znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 191/2014-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   V.   Z.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Margitou   Lonskou,   Advokátska   kancelária   JUDr.   Margita   Lonská, s. r. o.,   Kalinčiakova   25,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 159/1993   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 Co 38/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 159/1993 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 38/2011 p o r u š i l i   základné právo V. Z., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. V. Z. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur), z ktorej sumy j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej 8 000 € (slovom osemtisíc   eur)   a Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   vyplatiť   2 000   €   (slovom dvetisíc eur), a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. Z. trovy konania v sume 417,98   €   (slovom   štyristosedemnásť   eur   a   deväťdesiatosem   centov)   na   účet   advokátky JUDr.   Margity   Lonskej,   Advokátska   kancelária   JUDr.   Margita   Lonská,   s.   r.   o, Kalinčiakova 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 191/2014-10   z 24.   apríla   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 159/1993 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 38/2011.

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „(...) Sťažovateľka podala dňa 14. 10. 1993 na Okresný súd Bratislava I žalobu, ktorá spočívala v žiadosti o zaplatenie sumy 856,35 EUR titulom náhrady škody. Touto žalobou žiadala sťažovateľka, aby OS Bratislava I zaviazal žalovaných: Ing. E. P., M. K., Ing. J. K., spoločnosť Šefár a vnuci, s. r. o. v likvidácii, spoločnosť StaRP, a. s. (ako odporcov v 1. až 5. rade), spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 856,35 EUR a to z dôvodu zodpovednosti za spôsobenú škodu tým, že porušením zákonnej a zmluvnej povinnosti v súvislosti so správou bytového domu došlo dňa 16. 10. 1992 k úmrtiu syna žalobkyne, B. Z. Smrť syna navrhovateľky nastala udusením, v dôsledku zasypania komína počas výkonu rekonštrukčných prác na bytovom dome na Š. ulici č. 37 v B., v ktorom žalobkyňa trvalo bývala a stále býva v prenajatom byte. Suma ktorú   požadovala   navrhovateľka   od   odporcov   pozostávala   z nákladov,   ktoré   podrobne v návrhu   aj   počas   konania   opísala   a   vyčíslila,   pričom   sa   jednalo   o   náklady   spojené s pohrebom   syna.   V podaniach   navrhovateľky   sú   uvedené   všetky   podrobnosti,   ohľadom zodpovednosti   jednotlivých   odporcov   v   súvislosti   so   spôsobenou   škodou,   ktorá   bola podnetom žalobného návrhu a vysvetlenie z akého dôvodu boli žalovaní všetci spoločne a nerozdielne. Konanie na Okresnom súde Bratislava I bolo vedené pod spisovou značkou 10C159/1993.

Svoj pôvodný petit sťažovateľka v konaní na súde prvého stupňa rozšírila o ďalší návrh   dňa   12.   03.   2007,   kedy   na   pojednávaní   uviedla   rozšírenie   návrhu   o   ďalšiu sumu 2 000 000,-   SKK   (66   387,84   EUR).   Túto   sumu   žiadala   sťažovateľka   priznať   voči žalovaným a to z titulu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej peňažnou satisfakciou, ako súčasť nárokov na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a 13 Občianskeho zákonníka.

Voči   návrhom   sťažovateľky,   sa   v   konaní   na   prvom   stupni   odporcovia   ohradili, pričom svoje výhrady vyjadrili v písomných podaniach, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. V konaní   na   súde   prvého   stupňa   sa   viedlo   niekoľko   pojednávaní,   počas   ktorých   sa vykonávalo   dokazovanie   prostredníctvom   listinných   dôkazov,   ktoré   predložili   účastníci, ústnych vyjadrení účastníkov, ako aj výsluchom svedkov. (...)

Konanie   na   súde   prvého   stupňa   trvalo   od   podania   návrhu   navrhovateľky   dňa 14. 10. 1993 do dňa 25. 10. 2010 kedy súd prvého stupňa vyniesol rozsudok. Konanie na súde prvého stupňa sa viedlo 17 rokov kým súd vyniesol rozhodnutie vo veci.

Voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa sa odvolala navrhovateľka (...). Odvolanie   podala   navrhovateľka   osobne   dňa   15.   11.   2010   na   Okresný   súd Bratislava I, ako súd konajúci v konaní na druhom stupni vo veci doručenia odvolania súdu vyššieho   stupňa.   Od   podania   odvolania   voči   rozsudku   prvého   stupňa,   bol   Krajský   súd v Bratislave nečinný až do 14. 11. 2013, kedy bolo poštou sťažovateľke doručené uznesenie zo dňa 05.   11.   2013 Krajského súdu v Bratislave.   Predmetné uznesenie sa týkalo trov konania, pričom v merite veci bolo spolu s uznesením sťažovateľke doručené predvolanie na pojednávanie vo veci, stanovené na dňa 10. 12. 2013.

Z uvedeného je zrejmé, že v období od 15. 11. 2010 do 05. 11. 2013 čo je bez niekoľkých   dní   tri   roky,   bol   Krajský   súd   v   Bratislave   v   tejto   veci   absolútne   nečinný (uznesenie ktoré, vydal Krajský súd sa týkalo len trov konania a jednalo sa o jediný úkon tohto súdu za tri roky).

(...)   Vychádzajúc   z   uvedeného   má   sťažovateľka   za   to,   že   namietaným   postupom, ktorým je konanie na Okresnom súde Bratislava I, č. 10C159/1993, ktoré konanie bolo začaté návrhom dňa 14. 10. 1993 a toto konanie na súde prvého stupňa bolo vedené 17 rokov do rozhodnutia vo veci zo dňa 25. 10. 2010, ako aj konanie č. 14Co/38/2013 (správne má byť sp. zn. 14 Co 38/2011, pozn.) vedené následne na Krajskom súde v Bratislave ako súde druhého stupňa, kedy tento súd bol nečinný počas obdobia od podania odvolania 15. 11. 2010 do dňa 05. 11. 2013, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy. Konaním,   ktoré   trvá   od   14. 10. 1993   a doposiaľ   nebolo   právoplatne ukončené, čo znamená že toto konanie už trvá viac ako dvadsať rokov, boli sťažovateľke spôsobené prieťahy v súdnom konaní a porušené jej základné práva. (...)

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 66 387,84 EUR. Primeranosť tohto finančného zadosťučinenia odôvodňuje predovšetkým dĺžkou časového obdobia, ktoré uplynulo od začatia konania, ktoré bolo 14. 10. 1993, čo je vyše dvadsať rokov, ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní nejde o vec, ktorá by bola natoľko skutkovo alebo právne zložitá, a tiež tým, že ako navrhovateľka v konaní vždy konala   vo   vzťahu   k   súdu   promptne   a   bez   prieťahov.   Toto   finančné   zadosťučinenie odôvodňuje   tiež   tým,   že   podnetom   pre   začatie   namietaného   konania,   bolo   úmrtie   syna sťažovateľky, ktoré ju dodnes sprevádza a prenasleduje, nakoľko žije v dejisku tragédie ktorú ako matka prežila. Sťažovateľka je nútená do dnešného dňa bývať v byte ktoré bolo miestom tragického úmrtia dieťaťa, keďže nie je z finančných dôvodov schopná obstarať si iné bývanie a túto sumu tiež požadovala v namietanom konaní ako finančné zadosťučinenie ako následok nemajetkovej ujmy. Táto žiadaná suma je teda totožná so sumou ktorá je meritom veci v namietanom konaní.

(...)   Na   základe   vyššie   uvedeného   má   sťažovateľka   za   to,   že   dovŕšiť   ochranu porušeného základného práva je možné len prostredníctvom finančného zadosťučinenia, pretože ide o prípad, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie   bez   pokračujúceho   porušovania   základného   práva   ale   aj   priznanie   finančného zadosťučinenia (IV. ÚS 210/04). Sťažovateľka zdôrazňuje najmä fakt, že namietané konanie trvá vyše dvadsať rokov.

(...) Sťažovateľka si uplatňuje aj náhradu trov právneho zastúpenia (...)

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujúc základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu,   ako   aj   povahy prerokúvanej veci a trvanie namietaného konania, žiada sťažovateľka,   aby ústavný súd rozhodol nasledovne :

1.   Základné   právo   sťažovateľky,   V.   Z.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I ako súdu prvého stupňa v konaní č. 10C 159/1993 a postupom Krajského súdu Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14Co/38/2013 (správne   má   byť   sp.   zn. 14 Co 38/2011, pozn.), ako súdom druhého stupňa, porušené bolo.

