znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 190/2014-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGNET   TRADE   spol. s r. o.,   Hradná   10,   Bratislava,   právne   zastúpenej   advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1101/2013 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   MAGNET   TRADE   spol. s r. o., na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Er 1101/2013 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 190/2014-15   z 24.   apríla   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGNET TRADE spol. s r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1101/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie sa týka exekučného konania, v ktorom „Oprávnený: EURO-BUILDING, a. s., inicioval exekučné konania voči sťažovateľovi. (...) Sťažovateľka   v postavení   povinného   subjektu   doručila   súdom   poverenej   exekútorke JUDr. Soni Stodolovej dňa 20. 05. 2013 námietky voči predmetnej exekúcii a tie boli dňa 22. 05. 2013 odoslané na OS Ba IV. Súd ich prevzal 27. 05. 2013. Odo dňa doručenia súdu sa exe lege ráta šesťdesiat dní zákonnej, neprekročiteľnej doby pre rozhodnutie súdu.“. Okresný súd však „dodnes o námietkach sťažovateľky nerozhodol“. Nečinnosťou okresného súdu „je sťažovateľka   uvedená   do   kritickej,   jej   legitímne   záujmy   priamo   a   výrazne poškodzujúcej situácie. Pritom ide o čas pasivity všeobecného súdu, ktorú nečinnosť zákon priamo zakazuje.“.

Pokiaľ ide o zložitosť veci, podľa sťažovateľky „v predmetnom exekučnom konaní nebadať žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci a zákonom definovaná doba,   v   ktorej   má   všeobecný   súd   povinnosť   rozhodnúť   nepodlieha   žiadnej   diskusii“. Sťažovateľka   vôbec   neprispela   k evidentným   prieťahom   v napadnutom   konaní.   Pre „výraznú   intenzitu   zásahov   do   práv   sťažovateľky   žiada   sťažovateľka:   firma   MAGNET TRADE, aby jej bolo priznané primerané/spravodlivé finančné zadosťučinenie“.

3. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: 16 Er 1101/2013 porušil právo MAGNET TRADE spol. s r. o.(...), aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava IV sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 16 Er 1101/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke: MAGNET TRADE spol. s r. o.(...), sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- €(...), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť sťažovateľke: MAGNET TRADE spol. s r. o.(...), trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej(...)“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   prípisom   sp.   zn.   Spr.   3283/2014 z 30. mája 2014 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 16. júna 2014.

4.1   Predsedníčka   okresného   súdu   popísala   chronologický   prehľad   úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní a uviedla tieto relevantné skutočnosti: „(...) V predmetnej exekučnej veci, sa sťažovateľka sťažuje, že nebolo rozhodnuté o námietkach a o návrhu na odklad, v lehote zákonom stanovenej a je názoru, že námietky z jej pohľadu sú jednoduchou záležitosťou pre rozhodnutie.

Máme   za   to,   že   tieto   tvrdenia   sú   v   protiklade   so   zisteným   skutkovým   stavom a skutočnosťami   uvedenými   v   námietkach,   pre   ktoré   súd   musel   vykonávať   dopyty   na jednotlivé inštitúcie a preto nemohol rozhodnúť v 60 dňovej zákonnej lehote, ktorá tak nemohla   plynúť,   keďže   podané   námietky   povinného   na   súd   prostredníctvom   súdneho exekútora neboli podložené skutkovými okolnosťami.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinný v zastúpení svojho právneho zástupcu si neplnil dobrovoľne svoje povinnosti uložené právoplatným súdnym rozhodnutím. Naopak i v exekučnom   konaní   využíval   všetky   možné   prostriedky,   aby   sa   vyhol   plneniu,   či   už vo forme námietok voči exekúcii a trovám, ale aj návrhom na odklad, z dôvodov podaných v dovolaní alebo v podnete na podanie mimoriadneho dovolania.

Súd   vo   veci   konal   a s   ohľadom   na   povahu   veci   nebola   preukázaná   nečinnosť exekučného súdu, i nakoľko vo veci boli vykonávané úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci. Právna faktická zložitosť - námietok a návrhu na odklad nevykazovala znaky typov rozhodnutí, ktoré je možné rozhodnúť v lehote 60 dní zákonom stanovenej.

Súd   vykonával   všetky   úkony   smerujúce   k   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   súd realizoval   úkony   potrebné   na   rozhodnutie   vo   veci   i   vzhľadom   na   zaťaženosť   sudcu v exekučnom oddelení.

