znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 191/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., bytom M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základných práv, a to jej práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci iným orgánom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práv jej maloletých detí D. a M. K., a to ich základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ich základného práva nebyť pozbavený života podľa čl. 15 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich práva na život podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. februára 2004   doručená   sťažnosť   D.   K.,   bytom   M.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základných práv, a to jej práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci iným orgánom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, a práv jej maloletých detí D. a M. K., a to ich základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy, ich základného práva nebyť pozbavený života podľa čl. 15 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na život podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru, postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Michalovciach   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   sa   od   2.   novembra   2002   do 31. decembra   2002   opakovane   obracala   na   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru v Michalovciach (ďalej len „obvodné oddelenie“) a Obvodné oddelenie Policajného zboru v Trhovišti s oznámeniami o dlhodobých fyzických a psychických útokoch zo strany jej bývalého   manžela   voči   nej   z   dôvodu,   že   sa   jej   vyhrážal   zabitím   seba   a ich   detí,   čo uskutočnil 31. decembra 2002.

V dôsledku   týchto   skutočností   bolo   začaté   trestné   stíhanie   štyroch   príslušníkov okresného   riaditeľstva,   ktorých   nečinnosťou   malo   dôjsť   k uvedenému   skutku,   a to   pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti   (konania   voči   nim   začali   v   období   od   31. januára   2003   do 12. februára 2003). Dňa 26. februára 2003 podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu z obdobných   dôvodov,   ako   sú   uvedené   v posudzovanej   sťažnosti,   ktorý   o nej   rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 152/03-24 z 2. júla 2003 tak, že ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci   na   jej   prerokovanie   argumentujúc   subsidiárnou   právomocou   ústavného   súdu a predčasnosťou   podania   sťažnosti,   pretože   v čase   rozhodovania   ústavného súdu   nebolo rozhodnuté, či sa osoby pri výkone povinnosti štátnych funkcionárov dopustili trestného činu; ústavný súd bol toho názoru, že využitím prostriedkov všeobecných súdov možno poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv.

Trestné stíhanie za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona   voči   dvom   obvineným   príslušníkom   okresného riaditeľstva (Ľ. H. a M. Š.) bolo neskôr zastavené.

Dňa 20. októbra 2003 vyniesol Okresný súd v Michalovciach v trestnej veci vedenej proti ďalším dvom bývalým príslušníkom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn.   2   T   146/03   rozsudok,   ktorým   boli   oslobodení   spod   obžaloby   marenia   úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti, ktorého sa mali dopustiť nevykonaním opatrení vo veci oznámení sťažovateľky.   Voči   rozsudku   podal   odvolanie   prokurátor   Vojenskej   obvodnej prokuratúry   v Prešove.   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudok   v januári   2004   potvrdil.   Ani prvostupňový,   ani   druhostupňový   rozsudok   nebol   sťažovateľke   doručený.   Vo   svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že v trestnom konaní vedenom proti bývalým príslušníkom okresného riaditeľstva si neuplatnila právo na náhradu škody.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   nekonaním   (príslušníkov)   okresného   riaditeľstva došlo   k porušeniu   ňou   označených   základných   práv   jej   maloletých   detí,   ako   aj   jej základných   práv.   Na   podporu   svojho   tvrdenia   uviedla   argumenty   spočívajúce v opakovanom obracaní sa na orgány polície v súvislosti s fyzickým a psychickým násilím jej bývalého manžela a nečinnosťou príslušných orgánov. Zabrániť dôsledku, ktorý nastal, teda smrti maloletých detí sťažovateľky, bolo možné podľa jej názoru „prostým postupom vychádzajúcim z právnych predpisov Slovenskej republiky“.   Žiaden z úkonov uvádzaných sťažovateľkou však polícia podľa jej vyjadrenia nevykonala. Neprijatie opatrení na ochranu života jej maloletých detí a zároveň jej práva na rodinný a súkromný život je podľa jej názoru nesporné. Vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že „nemá pochybnosť ani o tom, že.... filozofii   pozitívneho   záväzku   štátu   a princípom   fungovania   právneho   štátu   ako   takého, zodpovedá len taký záver,... že zodpovedným za porušenie práv sťažovateľky a jej detí, je... (okresné riaditeľstvo) „odporca ako orgán štátu, ktorý je povinný poskytnúť náhradu“. Sťažovateľka sa domáha poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej (vychádzajúc zo svojho   presvedčenia   o zodpovednosti   štátu   za   škodu,   ktorá   jej   vznikla) nemá   možnosť domáhať sa iným spôsobom, ako v konaní pred ústavným súdom. Považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 10 mil. Sk, pretože dôsledky porušenia jej práv označeným orgánom sú nezvratné, ovplyvňujúce nenapraviteľným a neporovnateľným spôsobom celý jej život.