2.   Porušovateľom   základného   práva,   to   znamená   Okresnému   súdu   Bratislava   I a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní druhého stupňa vedenom pod sp. zn. 14Co/38/2013 (správne   má   byť   sp.   zn.   14   Co   38/2011,   pozn.) konali   bez   zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke, V. Z. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 66 387,84 € (...), ktoré jej sú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to spoločne a nerozdielne.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke, V. Z. trovy konania (...) na účet jej právneho zástupcu (...) a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   prípisom   sp.   zn.   Spr.   3280/2014 z 12. septembra 2014, krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 3293/14 z 28. mája 2014 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu z 19. novembra 2014.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   popísala   podrobnú   chronológiu   úkonov vykonaných okresným súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...)   V   úvode   môjho   vyjadrenia   ku   konaniu   vedenému   na   Okresnom   súde Bratislava I pod sp. zn. 10C 159/1993 si Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta nečinnosť Krajského súdu v Bratislave v období od 15.11.2010 do 05.11.2013 uvádzam, že nepatrí do kompetencie predsedníčky okresného súdu vyjadrovať sa k plynulosti odvolacieho konania a hodnotiť, či v období, keď sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave bolo predmetné konanie poznačené zbytočnými prieťahmi.

Celkovú dĺžku konania ovplyvnila skutočnosť akou je vysoký nápad vecí v oddelení 10C vyššieho súdneho úradníka, zákonnej sudkyni, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi   zákonnej   sudkyne   predĺžili.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   mám   za   to,   že   predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V súlade s uvedeným záverom som toho názoru, že sťažovateľka nevyužila označené právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa   zákona   o   súdoch   a   ani   nepreukázala,   že   sťažovateľka   túto   podmienku   nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka   podala   ústavnú   sťažnosť   dňa   05.12.2013   a   uplatnila   si   v   dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v predmetnej veci na okresnom súde finančné zadosťučinenie v sume 66.387,84 eura, ktorú odôvodnila dĺžkou konania a právnou neistotou, v ktorej žije, nakoľko podnetom pre začatie namietaného konania bolo úmrtie syna sťažovateľky, ktoré ju dodnes sprevádza a prenasleduje, nakoľko žije v dejisku tragédie, ktorú ako matka prežila. Sťažovateľka je nútená bývať v byte, ktoré bolo miestom tragického úmrtia je dieťaťa keďže nie je z finančných dôvodov schopná obstarať si iné bývanie a túto sumu tiež požadovala v namietanom konaní ako finančné zadosťučinenie ako následok nemajetkovej ujmy. Táto suma je teda totožná so sumou, ktorá je meritom veci ako náhrada nemajetkovej ujmy. V tomto smere poukazujem na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 25.10.2010   zamietol   v   celom   rozsahu   návrh   navrhovateľky,   ktorým   sa   domáhala nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 66.378,83 eura, nakoľko odporcovia v prvom, druhom, treťom a v piatom rade vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku. Výška finančného zadosťučinenia za prieťahy v konaní pred okresným súdom (resp. výška tohto zadosťučinenia) závisí od rozsahu,   v akom sa zasiahlo do práv účastníkov konania. Je dôležité uviesť konkrétne dôvody pri požadovaní finančného zadosťučinenia, nakoľko   výška   závisí   od   konkrétnych   okolností   prípadu.   Sťažovateľka   poukázala   na skutočnosť, že dlhodobé čakanie na spravodlivosť zvyšuje a predlžuje jej psychickú traumu, ktorú   utrpela   úmrtím   jej   syna,   čo   je   nespochybniteľné,   avšak   výšku   sumy   finančného zadosťučinenia z dôvodu zbytočných prieťahov v konaní v sume 66.378,83 eura, ktorú si uplatnila i v samotnom konaní ako náhradu nemajetkovej ujmy, dostatočne neodôvodnila. V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   navrhujem,   aby sťažovateľke   nepriznal   finančné   zadosťučinenie,   resp.   jej   toto   finančné   zadosťučinenie nepriznal v plnej výške, nakoľko ho podľa môjho názoru sťažovateľka riadne neodôvodnila

-   finančné   zadosťučinenie   za   prieťahy   v   konaní   pred   súdom   resp.   výška   tohto zadosťučinenia, ktorá závisí od rozsahu v akom sa zasiahlo do práv účastníkov konania a netrvám na ústnom prejednávaní sťažnosti. (...)“

