosoval, alebo či mohlo byť protiústavne zasiahnuté do ctipremiéra, ak by sa akcentoval fakt, že premiér verejne predmetný výrok nepredniesol.
3. Sťažovateľ sa proti vydavateľovi týždenníka PLUS 7 dní domáhal ochranyosobnosti na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), kde neuspel a následnekrajský súd rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Tým mali byť porušenésťažovateľove hmotné základné práva na ochranu dôstojnosti a cti. Sťažovateľovi sa javiarozhodnutia tiež nedostatočne odôvodnené a namieta, že krajský súd nevykonal vo veciverejné pojednávanie. Najvyšší súd mal označené práva porušiť tým, že nepovažovalnedostatočné odôvodnenie za odňatie možnosti konať pred súdom, pričom sťažovateľ tiežnamieta, že rôzne senáty najvyššieho súdu rozhodujú v tejto otázke nejednotne.
4. Všeobecné súdy a ústavný súd môžu vyvažovať ústavné práva iba v miere, v ktorejim to umožňuje zákonom daná diskrécia. Konanie vo veciach ochrany osobnosti je zvláštnetým, že ak je žalobcom nositeľ verejnej funkcie a v hre je sloboda prejavu, tak priestor prediskréciu je značný a zároveň sa značne prekrýva s priestorom, ktorý má na posúdenie veciústavný súd (porov. II. ÚS 152/08, bod 27; II. ÚS 647/14, bod 25; Smet, S. Freedom ofExpression and the Right to Reputation: Human Rights in Conflict. In: American University International Law Review, Vol. 26, No. 1, s. 185). Z tohto dôvodu a z dôvodu prehľadnostiústavný súd rekapituluje vec, začínajúc citáciou článku (II. ÚS 152/08, bod 5;II. ÚS 326/09, bod 5; II. ÚS 307/2014 MAC TV), pokračujúc relatívne podrobne konanímpred okresným súdom, pretože ten dáva základ celej veci, pokračujúc ďalšími inštanciamiaž k ústavnej sťažnosti.
5. V spoločenskom týždenníku PLUS 7 dní, ročník XVII, č. 9 z 2. marca 2007, bol nastrane 146 v rubrike „Slovo vydavateľa“ uverejnený článok „Imperialistom po krku?“(Ústavný súd uvádza v plnom znení uvedený článok, rozdelený na odseky tak akov časopise a relevantnú správu, ktorej podčiarknutá časť bola sťažovateľom označená akodifamačná), ktorého autorom bol šéfredaktor ⬛⬛⬛⬛ :
6. «Až mierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra ⬛⬛⬛⬛, ktorý po dlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.
Našinec si najskôr mohol myslieť, že sa vrátil o dobrých dvadsať rokov späť a o návšteve v tejto zasľúbenej krajine ho informuje vtedajší komunistický ideológ súdruh Biľak. Zdanie však klame a vôbec sa netreba vracať do minulosti. Boj proti svetovému imperializmu sa totiž zďaleka neskončil pádom komunistického režimu. Viac-menej úspešne v ňom pokračujú ďalší svetoví velikáni, ako napríklad kubánsky exrevolucionár Fidel Castro, venezuelský prezident Hugo Chávez, náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al-Káidy. Takže otázka boja proti svetovému imperializmu je stále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy. Je však možné, že náš pán premiér svoju odpoveď na otázku, o čom s mužom, ktorý bol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta, myslel ako skvelý žart. V dnešnom období, keď pri výbuchoch spôsobených neúnavnými bojovníkmi proti imperializmu každoročne umierajú stovky nevinných ľudí, to však asi nie je ten najvhodnejší spôsob vtipkovania.
Našťastie, stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér nežartoval, ale že to myslel úplne vážne.
Bežný človek by si vôbec mohol položiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády v Líbyi hľadal. Jedným z dôvodov mali byť rokovania o vrátení dlhu, ktorý vznikol ešte v časoch, keď socialistická Líbya bola našim spojencom v boji proti svetovému imperializmu, v časoch Československej socialistickej republiky. Vtedy bola móda podporovať každý režim, ktorý sa tváril nepriateľsky proti Amerike a kamarátsky voči Moskve, nech už bol akýkoľvek.
Ako však priznal minister hospodárstva, ani sami dobre nevieme, koľko miliónov dolárov nám vlastne líbyjská džamahírija dlhuje. Ťažko sa asi rokuje o vrátení dlhu, keď ani nevieme, aký je. Pritom len veľmi naivný človek by mohol uveriť, že ak niekto nevrátil peniaze za viac ako dvadsať rokov, dnes ich vráti rád. Takže z tohto pohľadu bolo škoda minúť na cestu do Tripolisu čo i len jeden-jediný dolár. Naša vládna delegácia sa však tvári, akoby práve vďaka tejto ceste začalo svitať slovenskej ekonomike na lepšie časy. Asi najpozoruhodnejšia bola zmienka o tom, že Líbyjčania by chceli investovať do nášho cestovného ruchu. Nie je trochu čudné, že práve krajina, v ktorej prakticky neexistuje žiadny cestovný ruch, by chcela preniknúť do Európy so svojimi peniazmi a know-how práve v tejto brandži? Napokon, už to, že Líbya nám štvrťstoročie dlhuje milióny dolárov, svedčí o tom, aký seriózny obchodný partner to je. Na strane druhej je zase pravda, že nie veľa politikov sa môže pochváliť tým, že sedeli sami s vodcom Kaddáfím v jeho stane a bavili sa o tom, čo s tým imperializmom spravia.
Celá cesta premiéra do Líbye bola nezmyslom a spôsobila nám oveľa viac škôd ako osohu. Ak by sme aj čisto teoreticky pár korún zarobili a získali nejakú ropu, treba si položiť otázku, či cena za to bola primeraná. Navyše, naozaj nám nebolo treba škandálu, ktorý sa podarilo premiérovi vyrobiť ohľadne uväznených a na smrť odsúdených bulharských zdravotných sestier, ktoré vraj nakazili líbyjské deti vírusom HIV. Celá Európska únia, ktorej sme členmi a ktorej členom je aj Bulharsko, už roky bojuje za ich prepustenie, pretože dôkazy získané nezávislými expertmi jednoznačne potvrdzujú, že tieto deti boli nakazené už pred príchodom bulharských sestier. Pritom priznanie týchto naozaj ťažko skúšaných žien pred súdmi bolo vynútené krutým mučením. Nehovoriac o tom, že nekonečne dlhé mesiace žijú v strašných podmienkach bez šance na spravodlivý proces. A po rokoch apelov a výziev únie príde premiér jednej z jej členských krajín a nazve tieto týrané ženy páchateľkami, čo isto musel Kaddáfí považovať za obrovské zadosťučinenie. „Tak intenzívne, ako sa hovorí o páchateľoch, by sa malo hovoriť aj o obetiach,“ povedal náš predseda vlády doslova. To vyvolalo poriadne pobúrenie nielen v Bulharsku, ale aj medzi politikmi krajín Európskej únie. Samozrejme, že v telefonáte bulharskému prezidentovi zvalil vinu na iných, vraj všetko spôsobila zlá interpretácia jeho slov. Bulharský minister zahraničných vecí to upresnil - premiér vraj tvrdil, že slovo „páchateľ“ je v slovenskom trestnom práve používané aj vo význame „obvinený“. Tento nezmysel zase, pochopiteľne, poriadne šokoval našu právnickú obec, najmä ak naozaj vyšiel z úst človeka, ktorý má pred menom nielen titul doktora práv, ale aj docenta policajnej akadémie.
Reakcie na túto cestu do Líbye sú rôzne. Väčšinu našich občanov však nezaujímajú. Napokon, aj tie sestričky sú Bulharky, tak prečo by nás mal nejako trápiť ich osud? Preto až trochu pateticky vyznievajú slová mladých pravičiarov, ktorí svoje pobúrenie nad vyjadreniami ⬛⬛⬛⬛ na adresu bulharských sestričiek zakončili výkrikom: „Vážený pán premiér, hanbíme sa za vás!“
Oveľa podstatnejšie než výkriky hŕstky výrastkov je však to, čo si myslí štyridsať percent občanov Slovenska. A tí sa za pána premiéra veru nehanbia.»
žaloba o ochranu osobnosti (body 7 – 16 nálezu), rozsudok okresného súdu, odvolanie, rozsudok krajského súdu, dovolanie (body 17 – 38 nálezu)
7. Sťažovateľ, navrhovateľ v žalobe na ochranu osobnosti v prvom rade namietal, žeje potrebné rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, pričompredmetný výrok je nepravdivou informáciou. Ide o zásah neoprávnený, pretože skutkovétvrdenie je nepravdivé a odporca musí predložiť dôkaz pravdy. Toto dôkazné bremeno všakodporca objektívne uniesť nemôže a ani ho neunesie, pretože „pred televíznou kamerou“sťažovateľ nikdy neuviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď... s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“.
8. V žalobe sťažovateľ poukazuje na to, že zverejnenie nepravdivých informácií jevždy neoprávneným zásahom do osobnostných práv, pretože čitatelia potom dotknutú osobuposudzujú skreslene. Aj osoby verejného záujmu musia byť chránené pred uverejňovanímnepravdivých informácií.
9. Spoločnosť 7 Plus, s. r. o. (ďalej len „odporca“), mala v značnej miere znížiťsťažovateľovu vážnosť, profesionálnu česť a dôstojnosť. Sťažovateľ preto navrhol, aby bolodporca povinný uverejniť v najbližšom čísle spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍpripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v tejto veci ospravedlneniekonkretizované v petite návrhu a aby bol povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vpeniazoch v sume 1 000 000 Sk.
10. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy podľa sťažovateľa spočíva najmä v tom,že odporca postavil sťažovateľa proti verejnosti, ktorej podpora je pre jeho úspešnépôsobenie, a to najmä v politickom živote, nevyhnutná. Odporca sťažovateľa proti verejnostipostavil tým, že uverejnil nepravdivú informáciu, na základe ktorej sťažovateľa kritizuje aprirovnáva ho ku „komunistickému ideológovi súdruhovi Biľakovi“ („Našinec si najskôr mohol myslieť, že sa vrátil o dobrých dvadsať rokov späť a o návšteve v tejto zasľúbenej krajine ho informuje vtedajší komunistický ideológ súdruh Biľak.“) a k takým osobám akosú napr. Ajman al-Zaváhirí a bin Ládin z al-Káidy („Boj proti svetovému imperializmu sa totiž zďaleka neskončil pádom komunistického režimu. Viac-menej úspešne v ňom pokračujú... aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al-Káidy“), pričom spájanie s takýmito osobami, najmä s posledne menovanými verejnosťvníma vždy negatívne, a to aj preto, že „pri výbuchoch spôsobených neúnavnými bojovníkmi proti imperializmu každoročne umierajú stovky nevinných ľudí“. Odporcasúčasne vytvoril o sťažovateľovi obraz, že ako predseda vlády Slovenskej republiky, tedademokratického a právneho štátu, zneužíva svoje postavenie, a keď zostane „s mužom, ktorý bol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta“, päť minútsám hovorí s ním práve „o boji proti svetovému imperializmu“, ktorý sa „zďaleka neskončil pádom komunistického režimu“, pretože v ňom „viac-menej úspešne... pokračujú... napríklad... náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al-Káidy. Takže otázka boja proti svetovému imperializmu je stále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy... Bežný človek by si vôbec mohol položiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády v Líbyi hľadal... Na strane druhej je zase pravda, že nie veľa politikov sa môže pochváliť tým, že sedeli sami s vodcom Kaddáfím v jeho stane a bavili sa o tom, čo s tým imperializmom spravia.“.
11. Podľa sťažovateľa v tejto súvislosti treba pritom zdôrazniť, že čitatelia PLUS 7DNÍ nemali žiadnu možnosť overiť si pravdivosť informácie, či sťažovateľ ako predsedavlády Slovenskej republiky „pred televíznou kamerou“ uviedol, že sme „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď som s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“, a teda nemali možnosť vytvoriť sio sťažovateľovi vlastný názor, iný ako ten, ktorý im vnútil odporca na základe nepravdivejinformácie uvedenej jednoznačne a bez uvedenia úplného skutkového deja. Čitatelia sa totižz tejto informácie nedozvedeli, čo presne sťažovateľ „pred televíznou kamerou“ malpovedať (odporca sťažovateľa v článku necitoval), ani v ktorej televízii to mal povedať,a teda nemali možnosť urobiť si vlastný úsudok o sťažovateľovi vychádzajúci z pravdivýchskutočností. K pojmu vážnosť, resp. dôstojnosť fyzickej osoby, sťažovateľ ešte uviedol, žepod pojem vážnosti, resp. dôstojnosti fyzickej osoby, tak ako ju má na mysli § 13 ods. 2Občianskeho zákonníka, patrí aj fenomén stavovskej, resp. profesionálnej cti a vážnosti.Profesionálne zaradenie sťažovateľa je totiž podľa slovenskej judikatúry tiež jednýmz kritérií pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch.
12. Uvedené možno aplikovať aj pri posudzovaní sťažovateľovho profesnéhopostavenia. Sťažovateľ v žalobe tiež uviedol, že je politik a právnik. V čase uverejneniapredmetného článku bol predsedom vlády Slovenskej republiky, teda členského štátuEurópskej únie. V politickom a spoločenskom živote na Slovensku si pritom od roku 1992získal ako profesionálny politik značnú verejnú podporu, dôkazom čoho sú nielen výsledkyparlamentných volieb v júni 2006, ale aj výskumy verejnej mienky, podľa ktorých bolpredsedom preferenčne najsilnejšej politickej strany, ktorej začiatkom marca 2007dôverovalo 45,3 % občanov, a súčasne od júla 2002 bol aj najdôveryhodnejším politikom naSlovensku, ktorému začiatkom marca 2007, teda v čase, keď už bol predsedom vládySlovenskej republiky, dôverovalo 40,3 % občanov. Toto postavenie si „vybudoval“pätnásťročnou náročnou politickou prácou doplnenou odbornými aktivitami, ale aj tým, žeprirodzene, nikdy nepodporoval takých ľudí ako sú napr. „Ajman al-Zaváhirí či bin Ládin. známe to persóny z al-Káidy“, ako aj tým, že neschvaľoval akcie a „výbuchy spôsobené neúnavnými bojovníkmi proti imperializmu“, pri ktorých „každoročne umierajú stovky nevinných ľudí“.
13. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo a ku ktorýmmusí tiež súd prihliadať pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, sťažovateľv žalobe poukázal najmä na snahu ho škandalizovať. V nadväznosti na to upozornil narozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 1/93, v ktorom najvyšší súd judikoval, že pri„úvahe o určení výšky peňažného zadosťučinenia súd prihliadne aj k tomu, či pôvodca neoprávneného zásahu zasiahol do osobnosti fyzickej osoby z nedbanlivosti /ľahostajnosti/ alebo či mu je možné na neoprávnenom zásahu a vzniknutom nepriaznivom následku pripočítať úmysel, prípadne dokonca zlý úmysel a pohnútku /napr. škandalizovať a ohovoriť určitú osobu/“. Zlý úmysel a pohnútka odporcu sú pritom v tomto prípade zrejmé z takýchskutočností, akými sú (i) vedomé a úmyselné uverejnenie nepravdivej informácie, že akopredseda vlády Slovenskej republiky „pred televíznou kamerou“ uviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfim, keď... s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“; (ii) uverejnenie vyššie citovanejnepravdivej informácie takým spôsobom, že čitatelia nemali dôvod tejto informácii neveriť.Veď to, čo sa povie „pred televíznou kamerou“, sa dá predsa ľahko overiť, a preto by snáďšéfredaktor jedného z najčítanejších týždenníkov nenapísal o predsedovi vlády Slovenskejrepubliky niečo, čo nie je pravda. Navyše, veď práve šéfredaktor „zodpovedá vydavateľovi za obsah jednotlivého vydania... najmä potom za to, aby obsah hromadného informačného prostriedku neporušil zákonom chránené záujmy spoločnosti, občanov a organizácií“ (§ 10ods. 3 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačnýchprostriedkoch v znení neskorších predpisov); (iii) vedomá a úmyselná kritika jeho správaniasa ako predsedu vlády Slovenskej republiky vychádzajúca z vyššie citovanej nepravdivejinformácie; (iv) nepochopiteľný a zvrátený úsudok odporcu, že je šťastie, že to myslelvážne, keď „pred televíznou kamerou“ uviedol, že s „Kaddáfím... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“ („Našťastie, stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér nežartoval, ale že to myslel úplne vážne.“).
14. Podľa žalobcu (sťažovateľa) z uvedeného je teda zrejmé, že išlo o lacný útok najeho osobu a že tento útok bol založený na nepravdivej informácii. Išlo teda o zákernéa zlomyseľné správanie, ktoré by mal okresný súd „odsúdiť“ aj priznaním požadovanejvýšky finančného zadosťučinenia. Tam, kde je tlač vyslovene využitá či skôr zneužiták útoku na určitú osobu a použité informácie sú evidentne nepravdivé, nie je totiž vôbecsledovaný základný zmysel a cieľ periodickej tlače, teda prenos informácií, ale ciele úplneiné, súkromné a odsúdeniahodné. Navyše, „uverejnenie informácie, ktoré ohrozuje zákonom chránené záujmy... občanov, je zneužitím slobody prejavu, slova a tlače“. Nazáver sťažovateľ v žalobe uviedol, že v tomto prípade nejde o prvý útok odporcu na jehoosobu.
15. Ďalšou okolnosťou, na ktorú by mal okresný súd v danej veci prihliadnuť priposudzovaní okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, je aj široká publicitaneoprávneného zásahu do osobnostných práv. Nepravdivá informácia bola totiž uverejnenáv spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ, teda v printovom médiu, ktoré je z hľadiskarozsahu pôsobnosti jedným z najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti.
16. Sťažovateľ navrhol vydanie rozsudku s nasledujúcim výrokom:«Odporca je povinný uverejniť ospravedlnenie navrhovateľovi s týmto nadpisoma v tomto znení: „OSPRAVEDLNENIE RÓBERTOVI FICOVI, PREDSEDOVI VLÁDYSLOVENSKEJ REPUBLIKY.“ „V spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ, ročník XVII.,č. 9 z 2. marca 2007 sme na str. 146 v rubrike „Slovo vydavateľa“ uverejnili článok podnázvom „Imperialistom po krku?“ V článku sme okrem iného uviedli, že: „Až mierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra ⬛⬛⬛⬛, ktorý po dlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.“ Táto informácia je nepravdivá., predseda vlády Slovenskej republiky, nikdy „pred televíznou kamerou“neuviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“.Za uverejnenie tejto nepravdivej informácie sa ⬛⬛⬛⬛, predsedovi vládySlovenskej republiky, ospravedlňujeme.“ Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovinemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 1 000 000 Sk (slovom jeden milión slovenskýchkorún) a nahradiť trovy konania, všetko do troch dní.»
