znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 191/2011-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   o sťažnosti   O.   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   S.,   PhD.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžo   228/2010 zo 7. decembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti O. P. v časti smerujúcej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010 n e v y h o v u j e.

2. Základné právo O. P.   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   v čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 228/2010 zo 7. decembra 2010 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 191/2011-16   zo   4.   mája   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivý   súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 228/2010 zo 7. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podaním z 31. augusta 1991 si oprávnené osoby uplatnili na Pozemkovom úrade P. (ďalej len „pozemkový úrad“) reštitučný nárok týkajúci sa aj vrátenia pozemku č... nachádzajúceho sa v katastrálnom území sťažovateľky (ďalej aj „sporná parcela“). Súčasne v zmysle požiadavky § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníckych vzťahoch k pôde“) oprávnené osoby uzatvorili 7. mája 1992 so sťažovateľkou dohodu o vydaní nimi požadovaných pozemkov, ktorá však neobsahovala zmienku aj o spornej parcele, pričom pozemkový úrad túto dohodu schválil rozhodnutím č. j. 721/92-37 z 15. septembra 1992 a súčasne týmto rozhodnutím rozhodol aj o spornej parcele, keďže podľa   § 9 ods. 4 zákona o vlastníckych   vzťahoch k pôde ak nedôjde k dohode podľa odseku 1, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti   pozemkový   úrad.   Uvedeným   rozhodnutím   pozemkový   úrad   rozhodol o vydaní   spornej   parcely   oprávneným   osobám   (rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť

9. októbra   1992),   v   dôsledku   čoho   príslušný   katastrálny   úrad   zapísal   vlastnícke   právo k spornej parcele na oprávnené osoby.

Následne bola sťažovateľkou podaná Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) žaloba, ktorou sa mala domáhať určenia vlastníckeho práva k spornej parcele, pričom rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   14/98   z 19.   mája   1999   v spojení   s rozsudkom krajského súdu   sp.   zn. 2 Co 443/99 z 29.   marca 2000 bolo vlastnícke   právo k spornej parcele určené v prospech sťažovateľky, pričom aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnutím sp. zn. 3 Cdo 119/2000 z 28. februára 2002 dovolanie oprávnených   osôb   proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   zamietol.   V dôsledku uvedeného   bolo   príslušným   katastrálnym   úradom   vlastnícke   právo   k spornej   parcele zapísané v prospech sťažovateľky.

Na   základe   uvedených   skutočností   Obvodný   pozemkový   úrad   v P.   ako právny nástupca   pôvodného   pozemkového   úradu   pokračoval   na   žiadosť   oprávnených osôb v konaní   o ich   reštitučnom   nároku   k   spornej   parcele,   keďže   táto   sa   nenachádzala v pôvodnej   dohode   uzatvorenej   medzi   oprávnenými   osobami   a   sťažovateľkou. Rozhodnutím   č. j.   OPÚ-2004/1079   z 22.   októbra   2004   pozemkový   úrad   rozhodol o nevydaní spornej parcely oprávneným osobám z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. f) zákona o vlastníckych vzťahoch k pôde, t. j. z dôvodu, že na tejto parcele sa nachádza telovýchovné a   športové   zariadenie   (futbalové   ihrisko).   O odvolaní   oprávnených   osôb   proti   tomuto správnemu rozhodnutiu, ktoré oprávnené osoby odôvodnili tým, že sporná parcela nie je v operátoch katastra vedená ako zastavaná plocha, ale ako ostatné plochy, ako aj tým, že sporná   parcela   je   súčasťou   francúzskeho   parku   prináležiaceho   ku   kaštieľu,   ktorý   bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, takže akékoľvek stavby na tejto parcele nie sú prípustné,   rozhodoval   krajský   súd.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sp   5/05   zrušil rozhodnutie pozemkového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Pozemkový úrad následne rozhodnutím sp. zn. OPÚ-2006/498-38/Mr z 31. októbra 2006 opätovne rozhodol o nevydaní spornej parcely oprávneným osobám a tiež o ich nároku na náhradu. O odvolaní oprávnených osôb proti tomuto rozhodnutiu pozemkového úradu konal   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sp   2/07,   ktorý   svojím   rozsudkom z 5. februára 2008 zrušil rozhodnutie pozemkového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu konal najvyšší súd, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 77/08 zo 14. mája 2009 rozsudok krajského súdu potvrdil,   pričom   obidva   rozsudky   nadobudli   právoplatnosť   9.   júla   2009.   Najvyšší   súd konštatoval: „K   parcele...   -   hoci   zákon   č.   229/1991   Zb.   presne   nevymedzuje,   čo   treba chápať   pod   telovýchovným   a   športovým   zariadením,   vychádzajúc   z   účelu   zákona   a gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. f) zákona odvolací súd sa zhoduje s názorom krajského súdu, že samotné ihrisko nemožno považovať za telovýchovné alebo športové zariadenie,   pretože   v konkrétnom   prípade sa   na   parcele č.   914/1   nenachádzajú   žiadne stavby, resp. stavebné objekty slúžiace na šport, ktoré by tvorili s ihriskom jeden stavebný celok - t. j. telovýchovné alebo športové zariadenie.“