2.2   Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   poukázal   na   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...) Vo výzve zo dňa 13.05.2014 uvádzate, že žiadate o zapožičanie spisu Krajského súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   14Co   38/2013,   avšak   dôkladnou   lustráciou   bolo   zistené,   že sťažovateľkou   uvedená   spisová   značka   konania   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   nie   je správna, nakoľko pod sp. zn. 14Co 38/2013 vedie tunajší súd konanie s inými účastníkmi, iným predmetom konania a inou spisovou značkou pôvodného konania na inom okresnom súde. Súdne konanie vo veci navrhovateľky V. Z. proti odporcom Ing. E. P. a spol. týkajúce sa náhrady škody, ktorému predchádzalo konanie na Okresnom súde Bratislava I vedené pod sp. zn. 10C 159/1993, je vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 14Co 38/2011.

Dňa   22.05.2014   som   požiadal   JUDr.   Editu   Szabovú,   predsedníčku   senátu   14Co tunajšieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti; vyjadrenie mi bolo predložené dňa 27.05.2014. Predsedníčka   senátu   uviedla,   že   vec   na   Krajský   súd   v   Bratislave   napadla   dňa 28.01.2011. Vo veci bol prvý úkon urobený dňa 04.11.2013, kedy bolo nariadené odvolacie pojednávanie   na   deň   10.12.2013.   Následne   dňa   05.11.2013   odvolací   súd   rozhodol o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, ktorým jej vyrubil súdny   poplatok   za   odvolanie   proti   rozsudku.   Odvolacie   pojednávanie   bolo   odročené z dôvodov na strane odporcov na deň 21.01.2014, kedy sa pojednávanie uskutočnilo, ale aj toto   pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu   potreby   oboznámenia   sa   odvolacieho   súdu s rozsiahlou   argumentáciou   účastníkov   v   rámci   odvolacieho   konania.   Navrhovateľka v odvolacom   konaní   požiadala   o   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   o   ktorej žiadosti odvolací súd v týchto dňoch rozhodne. Ďalšie pojednávanie vo veci je nariadené na deň 17.06.2014. Je pravdou, že vec na tunajšom súde nebola prejednaná bez prieťahov, avšak   stalo sa tak   z dôvodu vysokého počtu   vecí pridelených   do   senátu   14Co,   pričom pomerne veľkú časť z celkového počtu vecí tvorili veci staršie, ktoré boli do oddelenia 14Co pridelené zo zrušených senátov.

K uvedenej argumentácii predsedníčky senátu nemám čo ďalej uviesť. Krajský   súd   v   Bratislave   podľa   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   netrvá   na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR. (...)“

2.3 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam uviedla:

„(...)   V   mene   sťažovateľky   súdu   uvádzam,   že   sťažovateľka   netrvá   na   ústnom prejednaní sťažnosti.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   svoju   sťažnosť   dostatočne   dôkladne   zdôvodnila. Sťažnosť sa týka zbytočných prieťahov v súdnom konaní na Okresnom súde Bratislava I a následne   po   odvolaní   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   a   spisový   materiál,   spolu s odôvodnenou sťažnosťou poskytujú podrobný prehľad o namietanom porušení ústavných práv, ktorých ochrany sa sťažovateľka domáha. Sťažovateľka sa domnieva, že v tejto veci nie   je   potrebné   vykonať   ústne   pojednávanie   a   z   daného   dôvodu   na   ústnom   prejednaní netrvá.

Pokiaľ   ide   o   vyjadrenia   označených   porušovateľov   ústavných   práv,   sťažovateľka uvádza,   že   trvá   na   svojej   ústavnej   sťažnosti,   tak   ako   bola   podaná   a   odôvodnená. Sťažovateľka podala návrh na začatie konania na Okresný súd Bratislava I dňa 14.10.1993. Okresný súd Bratislava I ukončil dokazovanie v októbri 2010 a dňa 25.10.2010 bolo vedené pojednávanie   na   ktorom   bol   po   17   rokov   konania   na   súde   prvého   stupňa   vynesený rozsudok. Sťažovateľka zastáva jednoznačný názor, že konanie na prvom stupni trvajúce 17 rokov   je   výrazným   a   flagrantným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   a   práva   na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a to bez ohľadu na počet účastníkov v konaní, na ktorý sa oba zúčastnené súdy odvolávajú. Po podanom odvolaní Krajský súd v Bratislave nevykonával   žiadne   nové   dôkazy   a   rozhodoval   výhradne   zo   spisového   materiálu   súdu prvého stupňa. Krajský súd v Bratislave o odvolaní rozhodol rozsudkom zo dňa 21.10.2014, teda 4 roky od podania opravného prostriedku, čo je za situácie kedy nevykonával žiadne nové dôkazy,, neprimerane dlhé obdobie.

