znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 191/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O. D., zastúpenej   advokátkou   JUDr. I.   R.,   K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. VI/2 Pz 734/09-8 z 18. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. D.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2010 doručená   sťažnosť   O.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím č. k. VI/2 Pz 734/09-8 z 18. januára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že: „O. D...., bola v konaní pred Okresným súdom Michalovce   sp.   zn.   5   C   112/07   a   v   konaní   pred   Krajským   súdom   v Košiciach   sp.   zn. 11 Co 66/09 účastníčkou konania na strane žalovaného.

Okresný   súd   Michalovce   rozsudkom   sp.   zn.   5   C   112/2007   zo   dňa   24.   11.   2008 rozhodol tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú dala sťažovateľka, Mgr. A. F., je neplatná a žalovaná, O. D. je povinná zaplatiť žalobkyni na trovách konania 8.063 Sk do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 11 Co 66/2009-116 zo dňa 13. 5. 2009,... potvrdil rozsudok s tým, že žalobkyni sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť..., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľka podala dňa 16. 7. 2009 na Generálnu prokuratúru... podnet na podanie mimoriadneho   dovolania,   v   ktorom   žiadala,   aby   Generálny   prokurátor...,   v súlade s ustanovením § 243e Občianskeho súdneho poriadku podal proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 66/09-116 zo dňa 13. 5. 2009, mimoriadne dovolanie...

Dňa   8.   12.   2009   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   doručený   prípis   Krajskej prokuratúry   v   Košiciach   sp.   zn.   Kc   215/09-11   zo   dňa   3.   12.   2009,   ktorým   bol   podnet sťažovateľky odložený.

Prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podala sťažovateľka dňa 16. 12. 2009 opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania s tým, aby Generálny prokurátor... v   súlade   s   ustanovením   §   243e   Občianskeho   súdneho   poriadku   podal   proti   rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 66/09-116 zo dňa 13. 5. 2009, mimoriadne dovolanie.

Dňa 25. 1. 2010 bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený prípis Generálnej prokuratúry... sp. zn. VI/2 Pz 734/09-8 zo dňa 18. 1. 2009 s tým, že vzhľadom na to, že neboli   zistené   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   proti uvedenému   rozhodnutiu   súdu,   Generálna   prokuratúra...   opakovaný   podnet   odložila   bez prijatia ďalších opatrení.“

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   a   spôsobom   vybavenia   podnetu,   ako   aj opakovaného podnetu bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže „... prokurátor krajskej prokuratúry nepostupoval v intenciách ustanovení § 3 ods. 1 a ods. 2 Zákona o prokuratúre a prokurátor generálnej prokuratúry   nenapravil   tento   postup,   nezaoberal   sa   a   neskúmal   dôvody   namietanej nezákonnosti   rozsudku   odvolacieho   súdu   uvádzanej   sťažovateľkou   v   podnete,   ani   sa nezaoberal   a   neskúmal   namietaný   nezákonný   postup   prokurátora   krajskej   prokuratúry, namietaný sťažovateľkou v opakovanom podnete“.

Podľa   názoru   sťažovateľky: „...   Doposiaľ   nie   je   zrejmé   a   nevyplýva   to   ani z vybavenia   opakovaného   podnetu,   pretože   prokurátor   generálnej   prokuratúry   sa   len stotožnil s názorom prokurátora krajskej prokuratúry, ktorého obsahom však vôbec nie je či úvahy odvolacieho súdu, so zreteľom na námietky sťažovateľky o nezákonnosti súdneho rozhodnutia, sú alebo nie sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami.

Prokurátor   krajskej   prokuratúry   len   vytváral   fikcie   v   priamom   rozpore s rozhodnutím odvolacieho súdu, s ktorými sa prokurátor generálnej prokuratúry stotožnil, ale námietky sťažovateľky o nezákonnosti súdnych rozhodnutí... preskúmané neboli a ani sa nimi tento orgán nezaoberal.... Takýto záver prokurátora generálnej prokuratúry je vzhľadom na platnú a účinnú zákonnú   úpravu krajne   arbitrárny a   možno   z   neho   vyvodiť,   že   zákonnosť   postupu prokurátora krajskej prokuratúry nepreskúmaval a námietkami sťažovateľky sa nezaoberal práve   z   dôvodu,   že   opakovaný   podnet   neobsahoval   nové   skutočnosti.   Takýto   postup prokurátora generálnej prokuratúry je však v rozpore z citovanými ustanoveniami Zákona o prokuratúre   a   znamená   porušenie   práva   sťažovateľky   na   inú   právnu   ochranu garantovaného Ústavou... “

Sťažovateľka   napokon   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky n a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy..., bolo   postupom   a   vybavením   opakovaného   podnetu   zo   dňa   18.   1.   2010   Generálnou prokuratúrou... vo veci sp. zn. VI/2 Pz 734/09, porušené.

Ústavný   súd...   zakazuje   Generálnej   prokuratúre...   pokračovať   v   porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Generálnej prokuratúry... sp. zn. VI/2 Pz 734/09- 8 zo dňa 18. 1. 2010 a vracia vec Generálnej prokuratúre... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 734/09 tým, že nevybavila náležitým spôsobom podnety sťažovateľky v namietanej veci.

Za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať skutočnosť, že generálna prokuratúra podnetu podanému podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) nevyhovie podľa predstáv sťažovateľa.

Generálna prokuratúra poverila vybavením podnetu sťažovateľky z 15. júla 2007 na podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 11 Co 66/09-116 z 13. mája 2009 Krajskú prokuratúru v Košiciach, ktorá dôvod na podanie mimoriadneho   dovolania   nezistila,   o čom   upovedomila   sťažovateľku   listom   sp.   zn. Kc 215/09 z 3. decembra 2009.

Opakovaný podnet v namietanej veci z 15. decembra 2009 generálna prokuratúra vybavila listom sp. zn. VI/2 Pz 734/09 z 18. januára 2009 tak, že v opakovanom podnete nezistila nové právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom na postup podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a preto sa so spôsobom vybavenia, ako aj s dôvodmi odloženia predchádzajúceho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry v Košiciach stotožnila.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   podnety   sťažovateľky primeraným   spôsobom   reagovať.   Túto   povinnosť   generálna   prokuratúra,   resp.   Krajská prokuratúra v Košiciach splnila tým, že v listoch sp. zn. Kc 215/09 z 3. decembra 2009 a sp. zn.   VI/2   Pz   734/09   z 18.   januára   2010   zaujala konkrétne   stanoviská   k   námietkam sťažovateľky   tak,   že   nezistila   dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti označenému súdnemu rozhodnutiu. Jadrom sťažnosti bola nespokojnosť sťažovateľky so závermi, ku ktorým generálna prokuratúra dospela. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, však nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jej základných práv. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ sa generálna prokuratúra stotožnila s právnou argumentáciou Krajskej prokuratúry v Košiciach, nie je dôvod, aby tieto skutočnosti vo svojom liste opakovala, a preto argumentácia smerujúca k odloženiu opakovaného podnetu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v   rozpore s platnými   právnymi   predpismi   a   ich   ustanovenia   nevykladala   a   neaplikovala   ústavne nekonformným   spôsobom,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   tohto   svojho   záveru   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   stabilizovanej judikatúry   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. US 144/05, I. ÚS 43/07), pretože nepatrí do katalógu základných práv.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo   všetkých   týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010