Po vrátení veci o reštitučnom nároku oprávnených osôb konal opätovne pozemkový úrad, ktorý svojím rozhodnutím č. j. OPÚ-2009/606-19-MB z 20. novembra 2009 rozhodol o vrátení, resp.   o vydaní spornej   parcely oprávneným osobám z dôvodu,   že umiestnenie futbalového ihriska na spornej parcele nie je prekážkou jej vydania oprávneným osobám v rámci   reštitučného   konania,   pretože   súc   viazaný   právnym   názorom   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   predmetné   futbalové   ihrisko   nemožno   podľa   pozemkového   úradu považovať   za   športové   zariadenie   v zmysle   požiadavky   §   11   ods.   1   písm.   f)   zákona o vlastníckych vzťahoch k pôde.

Na základe opravného prostriedku sťažovateľky krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 3/2010 preskúmal rozhodnutie pozemkového úradu č. j. OPÚ-2009/606-19-MB z 20. novembra 2009, pričom ho napadnutým rozsudkom z 2. júla 2010 ako vecne správne potvrdil. Na základe odvolania sťažovateľky bol rozsudok krajského súdu vo veci samej potvrdený   aj   napádaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   228/2010 zo 7. decembra 2010.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta,   že   tak   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 228/2010 zo 7. decembra 2010 bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, a to v jeho atribúte zaručujúcom riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa sťažovateľky totiž označené súdy vo svojich rozhodnutiach dostatočne jasným   a zrozumiteľným   spôsobom   neobjasnili,   prečo   nie   je   možné   v danom   prípade považovať   futbalové   ihrisko   za   športové   zariadenie   v zmysle   požiadavky   §   11   ods.   1 písm. f) zákona o vlastníckych vzťahoch k pôde, pričom podľa sťažovateľky výklad tohto pojmu,   ktorý   nie   je   zákonom   o vlastníckych   vzťahoch   k pôde   definovaný,   podaný označenými súdmi je arbitrárny, svojvoľný a odporuje zmyslu a účelu predmetného zákona.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«... z odôvodnenia rozsudku sa možno dozvedieť len to, že

- v tomto prípade nejde o stavbu,

- v tomto prípade samotné ihrisko nie je možné považovať za stavbu,

- že nie je presne vymedzené čo je telovýchovným a športovým zariadením

- ale vychádzajúc z účelu zákona ako aj z gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. f) zákona to nie je takéto zariadenie.