V meritórnom konaní sú piati účastníci na strane odporcu a 1 účastník na strane navrhovateľa.   Odporcovia   1   až   4   majú   právne   zastúpenie   prostredníctvom   spoločného advokáta a odporca v 5. rade má taktiež zastúpenie. Sťažovateľka sa z daného dôvodu domnieva, že dôvodenie prieťahov množstvom účastníkov v konaní nie je na mieste, keďže súdy procesné úkony a písomné dopyty adresovali právnym zástupcom účastníkov v konaní, nie jednotlivým účastníkom osobitne.

Pokiaľ   ide   o   zaneprázdnenosť   súdnych   oddelení   prejednávajúcich   konanie napadnuté prieťahmi, na ktoré sa zhodne oba súdy odvolávajú, sťažovateľka trvá na názore, že prieťahy objektívne vznikli a ochrana ústavného práva je konštruovaná bez možnosti úspešnej argumentácie porušovateľa na zaneprázdnenosť. Z daného dôvodu sťažovateľka považuje za právne irelevantnú argumentáciu Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, k pracovnej vyťaženosti oboch súdov vo vzťahu k porušeniu jej ústavného práva na prejednanie veci bez prieťahov.

Súdne konanie je toho času právoplatne skončené, pričom od podania návrhu dňa 14.10.1993   do   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Bratislave   dňa   23.10.2014,   trvalo   súdne konanie 21 rokov.

Sťažovateľka   sa   k   otázke   vyčerpania   právnych   prostriedkov   nápravy   v   rámci meritórneho súdneho konania vyjadrila v ústavnej sťažnosti a zastáva názor, že efektívne a účinné   prostriedky   vyčerpala   všetky.   Sťažnosť   predsedovi   súdu   nepodávala,   nakoľko predseda súdu nie je oprávnený nariadiť termín pojednávania alebo lehotu, v ktorej sudca neprimerane   dlho   konajúci   vo   veci   bude   musieť   rozhodnúť.   Z   uvedených   dôvodov   je sťažnosť účastníka konania predsedovi dotknutého súdu vo vzťahu ku odstráneniu prieťahov v   konaní   bez   akéhokoľvek   účinku.   Sťažovateľka   tento   názor   odôvodnila   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (...) z 12. júna 2012 v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (...) proti Slovenskej republike, ktorý odmietol vo svojich rozhodnutiach   podmieňovanie   sťažnosti   podľa   §   127   Ústavy   SR   predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu.

V   otázke   zdôvodnenia   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka uznáva,   že   túto   sumu   nie   je   možné   exaktne   matematicky   vyjadriť   vzhľadom   na   merito súdneho konania, v ktorom prieťahy nastali. Výšku finančného zadosťučinenia má možnosť sťažovateľka   zdôvodniť   jednak   neprimeranou   a   výraznou   dĺžkou   prieťahov na   strane označených súdov, ktoré prieťahy sú aj na súčasné pomery výnimočne rozsiahle. Zároveň sťažovateľka výšku žiadaného finančného zadosťučinenia dôvodí samotnou povahou veci, ktorá bola predmetom súdneho konania. Právo na ochranu rodiny, súkromia a samotná strata dieťaťa, ktorá je životnou katastrofou pre každého človeka, boli hlavnými podnetmi súdneho konania. Sťažovateľka dodnes trpí ťažkými depresiami, ktoré lieči medikamentózne a dodnes nemá túto životnú kapitolu uzatvorenú z dôvodu pretrvávajúceho konania, ktorým sa snaží len chrániť svoje právo osoby, matky, ktorá stratila dieťa pre porušenie povinností zo strany odporcov v konaní. Sťažovateľka zastáva názor, ktorý je podporený stanoviskom jej lekára -psychiatra, že neustále opakovanie tragickej udalosti v súdnom konaní, ktoré trvalo 21 rokov sa jej zdravotný stav zhoršil a nadobudol chronický charakter. Kombinácia predmetu   súdneho   konania   s   neprimeranou   dĺžkou   tohto   konania,   ktorú   nespôsobila sťažovateľka, spôsobila že sťažovateľka nie je schopná normálne žiť. Z daného dôvodu sťažovateľka   zastáva   názor,   že   má   právny   nárok   na   zadosťučinenie,   ktorého   priznanie Ústavný súd žiada. Z totožného dôvodu sťažovateľka netrvá na ústnom prejednaní ústavnej sťažnosti, keďže svoje stanovisko dôkladne prezentovala v písomných podaniach.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 159/1993 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 14 Co 38/2011:

