znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 191/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu   Jána   Lubyho   vo   veci   sťažnosti   Mgr.   A.   Č.,   Lekáreň   P.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 23/2006-166 z 22. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. A. Č., Lekáreň P., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 23/2006-166 z 22. marca 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 23/2006-166 z 22. marca 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Mgr. A. Č., Lekáreň P., p r i z n á v a   úhradu trov konania 6 825 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún,   ktoré   je   jej   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   A.   G.,   T.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2006 doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   Č.,   Lekáreň   P.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 23/2006-166 z 22. marca 2006.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanému V. domáhala zaplatenia   istiny   556   292,13   Sk   z dôvodu   poplatku   z omeškania   0,1   %   za   každý   deň omeškania   s úhradou   faktúr,   ktoré   boli   vyúčtované   žalovanému   za   vydané   lieky a zdravotnícke pomôcky pre jeho poistencov.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 115/05-32 z 27. októbra 2005 uložil žalovanému zaplatiť   len   48   929,94   Sk   s odôvodnením,   že   žalobcovi   (sťažovateľke)   patrí   z faktúr splatných od 1. augusta 2003 do 4. júla 2004 len poplatok z omeškania 0,01 % vzhľadom na skutočnosť, že podľa vtedy platného znenia § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) bola sadzba poplatku z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania. Za faktúry splatné a uhradené po 15. júli 2004 okresný súd poplatok z omeškania nepriznal s odôvodnením, že po tomto termíne § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. stratil účinnosť.

Sťažovateľka sa voči rozsudku okresného súdu odvolala. V odvolaní, ako aj v konaní pred odvolacím súdom sťažovateľka argumentovala právnymi účinkami nálezu ústavného súdu   z 15. júla 2004 publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 15. júla 2004 pod č. 396/2004 Z. z. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Cob 23/2006-166 z 22. marca 2006 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa stotožnil s odôvodnením obsiahnutým v rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže krajský súd rozhodoval podľa právnej normy, ktorá v čase rozhodovania nebola platná ani účinná. Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nasledovné rozhodnutie:„1.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Cob   23/2006-166   zo   dňa 22. 3. 2006 (doručený sťažovateľke 24. 4. 2006) bolo porušené základné právo spoločnosti Mgr. A. Č., Lekáreň P., B., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 23/2006-166 zo dňa 22. 3. 2006 a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania vo výške 10 650,- Sk vrátane   19%   DPH   vo   výške   2   023,50   Sk   spolu   vo   výške   12   673,50   Sk,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G..“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 191/06-10 z 31. mája 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a predsedníčku   krajského súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie   predsedníčky   krajského   súdu   bolo   ústavnému súdu   doručené   10.   júla 2006. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„K tejto sťažnosti si dovolím uviesť niekoľko faktov. Sťažovateľka si svoje právo, dané jej ustanovením § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov t. j. právo   na   poplatok   z omeškania   za   oneskorenú   úhradu   faktúr,   ktorými   žalovanému vyúčtovala poskytnutie liekov a zdravotníckych pomôcok poistencov žalovaného uplatnila na Okresnom súde Bratislava V v Bratislave žalobou doručenou súdu dňa 28. 12. 2004 v sume   556 292,13 Sk   a to   v sadzbe   0,1   % za   oneskorenú úhradu faktúr za každý   deň omeškania. Medzi takto uplatneným nárokom boli i faktúry, ktoré boli splatné po 01. 06. 2003, teda po nadobudnutí účinnosti zák. č. 138/2003 Z. z. až do nálezu Ústavného súdu SR zo dňa   17.   5.   2004   publikovaného   v Zbierke   zákonov   SR   dňa   15.   07.   2004,   kedy   bol vyslovený nesúlad ust. § 38 ods. 4 Zák. č. 138/2003 s Ústavou SR. Súd prvého stupňa vychádzajúc z ustanovenia čl. 125 ods. 3 Ústavy SR rozhodol rozsudkom zo dňa 27. 10. 2005 pod č. k. 15 C 115/05-32 vo veci tak, že žalobe vyhovel len v sume 48.929,94 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 3.370,- Sk. Proti   tomuto   rozsudku   sa   v zamietajúcej   časti   odvolala   sťažovateľka.   Odvolací   súd   po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej časti tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   i konajúci   senát   odvolacieho   súdu   pri   svojom rozhodovaní bral zreteľ na čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, ako aj na ust. § 41a ods. 3 Zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a dospel k rovnakým právnym záverom a to takým, že v čase od nadobudnutia účinnosti zákona číslo 138/2003 Z. z. až do uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR, prináležalo sťažovateľovi právo na poplatok z omeškania v sadzbe 0, 01 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania bez ohľadu na to, kedy si toto právo uplatnil, teda či až po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR. Túto svoju úvahu oprel aj o tú skutočnosť, že právo žalobcu na účtovanie poplatku z omeškania vzniklo už prvým dňom omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr, kedy   v súdnom   konaní   sa   mohol   domáhať   svojho   práva   nielen   na   zaplatenie   istiny spočívajúcej   vo   vyúčtovaní   hodnoty   liekov   a zdravotníckych   pomôcok   poistencom žalovaného, ale aj poplatku z omeškania, kedy bola zákonom č. 138/2003 Z. z. ustanovená sadzba tohto poplatku vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Najviac sme názoru,   že   účinky   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   majú   účinky   ex   nunc,   teda   až   po publikácii v Zbierke zákonov SR, ale nie spätne, teda ex tunc. Tento náš právny názor vychádza   z článku   1   Ústavy   SR,   teda   proklamuje   právnosť   štátu   SR   a z judikatúry Ústavného súdu SR, z ktorých rovnako vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis. Z takto prezentovaného právneho názoru a skutkového stavu veci sa domnievam, že sťažnosť Mgr. A. Č. nie je dôvodná.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom,