V tejto časti sú rozhodnutia súdov úplne nepreskúmateľné a to najmä z nasledovných dôvodov:

- nie je vôbec - ani jediným slovom zmienené čo je účelom zákona - chýba akákoľvek argumentácia

- vôbec nie je zjavné ako bol realizovaný gramatický výklad pojmu telovýchovné a športové zariadenie (čo ho viedlo k takým záverom a akými úvahami sa riadil najvyšší súd)

- pritom ale samotný súd uznáva, že ide o pojem presne nevymedzený

- v časti konštatovania, že nejde o stavbu - ide len o holé konštatovanie bez obsahu, pretože sme do spisu predložili listiny a podklady, vrátane fotodokumentácie ako vyzerá celý športový areál a to aj s nákresom nehnuteľností – stavieb - zastrešených objektov z tehál postavených ešte v dávnej minulosti)

- súdy používajú formuláciu „v tomto konkrétnom prípade“ - ani v tejto časti však rozhodnutia   nie sú preskúmateľné.   Nie   je   totiž uvedený žiadny relevantný dôvod prečo práve v tejto veci sa rozhodlo takto a v čom spočívajú odlišnosti od iných prípadov.»Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   3   Sžo/228/2010   ako   aj   rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Sp/3/2010 bolo porušené základné právo obce P. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ak aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžo/228/2010 ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Sp/3/2010 a vec vracia na ďalšie konanie a prejednanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania ako ja náhradu trov právneho zastupovania.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   aj   účastníci konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 10084/2011 z 20. júna 2011, za najvyšší súd jeho predseda listom č. k. KP 4/2011-56 zo 17. júna 2011 a právny zástupca sťažovateľky   stanoviskom   k uvedeným   vyjadreniam   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu listom zo 6. júla 2011.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „V predmetnej veci Krajský súd v Prešove rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 77/2008 zo dňa 1. 5. 2009, podľa ktorého ohraničenú trávnatú plochu s dvoma futbalovými bránkami nemožno považovať za telovýchovné a športové zariadenie.

Zákon   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov v ustanovení § 11 ods. 1 písm. f/ upravuje,   že   pozemky   alebo   ich   časti   nemožno   vydať   v   prípade,   že   na   pozemku   sú telovýchovné a športové zariadenia, ktorých definíciu zákon neobsahuje.

Krátky slovník slovenského jazyka... zariadenie definuje okrem iného ako inštitúciu a jej   budovu   prispôsobenú   nejakej   celospoločenskej   funkcii   (predškolské,   zdravotnícke, kultúrne), ale aj ako budovu miestnosť s vybavením na rozličné ciele (sociálne hygienické). Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že iba futbalové ihrisko bez akýchkoľvek stavieb nemožno považovať za telovýchovné a športové zariadenie.

Krajský súd v Prešove... súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania, lebo od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: «Najvyšší súd v konaní, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti, považoval odvolacie námietky   navrhovateľa   za   neodôvodnené   a   nespôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť napadnutého   rozsudku.   Riadil   sa   aj   dispozičnou   a   koncentračnou   zásadou,   ktorou   je správne   súdnictvo   ovládané.   Nenahrádzal   argumentáciu   navrhovateľa,   ktorá   mala   byť obsiahnutá v opravnom prostriedku v plnom rozsahu.

Podľa   sudcu spravodajcu   JUDr.   M.   M.   je   potrebné   uviesť,   že na   rozhodnutie   o odvolaní   mal   zásadný   význam   vyššie   citovaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/77/2008 zo dňa 14. 05. 2009, z obsahu ktorého vyplýva právny záver, že hoci zákon č. 229/1991 Zb. presne nevymedzuje, čo treba chápať pod telovýchovným a športovým zariadením, vychádzajúc z účelu zákona, ako aj z gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, samotné ihrisko, ktoré tvorí trávnatá plocha s dvoma futbalovými bránkami, nemožno považovať za telovýchovné a športové zariadenie, pretože v tomto   konkrétnom   prípade   sa   na   posudzovanej   parcele   č.   914/1   nenachádzajú   žiadne stavby, resp. stavebné objekty slúžiace na šport, ktoré by tvorili s ihriskom jeden stavebný celok - t.j. telovýchovné alebo športové zariadenie....