Na základe uvedeného sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd rozhodol nálezom tohto znenia:

„Práva sťažovateľky D. K. vo veci porušenia práv jej mal. detí – D. a M. K. na život zakotveného v článku 15 ods. 1 Ústavy SR, ich práva nebyť pozbavený života zakotveného v článku 15 ods. 2 Ústavy SR, ich práva na život zakotveného v článku 2 ods. 1 Dohovoru a vo   veci   porušenia   jej   práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   zakotveného v článku 16 ods.   1 Ústavy SR,   práva na ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do súkromného života zakotveného v článku 19 ods. 2 Ústavy SR, práva na prejednanie veci iným orgánom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,   práva na osobnú bezpečnosť podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru a práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru boli postupom Okresného riaditeľstva PZ v Michalovciach porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.000,- Sk.“.

II.

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   jej základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy   v dôsledku   nečinnosti   príslušníkov okresného riaditeľstva. Sťažovateľka namieta porušenie práv upravených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 2 ods. 1, čl. 5 ods. 1 a v čl. 8 ods. 1 Dohovoru.

Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Podľa čl. 15 ods. 2 ústavy nikto nesmie byť pozbavený života.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života....

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť...

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie...

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

Podľa § 13 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) súdnictvo v trestných veciach vykonáva sústava všeobecných súdov.

Podľa   §   12   ods.   1   Trestného   poriadku   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   sa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.

Podľa § 12 ods. 11 citovaného zákona trestným stíhaním je úsek konania podľa tohto zákona   od   začatia   trestného   stíhania   až   do   právoplatného   rozsudku,   prípadne   iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, ktorých porušenie sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   „zásadne   nie   je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (II. ÚS 130/02). Z princípu subsidiarity   teda v súlade s uvedeným právnym názorom ústavného súdu vyplýva, že ochranu základných práv a slobôd poskytujú predovšetkým všeobecné súdy v občianskoprávnom,   trestnom a ďalších typoch konaní, i keď v ich rozhodnutiach sa spravidla výslovne nerieši otázka, či došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ak je   však   nejaký   skutkový   stav   predmetom   posudzovania   všeobecných   súdov   v rámci   ich právomoci, tak o ňom nemôže konať ústavný súd v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy okrem prípadov, keď sa všeobecné súdy dopustili svojvôle.

V súlade s uvedeným rozhodnutie všeobecného súdu v trestnej veci v sebe implicitne zahŕňa aj rozhodovanie o tom, či trestným činom boli porušené základné práva a slobody obete trestného činu a poškodeného,   a to i napriek tomu,   že rozsudok o týchto právach spravidla výslovne nehovorí. Preto v zmysle zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemá právomoc na rozhodovanie o tom,   či trestným činom, a to aj trestným činom verejného činiteľa, boli porušené základné práva a slobody   či už obete alebo poškodeného, prípadne aj samotného páchateľa trestného činu.

Vo   veci   uvedenej   sťažovateľkou   v sťažnosti   bolo   začaté   trestné   stíhanie   voči príslušníkom   okresného   riaditeľstva . Vojenská   obvodná   prokuratúra   v Prešove   neskôr uznesením sp. zn. OPv 42/03 z 30. apríla 2003 trestné stíhanie voči jednému z obvinených (Ľ.   H.) zastavila.   Krajský úrad   justičnej   polície   Policajného zboru v Košiciach jeho trestnú   vec   postúpil   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   KUJP-64/OVVK-2003   z 18. júna   2003   na prejednanie riaditeľovi okresného riaditeľstva (v rámci disciplinárneho konania). Krajský úrad   justičnej   polície   Policajného zboru v Košiciach uznesením sp. zn.   ČVS: KUJP- 60/OVVK-2003 z 30. mája 2003 zastavil aj trestné stíhanie obvineného M. Š.. Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 152/03-24 z 8. júla 2003 v tejto súvislosti vyslovil, že nemá dôvod predpokladať, že tieto rozhodnutia sú svojvoľné, zjavne arbitrárne.

