znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 191/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   19.   marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. M. D., Ž., zastúpenej JUDr. I. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 135/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2012 doručená sťažnosť MVDr. M. D., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 135/09.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 135/09 konal o obžalobe podanej 20. augusta 2009 Okresnou prokuratúrou   Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) proti sťažovateľke, ktorá bola obžalovaná pre spáchanie trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (účinného do 1. januára 2006). Z dôvodu „ustúpenia“ okresnej prokuratúry od obžaloby podanej proti sťažovateľke na pojednávaní konanom 31. októbra 2012 okresný súd rozsudkom sp. zn. 35 T 135/09 z 31. októbra 2012 sťažovateľku spod obžaloby oslobodil.

Podľa sťažovateľky okresný súd konal v jej trestnej veci neefektívne a so zbytočnými prieťahmi,   čím   ju   mal   dlhodobo   vystavovať   nedôvodnému   trestnému   stíhaniu,   čo v konečnom dôsledku malo mať negatívny vplyv aj na jej súkromný a profesijný život.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Teda Okresný súd Žilina rozhodoval v trestnom konaní proti sťažovateľke viac ako tri   roky   od   prijatia   obžaloby   dňa   20.   08.   2009   do   31.   10.   2012   rozhodnutia   o   prijatí späťvzatia obžaloby s tým, že podľa názoru sťažovateľky porušil jej právo chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ale tiež aj právo chránené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, nakoľko počas doby viac ako tri roky konal veľmi pomaly, ale zároveň neúčelne, neefektívne a teda neúčinne....

Okresný   súd   napriek   tej   skutočnosti,   že   sa   sťažovateľka   domáhala   kontrolného znaleckého posudku už v prípravnom konaní a napriek tej skutočnosti, že si neujasnil, či vôbec   bolo   nejaké   právo   MVDr.   M.   D.   porušené,   a   teda   či   vôbec   došlo   k spáchaniu trestného činu, pojednával vo veci tri roky, hoci vedel, že sťažovateľka je trestne stíhaná od 02. 10. 2008, teda do podania obžaloby jeden rok. V právne jednoduchej veci Okresný súd v Žiline   nezaujal   právny   názor,   neprihliadal   na   právo   obhajoby   sťažovateľky/   právo rovnocenne navrhovať dôkazy - kontrolné znalecké dokazovanie /hoci o tomto vedel už z prípravného konania kde toto navrhla pri preštudovaní spisu/ a túto vystavil na ďalšie tri roky postaveniu obžalovanej z trestného činu, čím jednoznačne poškodil práva sťažovateľky svojim prieťahovým konaním, ako aj konaním bez riadneho zaujatia právneho názoru vo veci. Nehovoriac o tom, že sťažovateľka musela uhrádzať úkony právnej pomoci v trestnom konaní pi hodnote 1 úkonu právnej pomoci 85,45 €.

Okresný   súd   vystavil   sťažovateľku   do   stavu   právnej   neistoty   a   nezabezpečil   taký procesný   postup,   ktorým   by   tento   stav   čo   najskôr   odstránil   tak,   ako   mu   to   umožňuje procesnoprávny predpis, teda trestný poriadok v zmysle § 2 ods. 7 Zák. č. 301/2005 Z. z. Rovnako nepostupoval v zmysle § 2 ods. 10 Zák. č. 301/2005 Z. z....

Sťažovateľka   sa   touto   ústavnou   sťažnosťou   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 5.000,- €, nakoľko jej postavenie v spoločnosti bolo práve konaním súdu neprimerane znížené, nakoľko ako vysokoškolsky vzdelaná občianka tohto štátu bola trestne stíhaná v súvislosti s konaním, ktoré nevykonala a tak bolo vážne poškodené jej meno, občianska česť, ale aj postavenie v rodine a to priamo v očiach jej vlastnej dcéry.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky MVDr. M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   bod   1   Dohovoru   o   ochrane   základných   ľudských   práv   a   slobôd, postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T/135/2009 porušené bolo.

2. MVDr. M. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré jej je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. MVDr. M. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 452,544 €..., ktorú je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne, advokátky JUDr. I. P... do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 135/09.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu   a základným právom,   porušenie   ktorého sa   namieta,   ako aj vtedy,   ak v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z príloh sťažnosti predložených samotnou sťažovateľkou vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 35 T 135/09 bolo právoplatne skončené 31. októbra 2012, keď okresný   súd   vyhlásil   vo   veci   rozsudok,   ktorým   sťažovateľku   spod   obžaloby   oslobodil, pričom   v   ten   istý   deň   po   vyhlásení   predmetného   rozsudku   sa   sťažovateľka,   ako   aj prokurátorka   okresnej   prokuratúry   vzdali   práva   na   podanie   odvolania   proti   tomuto rozsudku, preto ho aj okresný súd vyhotovoval bez odôvodnenia.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 135/09 adresovaná   ústavnému   súdu   bola   na   poštovú   prepravu   podaná   14.   decembra   2012 (ústavnému   súdu   bola   doručená   18.   decembra   2012),   t. j.   predmetná   sťažnosť   bola sťažovateľkou podaná už v čase, keď okresný súd už vo veci vyhlásil rozsudok (31. októbra 2012). Takže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd nemohol ovplyvniť plynulosť   priebehu   konania,   a   teda   ani   porušiť   označené   právo   sťažovateľky,   pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky v konaní pred súdom prvého   stupňa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   v   tomto   štádiu   nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľky skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   príčinnej   súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 135/09, pričom neústavnosť tohto postupu okresného súdu, a teda aj porušenie zásad spravodlivého súdneho konania vidí sťažovateľka v tom, že v dôsledku zdĺhavého, viac ako tri roky trvajúceho konania okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľky nevyhovel jej návrhom na vykonanie dôkazov (kontrolné   znalecké   dokazovanie,   pozn.),   došlo   aj   k   zásahu   do   jej   súkromného   a   aj profesijného života.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podotýka, že ak je sťažovateľka toho názoru, že v dôsledku postupu okresného súdu v označenom trestnom konaní došlo k zásahu do jej osobnostných   práv,   má   právo   domáhať   sa   ich   ochrany,   resp.   zjednania   nápravy uskutočneného zásahu do osobnostných práv podaním žaloby o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Zjednania nápravy procesných pochybení okresného súdu, ktorých sa mal dopustiť vo   svojom   postupe   predchádzajúcom   vydaniu   oslobodzujúceho   rozsudku   sp.   zn. 35 T 135/09   z   31.   októbra   2012,   sa   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   v   konaní o opravnom prostriedku proti tomuto rozsudku, ktorého podania sa však dobrovoľne vzdala, keďže označený rozsudok v konečnom dôsledku vyznel v jej prospech.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní finančného   zadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013