Z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/77/2008, ako aj 3 Sžo/228/2010 je zrejmé, že gramatický výklad pojmu telovýchovné a športové zariadenie vymedzuje takéto zariadenie ako priestor, ktorý je cielenou stavebno-technickou činnosťou upravený tak, že spĺňa podmienky na prevádzkovanie určitého druhu športovej činnosti (kvalitou spracovanej trávnatej plochy, vybudovaním športových zariadení, úpravou plochy podľa   športových   predpisov,   vybudovaním   súvisiacich   sociálnych   ako   aj   prevádzkovo- technických   zariadení   športového   charakteru,   atď.),   ktoré   sú   vystavané   na   základe stavebného povolenia a v súlade s nim, pričom je potrebné v tomto kontexte aj zmeniť charakter pozemku tak, že zmení svoj pôvodný účel využitia. Uvedené kritériá rozhodne nespĺňa priestor, ktorý vznikol iba na základe osadenia futbalových bránok a zábradlia na zatrávnenej   parcele,   ktorá   pôvodne   slúžila   na   poľnohospodárske   účely.   Naviac   na   LV vedenom v katastri nehnuteľnosti na predmetnú parcelu je údaj „chránené objekty územia pásma“.

Na   záver   poukazujeme   aj   na   tú   skutočnosť,   že   ako   vyplývalo   z   obsahu administratívneho spisu parcela, na ktorej je zriadené ihrisko sa stala súčasťou pamiatkovej zóny barokového kaštieľa a teda sa nachádza v tzv. ochrannom území kultúrnej pamiatky barokovej kurie, pričom aj park, ktorý majú vlastníci kaštieľa obnoviť na parcele č. 914/1 je pamiatkovo chránený, naviac podľa príslušných ustanovení zákona ostatnej pamiatkovej starostlivosti, nie je možné zriaďovať na takomto pozemku žiadnu stavbu. Už v čase vydania rozhodnutia zo dňa 15. 09. 1992 bolo navrhovateľom ako vlastníkom parcely č... nariadené obnoviť   park   v   okolí   kaštieľa   v P.   a   odstrániť   ihrisko   a sekundárne   stavby   podľa rozhodnutia   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v S.   č.   435/1992-na.   Z   priloženého záznamu je zrejmé, že stavebný úrad považoval stavby na parcele č... za nelegálne a začal konanie o ich odstránenie zvláštneho podnetu a zároveň nariadil premiestnenie futbalového ihriska....

Najvyšší súd SR opätovne poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8 Sžo/77/2008, v intenciách ktorého správne orgány a krajský súd konal a na ktorého   závery   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   napadnutom   rozhodnutí   č.   3 Sžo/228/2010 zo dna 07.12.2010 nadviazal a svoje rozhodnutie odôvodnil. Zdôrazňujeme, že   nie   je   možné,   aby   rozsudok   reagoval   na   argumentáciu   sťažovateľa,   ktorá   nebola uplatnená v opravnom prostriedku.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj rozhodnutie   najvyššieho   súdu   riadne   odôvodnené,   jeho   odôvodnenie   je   v   súlade s ustanoveniami občianskeho súdneho poriadku a podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.

Za konajúci senát nemôžem dôvody uvedené v rozsudku a ani ich nesmiem v zmysle právnej   tradície   kontinentálneho   práva,   dodatočne   objasňovať   novými   dôvodmi   (viď prekážka striktnej viazanosti u rozsudku zakotvená v § 156 ods. 4 O.s.p., ktorá súčasne vychádza   z   ústavného   princípu   právnej   istoty)   nad   rámec   vymedzený   v   odôvodnení napadnutého a právoplatného rozsudku.

