znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/2015-82

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   Ulica ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriouSVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta Mgr. Petra Svitka, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. februára 2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   Ulica

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SVITOK a spol.,s.   r.   o.,   Tomášikova   23/C,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokátaMgr. Petra Svitka, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26.novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ práva sťažovateľa je štátnym orgánom a najvyšším súdom všeobecného súdnictva, ktorý je okrem ďalšieho oprávnený na rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti   a   vylúčení   sudcu,   v   konaní   o   zásahovej   žalobe na krajskom   súde,   ako   tomu   bolo   v   prerokúvanom   prípade   (viď   §   8   ods.   1   zákona č. 757/2004 o súdoch v znení neskorších predpisov s poukázaním na § 16 ods. 1 OSP). Sťažovateľ   sa   po   druhý   krát   v   relatívne   krátkom   čase   dožaduje   ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, keď Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 102/2012 z 2. mája 2012 vyslovil, že základné právo sťažovateľa. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 251/09 z 19. októbra 2011 porušené bolo.

Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave vytýčil predseda senátu

termín   pojednávania   na   31.   október   2012.   Tesne   pred   jeho   konaním   podal predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ⬛⬛⬛⬛ námietku zaujatosti voči predsedovi senátu ⬛⬛⬛⬛ s odôvodnením, že riaditeľ súdnej správy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ⬛⬛⬛⬛ podal na

trestné   oznámenie   pre   to,   že   ako   predseda   Sudcovskej   rady   Krajského   súdu v Bratislave   určil   čas   konania   volieb   do   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   sudcov činných v obvode Krajského súdu v Bratislave od 11.00 do 14.00 hod. 29. mája 2012, čím sa mal dopustiť podľa oznamovateľa trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb. Toto trestné oznámenie si predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

osvojil s tým, že sa o ňom dozvedel len tesne pred podaním námietky zaujatosti a na   tomto   trestnom   oznámení   založil   námietku,   že   ak nie je spôsobilý organizovať voľby do Súdnej rady Slovenskej republiky má pochybnosti, či je   schopný   nezávisle,   nestranne   a   v   súlade   so   zákonom   konať   a   rozhodnúť   vo   veci 2 S/196/2012 (vec po vrátení z Ústavného súdu Slovenskej republiky dostala nové číslo). Námietke bolo vyhovené a ⬛⬛⬛⬛ vylúčený z vykonávania úkonov vo veci 2S 196/2012 vedenej na Krajskom súde v Bratislave. Vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že sa dozvedel o podanom trestnom oznámení (založené v spise 2 S 196/2012)   podanom ⬛⬛⬛⬛ nekorešponduje   s   vyjadreniami ⬛⬛⬛⬛ v postavení predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.   mája   2012   pre   médiá,   ktorými   totožné s obsahom podaného trestného oznámenia ⬛⬛⬛⬛ namietal krátky čas konania volieb do Súdnej rady Slovenskej republiky sudcami z obvodu Krajského súdu v Bratislave. ⬛⬛⬛⬛ nemal, so zreteľom na jeho kompetencie žiadny záujem na podávaní uvedeného trestného oznámenia, pretože ako riaditeľ správy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemá nič spoločné s voľbami členov Súdnej rady Slovenskej republiky volenými sudcami obvodu Krajského súdu v Bratislave.

Z uvedeného vyplýva, že podané trestné oznámenie nemohol mať úmysel napísať a podať   nikto   iný   ako   predseda   Najvyššieho   súdu   a   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   tak   ale   nemôže   zároveň   tvrdiť,   že   o   podaní   trestného oznámenia sa dozvedel menej ako pätnásť dní pred podaním vznesenej námietky zaujatosti. Podľa § 15a ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku totiž účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. V námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia   dozvedel.   Na   podanie,   ktoré   nespĺňa   náležitosti   námietky   zaujatosti,   súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

V prerokúvanom prípade tomu tak nebolo. Po   rozoslaní   stanoviska   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky ⬛⬛⬛⬛ sudcom Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaslaným pod sp. zn. KP 23/2010 z 23. januára 2012, v ktorom ako nesprávne a nezákonné (bez   opory   na   takýto   postup   v   zákone   osudoch   č.   757/2004   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisoch,   hoci   v   texte   stanoviska   tvrdil,   že   koná   v   súlade   so   zákonom), kritizoval predchádzajúce   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2 S   251/09 z 19. októbra 2011 pokiaľ ide o jeho právne závery a teda i ⬛⬛⬛⬛, sa nedalo iné rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti ani očakávať.