Je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že sťažovateľka v konaní nevyužila účinný právny   prostriedok   (sťažnosť   na   prieťahy),   ktorým   by   umožnila   súdu   urobiť   nápravu a odstrániť nečinnosť súdu, pričom nepreukázala ani dôvody hodné osobitného zreteľa. Záverom   konštatujem,   že   napadnuté   konanie,   vzhľadom   k   okolnostiam   prípadu, nebolo poznačené zbytočnými prieťahmi.

Navrhujeme   preto   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   ústavnú   sťažnosť v tomto konaní vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol. Zároveň súhlasíme, aby ústavný súd podľa § 30 ods.   2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním, a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. (...)“

4.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného   súdu   uviedla   tieto   podstatné   skutočnosti   (pokiaľ   ide   o repliku   sťažovateľky súvisiacu   s nepodaním   sťažnosti   na zbytočné   prieťahy   v napadnutom   konaní,   vzhľadom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie táto argumentácia už stratila svoju relevanciu):«(...) > Pre rozhodnutie súdu o žiadosti povinného subjektu o odklade exekúcie Exekučný poriadok ustanovuje tridsaťdňovú lehotu (§ 56 ods. 4). Pre rozhodnutie súdu o námietkach povinného subjektu voči exekúcii je fixovaná šesťdesiatdňová lehota (§ 50 ods. 2). Obe lehoty OS Ba IV nedodržal, ba masívne prekročil. V právne kultivovanom štáte sa z pozície justície samozrejme nediskutuje o zákonoch, tie sa dodržujú. Podčiarkujeme, že obe lehoty sú   tzv.   zákonné   (ergo   neprekročiteľné);   nejde   o   lehoty   sudcovské   (s   aspektom   „istej“ úvahy). Na úrovni ústavného súdu považujeme za úplne zbytočné argumentovať, že úcta k zákonom a ich striktné dodržiavanie tvoria pre súdnictvo bázu pre elementárny chod. Dnešná celospoločenská, voči súdnictvu a sudcom výrazne negatívne orientovaná, mienka   občianstva   si   o   to   viac   v   tomto   smere   vyžaduje   rigídnosť   a   konzekventnosť. Účastníkov súdnych konaní netrápia ani tak „boje sudcov o platy“, obsadzovanie pozícií vo vedení justície a v súdnej rade, ani výsledky „previerok“ integrity toho ktorého sudcu, ako   reálny   výsledok   jeho   práce.   Opakujeme,   že   rozvrat   štátu   sa   nezačína   nepokojom obyvateľstva, ale anarchiou v jeho inštitúciách a jeho systéme.

Bolo by kuriózne žiadať účastníka súdneho konania, aby on upozornil vedenie súdu, že ním riadení jednotliví činovníci súdu porušujú zákony Slovenskej republiky. Presný opak je   realitou:   predsedovia   všeobecných   súdov   majú   povinnosť   zabezpečiť   riadenie   súdov výkonom dohľadu nad dodržiavaním plynulosti súdneho konania, dohliadať na riadny chod súdnych   oddelení,   sledovať   a   hodnotiť   pravidelnosť   práce   sudcov   a   senátov   v   oblasti organizácie a efektivity práce senátov a oddelení,   vykonávať   previerky súdnych spisov, sledovať rozhodovaciu činnosť sudcov z hľadiska plynulosti súdneho konania - § 49 a § 53 ods. 1, resp. § 74 ods. 1 písm. e/ zákona č. č. 757/2004 Z. z. o súdoch.

Teda nie firma Magnet Trade mala upozorniť OS Ba IV, že v jej veci je porušený zákon (že súd nerozhodol v zákonom predpísanej neprekročiteľnej lehote). To vedenie OS Ba IV mala samo zistiť tento neakceptovateľný stav, urobiť nápravu a ospravedlniť sa firme Magnet Trade - a minimálne takto sa snažiť tlmiť nevôľu účastníka konania.

> OS Ba IV tvrdí, že svoje námietky firma Magnet Trade nepodložila skutkovými okolnosťami.   To nie je ale pravdou,   lebo podanie firmy Magnet Trade z 15.   05.   2013 obsahovalo spisovú značku NS SR. Už z toho teda muselo byť jasné, že uvedená firma dovolanie voči exekučnému titulu reálne podala.

Pokus vedenia OS BA TV difamovať firmu Magnet Trade insinuáciu, že sa vyhýba plneniu   svojich   povinností   a   „...   využíva   všetky   možné   prostriedky...“   sa   hrubo   prieči postulátu čl. 12 ods. 4 Ústavy SR.