S   prihliadnutím   na   tieto   závery   za   konajúci   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky navrhujem, aby ústavná sťažnosť v zmysle § 25 zákona č. 38/1993 Z. z. bola Ústavným súdom Slovenskej republiky ako neopodstatnená odmietnutá.

Zároveň   si   Vám   dovoľujeme   oznámiť,   že   súhlasíme   s   tým,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky... upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

2.3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu uviedol:

«... oznamujeme, že v danej veci súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania. V plnom rozsahu zotrvávame na našich podaniach a vyjadreniach.... Aj   z obsahu   vyjadrení   vyplýva,   že   v danom   prípade   rozhodujúcim   je   vysvetlenie pojmu „telovýchovné a športové zariadenie" v kontexte pojmu stavba (stavba ako vec podľa noriem verejného a stavba ako vec podľa noriem súkromného práva). Tak najvyšší súd a nakoniec i krajský súd uvádzajú, že tento pojem nie je definovaný a teda bolo potrebné pristúpiť k jeho vymedzeniu prostredníctvom gramatického výkladu.

Máme za to, že i v tomto prípade sa musia súdy ústavne konformne vysporiadať s pojmami o ktorých konštatujú, že nie sú presne definované a vymedzené.

Odkaz   na   výlučne   gramatický   výklad   považujeme   za   účelovú   konštrukciu   súdov, pričom   rovnako   treba   vnímať   aj   odkaz   na   dôsledné   rešpektovanie   právneho   názoru najvyššieho súdu s ohľadom na predchádzajúce konania.

K   základným   atribútom   právneho   štátu   patrí   aj   to,   aby   sa   pojmy   a   ich   výklad nemohol   „prispôsobovať   a meniť“   podľa   tohto   ktorého   orgánu,   ktorý   rozhoduje v porovnateľných   právnych   veciach.   Je   práve   vecou   všeobecných   súdov,   aby   právo aplikovali   a   teda   dotvárali   (vypĺňali   medzery)   svojou   rozhodovacou   činnosťou   aj pojmoslovný aparát práva. Pritom sa nemôžu obmedziť na strohé konštatovania bez obsahu a celkového rozboru okolností a situácie v oblasti vlastníckych vzťahov - v tomto zmysle rozhodnutia.»

3. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich oznámeniami,   ako   aj   s obsahom   napadnutých   rozhodnutí   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 228/2010 zo 7. decembra 2010.

1. K namietanému rozsudku krajského súdu

V súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   o ochrane   sťažovateľkou   označených   práv   alebo   slobôd v súvislosti   s rozhodnutím   krajského   súdu   bol   oprávnený   konať   alebo   rozhodnúť   iný všeobecný   súd,   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   do   tejto   kompetencie   všeobecného   súdu zasiahnuť.

Sťažovateľka   sa   preskúmania   napadaného   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Sp 3/2010 z 2. júla 2010 domáhala už podaním riadneho opravného prostriedku v konaní pred najvyšším súdom, pričom na základe uvedeného najvyšší súd sa ako súd odvolací musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu krajského súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku č. 1 tohto rozhodnutia.

2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

Námietky sťažovateľky týkajúce sa ňou tvrdeného porušenia jej základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 228/2010 zo 7. decembra 2010, sú založené na jej tvrdení o nepreskúmateľnosti označeného rozhodnutia, z ktorého podľa sťažovateľky nie je zrejmé, akými úvahami sa najvyšší súd riadil, keď konštatoval, že futbalové ihrisko nachádzajúce sa na pozemku reštituentov nemožno považovať za športovo-telovýchovné zariadenie. Uvedená skutočnosť je podľa sťažovateľky závažná z dôvodu, že podľa zákona o vlastníckych vzťahoch k pôde nemožno v rámci reštitúcie vydať pozemok, ak sa na ňom nachádzajú športové a telovýchovné zariadenia, avšak tento pojem uvedeným zákonom nie je   definovaný,   pričom   práve   na   základe   výkladu   tohto   pojmu   najvyšším   súdom   bol oprávneným osobám vydaný pozemok, ktorý do tej doby obhospodarovala sťažovateľka, a to aj napriek tomu, že sa na ňom nachádza futbalové ihrisko, ktoré podľa sťažovateľky, na rozdiel   od   záverov   najvyššieho   súdu,   možno   považovať   za   telovýchovné   zariadenie v zmysle požiadavky zákona o vlastníckych vzťahoch k pôde.

