znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 191/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd postupom   Okresného súdu   Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 531/99 po vydaní nálezu Ústavného súdu   Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 245/04 z 22. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. O. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   O.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 531/99 po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 245/04 z 22. júna 2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v právnej veci o ochrane osobnosti rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 C 531/99 z 19. decembra 2001, ktorý po podaní odvolania Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 4 Co 184/03 čiastočne potvrdil, vo zvyšnej časti ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dňa 2. júla 2004 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 245/04-64 z 22. júna 2005 tak, že vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk a zaviazal okresný súd uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Dňa 31. marca 2005 došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, na základe ktorej okresný súd 4. marca 2009 konanie zastavil. Uznesenie okresného súdu č. k. 2 C 531/1999-186 zo 4. marca 2009 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 17. marca 2009.Sťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že súd napadnuté konanie zastavil, vec nie je právoplatne skončená, pretože podal proti uzneseniu o zastavení konania sťažnosť v časti povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   nekonaním   v   napadnutom   konaní   porušil   jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 531/99 po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 245/04 z 22. júna 2005, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a zaviazal okresný súd zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 238,75 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 531/99 po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 245/04 z 22. júna 2005.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených   práv   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 30. apríla 2009, namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 531/99. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené porušovanie označených práv sťažovateľa na okresnom súde netrvalo. Sťažovateľ uviedol, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde rozhodnuté 4. marca 2009 zastavené, t. j. konanie, v ktorom malo   dochádzať   k   zbytočným   prieťahom,   bolo   skončené   dňom   vydania   rozhodnutia okresného súdu.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa), bol základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009