Dňa 14. októbra 1993 podala sťažovateľka na bývalom Obvodnom súde Bratislava I (ďalej   len   „obvodný   súd“)   žalobný   návrh   proti   1.   Ing.   E.   P.   (ďalej   len   „žalovaná 1“), 2. M. K. (ďalej len „žalovaný 2“) a 3.   Ing.   J. K. (ďalej len „žalovaný 3) – vlastníkom „domu B.“,   ako   aj   proti   4. Spoločnosti   Šefár   a vnuci,   s.   r.   o.,   Bratislava   (ďalej   len „žalovaná 4“), a 5. spoločnosti STARP a. s., Bratislava (ďalej len „žalovaná 5“ spolu len „žalovaní“), „o náhradu škody spôsobenej zasypaným komínom – pri poskytovaní služby“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 159/1993.

Dňa 14. októbra 1993 obvodný súd vyzval žalovaných, aby sa písomne vyjadrili k žalobe,   a sťažovateľku   vyzval   na   úhradu   súdnych   trov.   Sťažovateľka   uhradila   trovy súdneho konania 3. marca 1994.

Dňa   6.   apríla   1995   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie   na   29.   máj   1995. Pojednávanie   z uvedeného   dňa   bolo   odročené   na   4.   september   1995.   Právny   zástupca sťažovateľky však požiadal obvodný súd o určenie nového termínu pojednávania, pretože on   a sťažovateľka   boli „odcestovaní   v zahraničí“.   Obvodný   súd   nariadil   nový   termín pojednávania   na   2.   október   1995.   Pojednávanie   z uvedeného   dňa   bolo   odročené   na 25. október 1995, pretože sa nedostavila žalovaná 1, ktorá sa ospravedlnila.

Dňa 25. októbra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. november 1995.

Dňa 20. novembra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 13. december 1995.

Dňa 13. decembra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že bude „pripojený trestný spis 2T 55/95“ a budú vypočutí ďalší svedkovia.Dňa 27. apríla 2001 bolo v predmetnom spise okresného súdu zaznamenané, že „spis 2T 55/95 vrátené na došetrenie, nové číslo 5T 86/96“.

Dňa 25. marca 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. jún 2002, ktoré bolo odročené   na   neurčito,   pretože   sa   na   toto   pojednávanie   nedostavilo   viacero   účastníkov konania, pričom sa aj sťažovateľka ospravedlnila.

Dňa 24. júla 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 30. október 2002.Dňa 30. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 9. decembra 2002 žalovaní 1, 2 a 3 namietli predpojatosť zákonnej sudkyne.Dňa 6. novembra 2003 okresný súd podanie žalovaných doručil ďalším účastníkom konania na vyjadrenie.

Dňa   10.   novembra   2003   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o námietke predpojatosti žalovaných.

Dňa 14.   novembra 2003   krajský   súd uznesením   č.   k.   5   NcC   45/03-77 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prerokovávania a rozhodovania v danej veci. V rovnaký deň bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 4. apríla 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. jún 2005. Medzičasom okresný súd dožiadal Krajský úrad životného prostredia v Bratislave a Krajský stavebný úrad v Bratislave „či bolo vydané stavebné povolenie, resp. iné rozhodnutie v súvislosti s povolením na vykonávanie rekonštrukčných prác komínových telies na Š. ul. č. 37 v B.“.Dňa   2.   júna   2005   žalovaní   1,   2   a 3   opakovane   namietli   predpojatosť   zákonnej sudkyne, preto bolo pojednávanie nariadené na 8. jún 2005 odročené na neurčito.

Dňa 24. júna 2005 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o námietke predpojatosti žalovaných.

Dňa 10. novembra 2005 krajský súd uznesením č. k. 9 NcC 29/05-104 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prerokovávania a rozhodovania v danej veci.