Sťažovateľ na to upozornil senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zložení ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ale tieto sudkyne sa zrejme necítili listom sp. zn. KP 23/2010 z 23. januára 2012 nijako ovplyvnené, ani zaujaté a v dôvodoch rozhodnutia o vylúčení zákonného sudcu uviedli, že „ ⬛⬛⬛⬛, sa s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ⬛⬛⬛⬛ ocitol v organizačnom konflikte pri určovaní času konania volieb   do   súdnej   rady.   Ich   konflikt   mal   za   následok   prebiehajúce   konanie   o   trestnom oznámení   zo   strany   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ktorého   je

predsedom)   na ⬛⬛⬛⬛.   Trestné   oznámenie   je   predmetom ďalšieho   konania.   Skutočnosť,   že   žalovaný   zastáva   funkciu   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   a   má   oprávnenie   rozhodnúť,   či   trestné   oznámenie   na   sudcu ⬛⬛⬛⬛ vezme späť, alebo bude trvať na ďalšom konaní, treba považovať za takú skutočnosť, so zreteľom na ktorú možno mať pochybnosti o tom, či namietaný sudca bude v jej dôsledku konať tak, akoby táto skutočnosť nebola daná, a či teda bude vec prejednávať   a rozhodovať   nestranne,   bez   akejkoľvek   zaujatosti.   Podľa   názoru rozhodujúceho senátu to zakladá pochybnosti o tom, či sudca ⬛⬛⬛⬛ bude vo veci konať a rozhodovať nezaujato. Na tomto závere nič nemení obsah jeho vyjadrenia, v zmysle ktorého sa necíti byť zaujatý“.

Toto rozhodnutie vydané 26. novembra 2012 pod sp. zn. 7 Ndz 4/2012 nadobudlo právoplatnosť dňom vydania, pretože proti nemu nebol prípustný opravný prostriedok. Toto   rozhodnutie   malo   byť   (do   dnešného   dňa   však   nebolo)   fyzicky   −   poštou doručované   sťažovateľovi   a   následne   uložené   na   pošte   20.   decembra   2012.   Dňa 5. januára 2013 mala byť zásielka vrátená ako nedoručená Krajskému súdu v Bratislave, od ktorého termínu je zrejme nevyhnutné začať aj počítať dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky.

... Sťažovateľ sa oprávnene domnieva, vychádzajúc z krokov a postupov predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky ⬛⬛⬛⬛,   že   jeho   cieľom nie je nezávislé, nestranné, a zákonné súdne rozhodnutie v prerokúvanej veci, ale snaha za každú cenu, i protiprávne, dosiahnuť vo veci úspech, a tak pred sudcami i verejnosťou preukázať sťažovateľovu nespôsobilosť prejaviť sa ako sudca.

O   tom   okrem   iného   svedčí   i   prítomnosť   jeho   syna   Branislava   činného   v   senáte 2 S Krajského   súdu   v   Bratislave,   ako   vyššieho   súdneho   úradníka,

, ktorý bol vedúcim služobného úradu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v období, keď ⬛⬛⬛⬛ bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a toto postavenie mu vôbec nevadí byť činným v prerokúvanej veci v rozpore s ustanovením 15 ods. 1 OSP. Napokon po vylúčení ⬛⬛⬛⬛ mala na jeho miesto byť vybratá ⬛⬛⬛⬛, ktorá sa rovnako netají priazňou a náklonnosťou k predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Za   tejto   situácie   má   sťažovateľ   odôvodnené   obavy   o   objektivitu,   nezávislosť a nestrannosť súdneho rozhodovania v prerokúvanej veci...