V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   preskúmania   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „Z obsahu spisu najvyšší súd zistil, že rozsudkom 5 Sp/2/2007-40 zo dňa 05. 02. 2008 Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Prešove č. OPU-2006/498-3 8/MR zo dňa 31. 10. 2006...

Krajský   súd   v   Prešove   takto   rozhodol   po   tom,   keď   sa   nestotožnil   s   názorom správneho   orgánu,   ktorý   považoval   zábradlím   ohraničenú   trávnatú   plochu   s   dvoma futbalovými   bránkami   za   futbalové   ihrisko   s   poukazom   na   potvrdenie   oblastného futbalového zväzu.

Na základe odvolania odporcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Sp/2/2007-40 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky pod č. k. 8 Sžo 77/2008 dňa 14. 05. 2009 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdil....

Podľa názoru najvyššieho súdu hoci zákon č. 229/1991 Zb. presne nevymedzuje čo treba chápať pod telovýchovným a športovým zariadením, vychádzajúc z účelu zákona ako aj z gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. f/ zákona, odvolací súd sa zhodol s názorom krajského súdu, že samotné ihrisko v tomto prípade nemožno považovať za telovýchovné alebo športové zariadenie, pretože v konkrétnom prípade sa na pare. č. 914 nenachádzajú žiadne stavby, resp. stavebné objekty slúžiace na šport, ktoré by tvorili s ihriskom jeden stavebný celok - t.j. telovýchovné alebo športové zariadenie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie Obvodný pozemkový úrad v P. rozhodnutím č. OPÚ-2009/606-19-MB   zo   dňa   20.11.2009   rozhodol   s   poukazom   na   uvedené   rozsudky Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle § 250r O. s. p. tak, že oprávnené osoby J. M., B. B., P. M. a K. M. spĺňajú podmienky § 6 ods. 2 citovaného zákona a oprávneným osobám sa vydáva nehnuteľnosť parc. č... ostatná plocha o výmere 10 201 m2 v k. ú. P.

Na   základe   odvolania   navrhovateľa   O.   P.   Krajský   súd   v   Prešove   napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, pričom odôvodnenie rozhodnutia oprel o skutočnosť, že správny orgán sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia dôsledne riadil právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Prešove v predchádzajúcich rozsudkoch, ako aj právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku č. 8 Sžo/77/2008 zo dňa 14. 05. 2009.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní tejto veci vychádzal z viazanosti správnych orgánov právnym názorom súdu,   ako aj z princípu viazanosti   súdu nižšieho stupňa právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Z   tejto   zásadnej   skutočnosti   je   potom   potrebné   vychádzať   pri   posudzovaní prejedávanej veci v medziach vytýčených zákonom a rozsahom odvolania. Postup ako aj napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   ako   aj   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove rešpektovali v plnej miere právny názor obsiahnutý v rozsudku senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8 Sžo/77/2008 zo dňa 14. 05. 2009 a to, že na základe zisteného skutkového   stavu   dospel   k   záveru,   že   na   parc.   č...   nachádzajúci   sa   objekt   nemožno považovať   za   telovýchovné   a   športové   zariadenie,   keďže   za   také   nemožno   považovať ohraničenú   plochu   s   dvoma   futbalovými   bránkami.   K   veci   je   potrebné   uviesť,   že v opakovanom správnom konaní sa nepreukázali žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli správny orgán viesť k iným záverom.