V prípade ďalších dvoch obvinených   (P. B. a P. Š.) Krajský úrad justičnej polície Policajného   zboru   v   Košiciach   spojil   vyšetrovanie   pod   sp. zn.   ČVS: KUJP-65/OVVK-2003 a 6. júna 2003 podal Vojenskej obvodnej prokuratúre v Prešove podľa § 166 ods. 3 Trestného poriadku návrh na podanie obžaloby na menovaných. Okresný súd v Michalovciach 20. októbra 2003 vo veci sp. zn. 2 T 146/03 o obžalobe rozhodol tak, že obidvoch   obžalovaných   spod   obžaloby   oslobodil   a Krajský   súd   v Košiciach   po   podaní odvolania prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove tento rozsudok v januári 2004 potvrdil.

Sťažovateľka   bez   ohľadu   na   tento   rozsudok   tvrdí,   že   štát   si   voči   nej   nesplnil povinnosť   poskytnúť   jej   ochranu,   v dôsledku   čoho   došlo   k mimoriadne   závažnému porušeniu jej základných práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   trestné   stíhanie   vyššie   uvedených   príslušníkov okresného riaditeľstva je právny prostriedok, ktorý Trestný poriadok poskytuje na ochranu tých základných práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta vo svojej sťažnosti pred ústavným   súdom.   V tomto   trestnom   konaní   príslušné   trestnoprávne   predpisy   dávajú sťažovateľke možnosť využiť postavenie účastníka konania – poškodeného.

Podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda,   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Sťažovateľka sa za takúto osobu mala a mohla považovať a vstúpiť ako poškodená do tohto trestného konania. Ako poškodená by mala právo v prípadoch uvedených v Trestnom poriadku sa vyjadriť, či súhlasí   s trestným   stíhaním,   právo   uplatniť   nárok   na   náhradu   škody,   robiť   návrhy   na vykonanie dôkazov alebo na ich   doplnenie, nazerať do spisu a oboznámiť sa so spisom, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, ako aj na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, mala by právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom uvedeným zákonom. Tohto práva sa však sťažovateľka v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 146/03 vedenom na Okresnom súde Michalovce „vzdala“ (neuplatnila ho), hoci nemohla predpokladať výsledok tohto konania.

Už   uvedený   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ústavy   vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   požiadavkách   vyslovenia porušenia   označených   základných   práv   sťažovateľky   aj   v prípade   negatívneho   výsledku trestného konania vo vzťahu k sťažovateľke s výnimkou prípadov, ak by v tomto konaní došlo k takému porušeniu ústavnoprocesných princípov konania, ktoré by viedli k porušeniu základných práv sťažovateľky v tomto konaní, čo však sťažovateľka nielenže neuplatnila, ale ani na ne nepoukázala. Sťažovateľka   totižto   namieta   porušenie   jej základných   práv okresným   riaditeľstvom   konaním   (nečinnosťou),   ku   ktorému   došlo   v decembri   2002. Posudzujúc sťažnosť sťažovateľky z hľadiska času uplatnenia ochrany svojich základných práv vo vzťahu k postupu (činnosti ) okresného riaditeľstva ústavný súd v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky je z toho pohľadu podaná   oneskorene,   pretože   bola   podaná   po   uplynutí   viac   ako   dvoch   mesiacoch   od namietaného zásahu (nečinnosti) okresného riaditeľstva.

V čase   doručenia   v poradí   druhej   sťažnosti   týkajúcej   sa   obdobnej   veci (26. februára 2004)   sťažovateľka   opakovane   namieta   porušenie   svojich   základných   práv označeným orgánom opomínajúc princíp subsidiarity ústavného súdu v danej veci, na ktorý ústavný súd poukázal už vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 152/03-24 z 2. júla 2003.