- rozsudok okresného súdu
17. V rozsudku okresného súdu sa uvádza, že odporca – vydavateľ – vo vyjadreník žalobe oponoval, že predmetná informácia je pravdivá a kritika je vecná, a vzhľadom naosobu navrhovateľa – sťažovateľa, jeho postavenie a okolnosti, za ktorých prišlok popísanému správaniu sa predsedu vlády Slovenskej republiky, je aj kritikou primeranou.Osoba verejného záujmu, vrcholový politik, predseda vlády Slovenskej republiky,reprezentujúci záujmy Slovenskej republiky na zahraničnej ceste je povinný strpieť kritiku,ktorá priamo súvisí s jeho správaním sa počas oficiálnej zahraničnej cesty. Je povinnýstrpieť aj zrejme ironizujúcu kritiku autora článku, že „stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér nežartoval, ale myslel to vážne“. Odporca uviedol, že predmetný článok bol napísaný vo forme komentára, a odmietol, že by pravidelne škandalizoval sťažovateľa.
18. Svedok ⬛⬛⬛⬛, autor článku, na výsluchu uviedol, že podnetom prenapísanie článku bola realizovaná cesta sťažovateľa do Líbye, kde sťažovateľ rokovals Kaddáfím. Táto cesta môže byť chápaná ako užitočná, nakoľko sa jednalo o rokovanieo dlhu, ako aj o obnovení obchodných vzťahov. Po uskutočnení návštevy v televízii niekoľkonásobne počul informáciu, o čom hovoril spolu sťažovateľ s Muammarom Kaddáfím; sťažovateľ mal povedať, že hovorili o boji proti svetovému imperializmu. Tátospráva ho šokovala. Rovnaká správa bola uverejnená aj v denníku SME v článku redaktora, ktorému telefonoval a pýtal sa ho na uvedenú informáciu, keďže tentoredaktor bol účastný cesty v Líbyi. Tento redaktor mu správu potvrdil. Podľa svedka jeneobvyklé v demokratickej spoločnosti, aby premiér hovoril o boji proti svetovémuimperializmu. Na základe tejto informácie následne svedok v článku polemizovalso skutočnosťami, že ani žartom si premiér nemôže dovoliť takéto vyhlásenie prednovinárom. V článku sa jedná o hodnotiaci úsudok na základe uvedenej informácie, ktorú sipreveroval. Informáciu svedok považuje za pravdivú, pretože údaj bol uverejnený v televíziiTA3 a denníku SME, a pokiaľ má vedomosť, sťažovateľ žalobou na ochranu osobnostinenapadol ani televíznu stanicu TA3, ani SME a tieto médiá nepožiadal o tlačovú opravu.Priamo s redaktorkou, ktorá v televízii TA3 uviedla informáciu, o čom sa sťažovateľs Kaddáfím rozprával, sa svedok nerozprával, overoval si informáciu u redaktora. Práve pre okolnosti, že sťažovateľ nepožadoval tlačovú opravu voči uvedeným médiám mal za to, že sťažovateľovi neprekáža samotný fakt tohto tvrdenia, ale hodnotenie uvedené v článku. V článku použitá metafora, že sťažovateľ „pred televíznou kamerou povedal“, znamená podľa svedka to, že sťažovateľ to povedal redaktorke televízie.Na otázku, aký legitímny cieľ svedok sledoval uverejnením tejto informácie, svedokuviedol: „Podľa môjho názoru jedná sa o dôležitú tému a dovolil som si o nej zauvažovať, nakoľko Ústava SR mi to umožňuje.“ Svedok nepovažuje za svoju povinnosť pýtať sa premiéra, resp. jeho tlačového oddelenia, či o ňom písať môže alebo nemôže, predtým ako, bol uverejnený článok.
19. Svedok ⬛⬛⬛⬛, redaktor denníka SME, vo výsluchu uviedol, že sazúčastnil ako akreditovaný novinár na oficiálnej návšteve sťažovateľa v Líbyi. Novinári malipri stretnutí slovenskej delegácie s Kaddáfim obmedzenú dobu asi 10 minút, po ktorú mohliv stane urobiť fotografie. Následne ostala slovenská delegácia spolu s tlmočníkmi v stane sMuammarom Kaddáfím bez účasti novinárov. Po skončení stretnutia nedošlo k brífingu.Pravdepodobne nebol dostatok času. Svedok o stretnutí uviedol informácie v rubrike<spravodajstvo> denníka SME, článok pod názvom „ sa bavil s Kaddáfím o boji proti imperializmu“. V článku opísal priebeh stretnutia a informáciu, že sťažovateľ sa sMuammarom Kaddáfím bavil medzi štyrmi očami o boji proti svetovému imperializmu, čopovedal sťažovateľ redaktorke TA3. Ako došlo k rozhovoru medzi sťažovateľoma redaktorkou, uviesť nevedel, nebol pri ňom prítomný. Musel prebehnúť v lietadle.Redaktorka TA3 mu túto informáciu prišla povedať. Táto informácia bola pre nehozaujímavou, preto ju uverejnil bez ohľadu na to, či bola myslená vážne alebo nie. Prirozhovore s redaktorkou TA3 nevedeli objektívne posúdiť, ako to bolo zo strany sťažovateľamyslené. Informácia mala byť povedaná bez emócií a úsmevu na tvári, ako mu tvrdilaredaktorka. Informáciu svedok v článku uverejnil preto, že bezprostredne po rozhovoreredaktorky so sťažovateľom mu tú informáciu povedala a nemal dôvod neveriť redaktorke,že by informácia bola nedôveryhodná. V prípade, že by bol býval uskutočnený brífingbezprostredne po tomto stretnutí, určite by sa na túto informáciu sťažovateľa spýtal. Všetciboli zvedaví. Bezprostredne po uverejnení článku mu telefonovala redaktorka TA3v súvislosti s tým, že po uverejnení článku sa dostala pod tlak. Podľa názoru svedka sajednalo o to, že TA3 uverejnila informáciu, ktorú nemala na videozázname, pričom tútoskutočnosť svedok považuje za irelevantnú, lebo novinári poskytujú aj informácie, ktorénemajú na videozázname. Novinári nemôžu mať každú informáciu na videozázname.Článok v denníku SME bol pripravený predtým, t. j. do odovzdania autorského materiálucca o 17. h, ako redaktorka TA3 uviedla v relácii „SVET+“, že „údaj bol uvedený žartom“.Keby bol mal svedok túto informáciu skôr, bol by to v článku uviedol. Na druhej stranevšetci novinári dúfajú, že to bolo povedané žartom, inak by to bolo smutné.
20. Okresný súd uznesením č. k. 39 C 106/2007-206 z 23. februára 2009 rozhodol, ženevykoná dôkaz výsluchom svedkyne, ⬛⬛⬛⬛ navrhnutý odporcomz dôvodu, že z vykonaného dokazovania nie je sporné, že redaktorka TA3 uviedla24. februára 2007 v TA3, v relácii SVET+ a v hlavných správach 25. februára 2007informáciu, že navrhovateľ hovoril s Kaddáfím o boji proti svetovému imperializmu. Preúčely prejednávanej veci je irelevantné zisťovanie, či sťažovateľ túto informáciu redaktorkepovedal alebo nepovedal, a keď povedal, či to myslel vážne alebo žartom.
21. V informácii o priebehu a výsledkoch oficiálnej návštevy predsedu vládySlovenskej republiky vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej arabskej džamahíriji v dňoch21. – 22. februára 2007 predloženej na rokovaní vlády 14. marca 2007 nebola uvedenáspráva o obsahu rokovania slovenskej delegácie a sťažovateľa na stretnutí s MuammaromKaddáfím.
22. V konaní nebola sporná skutočnosť, že redaktorka televíznej stanice TA3, ⬛⬛⬛⬛, a redaktor denníka SME ⬛⬛⬛⬛, boli akreditovaní zástupcovia médií televíznej stanice TA3 a denníka SME, sprevádzajúci premiéra Slovenskej republiky na jeho oficiálnej návšteve vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej arabskej džamahíríji v dňoch 21. – 22. februára 2007.
23. Pri hodnotiacom úsudku môže primeranosť zásahu do práva na slobodu prejavuzávisieť od toho, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad; inakhodnotiaci úsudok nemožno posúdiť ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.
24. Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosťhodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť – takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného čl. 10 dohovoru. Za určitýchokolností však aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporumôže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle veci ako celku vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom bolo toto vyhlásenie urobené, a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka.
25. Kritiku správania sa fyzickej osoby opierajúcu sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný pravdivý údaj (okrem prípadov tvrdení, ktoré sa dotýkajú intímnej sféry života fyzickej osoby), nemožno spravidla pokladať za odporujúcu ustanoveniu § 11 Občianskeho zákonníka, a to i keď v kritike bolo v zodpovedajúcej miere použité ironizovanie, odsudzovanie a zavrhovanie kritizovaného správania sa fyzickej osoby.
26. Z vykonaných dôkazov, monitoringom, v médiách uverejnených informáciívzťahujúcich sa na oficiálnu návštevu navrhovateľa vo Veľkej socialistickej ľudovejlíbyjskej arabskej džamahíriji v dňoch 21. – 22. februára 2007 mal okresný súd preukázané,že údaj o tom, že sa počas piatich minút rozhovoru navrhovateľ s Muammarom Kaddáfímrozprávali „o boji proti svetovému imperializmu“, uverejnila televízna stanica TA3 v dňoch 24. – 25. februára 2007. Následne denník SME 24. februára 2007 a Lidové noviny.Televízna stanica TA3 a denník SME informáciu uviedli ako oficiálne správy a obe médiápredstavujú médiá s celoslovenskou pôsobnosťou. Údaj uverejnený v správach mal poskytnúť sťažovateľ redaktorke TA3 ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v lietadle. Akoredaktorka televíznej stanice TA3, tak aj redaktor denníka SME sprevádzali predsedu vládyna jeho oficiálnej návšteve v Líbyi ako akreditovaní novinári. Súčasne vykonanýmdokazovaním – podľa rozsudku okresného súdu – je preukázané, že sťažovateľ, predseda vlády Slovenskej republiky, z oficiálnej návštevy odmietol novinárom poskytnúť informácie, o čom sa slovenská delegácia a následne sťažovateľ s vodcom Muammarom Kaddáfím osamote rozprávali. Takúto informáciu neobsahuje ani „Informácia o priebehu a výsledkochoficiálnej návštevy predsedu vlády Slovenskej republiky vo Veľkej socialistickej ľudovejlíbyjskej arabskej džamahíriji“ predkladaná ministrom zahraničných vecí na rokovaní vlády.