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa   §   41   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nález, ktorým sa zistil   nesúlad   právnych   predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo s medzinárodnou   zmluvou,   vyhlási   sa   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde... právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom sčasti alebo v namietanom ustanovení stratil účinnosť,   zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súdy pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   vyplýva,   že ak   je   v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť právne účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neodeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami   na rozhodnutia,   resp.   rozhodovanie   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch:   jednak   je   založený   na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (II. ÚS 72/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§   41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za nesúladné s ústavou.

V danom prípade sťažovateľka namieta rozsudok krajského súdu vydaný v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov   právoplatne   skončené,   t.   j.   krajský   súd   bol   povinný   v čase   keď   rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka v predmetnom konaní opierala svoj nárok na zaplatenie poplatku z omeškania 0,1 % za každý deň z omeškania o nález ústavného súdu publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. a ustanovenia § 41a ods. 1, 2 a 3 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorých podľa jej názoru po dni uverejnenia príslušného nálezu v Zbierke zákonov platí § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., v znení platnom pred novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len   „zákon   č.   138/2003   Z.   z.“),   t.   j.   v znení,   podľa   ktorého   sa   poplatok   z omeškania ustanovuje 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.

Podľa   názoru   krajského   súdu   vyjadreného   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku „Podľa § 3 ods. 1 a 3 zák. č. 1/1993 Z. z. všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia US SR uvedené v § 1 ods. 1 nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v zbierke zákonov. Všeobecne   záväzné   právne   predpisy   nadobúdajú   účinnosť   15   dňom   po   ich   vyhlásení v zbierke   zákonov,   ak   nie   je   v nich   vyhlásený   neskorší   deň   ich   účinnosti.   Ak   je   to odôvodnené   naliehavým   všeobecným   záujmom,   môže   sa   v právnom   predpise   ustanoviť skorší   začiatok   jeho   účinnosti,   najskôr   však   dňom   vyhlásenia   v zbierke   zákonov. S poukazom   na   vyššie   uvedené   zásady,   zákonné   ustanovenia,   odvolací   súd   vyhlásil   ten právny záver, že na daný vzťah je treba aplikovať ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z., v znení platnom v čase omeškania žalovaného, t. j. voči žalovanému je možné uplatniť si poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1   %   len   u faktúr   splatných   do   1.   6.   2003   a u faktúr splatných po 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 je možné uplatniť si poplatok z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania podľa zák. č. 138/2003 Z. z., ktorý bol platný a účinný v čase splatnosti týchto faktúr, keďže ním boli novelizované ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. a poplatok z omeškania bol zmenený z 0,1 % na 0,01 % za každý deň z omeškania“.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 22. marca 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase,   keď   krajský   súd   vo   veci   rozhodoval,   stratilo   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej veta ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 z 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný pri rozhodovaní aplikovať znenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Z uvedených zistení vyplýva, že krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 115/05-32 zo dňa 27. októbra 2005 ústavne súladným spôsobom aplikovať § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v záujme odôvodnenia tohto svojho záveru považuje za potrebné uviesť, že   v danej   veci   je   nesporné,   že   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   v znení   podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý jej   priznal   vo   svojom   rozsudku   okresný   súd,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   že   v čase,   keď predmetný nárok sťažovateľky vznikol bolo toto platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc (nie ex nunc ako tvrdí vo svojom vyjadrení predsedníčka   krajského súdu),   t.   j. bolo anulované od   počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. sa hľadí akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, konkrétne z jeho vyššie citovaného textu za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej   strate   platnosti   (po   15.   januári   2005)   posledného   znenia   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu   v znení   pred   nadobudnutím   platnosti   a účinnosti   novelizácie   vykonanej   zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o interpretácii textu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa   ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu   by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok č. k. 4 Cob 23/06-166 z 22. marca 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo ani platné ani účinné, t. j. rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom, a preto týmto rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   č.   k. PLz. ÚS 1/06-4   z 11.   októbra   2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39 zo 17. mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého   predmetom   je   určenie poplatku z omeškania.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo u sťažovateľky porušené rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 23/06-166 z 22. marca 2006 bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 825 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún) spolu za dva úkony právnej služby podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005 bola 16 381 Sk), t. j. 2 krát 2 730 Sk a 2 krát 164   Sk   za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné,   keďže   išlo   o úkony urobené v roku 2006; celková suma je zvýšená o 19 % DPH, pretože právna zástupkyňa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006