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   vznesenou   námietkou   zaujatosti,   vyhovením   tejto námietke   a   vylúčením   zákonného   sudcu   z   konania   vo   veci   vedenej   na   Krajskom   súde v Bratislave pod sp. zn. 2 S 196/2012 bolo porušené jeho základné právo

1/ na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   ktorého   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,

2/ na zákonného sudcu čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

3/   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého úvodu prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Týmto právam korešponduje právo uvedené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd, ktorý bol   vyhlásený pod   č. 209/1992   Zb.,   pretože sťažovateľ namieta základné právo na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial).»

Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/ Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zákonného sudcu a konanie bez prieťahov uvedené v článkoch 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26. novembra 2012 porušené boli.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7 Ndz 4/2012 z 26. novembra 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie   Svitok,   s.   r.   o.,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Súčasne „podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľ žiada ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by prikázal Krajskému súdu v Bratislave, dočasne sa   zdržať   oprávnenia   konať   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   S   196/2012   im   priznaného právoplatným   rozhodnutím   Najvyššieho   súd   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Ndt   4/2012 z 26. novembra   2012   do   času   než   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodne   o   tejto sťažnosti“.

Ústavný   súd   vyzval   1.   marca   2013   predsedu   najvyššieho   súdu   na   vyjadreniek sťažnosti   a na predloženie   relevantného   spisu.   Predsedníčka   senátu   najvyššieho   súduvo svojom vyjadrení uviedla:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   uznesením z 26. novembra 2012,   sp.   zn.   7 Ndz/4/2012,   v   spojení   s   opravným   uznesením z 18. februára 2013, sp. zn. 7 Ndz/4/2012 rozhodol, že sudca Krajského súdu v Bratislave ⬛⬛⬛⬛ je   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   vo   veci,   vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2 S/196/2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol po riadnom posúdení skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosti o osobnej nezaujatosti sudcu. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého   uznesenia,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   vzťah   sudcu   k účastníkom a dospel k záveru, že ich osobné kontakty a vzájomné správanie sa vzbudzujú pochybnosti o osobnej nezaujatosti sudcu ⬛⬛⬛⬛ pri rozhodovaní vo veci. Najvyšší   súd   považuje   svoje   rozhodnutie   za   zodpovedajúce   nielen   zákonu, ale aj Ústave Slovenskej republiky a vyhodnotenie skutkového stavu aj právne odôvodnenie svojho   rozhodnutia   uviedol   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   pričom   zrejmú nesprávnosť,   uvedenú   v   písomnom   vyhotovení   uznesenia   z   26.   novembra   2012,   sp.   zn. 7 Ndz/4/2012 napravil opravným uznesením z 18. februára 2013, sp. zn. 7 Ndz/4/2012. Námietky ohľadom pochybenia v použití terminológie trestného práva o späťvzatí sťažnosti vo veci trestného oznámenia sa tým stali bezpredmetné.

Nad   rámec   rozhodnutia   o   vylúčení   sudcu   najvyšší   súd   najmä   pri   posudzovaní námietky sťažovateľa o nedostatočnom poznaní trestného práva poukazuje na skutočnosť, že trestné   oznámenie   môže   podať   ktokoľvek,   teda   aj   právnická   osoba,   za   ktorú   koná jej konateľ,   prípadne   poverený   zástupca,   ale   najmä   jej   štatutárny   orgán,   ktorým je na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   v   súčasnosti   jeho   predseda

. Tvrdenie sťažovateľa, že si štatutárny orgán najvyššieho súdu nemohol osvojiť trestné   oznámenie   svojho   povereného   zástupcu,   preto   nemá   oporu   v   zákone.   Navyše námietka, podľa   ktorej by právnická osoba nemohla podať trestné oznámenie by mala za následok, že žiadna právnická osoba (napr. obchodná spoločnosť, družstvo, s. r. o. alebo iná)   by   sa   nemohla   domáhať   trestnoprávnej   ochrany   svojich   záujmov.   Skutočnosť, že za nedôvodné   podanie   trestného   oznámenia   nemožno   vyvodiť   trestnoprávnu zodpovednosť   proti   právnickej   osobe   však   neznamená,   že   proti   nezákonnému   postupu jej osôb   zabezpečuje   slovenský   právny   poriadok   dostatočnú   ochranu   najmä prostredníctvom predpisov súkromného ale aj trestného práva.