27. Osobitný režim má potreba overovania si informácií v prípade, keď ich novinárizískajú z oficiálnych správ. Záruky čl. 10 dohovoru sú novinárom poskytované zapodmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pridodržiavaní novinárskej etiky. Správa nebola z hľadiska obsahu, resp. jej pravdivosti, spochybnená a mohlo byť na ňu legitímne hľadené ako na dôveryhodnú.
28. V prerokúvanej veci vzhľadom na uvedené okresný súd neskúmal pravdivosťinformácie uverejnenej iným médiom, a ktorej autorom bol akreditovaný novinársprevádzajúci sťažovateľa na jeho oficiálnej návšteve, ale dokazovanie bolo zamerané na zisťovanie, ako sťažovateľ na takúto podľa neho nepravdivú informáciu reagoval a či sa odporca mohol dozvedieť, že zverejnená informácia je nepravdivá a napriek tomu na jej základe uverejnil článok, ktorý je ako celok hodnotiacim úsudkom a osobným názorom autora článku na správanie sťažovateľa pri oficiálnej návšteve v Líbyi, nielen na stretnutieslovenskej delegácie a sťažovateľa s Muammarom Kaddáfím, ktorá návšteva vo všeobecnosti vzbudila veľký verejný záujem a aj osobné stretnutie s MuammaromKaddáfím, ktoré žiadnym spôsobom nemožno považovať za súkromné stretnutie, už ajs ohľadom na samotné vyjadrenie sťažovateľa pre médiá dňa 22. februára 2007, že „pán Kaddáfí nie je v štátnej funkcii. Je vnímaný ako vodca z hľadiska jeho pôsobenia v minulosti.“.
29. Okresný súd v tomto smere nevidel žiadny dôvod k pochybnostiam, že odporca z tohto hľadiska konal v dobrej viere. Žalobca (sťažovateľ) nepreukázal, že by sa zo stranyodporcu jednalo o zlý úmysel, lacný útok na osobu sťažovateľa, o zákerné a zlomyseľné,odsúdeniahodné správanie a zneužitie tlače na útok proti sťažovateľovi v snaheškandalizovať jeho osobu. Rovnako nepreukázal, že by odporca vnútil čitateľom svoj názorv snahe škandalizovať sťažovateľa na základe nepravdivej informácie. Všeobecnévyžadovanie, aby sa novinári systematicky a výslovne dištancovali od obsahu citátu, ktorýby mohol uraziť tretie osoby alebo ich vyprovokovať, či poškodiť ich česť, sa nezlučujes úlohou tlače informovať o skutočnostiach alebo názoroch a myšlienkach, o ktorých sav danej chvíli veľa hovorí.
30. V danom prípade sa o oficiálnej návšteve sťažovateľa v Líbyi, ako aj o jehoneformálnom stretnutí s Muammarom Kaddáfím veľa hovorilo. Novinári sa domáhaliinformácií o tomto stretnutí. Sťažovateľ stretnutie a obsah rozhovoru odmietol komentovaťalebo uviesť informáciu novinárom o tomto stretnutí na brífingu, resp. prostredníctvomhovorkyne alebo tlačového oddelenia a táto informácia nebola uvedená ani v materiálochpredložených na rokovaní vlády. Informácia, ktorá odznela v hlavných správach televíznejstanice TA3, mala byť uvedená osobne redaktorke TA3 bez audio, videozáznamu.To znamená, že otázka pravdivosti či nepravdivosti informácie poskytnutej novinárke je tvrdenie novinárky proti tvrdeniu sťažovateľa. Na druhej strane uverejnenie tejto informácie v televízii s celoslovenskou pôsobnosťou širokej verejnosti v prípade, že, ako tvrdí sťažovateľ, sa jednalo o nepravdivú informáciu, nemalo ostať bez povšimnutia prinajmenšom tlačovému oddeleniu úradu vlády, ktoré v prípade nepravdivosti malo reagovať spochybnením tejto informácie. Keďže sa tak nestalo, odporca v dobrej viere, že uvedená informácia je pravdivá, uverejnil článok, ktorý podľa sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv.
31. Zo samotnej povahy tohto slovesného útvaru vyplýva, že článok obsahoval hodnotiace úsudky o určitých skutočnostiach, ktoré sú verejnosti známe a boli už v minulosti pertraktované. Podstatou komentára je zosumarizovať informácie, ktoré má jejautor k dispozícii, a zhodnotiť ich. Komentár pritom nemá spravodajský charakter a čitateľ ho ako spravodajský ani nevníma. Práve naopak, bežný čitateľ komentár chápe ako prejav názoru jeho autora. Autor článku vyjadril svoj názor na význam cesty sťažovateľa, ako aj nasprávanie sa sťažovateľa. Článok pritom nemal za cieľ informovať čitateľov, ale ponúknuť im názor autora a argumentáciu na jeho podporu. Takýmto spôsobom sa autor článku zapojil do verejnej diskusie o téme, ktorá bola v danom čase široko rozoberaná a verejne diskutovaná aj v súvislosti s na smrť odsúdenými bulharskými sestrami a postojom celej Európskej únie k tomuto prípadu. Ako vyplýva z celého článku, ako aj výpovede autoračlánku, jednalo sa o hodnotiaci úsudok autora a vytvorenie si vlastného názoru boloponechané na úvahu čitateľa.
32. Politik musí mať oveľa väčšiu toleranciu voči masmédiám, ktoré ho verejnekritizujú. Kritika má síce tiež svoje hranice, ale tieto sú v politických otázkach posunuté oveľa viac v prospech práva verejnosti na informácie o týchto záležitostiach. Cieľomodporcu bolo poukázať na nelogickosť, nerozumnosť a nebezpečnosť prejavu sťažovateľa.Kritika nesmerovala proti sťažovateľovi ako osobe, ale proti obsahu jeho správania, ktoré samo osebe bolo provokačné. Právom na slobodu prejavu z hľadiska obsahu sú chránené predovšetkým otázky spojené so zabezpečením politického pluralizmu, teda najmä o otázky politického charakteru, ako aj informácie a myšlienky spojené s výkonom verejnej moci a všetky otázky, ktorých šírenie si vyžaduje verejný záujem.
- odvolanie sťažovateľa
33. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Argumentoval tým, že odporca nepredložil dôkaz pravdy, nepredložil dôkaz, že by povedal na kameru to, čo je uvedené v článku. A taktiež nebola preukázaná pravdivosť samotného skutkového tvrdenia, na ktorom bola založená kritika.
34. Sťažovateľ odôvodnil odvolanie aj tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a taktiež súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP]. Ak by okresný súd vykonal dôkazy videozáznamami z relácií TA3, tak by sa ukázalo, že v jednej relácii redaktorka povedala, že nie je známe, o čom premiér s Kaddáfím diskutoval, v druhej, že žartom povedal, že sa rozprávali o boji proti svetovému imperializmu, a v tretej, že neoficiálne hovorili o boji proti svetovému imperializmu s tým, že reakcia premiéra, že sa k veci nebude vyjadrovať, bola strihom vsunutá z inej udalosti. Redaktorka je preto podľa odvolateľa nedôveryhodná.
35. Sťažovateľ ďalej odôvodnil svoje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP], pretože okresný súd právne nemal akceptovať, že pravdivosť uverejnenej informácie nie je relevantná. Ochrana osobnosti je založená na objektívnej zodpovednosti a odporca sa nemal spoliehať na informáciu zverejnenú iným zdrojom. Sťažovateľ namietal, že mu okresný súd vytkol neinformovanie o udalosti na jednej strane, a zároveň okresnému súdu nevadí, že odporca informácie overené nemal, pričom odporcu nazýva „psom demokracie“ a seba nazýva „obeť“. Správa od redaktorky nebola správou oficiálnou, pretože nepochádzala od autority.
36. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010 napadnutý rozsudok potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Pre účely posúdenia povahy veci považoval za určujúce, že výroky „o boji proti svetovému imperializmu“ boli súčasťou článku glosujúceho vtedajšie aktuálne spoločenské dianie – oficiálnu zahraničnú návštevu sťažovateľa vo funkcii premiéra Slovenskej republiky v Lýbii, v krajine s nedemokratickým režimom. Článok bol zaradený v komentátorovej (nie v spravodajskej) časti týždenníka, bol napísaný v zreteľne ironizujúcom, sarkastickom a kritizujúcom tóne; komentoval predmetnú zahraničnú návštevu a vyjadroval nesúhlas autora článku s účasťou sťažovateľa na nej. Obsahom článku neboli žiadne neslušné alebo urážlivé výrazy autora na adresu sťažovateľa. Odvolací súd poukázal tiež na to, že sťažovateľ v priebehu konania neuviedol, že slová „o boji proti svetovému imperializmu“ nikdy, hoci len žartom, nepovedal. Nesporné však bolo, že sťažovateľ tieto slová neuviedol „pred televíznou kamerou“. Odvolací súd sťažovateľom napádaný obsah článku vyhodnotil ako nedeliteľnú súčasť hodnotiacich úsudkov, kritiky zameranej na konanie sťažovateľa v súvislosti s jeho zahraničnou cestou. Takáto kritika nepodlieha požiadavke dôkazu pravdy. V konaní uplatnené právo na ochranu osobnosti súvisí v danom prípade so slobodou prejavu a právom na informácie. Stret dvoch základných práv – práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu – vyriešil odvolací súd v prospech práva na slobodu prejavu, ktoré má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľné miesto. Zohľadnil pri tom, že v osobe sťažovateľa ide o politika, v dôsledku čoho sa na neho vzťahuje vyššia miera akceptovateľnosti kritiky. Na druhej strane sa na odporcu vzťahuje zvýšená ochrana žurnalistov, ktorí majú povinnosť poskytovať verejnosti myšlienky a informácie týkajúce sa záležitostí verejného života. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je novinárom dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania, provokácie a zveličovania, ako sa to stalo aj v danom prípade. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že predmetný novinový článok nemožno považovať za objektívne spôsobilý zasiahnuť do chránených osobnostných práv sťažovateľa a že záver okresného súdu, na ktorom založil zamietnutie návrhu, je vecne správny. Na adresu súdu prvého stupňa poznamenal, že jeho úvahy o vhodnosti alebo potrebe reakcie sťažovateľa alebo tlačového odboru na článok boli v danom prípade právne irelevantné.