Ohľadne dôvodu odvolania, v ktorom navrhovateľ poukazoval na zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré   prešli   z   vlastníctva   štátu   na   obce   a   vyššie   územné   celky   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v   časti,   ktorej   odvolateľ   poukazuje   na   vznik   vecného   bremena   vo verejnom záujme, na pozemku pod stavbou užívanou vlastníkom stavby, eventuálne pod športoviskom Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že správny orgán aj krajský súd viazaný názorom najvyššieho súdu vychádzali zo stavu veci, keď dospeli k záveru, že na predmetnom pozemku nie je telovýchovné alebo športové zariadenie. Z toho pohľadu sú potom námietky navrhovateľa poukazujúce na ustanovenie zákona č. 66/2009 Z. z. právne irelevantné, nakoľko nebol dôvod sa nimi v tomto konaní zaoberať. Senát dáva však do pozornosti,   že   vznik   vecného   bremena   môže   byť   predmetom   samostatného   konania,   v ktorom príslušné správne orgány môžu prísť k iným skutkovým i právnym záverom. Ich rozhodnutie tvorí samostatný nový predmet preskúmania zákonnosti súdmi.

K námietke odvolateľa ohľadne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že vzhľadom na to, že bol v plnej miere rešpektovaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v predchádzajúcom   rozhodnutí   sp.   zn.   8   Sžo/77/2008   zo   dňa   14. 05. 2009,   nie   je   možné dospieť na podklade rovnakého skutkového stavu veci k inému právnemu záveru a preto rozsudok   nebolo   potrebné   širšie   zdôvodňovať.   Pritom   je   potrebné   poukázať   na   tú skutočnosť, že rozhodnutie najvyššieho súdu v predchádzajúcom konaní bolo v rozsudku krajského súdu podrobne popísané aj s vysloveným právnym názorom.

Najvyšší súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove podľa § 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože je vecne správny.“

Z citovanej časti napádaného rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že pokiaľ ide o rozsah   odôvodnenia   vzťahujúceho   sa   na problematiku,   resp.   na pojem   telovýchovné zariadenie, najvyšší súd sa v tomto odvoláva na svoju argumentáciu, ktorú v tejto súvislosti a v tomto prípade vyslovil už vo svojom skoršom rozhodnutí, čím sa vyhol duplicitnému opakovaniu tejto argumentácie aj v tomto svojom sťažovateľkou napádanom rozhodnutí. Z tohto dôvodu (keďže konanie a rozhodnutia v ňom vydané je potrebné vnímať ako jeden celok) nemožno citované rozhodnutie najvyššieho súdu posudzovať izolovane od priebehu jemu predchádzajúceho konania a považovať ho za neodôvodnené.

Vychádzajúc   z celkového   priebehu   konania   a v ňom   vykonaného   dokazovania nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať závery najvyššieho súdu za svojvoľné, predčasné,   arbitrárne,   resp.   také,   ktoré   by   odporovali   podstate   a zmyslu   aplikovaných právnych noriem.