Najvyšší súd odmieta tvrdenie sťažovateľa, že bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo uznesenie o vylúčení sudcu, u ktorého sú pochybnosti o jeho nezaujatosti v konaní je práve dokladom toho, že rozhodne vo vecí nezávislý a nestranný súd. Rovnako ako v odôvodnení uznesenia   o   vylúčení   sudcu   teda   treba   znovu   pripomenúť   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva,   ktorá   vychádza   z   dostatočných   záruk   pre   vylúčenie   akýchkoľvek pochybností o nezaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998 a pod.).

Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky preto rozhodnutím, proti ktorému sťažnosť smeruje, porušené nebolo.

Rovnako nebol sťažovateľ odňatý jeho zákonnému sudcovi, ak sudca, ktorému bola vec pridelená, bol z konania a rozhodovania veci vylúčený, lebo zákonným sudcom sa stane iný   sudca,   ktorému   vec   pridelí   elektronická   podateľňa.   Tento   postup   však   už   nebol predmetom rozhodovania o námietke zaujatosti proti ⬛⬛⬛⬛. Najvyšší   súd   rozhodol   o   námietke   zaujatosti   v   zákonnej   desaťdňovej   lehote od predloženia veci nadriadenému súdu tak, ako mu ukladá v § 16 ods. 1 OSP.

Námietka,   že   vec   nebola   na   najvyššom   súde   prerokovaná   bez   prieťahov   preto nezodpovedá   skutočnosti   a   senát   vo   veci   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   tak, ako to predpokladá OSP.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky pri rozhodnutí aj pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky návrh sťažovateľa ako zjavne neopodstatnený odmietol.»

Dňa   5. apríla 2013   bývalý   predseda   najvyššieho   súdu   uplatnil   voči   sudcoviLadislavovi   Oroszovi   námietku   predpojatosti.   Prvý   senát   ústavného   súdu   uznesenímsp. zn. I.   ÚS   287/2013   z 29.   mája   2013   Ladislava   Orosza   vylúčil   z výkonu   sudcovskejfunkcie vo veci sp. zn. Rvp 10669/2013. V súvislosti s trestnými oznámeniami rozhodovalprvý   senát   o predpojatosti   ďalších   členov   senátu,   a to   Jána   Lubyho   (november   2013)a Ľudmily   Gajdošíkovej   (október   2013)   tak,   že   ich   z rozhodovania   vo   veci   sp.   zn.Rvp 10669/2012 nevylúčil. Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie 4. júla 2014a v súlade s platným rozvrhom práce je t. č. príslušný na rozhodovanie vo veci sťažovateľasenát uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   tedatou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadomna to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   pochybenie   v súvislosti   s   nedoručením   munapadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ využíva tento procesný nedostatok akoargument včasnosti podania jeho sťažnosti ústavnému súdu (ktorej prílohou je aj napadnutéuznesenie), čo ústavný súd akceptoval. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danejveci   preto   nejde   o taký   nedostatok,   ktorý   by   dosahoval   takú   intenzitu,   ktorá   by   bolaspôsobilá zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť ustanoví zákon.

Základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy predstavujev právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdua sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania,že v jeho   veci   bude   rozhodovať   súd   a   sudcovia,   ktorí   sú   na   to   povolaní   podľa   vopredznámych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnychprípadov jednotlivým sudcom, tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnejagendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov„ad hoc“ (m. m.   I. ÚS 239/04,   IV.   ÚS 257/07).   Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom(aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   a v porovnateľných   veciach(IV. ÚS 804/2013) k čl. 46 ods. 1   ústavy vyplýva,   že základné právo na prerokovaniea rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je   v   občianskom   súdnom   konaní   garantovanéprostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť§ 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý vylúčil predsedu senátu

z prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenej   Krajským   súdom   v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 S 196/2012.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Podaním z 19. októbra 2012 žalovaný žiadal o vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislavepod sp. zn. 2 S/196/2012. V odôvodnení poukázal na svoj konflikt s

pri organizovaní volieb do súdnej rady, konaných 29. mája 2012. Podľa jehonázoru predseda senátu ⬛⬛⬛⬛ sa ako predseda Sudcovskej rady Krajskéhosúdu v Bratislave pri voľbách členov Súdnej rady Slovenskej republiky volených sudcami29. mája 2012 dopustil trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb a referenda podľa§ 351 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 cit.zákona. K námietke zaujatostí pripojil aj trestné oznámenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky na ⬛⬛⬛⬛, uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboruBratislava I ČVS: ORP-I048/1-OVK-B1-2012LA a sťažnosť proti uzneseniu. Vzhľadom nauvedené   okolnosti   vyjadril   pochybnosti   o   tom,   či ⬛⬛⬛⬛ je schopnýnezávisle, nestranne a v súlade so zákonom vo veci sp. zn. 2 S/196/2012 konať a rozhodnúť.Uviedol,   že   „k   záveru   o   lom,   že   je   sudca   vylúčený,   nie   je   potrebné,   aby   bolopreukázané, že je zaujatý. K vylúčeniu sudcu podľa § 14 ods. 1 OSP postačuje, ak možnoso zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom mať pochybnostio jeho nezaujatosti“.

Navrhol   preto,   aby   nadriadený   súd   po   preskúmaní   tejto   námietky   vylúčil ⬛⬛⬛⬛ z konania a rozhodovania vo veci. vedenej na Krajskom súdev Bratislave pod sp. zn. 2 S/196/2012 pre jeho zaujatosť k žalovanému, ako k účastníkovikonania.

Predseda senátu ⬛⬛⬛⬛ vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti uviedol, že subjektívne nie je si vedomý žiadneho dôvodu, ktorý by so zreteľom na pomer   k   vecí,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   zakladal   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti a že odôvodneniu vznesenej námietky osobne nerozumie.

K   námietke   zaujatosti   sa   vyjadril   aj   žalobca,   ktorý   tvrdil,   že   nebola   uplatnená neodkladne   a   preto   nemala   byť   nadriadenému   súdu   predložená   a   polemizoval s jej dôvodnosťou.

Podľa § 14 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 ods. 1, 2 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Účelom § 14 ods. 1 OSP je predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania a prispieť k nestrannému prejednaniu veci a k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom. 2 hľadiska uvedeného zákonného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, alebo   k   veci   (kedy   má   sudca   svoj   konkrétny   záujem   na   určitom   spôsobe   konania a rozhodnutia vo veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)   a   napokon   k   zástupcom   účastníka   konania.   Nestrannosť   a   nezaujatosť sú v zmysle uvedeného požiadavky, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a súvisia s princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania pred súdom. Súčasťou   základného   práva   na   prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   iba   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS   27/98   z   25.   marca   1998),   Ustanovenie   §   14   ods.   1   OSP   spája   vylúčenie   sudcov z prejednávania   a   rozhodovania   veci   nielen   s   preukázanou   zaujatosťou   sudcu, ale už so samotnými pochybnosťami, ktoré objektívne v tom-ktorom prípade môžu vznikať o sudcovej nezaujatosti (pozri aj zásady, prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná, teda „justice must not only be done, it must also be seen to be done“). Vzťah   dvoch   hľadísk   pri   posudzovaní   zaujatosti   sudcu,   vyjadrený   v   §   14   ods.   1 je vyjadrený na jednej strane dôvodmi, vylučujúcimi sudcu, na druhej strane pochybnosťami o jeho nezaujatosti. Tento vzťah nie je vzťahom príčiny a následku, ktorý by bol nevyhnutne založený na príčinnej súvislosti. Pokiaľ sudca má určitý pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, prejaví sa táto skutočnosť nevyhnutne vo vnútornej, subjektívnej rovine (v rovine pocitov sudcu, jeho názorov, úsudkov, myšlienok a pod). Na rozdiel od toho ale pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcu   majú   základ   v   objektívnej   sfére   (v   tom,   ako sa relevantné − objektívne existujúce skutočnosti − prejavujú navonok a ako sú objektívne vnímané ich dopady). Z uvedenej korelácie vychádza obdobne aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozlišuje na jednej strane subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu,   zahrňujúce   osobné   presvedčenie   a   správanie   sudcu   vo   veci,   na   druhej   strane objektívne hľadisko, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o nezaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998 a pod.). Obe uvedené hľadiská musí vždy brať na zreteľ   aj nadriadený   súd   pri   posudzovaní   opodstatnenosti   námietky   zaujatosti   sudcu vznesenej účastníkom konania.