37. Odvolací súd presne uviedol, že pre účely posúdenia povahy výrokov v danejveci považoval za zásadnú skutočnosť, že dotknuté výroky boli súčasťou článku, ktorýglosoval vtedajšie aktuálne spoločenské dianie, totiž zahraničnú cestu sťažovateľa,vo funkcii premiéra Slovenskej republiky, do Líbye ako krajiny s nedemokratickýmrežimom. Článok bol uverejnený v komentárovej časti týždenníka, t. j. nie v spravodajskej,bol zjavne písaný v ironizujúcom, sarkastickom tóne a jeho podstatu prestavoval názor jehoautora – novinára a zároveň šéfredaktora týždenníka – na spomínanú zahraničnú cestusťažovateľa do tejto krajiny. Článok neobsahoval žiadne neslušné, či urážlivé výrazy naadresu sťažovateľa. Odvolací súd poukazuje na to, že sťažovateľ – ako vyplýva z obsahuspisu – nikdy v konaní neuviedol, žeby inkriminované slová „o boji proti svetovémuimperializmu“ nebol povedal, hoci len žartom – ako to vyplýva z okolností, za ktorých malodôjsť k predneseniu vyjadrenia „o boji proti svetovému imperializmu“ (slová mal vysloviťsťažovateľ v lietadle, na opakovanú žiadosť akreditovanej novinárky ⬛⬛⬛⬛,o usporiadanie brífingu), ako to napokon uviedla aj samotná redaktorka 24. apríla2007 na televíznej stanici TA3 v relácii SVET+. Čo však bolo nesporné, je skutočnosť, žesťažovateľ sa uvedeným spôsobom nikdy nevyjadril pred televíznou kamerou, ako to žiadal,okrem iného uviesť v texte ospravedlnenia, na ktoré navrhoval zaviazať odporcu. Odvolacísúd sťažovateľom napádané vyjadrenia z predmetného článku vyhodnotil ako nedeliteľnúsúčasť hodnotiacich úsudkov, t. j. kritiky odporcu zameranej na konanie sťažovateľav súvislosti s predmetnou zahraničnou cestou, ktorá potom nepodlieha požiadavke dôkazupravdy.
- dovolanie sťažovateľa
38. Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdmi [§ 237 písm. f.) OSP], pretože postupom súdov mu bola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v § 157 ods. 2 OSP, a to predovšetkým tým, že nereagoval na odvolacie námietky sťažovateľa (porov. body 34 a 35). Sťažovateľ obdobne argumentoval aj mimo rámec zmätočného dovolania, čo OSP neumožňuje. Najvyšší súd, vychádzajúc z rozhodnutia R 111/08, dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Cdo 165/2011 odmietol (http://www.supcourt.gov.sk/data/att/19345_subor.pdf). Sťažovateľ v rámci námietok týkajúcich sa dokazovania a právneho posúdenia veci opakuje, analyticky a v rozmanitých obmenách, používajúc pojmy procesné a ústavnoprávne (opomenuté dôkazy, extrémny nesúlad medzi skutkovým zistením a právnym posúdením), svoj názor, že dokazovanie malo smerovať k overeniu pravdivosti výroku šéfredaktora a vo výsledku k vyhoveniu žalobe.
- argumentácia v ústavnej sťažnosti
39. Sťažovateľ podal proti uzneseniu najvyššieho súdu a proti rozsudku krajského súdu ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že sa pridržiava judikátu prijatého pred 16 rokmi. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nesnaží nájsť hranicu medzi svojvoľným odôvodnením, ktoré by znamenalo naplnenie zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP na jednej strane a nepreskúmateľnosťou ako inou vadou konania na strane druhej. Najvyšší súd neodôvodnil, prečo v danej veci uprednostnil právnu istotu, ako to tvrdí v uznesení. Zo skutočnosti, že najvyšší súd odmietol dovolanie a limine, nadobúda sťažovateľ pocit, že uvažoval mechanicky a námietkami sa vlastne vôbec nezaoberal. Napokon sťažovateľ namieta ústavnú neudržateľnosť nejednotnej judikatúry najvyššieho súdu, čo sa týka prípustnosti dovolania. Sťažovateľ v podstate rovnakým spôsobom ako v dovolaní (bod 38) namieta procesné pochybenia krajského súdu.
40. Okrem vyššie uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje aj na to, žeodvolací súd o podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214ods. 2 OSP, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do úvahy.Z akého dôvodu odvolací súd videl nepotrebnosť nariadiť pojednávanie sa z odôvodneniajeho rozhodnutia nedá zistiť. V tejto časti je úvaha odvolacieho súdu o nenariadenípojednávania zjavne neodôvodnená (nález ústavného súdu II. ÚS 10/09 z 10. septembra2009). Tým, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní bez nariadenia pojednávania, odňalsťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil aj právo sťažovateľa zaručené v čl. 48ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovalav jeho prítomnosti.
- namietané porušenie hmotného základného práva
41. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, sťažovateľ uvádza, žerozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Sťažovateľpovažuje za nesprávny právny záver súdu týkajúci sa posúdenia charakteru odporcomuverejnených výrokov a právny záver týkajúci sa posúdenia dôkazného bremena.
42. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v konaní na ochranu osobnosti je prvýmpredpokladom pre správne vykonávanie dokazovania a pre správne rozhodnutie v meriteveci ohodnotenie charakteru napádaných výrokov, t. j. určenie toho, ktorý výrok jeskutkovým tvrdením (statements of fact) a ktorý výrok je hodnotiacim úsudkom (value judgments).
43. V danom prípade odporca uverejnil toto nepravdivé skutkové tvrdenie: „Až mierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra ⬛⬛⬛⬛, ktorý po dlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.“ Na základe tohto nepravdivéhoskutkového tvrdenia potom odporca uverejnil kritické hodnotiace úsudky. Keďžehodnotiace úsudky musia mať vždy pravdivý základ, bolo povinnosťou súdu prvého stupňazamerať dokazovanie na to, či uverejnené skutkové tvrdenie popisujúce správanie sasťažovateľa je pravdivé alebo nie, pretože len od tohto zistenia záviselo posúdenie toho, činásledná kritika správania sa sťažovateľa založená na odporcom uverejnenom skutkovomtvrdení je opodstatnená alebo nie. Ak by totiž odporca preukázal, že uverejnené skutkovétvrdenie, ktoré bolo základom kritiky, je pravdivé, tak takúto kritiku by nebolo možnépovažovať za odporujúcu § 11 Občianskeho zákonníka. Avšak „Použitie kritiky, ironizovanie, odsudzovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby opierajúce sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, pričom tu ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti...“. Alebo, povedanéinými slovami: „Ak... na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ článku vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorými môže zasiahnuť do práv chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ, ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom... požiadavka pravdivého opísania skutkového deja umožňujúceho čitateľovi urobiť si vlastný úsudok, nie je zásahom do práv chránených ustanovením čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
44. Súd prvého stupňa však dokazovanie nezameral na to, či v článku uverejnenéskutkové tvrdenie, na základe ktorého bol sťažovateľ kritizovaný, je alebo nie je pravdivé,ale dokazovanie zameral na to, či bol odporca oprávnený kritizovať sťažovateľa na základeinej informácie, ktorá bola zverejnená v inom médiu a ktorej pravdivosť súd neskúmal,pričom to, či tak bol odporca oprávnený urobiť, odvodzoval súd prvého stupňa od správaniasa sťažovateľa a od toho, či sa odporca mohol dozvedieť, že táto iná informácia, zverejnenáv inom médiu je nepravdivá. Tento postup súdu prvého stupňa bol založený na nesprávnomprávnom posúdení veci, ku ktorému sa odvolací súd odmietol vyjadriť. Odvolací súd totižodignoroval odvolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa takéhoto postupu súdu prvéhostupňa a prvostupňový rozsudok potvrdil, hoci mu muselo byť známe (iura novit curia), žepostup súdu prvého stupňa bol v rozpore so štrasburskou judikatúrou, ako ajs rozhodnutiami najvyššieho súdu.
45. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľ ešte uvádza, že súd prvéhostupňa vôbec neposúdil charakter jednotlivých v návrhu napádaných výrokova v odôvodnení rozsudku uviedol len to, že článok je ako celok hodnotiacim úsudkoma osobným názorom autora článku na správanie sa sťažovateľa pri oficiálnej návštevev Líbyi. Odvolací súd rovnako neposúdil charakter jednotlivých výrokov a v odôvodnenírozsudku uviedol len to, že „napádané vyjadrenia z predmetného článku vyhodnotil ako nedeliteľnú súčasť hodnotiacich úsudkov, t. j. kritiky odporcu, zameranej na konanie navrhovateľa v súvislosti s predmetnou zahraničnou cestou, ktorá potom nepodlieha dôkazu pravdy“. Neposúdenie charakteru jednotlivých výrokov sa potom premietlo do nesprávnehopostupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj do nesprávneho postupu a rozhodnutiasúdu odvolacieho.
46. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.9 Co 186/2009-300 z 22. júla 2010, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, došlok porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru.
47. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví,
„že Najvyšší súd SR uznesením, sp. z. 3Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru a zruší uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011 a vec mu vráti na ďalšie konanie;
že Krajský súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. 9Co 186/2009 z 22. júla 2010, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru a zruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby Ústavný súd SR uložil porušovateľovi/ porušovateľom povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
48. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
49. Ako bolo uvedené, podstata danej veci spočíva v posúdení, či všeobecné súdyposkytli dostatočnú ochranu osobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády, tým, že favorizovalislobodu prejavu dotknutej osoby, vydavateľa časopisu, ktorý uverejnil komentár, ktorýčiastočne vychádzal z údajov iných médií, pričom dokonalá pravdivosť jednej informácie jesporná. Sťažovateľ tvrdí, že on na kameru nepovedal – takpovediac chytľavý výrok, žes M. Kaddáfím hovorili o boji proti svetovému imperializmu, a preto výroku a spornémutextu chýba pravdivý základ. Skutkovo nie je sporné, že premiér pred kamerou daný výroknevyriekol. Úlohou ústavného súdu je stanoviť, či má byť preferovaná sloboda prejavunovinára, ktorý kritizoval štátnu návštevu kontroverznej postavy medzinárodnej politickejscény a ktorý sa spoliehal na kolegov a domnelý výrok glosoval, alebo či mohlo byťprotiústavne zasiahnuté do cti premiéra, ak by sa akcentoval fakt, že premiér verejnepredmetný výrok nepredniesol.
- k napadnutému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
50. Sťažovateľ, vychádzajúc z princípu subsidiarity, napáda uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ktorým bolo odmietnuté dovolanienamietajúce zmätočnosť spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutéhorozsudku krajského súdu (bod 38). Ústavný súd vníma a rozumie sťažovateľovi, že časťsenátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí prenedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a iné nie (porov.napr. 3 Cdo 158/2012; II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014,dostupné na http://www.lexforum.sk/512). Z pohľadu na konanie ako celok podľa ústavnéhosúdu však okresný súd a krajský súd odôvodnili svoje rozsudky dostatočným,preskúmateľným spôsobom z hľadiska toho, ako hmotnoprávne uchopili vec. Ústavný súdteda akceptuje odôvodnenie krajského súdu z hľadiska procesnej nearbitrárnosti, pričom jezrejmé, že v predmetnej veci nemohla sťažovateľa ústavnoprávne poškodiť pozícia tretiehosenátu k prijateľnosti dovolania na základe zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSPani nejednotnosť najvyššieho súdu. Ústavný súd sa tak sústredí na skutočnosť, či nebolorozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu porušené hmotné základné právona ochranu cti a dôstojnosti. Ústavný súd teda v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
51. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (bod 48) navyše namieta, že odvolací súdo podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 OSP,pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do úvahy. Tým, že odvolacísúd rozhodoval o odvolaní bez nariadenia pojednávania, odňal sťažovateľovi možnosť konaťpred súdom a porušil aj jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktoréhomá každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti. Ústavný súdk tomu uvádza, že sťažovateľ túto námietku mohol uplatniť v dovolaní, a neurobil tak.Nesplnil teda kritérium materiálnej subsidiarity, ktoré neumožňuje šetriť si argumenty,o ktorých vedel a ktoré sa dali uplatniť ešte pred konaním o ústavnej sťažnosti. K tomumožno dodať, že podľa ústavného súdu podmienky vtedy účinného § 214 ods. 2 OSP bolisplnené a napokon, že z pohľadu na konanie ako celok otázka verejnosti odvolaciehokonania nie je ústavnoprávne relevantná. Ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol akozjavne neopodstatnenú.
- k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu
52. Východiskovým bodom hmotnoprávnych úvah, úvah o vecnej správnostirozsudkov z hľadiska čl. 19 ods. 1 ústavy, je vývoj ochrany osobnosti od inštitútucivilistického, stojaceho na princípe objektívnej zodpovednosti smerom k inštitútuústavnoprávnemu. V dobe neslobody, keď v podstate neexistovala riadna občianskaspoločnosť a z toho pohľadu ani autentický verejný priestor, redukovala sa ochranaosobnosti na bežné, svojou povahou „susedské“ spory, prípadne na spory novinárske,komunálne, kde pravda v technickom, nominálnom slova zmysle hrala dôležitú úlohu(porov. správu o rozhodovaní súdov vo veciach ochrany osobnosti a tlačových správCpj 138/69). Opak bol výnimkou (porov. film Hořící keř, Česká republika/Poľsko, 2013,réžia: Agnieszka Holland). Ústavná ochrana slobody prejavu toto zásadne zmenila. Hociosoba, ktorá sa domáha ochrany osobnosti, môže mať technicky, parciálne pravdu, súdny,mocenský zásah v prospech tejto pravdy by mohol hatiť hľadanie pravdy kontextovej, hatiťdiskusiu, diskurz. Z tohto dôvodu ak má osoba, resp. výrok, charakter verejný, je výraznepreferovaná sloboda prejavu (porov. Sobek, T. Nemorální právo. Praha : Ústav státua práva. ISBN 978-80-904024-7-8, s. 362 a nasl.). Ako už uviedol ústavný súd, slobodaprejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolenévyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejnýmpritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane činnosti súdov a sudcova taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť verejneposudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavnáprezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (II. ÚS 326/09).
53. Ústavný súd už teda mal príležitosť prezentovať, že považuje prípady týkajúce saslobody prejavu a jej vyvažovania – obvykle s právom na ochranu osobnosti – za veľmidôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup (II. ÚS 152/08, bod 21;II. ÚS 329/09, bod 38; IV. ÚS 492/2012). V predmetnej veci všeobecné súdy uprednostnilislobodu prejavu z pohľadu sťažovateľa však spôsobom, ktorý porušuje jeho základné právona zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti.
54. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že tak zložky § 11 OZ, ako aj zložky čl. 19ods. 1 ústavy (s vedomým rozdielov horizontality a vertikality a rozsahu noriem, pozn.) saniekedy vyslovujú a vnímajú jedným dychom, promiscue. Medzi nimi je však potrebnérozlišovať. Niečo iné je dôstojnosť, čosi iné je osobná česť a napokon dobrá povesť.Dôstojnosť chráni samu podstatu individuálnej ľudskosti pred ponížením, chráni taktoľudskosť pred tým, aby bola len objektom moci, čo sa v sťažovateľovej veci v žiadnomprípade nestalo. Daný článok nemohol zasiahnuť do základného práva na dôstojnosť, a pretoje sťažnosť v tejto zložke zjavne neopodstatnená. Reputácia je vnímanie osoby v komunite,v spoločnosti, je to zložka sociálna, naproti tomu česť je na pomedzi medzi sociálnyma osobným, vnútorným (porov. Vojáček, L. Urážky, pomluvy, nactiutrhání : ochrana ctiv československém trestním právu. 1. vyd. Praha: Eurolex Bohemia, 2006,ISBN 8086861511; tiež: Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, Supplementum na téma:Ochrana cti – aspekty teoretické, praktické a historické). Sťažovateľ mohol pociťovaťpredmetný výrok ako zásah do jeho cti.
55. Článok 19 ods. 1 ústavy znie „Každý má právo na zachovanie ľudskejdôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“ Základné právo na osobnú česťnemá explicitnú limitačnú klauzulu, ale je implicitne obmedzené inými slobodami vrátaneslobody prejavu v režime čl. 13 ods. 4 ústavy (porov. tiež čl. 26 ods. 4 ústavy: Sloboduprejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnostinevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných; Vo svetle dohovoru je situácia zložitejšia.).Vychádzajúc z uvedeného, musel ústavný súd preskúmať, (1) či je sťažovateľova česťchránená v zmysle čl. 19 ústavy, (2) či došlo k zásahu do sťažovateľovej cti, (3) či uvedenýzásah mal zákonný základ (4), a ďalej O KOM, KTO, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí,pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny.
56. Ústavný súd (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 492/2012, III. ÚS 660/2014),najvyšší súd (v istom zmysle 6 Cdo 169/2011), ale už aj inštančne nižšie súdy (rozsudokOkresného súdu Dunajská Streda č. k. 10 C 13/2007-318 zo 7. júla 2011; Krajského súduv Trnave sp. zn. 24 Co 252/2011 z 18. júla 2012; rozsudok Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 19 Co 731/2013 zo 17. júla 2014 dostupné cez stránku www.justice.gov.sk)stabilizovali štruktúru vyvažovania, kde je potrebné zodpovedať si spravidla (porov. tiež tzv.benátsky test II. ÚS 326/09) na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danomprípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu.
57. Predmetný článok a výrok spadajú do rozsahu sťažovateľovho práva na česť,osobnosť. Zvláštnosťou veci je, že zásah do sťažovateľovej sféry spočíva v skutočnosti, žemu všeobecné súdy neposkytli ochranu, ktorú si predstavoval, teda nie, že mocenské orgányzasiahli, ale že nezasiahli. Ústavný súd akceptuje, že tu zásah treba vnímať v tom zmysle,ako je osobne vnímaný sťažovateľom, a preto možno konštatovať, že došlo k zásahu do jehocti. Zásah mal formálny (§ 11 a nasl. OZ), ale aj materiálny základ v tom zmysle, že možnoobjektívne uznať, že sťažovateľ vnímal text ako invazívny, že tu možno uvažovať o ochraneosobnosti (opačne II. ÚS 307/2014).