V danom prípade je totiž nepochybné, že oprávnené osoby si uplatnili reštitučný nárok k parcele č... už 31. augusta 1991 ako k parcele, na ktorej sa pôvodne nachádzal park prináležiaci   ku   kaštieľu,   ku   ktorému   si   oprávnené   osoby   už   v minulosti   tiež   úspešne uplatnili reštitučný nárok. Parcela č... o výmere 10 273 m2 v čase uplatnenia si reštitučného nároku oprávnenými osobami bola v operátoch katastra vedená ešte ako jeden celok, pričom na nej sa už síce aj v tomto čase nachádzalo futbalové ihrisko a murované šatne (postavené v rokoch 1964 – 1966) o rozmeroch 7,15 m x 10,10 m, t. j. 72,215 m2, avšak v tom čase tieto   stavby   nebolo   možné   považovať   za   legálne   zriadené,   teda   v čase   uplatnenia   si reštitučného nároku oprávnenými osobami sa malo za to, ako keby na uvedenej parcele žiadne   stavby   zriadené   neboli.   Až   v priebehu   reštitučného   konania   sťažovateľka,   ktorá predmetné   futbalové   ihrisko   a šatne   prevádzkovala   a ktorá   mala   súčasne   aj   postavenie stavebného úradu, rozhodnutím z 19. júla 1993 rozhodla o rozdelení predmetnej parcely na dve časti, a to na parcelu č... o výmere 10 201 m2 a na parcelu č... o výmere 72 m2, pričom táto   výmera   predstavovala   presne   výmeru   budovy   šatní,   čím   sťažovateľka   mala   snahu dodatočne túto stavbu „zlegalizovať“. V tejto súvislosti bolo však nevyhnutné zohľadniť aj skutočnosť, že napriek uvedenému postupu sťažovateľky štátny stavebný dohľad už v roku 1995 vyjadril nesúhlasné stanovisko s „budovou“ šatní, v súvislosti s ktorou malo byť po doriešení vlastníckych vzťahov k pozemkom začaté konanie o jej odstránenie.

Okrem uvedeného zákon o vlastníckych vzťahoch k pôde síce, tak ako to napokon konštatovali   aj   všeobecné   súdy,   neupravuje,   resp.   nevymedzuje   definíciu   športového a telovýchovného zariadenia, avšak túto definíciu obsahuje v § 22 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ktorú skutočnosť napokon v konaní poukázala aj samotná sťažovateľka (konkrétne v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu), pričom podrobnosti o požiadavkách   na   osvetlenie,   tepelno-vlhkostnú   mikroklímu,   vykurovanie   a   vetranie, plochu,   priestorové   usporiadanie   a   funkčné   členenie,   vybavenie   a   prevádzku telovýchovných zariadení a o náležitostiach ich prevádzkového poriadku upravuje vyhláška Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   č.   525/2007   Z.   z.   o   podrobnostiach o požiadavkách   na   telovýchovno-športové   zariadenia,   pričom   sťažovateľka   splnenie   tam uvedených požiadaviek na telovýchovné zariadenie nepreukázala.

Napokon podľa názoru ústavného súdu bolo v konečnom dôsledku bez ohľadu na spôsob   výkladu   pojmu   športové   a telovýchovné   zariadenie   potrebné   v danom   prípade zobrať do   úvahy   najmä   rozhodnutie   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v Sabinove (ďalej len „obvodný úrad“) sp. zn. OÚ ŽP 439/1992 z 18. februára 1993, podľa ktorého parcela,   na   ktorej   bolo   zriadené   futbalové   ihrisko,   bola   určená   za   pamiatkovú   zónu barokového kaštieľa „M.“, a teda sa nachádza v tzv. ochrannom území kultúrnej pamiatky barokovej   kúrie,   takže   na   nej   nie   je   možné zriaďovať ani prevádzkovať žiadnu   stavbu a vlastníci kaštieľa mali obnoviť na tejto parcele park. Z uvedeného je zrejmé, že uvedené rozhodnutie obvodného úradu bolo vydané ešte pred rozhodnutím sťažovateľky z 19. júla 1993 o „zlegalizovaní“ stavby šatní na parcele č...

Všetky uvedené zistenia všeobecných súdov boli podkladom rozhodnutia ústavného súdu, že závery všeobecných súdov o tom, že na spornej parcele, ku ktorej si oprávnené osoby uplatnili reštitučný nárok, sa nenachádzalo žiadne športové zariadenie, resp. sa tam ani legálne nachádzať nemohlo, a teda že závery všeobecných súdov (aj najvyššieho súdu) nemožno   považovať   za   také,   ktorými   by   bolo   možné   porušiť   základné   právo   a právo sťažovateľky   na   spravodlivý   proces,   tak   ako to   je   uvedené   v bode   2   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011