Čo sa týka návrhu sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu, ústavný súd uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti už v súvislosti s posudzovaním sťažnosti, či ju podala oprávnená   osoba,   vyslovil,   že   domáhať   sa   možno   len   vyslovenia   porušenia   svojich (vlastných)   základných   práv   (I.   ÚS   65/98,   I.   ÚS   78/99).   Preto   domáhať sa   vyslovenia porušenia   základných   práv   sťažovateľky   prostredníctvom,   resp.   z dôvodu   porušenia základných práv jej maloletých detí nespĺňa požiadavku predpísaných náležitostí sťažnosti ani opodstatnenosti sťažnosti, ani podania sťažnosti oprávnenou osobou, ak ústavný súd posudzuje   návrh   sťažovateľky   na rozhodovanie   ústavného   súdu   v súlade   s §   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Čo   sa   týka   posudzovania   namietaného   porušenia   označených   základných   práv sťažovateľky osobitne, a to jej základných práv upravených v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 5 ods. 1 a v čl. 8 ods. 1 Dohovoru označeným orgánom však ide o vec, o ktorej už ústavný súd rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 152/03. Podľa § 24 písm. a) v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný (neprípustný je návrh, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých   sa   rozhodovalo   o podmienkach   konania,   ak   v ďalšom   návrhu   už   podmienky konania boli splnené, čo nie je prípad posudzovanej sťažnosti) a táto skutočnosť je tiež dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť už pri jej predbežnom prerokovaní.

V súvislosti   so   samostatným   posudzovaním   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka namieta   porušenie   svojich   práv   vo   veci   porušenia   práv   jej   maloletých   detí   upravených v čl. 15 ods. 1 a 2 a v čl. 2 ods. 1 Dohovoru označeným orgánom, ktorou rozšírila svoju sťažnosť oproti tej, ktorá bola predmetom konania sp. zn. III.   ÚS 152/03, ústavný súd opakovane uvádza,   že sťažovateľka   môže uplatňovať na ústavnom   súde   len   vyslovenie porušenia   svojich   práv.   Zákonný   zástupca   síce   môže   uplatňovať   vyslovenie   porušenia základných práv svojich maloletých detí, avšak nie spôsobom, ktorý zvolila sťažovateľka. Porušenie svojich základných práv nemôže sťažovateľka spájať s porušením základných práv   jej   maloletých   detí.   Takéto   spojenie   nezakladá   možnosť   vyslovenia   porušenia základných   práv   sťažovateľky   (založených   na   takejto   väzbe   základných   práv   i keď vzájomne veľmi blízkych osôb).

Okrem toho aj pre túto časť sťažnosti platí to, čo už bolo uvedené v súvislosti so subsidiárnou   právomocou   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb.

Ak by ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky posudzoval tak, že sťažovateľka namieta   porušenie   základných   práv   jej   maloletých   detí   označeným   orgánom,   ktorou rozšírila svoju sťažnosť oproti tej, ktorá bola predmetom konania sp. zn. III. ÚS 152/03, ústavný   súd   k uvedenému uvádza,   že   zákonný   zástupca   svojich   maloletých   detí   je   síce v zásade   oprávnený   uplatňovať (uplatniť)   ochranu   ich   základných   práv,   avšak   v danom prípade   sťažovateľka   namieta   porušenie   základných   práv   svojich   zomrelých   detí.   Bez ohľadu na uplatnenie princípu subsidiarity ústavný súd uvádza, že nemá právomoc konať o porušení   základných   práv   a slobôd   už   zomrelých   osôb,   nespochybňujúc   pritom skutočnosť, že sťažovateľka utrpela veľmi intenzívnu nemateriálnu - morálnu škodu, ktorá je nevyčísliteľná a neporovnateľná s akoukoľvek inou škodou.

K požiadavke   sťažovateľky   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia (sťažovateľka argumentuje tým, že v žiadnom inom konaní nemá možnosť si ju uplatniť) ústavný súd uvádza, že možnosť priznať primerané finančné zadosťučinenie má ústavný súd len vtedy, keď do jeho právomoci spadá rozhodnutie o porušení základného práva alebo slobody, od ktorého sa odvíja aj právomoc ústavného súdu priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 1 a 3 ústavy). Ak o porušení práva alebo slobody je oprávnený rozhodnúť iný súd, tak ústavný súd nemôže na doplnenie prostriedkov nápravy rozhodovať o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na toto rozhodnutie ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004