Sudca Krajského súdu v Bratislave ⬛⬛⬛⬛ sa k vznesenej námietke zaujatosti výslovne uviedol: „Subjektívne si nie som vedomý žiadneho dôvodu, ktorý by so zreteľom   k   veci,   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   zakladal   pochybnosti   o   mojej zaujatosti. Odôvodneniu námietky osobne nerozumiem.“

Zo   spisov   vyplýva,   že   ku   konfliktu,   ktorý   vznikol   medzi   žalovaným   a   sudcom ⬛⬛⬛⬛ došlo najneskôr v deň konania volieb do sudcovskej rady 29. mája 2012.

Po   náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   2. mája   2012,   č. k. III. ÚS 102/2012-37, vec na Krajskom súde obživia a konanie o nej sa začalo na Krajskom súde   v   Bratislave   znovu   pod   sp.   zn.   2 S/196/12,   v   ktorej   sa   prvé   pojednávanie   ešte neuskutočnilo. Za týchto okolností mohol námietku zaujatosti žalovaný uplatniť do pätnásť dní od času, kedy sa ojej dôvodoch dozvedel, alebo najneskôr na prvom pojednávaní. Námietka zaujatosti bola preto uplatnená včas.

Pri   vecnom   posudzovaní   dôvodnosti   námietky   zaujatosti   v   predmetnom   konaní o nezákonnom zásahu verejnej správy, ktorý podľa názoru žalobcu spočíva v nevyplatení odmeny pri životnom jubileu 50 rokov je objektívne danou skutočnosťou, že na súdnom prejednaní a rozhodovaní veci sa má podieľať ⬛⬛⬛⬛, s ktorým sa žalovaný ocitol   v   organizačnom   konflikte   pri   určovaní   času   konania   volieb   do   súdnej   rady. Ich konflikt   mal   za   následok   prebiehajúce   konanie   o   trestnom   oznámení   zo   strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ktorého je žalovaný predsedom) na

.   Trestné   oznámenie   je   predmetom   ďalšieho   konania.   Skutočnosť,   že   žalovaný zastáva   funkciu   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   má   oprávnenie rozhodnúť, či trestné oznámenie na sudcu ⬛⬛⬛⬛ vezme späť, alebo bude trvať na ďalšom konaní, treba považovať za takú skutočnosť, so zreteľom na ktorú možno mať pochybnosti o tom, či namietaný sudca bude v jej dôsledku konať tak. akoby táto skutočnosť   nebola   daná.   a   či   teda   bude   vec   prejednávať   a   rozhodovať   nestranne, bez akejkoľvek zaujatosti.

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené skutočnosti vzbudzujú   pochybnosti   o   tom,   či   sudca ⬛⬛⬛⬛ bude   vo   veci   konať a rozhodovať   nezaujato.   Na   tomto   závere   nič   nemení   obsah   jeho   vyjadrenia,   v   zmysle ktorého   sa   necíti   byť   zaujatý.   Toto   jeho   vyjadrenie   sa   totiž   týka   len   jedného   z   dvoch relevantných hľadísk nezaujatosti sudcu -subjektívneho, nemá však dopad na objektívne hľadisko, ktoré je v danom prípade dôvodom pre vylúčenie namietaného sudcu.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.»