58. V predmetnej veci dochádza k špecifickému prepojeniu hmotnoprávneja procesnoprávnej zložky veci (porov. bod 38). Sťažovateľ konštantne právny problémzaostruje na jednu nepravdivú vetu, o tej žiada rozsiahle dokazovanie, a na základe taktozisteného skutkového stavu požaduje iný hmotnoprávny výsledok. Všeobecné súdynespochybňujú, že premiér na kameru domnelý bonmot nevyslovil, ale, vnímajúc veckontextovo, uprednostňujú slobodu prejavu.
O KOM
59. Sťažovateľ bol v čase uverejnenia predmetnej pasáže článku predsedom vlády.V liberálnej demokracii patrí premiér ľudu, občianskej spoločnosti, patrí tým, čo si hovo voľbách želali, a aj tým ostatným. Každý premiér vynaloží veľké úsilie na získanie tejtovrcholnej ústavnej pozície a je mu známa sociálna a ľudská, osobná cena, ktorú musí platiť.Z uvedeného vyplýva, že z pohľadu slobody prejavu je osoba premiéra spomedzi celejspoločnosti minimálne chránená z hľadiska zásahu do cti. Ani iní ústavní činitelia nemajútakú nízku ochranu. O ochrane osobnosti možno pri premiérovi hovoriť snáď, podľašpecifických faktických kontextov, len z hľadiska vnútorného kruhu jeho súkromia,vyslovene otázok veľmi osobných, priam intímnych. Okrem toho by predmetom ochranyosobnosti mohli byť snáď len zjavné, nominálne nepravdy typu, že nemá skončený istýstupeň vzdelania, atď. ESĽP explicitne vo vzťahu k premiérom vlád potvrdil uvedenémyšlienky v rozhodnutí Tuşalp v. Turecko [sťažnosť č. 32131/08, 41617/08, rozsudokz 21. februára 2012; porov. tiež Voorhoof, D.,Ó Fathaigh, R. Yes, Prime Minister!, In:Strasbourgobservers (blog); dostupné na: http://strasbourgobservers.com/2012/02/23/yes-prime-minister/]. Ústavná ochrana podľa čl. 19 sa snaží o vytvorenie dostatočného„dýchacieho priestoru“, v ktorom slobodný jednotlivec môže dostatočne rozvíjať svojuosobnosť. Jej cieľom preto nie je garantovať mu, aby bol na verejnosti vykreslený aleboinými vnímaný len tak, ako si sám praje. Také ústavné právo neexistuje (II. ÚS 647/2014;1 Bvr 1513/96). Ústavná ochrana preto nemôže garantovať určitý politický imidž. Ten je ajtak v očiach verejnosti formovaný predovšetkým pomocou osobných kvalít a skutkovrealizovaných vo férovej politickej súťaži. Moderný štát je charakterizovaný oddelenímfunkcie, inštitúcie, od osoby, ktorá ju dočasne zastáva („With continuity in space and time the next sign of the possible emergence of a state appears: the formation of impersonal, relatively permanent political institutions. (...) There must be instituttions which can survive changes in leadership and fluctuations in the degree of cooperation among sub-groups, institutions which allow a certain degree of specialization in political affairs and thus increase the efficiency of the political process, institutions which strenghten the sense of political identity of the group. When such institutions appear, a key point in state-building has been reached.“ In: Strayer, J. R. On the Medieval Origins of the Modern State.Princeton Univesity Press, 1970, s. 6). Konkrétna osoba v tejto funkcii však prichádzao ochranu cti, v tom zmysle opäť splýva s funkciou, a čo je dôležité povedať, je skutočnosť,že tieto myšlienky sa vzťahujú na kohokoľvek vo funkcii premiéra. Nemožno byť ajpremiérom, aj benefitovať pri verejnom diskurze z ochrany ľudských práv, aj keď akosúkromná osoba ostáva premiér formálne ich nositeľom (porov. „Rieger: To je Viktor, bývalý tajemník mého bývalého tajemníka Hanuše. Pomáhá nám oddělovat privátní věci od toho co patří eráru. Nevěřil bys, co je s tím práce. No však tě to jednou taky čeká!“ In:Havel, V. Odcházení. Spisy 8. s. 721; tiež Žantovský, M. Havel. Praha: Argo 2014, s. 527)Ak všetky dané východiská platia v slobodnej spoločnosti, nemenej musia platiťv tranzitívnej slobodnej spoločnosti. Možno dodať, že inštitúcia, úrad premiéra, si zaslúžirešpekt, ale rešpekt spoločenský, prirodzený, a nie vynucovaný právom.
KTO
60. Autorom článku bol šéfredaktor týždenníka Plus 7, profesionálny novinár. Z hľadiska slobody prejavu ide o novinára, teda o privilegovanú postavu (porov.bod 32 nálezu II. ÚS 152/08). ⬛⬛⬛⬛ je známy novinár, ktorý začínal koncomosemdesiatych rokov v Novom Slove. „ ⬛⬛⬛⬛ je zrejme najúspešnejším šéfredaktorom všetkých čias na Slovensku, lebo stojí za dlhodobým úspechom Plus 7 dní.“ –uviedol o ňom kolega ⬛⬛⬛⬛ v rozhovore, ktorý sa týkal aj transformáciežurnalistiky (rozhovor Sudor – Leško, denník N 16. február 2015; dostupné nahttps://dennikn.sk/50712/lesko-keby-tu-platili-standardy-v-novinach-som-uz-robit-nemal/).V predmetnej veci ide aj o novinársku povesť a za faktickú chybu týkajúcu sa kameryv texte platí svoju remeselnú cenu aj šéfredaktor.
ČO
61. Predmetný text je súčasťou článku, glosy, ktorý sa jednoznačne týka výkonufunkcie. Článok sa týkal zahraničnej cesty premiéra do Lýbie, teda išlo zjavne o výkonzahraničnej politiky premiéra a jeho vlády [čl. 119 písm. i) ústavy – Vláda rozhoduje v zbore o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky.; V medzinárodnom práveverejnom jestvuje domnienka, že hlava štátu, predseda vlády, ako aj minister zahraničnýchvecí sú každopádne povolaní na zastupovanie svojho štátu. In: Seidl-Hohenveldern, I.Mezinárodní právo veřejné. Praha : Codex Bohemia, 1999, s. 59 a 177].
62. Je pravdou, že premiér na kameru neuviedol, že hovorili s M. Kaddáfím o bojiproti svetovému imperializmu. Šéfredaktor si však nevymýšľal, výrok prevzal z televízieTA3, pričom si ho overoval u redaktora SME (bod 18). Skutkovo je už nemožné zistiť, čipremiér daný výrok predniesol, a v istom zmysle to v danej veci nie je nosné, tak akosprávne konštatoval okresný súd (bod 20, bod 28). Každopádne, bez toho, aby ústavný súdvyjadroval názor na zahraničnú politiku exekutívy, mohla byť pozorovateľmi daná cestakriticky vnímaná ako netradičná, čo umocňuje citlivosť a zvedavosť novinárskua spoločenskú, a tak favorizuje slobodu prejavu. Berúc tiež do úvahy premiérove pozíciek súčasným dejinám a zmysel pre nadsázku, nemusel pre novinára výrok vyznieťnepravdepodobne, s nutnosťou ešte precíznejšieho overovania. Overovanie možnopovažovať za primerané charakteru informácie a nemožno ho vnímať ako nedbalé.
63. Pokiaľ teda ide o „skutkové“ tvrdenia, je teda zrejmé, že šéfredaktor týždenníkaPlus 7, ⬛⬛⬛⬛, nemal možnosť priamo si overiť už zverejnené informácie o tom, čoa ako presne premiér povedal na svojej pracovnej ceste v Lýbii, keďže sa jej nezúčastnil.Ako šíriteľ editorského obsahu sa vzhľadom na šokujúci obsah informácie nespoľahol iba nainformácie zverejnené v denníku SME, ale zatelefonoval autorovi článku, ktorý sa danejcesty zúčastnil, aby si ich overil. Ten mu potvrdil, že sporný výrok premiér uviedolredaktorke televízie TA3. Keďže premiér sám ako verejná osoba okamžite nedementovalzverejnené informácie, nemožno potom namietať, že sa šéfredaktor na informáciu odnovinára SME spoľahol a nazeral na ňu ako na pravdivú. To, že sa tón výroku neskôr stalsporným, ako aj to, že redaktorka televízie nedostala informácie na kameru, ale keď, tak lenmimo záznam, šéfredaktor týždenníka Plus 7 v čase písania jeho článku ani napriek svojejsnahe o overenie pravdivosti informácie nemohol vedieť.
64. Je potrebné zdôrazniť, že človek v pozícii premiéra krajiny nemôže očakávaťvo vzťahu k jeho výkonu verejnej funkcie rovnakú mieru mediálnej zdržanlivosti ako bežnýobčan. Toto jeho osobné exponovanie je však kompenzované tým, že ako verejná osoba máoveľa širšie možnosti vlastným pričinením pôsobiť na verejnú mienku a prípadne očistiťsvojím aktívnym konaním verejnú debatu od nepresností. Na rozdiel od obyčajného občanasa od verejných osôb očakáva, že budú aktívne dementovať a objasňovať svoje konanie,ktoré sa stane sporné. Táto vysvetľovacia, ne-právna povinnosť je ťarchou ich úradu. Nie jetotiž možné akceptovať, že verejná osoba sa bude pasívne prizerať, ako ju melie mediálnymlynček, aby sa následne na tieto následky sťažovala pred súdom a ešte si aj uplatňovalavysoké odškodné.
