znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 191/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   H.   N.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   Č.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 793/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 793/02   p o r u š i l základné   právo   H.   N.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   793/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. H. N. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. H. N.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,73 € (slovom tristodvadsať eur a sedemdesiattri centov), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. J. Č., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. apríla 2008 č.   k.   II.   ÚS   191/08-7 prijal   podľa   § 25 ods.   3 zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. N., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 793/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že:   «…   Sťažovateľom   je   fyzická   osoba,   ktorá   dňa 30. 09. 2002 podala na Okresnom súde Košice I žalobu o ochranu vlastníckeho práva a uloženie povinnosti odstrániť časť stavby proti žalovaným 1. O. Z., 2. Z. J., 3. J. K.... Napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo už takmer 5 rokov, vec doteraz nebola právoplatne skončená, preto žiadam o primerané finančné zadosťučinenie....

Spor   sa   neúnosne   preťahuje,   pričom   nečinnosťou   súdu   dochádza   k   porušovaniu základného   práva   mojej   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky....

V priebehu nečinnosti súdu zostali vzťahy medzi sťažovateľkou a žalovanými napäté, čo sťažovateľke spôsobuje psychický stres a citovú ujmu a súčasne vzhľadom k zdĺhavému priebehu konania sú žalobcovia do značnej miery obmedzení vo výkone svojich vlastníckych práv,   pretože   ako   vlastníci   nemôžu   s   predmetnou   nehnuteľnosťou   nakladať   a   to   napr. predať uvedenú nehnuteľnosť, pretože stav právnej neistoty trvá a za takýchto podmienok je uvedená nehnuteľnosť nepredajná. Takáto situácia by nevznikla, keby súd riadne konal. Vzhľadom   na   uvedené   tvrdím,   že   Okresný   súd   Košice   I   mohol   uvedenú   vec v rozumnej lehote rozhodnúť, pretože od podania návrhu uplynulo už takmer 5 rokov. Týmto   žiadam,   aby   Ústavný   súd   SR   posúdil   túto   sťažnosť   v   súlade   so   svojou judikatúrou a pri rozhodovaní zohľadnil aj právnu a faktickú zložitosť veci, efektívnosť postupu samotného súdu a zároveň prihliadol na predmet sporu....

Z dôvodu, že vec nie je dodnes právoplatne skončená žiadam aj zjednanie účinnej nápravy....

Vzhľadom   k   uvedenému   stavu   žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   priznal   sťažovateľke primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   Ústavy   SR,   nakoľko   ochrana   práv v uvedenom prípade nebola rýchla a účinná podľa ustanovenia § 6 O. s. p.. Finančné zadosťučinenie žiadam vo výške 90.000,- Sk....

Zároveň   Ústavný   súd   SR   žiadam,   aby   mi   ako   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky priznal odmenu právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z....

V konaní vo veci samej navrhujem, aby Ústavný súd SR rozhodol takto:

1. základné právo sťažovateľky H. N., bytom K. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v   čl.   48   ods. 2   Ústavy   SR   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde Košice I pod spisovou značkou 16 C 793/2002 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   spisovou značkou 16 C 793/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. sťažovateľke H. N., bytom K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 90.000,- Sk (slovom deväťdesiat tisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   uhradiť   H.   N.,   bytom   K.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 6.296,- Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na   účet   advokáta   JUDr.   J.   Č.,   K.   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   A.   M.,   listom   zo 4. júna   2008 sp. zn. Spr. 78/07 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 16. júna 2008, ktoré doplnil prípisom zo 6. februára 2009.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„... Zo spisu 16 C 793/02 som zistil, že súd od 23. 10. 2003 do 28. 9. 2006 neurobil žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Toto obdobie hodnotím ako prieťahy v konaní. Taktiež v období   od   novembra   2006   až doposiaľ   súd   nechal účastníkov rokovať ohľadom uzavretia mimosúdnej dohody, ku ktorej pravdepodobne nedošlo.

Zistená dĺžka konania nie je závislá od zložitosti veci, ale bola vyvolaná správaním sa účastníkov, žalobcov, ktorí viackrát žiadali súd o odročenie pojednávania za účelom uzavretia   mimosúdnej   dohody   so   žalovanými   a   ktorí   sa   neriadili   pokynmi   súdu a v stanovenej lehote neoznámili, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody a ako má súd v konaní pokračovať.

Druhým faktorom, ktorý mal vplyv na túto dobu konania bol postup súdu, ktorý v konaní postupoval neefektívne a v období od 23. 10. 2003 do 28. 9. 2006 bol absolútne nečinný.

Netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

„Týmto Vám ako právny zástupca H. N. vo veci sťažnosti H. N. voči porušovateľovi Okresnému súdu Košice I proti porušovaniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 31. 08. 2007 oznamujem, že trvám na podanej sťažnosti a súčasne súhlasím, aby Ústavný súd SR o sťažnosti rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.

V súvislosti s vyjadrením porušovateľa - Okresného súdu Košice I poukazujem najmä na skutočnosť, že porušovateľ v tomto vyjadrení uvádza, že v období od 23. 10. 2003 do 28. 09. 2006 nevykonal žiaden úkon, teda bol absolútne nečinný.

Predmetné konanie pred Okresným súdom Košice I možno hodnotiť ako konanie, ktoré po právnej stránku nie je zložité. Objasňovanie skutkového stavu nemôže pri vhodnej voľbe dôkazných prostriedkov spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke takmer 6 rokov.

Obdobie   najmä   od   23.   10.   2003   do   28.   09.   2006   možno   považovať   za   obdobie súvislej nečinnosti súdu.

Celková dĺžka obdobia súvislej nečinnosti takmer 3 roky vzhľadom na dĺžku konania jednoznačne   dosahuje   ústavnoprávnu   relevanciu   vyžadujúcu   vyslovenie   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Vec nie je do dnešného dňa právoplatne rozhodnutá a stav právnej neistoty trvá. Záverom by som chcel poukázať na naše doterajšie podania vo veci a navrhujem sťažností sťažovateľky v plnom rozsahu vyhovieť.

Ako advokát, č. licencie 1300 si v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb uplatňujem za toto podanie vo veci samej trovy právneho zastúpenia vo výške 3.366,- Sk (písomné podanie na súd vo veci samej 1 x 3.176 = 3.176,- Sk, rež. paušál 1 x 190= 190,-Sk).“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom prípise zo 6. februára 2009 napokon dodal najmä to, že: „... vec nie je uzavretá..., za obdobie dlhej nečinnosti súdu navrhujem priznať náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   4   647,15€/140   000   Sk,   lebo   menovaná   nemôže s pozemkom nakladať ani začať s výstavbou rodinného domu.“  

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 793/02:

Dňa   30.   septembra   2002   podala   sťažovateľka,   J.   N.,   M.   B.   a J.   P.   (ďalej   aj „žalobcovia“) na okresnom súde žalobný návrh na ochranu vlastníckeho práva a uloženie povinnosti odstrániť časť stavby proti O. Z., Z. J. a J. K. (ďalej len „odporcovia“). Dňa 10. októbra 2002 súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 23. októbra 2002 žalobcovia zaplatili súdny poplatok.Dňa 11. novembra 2002 súd zaslal žalovaným opis návrhu na písomné vyjadrenie.Dňa 20. novembra 2002 žalovaní podali protinávrh, ktorým sa domáhali usporiadania pomerov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku.

Dňa 27. novembra 2002 sa žalovaní vyjadrili k žalobnému návrhu.Dňa 9. januára 2003 súd zaslal vyjadrenie žalovaných žalobcom.Dňa 30. mája 2003 súd nariadil vo veci pojednávanie na 17. jún 2003.Dňa 17. júna 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia ohliadky a vyžiadania stavebného spisu.

Dňa 23. júla 2003 súd nariadil pojednávanie na 24. september 2003.Dňa   19.   septembra   2003   sa   mala   uskutočniť   ohliadka,   avšak   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne sa nekonala.

Dňa 24. septembra 2003 bola vykonaná ohliadka stavby a pozemku. Toho istého dňa sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október 2003.

Dňa 29. septembra 2003 súd vyžiadal od Okresného úradu K. (ďalej len „okresný úrad“) spis č. ŽP 2002/0156-Vr.

Dňa 8. októbra 2003 okresný úrad zaslal súdu požadovaný spis.Dňa 23. októbra 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu mimosúdneho vyriešenia sporu.

Dňa 5. novembra 2003 okresný úrad upresnil údaje, ktoré poskytol súdu predtým.Dňa   29.   decembra   2003   žalobkyňa   P.   oznámila   súdu,   že   ešte   nedošlo   medzi účastníkmi konania k stretnutiu s cieľom mimosúdneho urovnania sporu.

Dňa 1. marca 2005 žalobkyňa P. požiadala súd o nariadenie termínu pojednávania.Dňa   6.   mája   2005   žalobkyňa   P.   opätovne   žiadala   súd   o nariadenie   termínu pojednávania.