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vo   veci   sťažovateľa   vedené   krajskýmsúdom t. č. pod sp.   zn.   2 S 196/2012   (predmetom   ktorého   je   rozhodovanie   o žalobesťažovateľa   z   18. decembra 2009   proti   nezákonnému   zásahu   správneho   orgánuspočívajúceho v nevyplatení mu odmeny pri životnom jubileu 50 rokov) bolo uznesenímč. k. 2 S   196/2012-128   z   9. mája 2013   (právoplatným   od   31.   mája   2013)   prerušenédo rozhodnutia ústavného súdu o „ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. novembra 2012 č. k. 7 Ndz/4/2012-83, ktorým bol z konania vo veci sp. zn. 2 S/196/2012   vylúčený   predseda   senátu   krajského   súdu   v Bratislave

.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo   pred   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi(čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci týmsudcom, ktorého určuje zákon.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorýchvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,ktoré ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojichzákladných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinnýchprostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťainé možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľaObčianskeho   súdneho   poriadku,   nemožno   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   v   konanípred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a podľa judikatúryvšeobecného   súdnictva   sú   závažné   procesné   pochybenia   všeobecných   súdov   (vrátaneporušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) za splnenia zákonom ustanovenýchpodmienok   dôvodom   na   podanie   odvolania   (§ 201   a   nasl.   OSP),   príp.   aj   na   podaniedovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatismutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)]. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o vecsprávneho súdnictva, do úvahy prichádza len podanie odvolania.

Pokiaľ   podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   rozhodolzjavne   neodôvodnene   a z rozhodovania   vo veci   samej   bol   vylúčený   sudca,   ktorý   podľanázoru   sťažovateľa   nemal   byť   z tohto   rozhodovania   vylúčený,   pretože   neboli   splnenépodmienky   ustanovené   v   §   14   až   §   16   OSP,   potom   sa   sťažnosť   sťažovateľa   podanáústavnému   súdu   javí   ako   predčasná,   keďže   v   ďalšom   konaní   v   merite   veci   predvšeobecnými   súdmi   môže   sťažovateľ   postupovať   už   uvedeným   spôsobom   a domáhaťsa ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu.V tomto prípade teda v predmetnom konaní existuje „iný súd“, a to odvolací súd povolanýna poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. Ústavný súd preto zastáva názor,že v posudzovanej veci sťažovateľa nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanienámietok smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúcisa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konanípred   všeobecnými   súdmi   alebo   ústavným   súdom.   Naopak,   z   čl.   127   ods.   1   ústavyjednoznačne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konaniavyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy,ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie.

Na   rámec   svojho   rozhodnutia   o tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poukazujena to, že ústavný súd už vyjadril svoj právny názor na meritórne rozhodnutia všeobecnýchsúdov vo veci sťažovateľa vo svojom náleze č. k. III. ÚS 102/2012-37 z 2. mája 2012,ktorým sú všeobecné súdy viazané aj pri ďalšom meritórnom rozhodovaní v danej veci.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa smerujúcou podľa petitu proti napadnutémuuzneseniu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote)   nemôže   dôjsť   samotnýmrozhodnutím   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho   postupom   (nečinnosťou,nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľnamieta   porušenie   tohto   práva   konkrétnym   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci,nie jeho postupom,   ústavný   súd   takú   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú(m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto   časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,že konanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, satýka   predovšetkým   procesných   práv   účastníka   konania   a netýka   sa   civilných   práva záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže maťvplyv   na   konanie   vo   veci   samej,   ide   o nedostatočné   spojenie   a vzdialené   následky,aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto je čl. 6 ods. 1 dohovoru na takétokonanie   neaplikovateľný   (pozri   Schreiber   and   Boetsch,   v.   Francúzsko,   č.   58751/00,rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianiovicz, v. Nemecko, č. 37111/ 04, 55440/07,55443/07, rozhodnutie o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   a akceptujúc   judikatúru   ESĽP, odmietol   aj   túto   časťsťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľa uplatnených v petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015