65. Videné vec kontextuálne, podstatou veci nie je skutočnosť, čo (ne)povedal nakameru a mimo kameru premiér, ale samotná zahraničná cesta do geopoliticky zložitéhoprostredia a kontakt so spornou postavou súčasných dejín (porov. bod 24 a 32 nálezu).Sťažovateľ nie je kritizovaný za konkrétny, možno domnelý výrok, ale za samotnú cestua stretnutie. Veta o boji proti imperializmu len symbolizuje, je parabolou nespornej pravdy,že sťažovateľ sa stretol s postavou, ktorá bola počas svojej kariéry tiež v napätí s krajinami,v dobovom newspeaku nazývanými imperialistickými. Cesta a stretnutie boli skutočné,pravdivé a kritika, hodnotenie, z tohto pohľadu oprávnená a legitímna. Tradičné delenieskutkový základ – hodnotový súd (bod 7) má pri tomto type kritiky veľmi limitovanúfunkčnosť (porov. Kosař, D. Kauza Benešová dostupné na internete<http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david-kosa-kauza-beneov.html>) a neuplatní sa tuani pozícia ESĽP k jasne chýbajúcemu faktickému základu (Alithia Publishing Co. Ltd. andConstantinides v. Cyprus, sťažnosť č. 17550/03, rozsudok z 22. mája 2008).
66. Ústavný súd už uviedol, že novinári nenesú zodpovednosť za informáciu prevzatúz oficiálnych zdrojov (II. ÚS 326/09). V prerokúvanej veci nejde o takúto situáciu, a to, žesa v súvislosti s kľúčovou vetou použil výraz „oficiálna“, nie je, prirodzene, relevantné.Podstatný je celkový kontext správy. Na tomto mieste možno uviesť, že pre takétopochybenia, ako sa prihodili v prerokúvanej veci, je vhodnejším právnym nástrojom tlačováoprava podľa tlačového zákona, než ochrana osobnosti. K nastoleniu osobnej reputácie súv tej situácii vhodné tiež iné platformy než justícia a iné normatívne systémy. Uvedenésúvisí aj s tým, že adresát, keďže sa pohybuje vo verejnom priestore, má k dispozíciineprávne, nie-mocenské nástroje, ako reagovať na predmetný text.
67. K pravde kontextuálnej možno odkázať na nedávny nález Ústavného súdu Českejrepubliky II. ÚS 2051/14 (porov. tiež Vyhnánek, L. Ústavní soud se zastal svobody projevu,In: Bulletin Centra pro lidská práva a demokratizaci č. 3/2015, s. 20). V náleze sa uvádza:«Klíčovou (a nikoliv triviální) otázkou tak je, jaké nároky musí skutkové tvrzení splňovat, aby je bylo možno označit za (ne)pravdivé. Ústavní soud totiž zdůrazňuje, že s ohledem na podstatu a smysl svobody projevu a její ochrany v demokratické společnosti nelze kategorii pravdivosti vnímat maximalisticky jako požadavek na absolutní soulad s objektivním stavem reality, a to v každé situaci a v každém časovém okamžiku. Takovéto pojetí pravdy - byť je obecně jistě možné - totiž v praktické rovině nutně naráží na možnosti a meze lidského poznání (epistemologické limity). Posouzení, zda je určité skutkové tvrzení v souladu s objektivním stavem reality, totiž nemůže být s ohledem na limity lidského poznání zpravidla nikdy zcela konečné; může existovat pouze větší či menší míra praktické jistoty, že tvrzení v takovém smyslu pravdivé je. Pakliže je z povahy věci obtížné až nemožné určit, zda je určité skutkové tvrzení v souladu s objektivním stavem reality, bylo by absurdní vyžadovat po jednotlivcích, aby jimi pronášené výroky kritérium absolutní a objektivní pravdivosti vždy splňovaly.
34. Naznačená „maximalistická“ interpretace pojmu pravdivosti by mohla k obdobně absurdním a nežádoucím důsledkům vést právě v kontextu sporů o ochranu osobnosti. Veškeré výroky, které lidé v každodenním životě pronášejí, jsou totiž založeny na informacích, které jsou jim k dispozici, tj. které mohly získat v rámci svého poznání, a jsou výrazně ovlivněny i řadou faktorů dalších (jejich inteligencí, vzděláním, hodnotovým nastavením, sociálním prostředím apod.). Pokud by si jednotlivec musel před pronesením skutkového výroku být zcela jistý tím, že je bez jakýchkoliv myslitelných pochybností v absolutním souladu s objektivním stavem reality, měl by zřejmě - přísně vzato - v mnoha životních situacích raději pouze mlčet.
35. Proto se Ústavní soud přiklání k závěru, že i v případě sporů o pravdivost skutkového tvrzení je třeba vycházet z určitého reálného pojetí kategorie pravdivosti, které bere v úvahu kontext proneseného výroku, zejména, nakolik byl tento výrok založen na spolehlivých informacích, které jeho autor k dispozici skutečně měl, či je k dispozici přinejmenším mít mohl a měl. Uvedené přirozeně neznamená, že by kategorie pravdivosti byla subjektivní či zcela závislá na informacích, které má autor výroku (nahodile) k dispozici. Právě naopak - ještě předtím, než pronese skutkové tvrzení, které je způsobilé zasáhnout do osobnostních práv jiné osoby, by každý měl vyvinout určité přiměřené úsilí za účelem zjištění, zda je jím pronášený výrok pravdivý. Míra tohoto úsilí, kterou je od autora výroku možno oprávněně požadovat, se přitom může lišit v závislosti na tom, nakolik závažný je hrozící zásah do osobnostních práv dotčené osoby či v závislosti na osobě autora výroku (větší nároky budou v tomto ohledu kladeny na novináře, politiky či experty v určitém oboru - tedy na osoby, u nichž lze očekávat vyšší stupeň informovanosti a znalostí, a naopak nižší na „běžné občany“, od nichž tato očekávání požadovat nelze).»
AKO
68. V predmetnej veci ide o žánrovú, emočnú, ale aj sarkastickú kritiku premiérovhovýroku a hlavne cesty samotnej. Článok bol uverejnený na predposlednej strane časopisuv rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka. Znamená to, že išloo komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu (bod 31, 36, 37 nálezu). Čitateľ v tejto sekciipočíta s hodnotovo zafarbeným, prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupujeobozretnejšie. Ak už bol naznačovaný zmysel článku (bod 65), tak tu treba dodať, že netrebapodceňovať čitateľa z hľadiska schopnosti ho takto interpretovať. Tón článku možnopovažovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Z textu nemožno vyčítať, že jeho cieľom bybolo uraziť adresáta, nejde o „wanton denigration“ (porov. Tuşalp v. Turecko bod 48;Skałka v. Poland, sťažnosť č. 43425/98. 27. 5. 2003, bod 34), aj keď voči premiérovi by voverejnej veci bolo prípadne aj to prípustné (bod 59). Formou kritiky je teda nesúhlas sozahraničnou politikou, nie však urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia.
KDE
69. Miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov je taktiež užitočným kritériomposudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sadistribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V predmetnej veci vzhľadomna doterajšiu argumentáciu nie je kritérium miesta také relevantné, resp. splýva so žánrom.Sporný článok bol uverejnený vo veľmi populárnom týždenníku s celoslovenskoupôsobnosťou a vysokým nákladom, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktorésú posudzované prísnejšie.
- test nevyhnutnosti a proporcionality v užšom zmysle
70. Test nevyhnutnosti má v režime ústavnej sťažnosti (na rozdiel od súladu podľačl. 125 ústavy) preveriť, či výklad zákonného obmedzenia je naozaj nevyhnutný v tomzmysle, či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menejinvazívny prostriedok, prirodzene, ak všeobecný súd má zákonný priestor na diskréciu,pričom sa pohybujeme na pôdoryse riadnych metód výkladu zákonných ustanovení. Preto satu prelínajú závery z testu nevyhnutnosti (Nevyhnutnosť by pripadala do úvahy skôr priotázke výšky zadosťučinenia či intenzity sankcie, čo nie je tento prípad.) s metodikouproporcionality v užšom slova zmysle, ktorá vylučuje fanatický, jednostranný, extrémnyvýklad (porov. Bröstl, A. O činnosti Ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko. Teóriaprávnych princípov a prax. In: Justičná revue č. 8-9/1992, s. 69).
71. Vychádzajúc z perspektívy, podľa ktorej bola podstatou článku cesta do Lýbie,a nie skutočnosť, čo (ne)povedal premiér na kameru, z veľmi nízkej ústavnej ochrany ctipremiéra, ak sa jedná o otázky verejné a z hľadiska nutnosti hľadania pravdy diskurzívnej,a nie pravdy „jednovetnej“ či heslovitej, ústavný súd konštatuje, že zásah do premiérovej ctibol oprávnený. Týmto je rozptýlená zdanlivá zvláštnosť situácie, že ak jeden účastníkrozhovoru dvoch zverejní výrok, ktorý nemožno dokázať, tak je chránený ten, ktorý výrokzverejnil. Ústavný súd a všeobecné súdy tu nesúdili a nemali súdiť, ako to bolo s danýmvýrokom, ale svorne tvrdia, že netreba mocensky zasahovať do uverejneného článku.Všeobecné súdy rozhodli vecne správne, ak uprednostnili slobodu prejavu. Požiadavkou nainformovanie úradom vlády (bod 30) zašiel okresný súd mierne ďalej, než bolo nutné, aleinak okresný súd a krajský súd uchopili vec s citom pre ochranu slobôd (II. ÚS 111/08).Uvedené závery platia aj pre čl. 8 dohovoru s poznámkou, že tento nie je paralelouústavného čl. 19 ústavy, ale chráni skôr intímnejšie súkromie.
72. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdev parciálnych častiach (bod 50, 54), ako aj v hlavnej časti ako zjavne neopodstatnenú,pretože bez nutnosti prijatia veci (Procesný komfort prijatia by oproti rozsiahlemu konaniuna všeobecných súdoch už nič nové nemohol priniesť.) na ďalšie konanie vníma, ženevykazuje nedostatok proporcie medzi cieľom a prostriedkami, a teda tu zjavne absentujeporušenie základného práva sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015