Dňa 6. decembra 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 3. januára 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. marec 2006.Dňa   13.   marca   2006   bolo   pojednávanie   odročené   na   31.   máj   2006,   pretože   sa nedostavila sťažovateľka, ale ani jej právna zástupkyňa.

Dňa 31. mája 2006 bolo pojednávanie odročené na 25. október 2006, pretože sa nedostavila žalovaná 1.

Dňa 25. októbra 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. január 2007.

Dňa 24. januára 2007 bolo pojednávanie odročené na 12. marec 2007, pretože sa nedostavila sťažovateľka, ale ani jej právna zástupkyňa.

Dňa 12. marca 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. máj 2007.

Dňa 30. mája 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom sťažovateľka rozšírila svoj návrh, pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 6. augusta 2007 sťažovateľka požiadala okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych   poplatkov   za   rozšírenú   žalobu,   pričom „potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch“ zaslala okresnému súdu 14. marca 2008.

Dňa 7. augusta 2008 okresný súd uznesením č.   k. 10 C 159/1993-222 oslobodil sťažovateľku od platenia súdneho poplatku za rozšírený návrh.

Dňa 12. augusta 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. november 2009.Dňa 16. novembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. február 2010.

Dňa 22. februára 2010 bolo pojednávanie odročené na 28. apríl 2010, pretože na toto pojednávanie sa nedostavila sťažovateľka, ale ani jej právna zástupkyňa.

Dňa 26. apríla 2010 sťažovateľka svoj žalobný návrh čiastočne zobrala späť.Dňa 28. apríla 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. jún 2010.

Dňa 16. júna 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. október 2010.

Dňa 4. októbra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. október 2010 na účely vyhlásenia rozsudku.

Dňa   25.   októbra   2010   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok   č.   k.   10   C   159/1993-350, ktorým žalobnému návrhu sťažovateľky sčasti vyhovel.

Dňa 15. novembra 2010 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku. Rovnako sa 16. novembra 2010 žalovaní odvolali proti uvedenému rozhodnutiu.

Dňa 1. decembra 2010 okresný súd uznesením č. k. 10 C 159/1993-387 zaviazal sťažovateľku na úhradu trov konania.

Dňa   20.   decembra   2010   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 10 C 159/1993-387.

Dňa   24.   januára   2011   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o odvolaniach proti uvedeným rozhodnutiam. Vec bola na krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 14 Co 38/2011 a 14 Co 39/2011.

Dňa   29.   októbra   2013   bolo   v odvolacom   konaní   nariadené   verejné   vyhlásenie rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na 5. november 2013.

Dňa   4.   novembra   2013   zákonná   sudkyňa   zrušila   termín   verejného   vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania a vo veci nariadila odvolacie pojednávanie na 10. december 2013.

Dňa 5. novembra 2013 krajský súd uznesením č. k. 14 Co 39/2011-420 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 159/1993-387, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov odvolacieho súdneho konania.

Dňa   2.   decembra   2013   sťažovateľka   doručila   krajskému   súdu   svoje   vyjadrenie „k námietke premlčania“.

Dňa   6.   decembra   2013   právna   zástupkyňa   žalovaných   požiadala   krajský   súd o odročenie nariadeného pojednávania.

Dňa 10. decembra 2013 bolo pojednávanie odročené na 21. január 2014. Dňa   15.   januára   2014   sa   žalovaný   5   písomne   vyjadril   k podaniu   sťažovateľky z 25. novembra 2013.

Dňa 16. januára 2014 sťažovateľka požiadala krajský súd „o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu“.

Dňa 21. januára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „za účelom vyhodnotenia argumentácie účastníkov“.

Dňa 25. marca 2014 sa k veci písomne vyjadrila žalovaná 1.Dňa 26. mája 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 17. jún 2014.Dňa   29.   mája   2014   krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   Co   38/2011-545   priznal sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie.

Dňa   16.   júna   2014   bolo   krajskému   súdu   oznámené,   že   žalovaná   4   bola „dňom 19.03.2014 vymazaná z obchodného registra z dôvodu skončenia likvidácie“.

Dňa 21. januára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „za účelom vyhodnotenia argumentácie účastníkov“.

Dňa 17. júna 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. september 2014 „za účelom zopakovania dokazovania listinnými dôkazmi“.