Dňa 9. júna 2005 žalobkyňa P. znovu žiadala súd o nariadenie termínu pojednávania.Dňa 28. septembra 2006 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 22. november 2006.Dňa 22. novembra 2006 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu pokusu účastníkov konania uzatvoriť mimosúdnu dohodu.

Dňa 28. novembra 2006 žalobcovia doručili súdu listinné dôkazy k predmetnej veci.Dňa   8.   januára   2007   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   oznámili,   či   došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody v spornej veci.

Dňa 15. januára 2007 žalobcovia oznámili súdu, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo.

Dňa 18. januára 2007 žalovaní tiež reagovali na výzvu súdu.Dňa 18. júla 2007 súd nariadil vo veci pojednávanie na 3. október 2007.Dňa 3. októbra 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. november 2007.

Dňa 8. októbra 2007 žalovaní doplnili listinné dôkazy k predmetnej veci.Dňa 7. novembra 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu prípadného uzavretia mimosúdnej dohody v lehote 30 dní.

Dňa   12.   novembra   2007   sťažovateľka   žiadala   súd   o predĺženie   30-dňovej   lehoty a zaslala súdu ďalšie listinné dôkazy.

Dňa   6.   decembra   2007   sťažovateľka   a žalobkyňa   B.   žiadali   súd,   aby   sudcovská lehota   na   zvolenie   právneho   zástupcu   a na   vykonanie   prípadnej   zmeny   žaloby   bola predĺžená do 7. januára 2008.

Dňa 10. januára 2008 sťažovateľka a žalobkyňa B. splnomocnili na zastupovanie v danej veci advokáta.

Dňa 1. apríla 2008 súd vyzval splnomocneného advokáta sťažovateľky a žalobkyne B., aby v lehote 30 dní oznámil súdu výsledok mimosúdnych rokovaní so žalovanými.Dňa 3. júna 2008 súd opakovane vyzval splnomocneného advokáta sťažovateľky a žalobkyne B., aby v lehote 5 dní oznámil súdu, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o ochranu vlastníckeho práva a uloženie povinnosti odstrániť časť stavby vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   793/02   dochádza   k porušovaniu   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľky v napadnutej veci ústavný súd konštatuje, že na jej ťarchu treba pripísať skutočnosť, že hoci opakovane bolo požiadané o odročenie pojednávaní „za   účelom   uzavretia   mimosúdnej   dohody“,   účastníci   konania,   a to   ani sťažovateľka v stanovenej lehote (ani po uplynutí viac rokov) neoznámili súdu, či aj došlo k uzavretiu   mimosúdnej   dohody,   a   tým   aj   sťažovateľka   rozhodne   prispela   k predĺženiu napadnutého   konania. No   vzhľadom   na to,   že na pasivitu   účastníkov   konania a teda   aj sťažovateľky okresný súd reagoval zrejme oneskorene (niekedy aj po rokoch po uplynutí stanovenej   lehoty),   nemožno   celkové   správanie   sťažovateľky   kvalifikovať   ako   postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Na druhej strane však na nesúčinnostné   správanie   sťažovateľky   v určitom   štádiu   napadnutého   konania   nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   opakovane   aj   dlhodobo   nečinný,   a to konkrétne od 29. septembra 2003 do 28. septembra 2006 (tri roky) a od 18. januára 2007 do 18. júla   2007   (šesť   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná, pretože počas troch rokov a šiestich mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné. Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 140 000 Sk, teda 4 647,15 €, pretože „v priebehu nečinnosti súdu zostali vzťahy medzi sťažovateľkou a žalovanými napäté, čo sťažovateľke spôsobuje psychický stres a citovú ujmu a súčasne vzhľadom k zdĺhavému priebehu konania sú žalobcovia do značnej miery obmedzení vo výkone svojich vlastníckych práv, pretože ako vlastníci nemôžu s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať a to napr. predať uvedenú nehnuteľnosť, pretože stav právnej neistoty trvá a za takýchto podmienok je uvedená nehnuteľnosť nepredajná“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   ako   aj   vzhľadom   na   nesúčinnostné   správanie sťažovateľky v niektorých štádiách napadnutého konania považuje za primerané v sume 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 27. júna 2007, spísanie sťažnosti podanej ústavnému súdu z 30. augusta 2007 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 16. júna 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 98,59 € a režijný paušál dvakrát po 5,91 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2008 prislúcha odmena v sume 105,42 € spolu s režijným paušálom 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   celkovú   sumu 320,73 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009