Dňa 21. októbra 2014 krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky rozsudkom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 159/1993 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 38/2011 o náhradu škody dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy.   Ústavný   súd   na   tomto   mieste   poznamenáva,   že   predmet   tohto   konania   bol vymedzený jeho uznesením č. k. II. ÚS 191/2014-10 z 24. apríla 2014, ktorým sťažnosť sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie,   pričom   pri   skúmaní   podmienok   prijateľnosti sťažnosti prihliadol aj na to, že po viac ako 20 rokoch   trvania napadnutých konaní už sťažnosť predsedovi všeobecného súdu na zbytočné prieťahy v konaní nepochybne nemôže byť účinným prostriedkom nápravy.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutých konaní je náhrada škody,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecných   súdov o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 19/00 a iné).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaných súdnych konaní, nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon   ani   predsedníčka   okresného   súdu   a   ani   predseda   krajského   súdu   vo   svojom vyjadrení nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda dĺžka napadnutého konania v zásade nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu a predovšetkým poukazuje na to, že občianske súdne konanie, ktoré bez právoplatného rozhodnutia   trvá   tak   dlho,   ako   to   bolo   v danej   veci,   teda   21   rokov,   už len na   základe posúdenia tohto neprimeraného obdobia možno považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 66/03).

3.1   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 159/1993,   okrem   toho,   že   toto   konanie   trvalo   viac   ako   16   rokov   (odrátajúc šesťmesačné   obdobie,   keď   sa   spis   nachádzal   na   krajskom   súde   z dôvodu   námietok predpojatosti),   treba   konštatovať,   že   okresný   súd   bol   v danej   veci   bez   akýchkoľvek zákonných   alebo   iných   relevantných   dôvodov   a bez   prerušenia   konania   opakovane dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 3. marca 1994 do 6. apríla 1995 (viac ako 1 rok), od 13.   decembra   1995   do   25.   marca   2002   (viac   ako   6   rokov),   od   9.   decembra   2002 do 6. novembra 2003 (takmer 1 rok), od 14. novembra 2003 do 4. apríla 2005 (viac ako 1 rok) a od 7. augusta 2008 do 12. augusta 2009 (1 rok). Okresný súd teda počas 10 rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa   sťažovateľka   v danej   veci nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedníčky okresného súdu, podľa ktorej v okolnostiach danej veci celkovú dĺžku konania ovplyvnil „vysoký nápad vecí v oddelení 10C vyššieho súdneho úradníka, zákonnej sudkyni“,   v   tejto   veci   nebolo   možné   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

3.2 Rovnako postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 38/2011 bol neprimerane zdĺhavý (celkove trval od 24. januára 2011 do 21. októbra 2014, teda 3 roky a 9 mesiacov), pričom aj krajský súd bol v napadnutom konaní nečinný minimálne 2,5 roka. Krajský súd teda počas uvedeného obdobia vo veci tiež nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   vo   veci náhrady škody   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedená nečinnosť krajského súdu charakter zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nadobudla najmä v kontexte neprimerane dlhého, desaťročného konania okresného súdu v danej veci.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   21.   októbra   2014   krajský   súd   rozhodol   o odvolaní sťažovateľky rozsudkom, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie „v sume 66 387,84 €“. Primeranosť tohto finančného zadosťučinenia odôvodnila „predovšetkým dĺžkou časového obdobia, ktoré uplynulo od začatia konania, ktoré bolo 14. 10. 1993, čo je vyše dvadsať rokov, ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní nejde o vec, ktorá by bola natoľko skutkovo   alebo   právne   zložitá,   a   tiež   tým,   že   ako   navrhovateľka   v konaní   vždy   konala vo vzťahu k súdu promptne a bez prieťahov. Toto finančné zadosťučinenie odôvodňuje tiež tým, že podnetom pre začatie namietaného konania, bolo úmrtie syna sťažovateľky, ktoré ju dodnes sprevádza a prenasleduje, nakoľko žije v dejisku tragédie ktorú ako matka prežila.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   na   neobyčajne   dlhé   celkové   trvanie posudzovaného   konania   a   vzhľadom   aj   na   povahu   veci   (náhrada   škody)   a správanie sťažovateľky   považuje   za   primerané   vo   výške   10   000   €,   z   tejto   sumy   je   okresný   súd povinný vyplatiť 8 000 € a krajský súd je povinný vyplatiť 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 29. novembra 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu z 19. novembra 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 prislúcha odmena v sume 134 € spolu s režijným paušálom 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 417,98 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015