Nedodržanie   zákona   zo   strany   súdu/porušovateľa   je   neodškriepiteľným   faktom a predstavuje   ireparabilný   moment,   hrubo   sa   priečiaci   ústavne   garantovanému   právu účastníka exekučného konania na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Súčasne   zdôrazňujme,   že   celková   naša   korektnosť   je   dokumentovaná   napr.   aj Nálezom č. IV. ÚS 288/2010(...)

Poznámka: súhlasíme, aby Ústavný súd SR v konaní postupoval podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení a prerokoval vec bez ústneho pojednávania, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Pre tento prípade vyčísľujeme trovy právneho zastúpenia sumou 667,18 €. (...)»

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 Er 1101/2013:

Dňa   25.   februára   2013   súdna   exekútorka   JUDr.   Soňa   Stodolová   (ďalej   len „exekútorka“)   podala   na   okresnom   súde   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie vo veci oprávneného EURO-BUILDING a. s., Bratislava (ďalej len „oprávnený“), voči povinnému, teda voči sťažovateľke, o vymoženie pohľadávky vo výške 6 226,97 € s prísl. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 16 Er 1101/2013.

Dňa   13.   marca   2013   bolo   vyšším   súdnym   úradníkom   okresného   súdu   vydané poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie.

Dňa   6.   júna   2013   exekútorka   postúpila   okresnému   súdu   podané   námietky sťažovateľky   voči   exekučnému   titulu   a   trovám   exekúcie   spolu   s návrhom   na   odklad exekúcie z dôvodu podaného dovolania a podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Dňa   10.   júla   2013   vyšší   súdny   úradník   okresného   súdu   požiadal   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o oznámenie, v akom štádiu sa nachádza súdne konanie o dovolaní voči súvisiacemu exekučnému titulu. Rovnako bol urobený dopyt na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), či voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 239/2011-534 (v spojení   s rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k.   25   Cb   142/03-463)   bolo podané mimoriadne dovolanie.

Dňa 2. augusta 2013 generálna prokuratúra oznámila okresnému súdu, že podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   č.   k. 3 Cob 239/2011-534 bol odložený „z dôvodu nesplnenia podmienok uvedených v § 243e OSP“.Dňa 10.   októbra   2013 okresný   súd   opätovne požiadal   najvyšší   súd   o oznámenie, v akom štádiu sa nachádza súdne konanie o dovolaní voči súvisiacemu exekučnému titulu. Dňa 7. novembra 2013 najvyšší súd oznámil okresnému súdu, že zákonná sudkyňa sa pokúsi „vec vybaviť v 01/2014“.

Dňa 19. mája 2014 vyšší súdny úradník telefonicky zistil, že v súvisiacej veci bolo dovolanie   najvyšším   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obdo   19/2013   a sp.   zn. 3 Obdo 20/2013 „zamietnuté a spis bol z Najvyššieho súdu SR expedovaný 4. 4. 2014“. Dňa   20.   mája   2014   okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   Er   1101/2013-43   námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol.

Dňa   27.   mája   2014   okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   Er   1101/2013-46   námietky sťažovateľky proti trovám exekúcie zamietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1101/2013 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo svojej   ustálenej   judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom období k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Sťažovateľka síce využila právne možnosti nápravy   podľa   Exekučného poriadku   (námietky proti   exekúcii   a námietky   proti   trovám exekúcie),   avšak   využitie   možností   daných   procesnými   predpismi   na   uplatňovanie a presadzovanie jej práv nemožno kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis I. ÚS 31/01).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a konštatuje,   že napadnuté   konanie   od   vznesenia   námietok   sťažovateľkou   proti   exekúcii   a proti   trovám exekúcie (6. júna 2013) až do rozhodnutia o týchto námietkach (20. a 27. mája 2014) trvalo celkom jedenásť mesiacov.  

Sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   vo   všeobecnosti,   a   to s poukazom   na   §   50   ods.   2   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   o námietkach   proti exekúcii   rozhodne   súd   najneskôr   do   60   dní   od   ich   doručenia.   Sťažovateľka   pritom nenamietala, že v okolnostiach danej veci by okresný súd nemal dôvod zisťovať, v akom štádiu sa nachádza súdne konanie o dovolaní voči súvisiacemu exekučnému titulu.

Pri   posúdení,   či   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, ústavný   súd   prihliada   síce   na lehoty,   ktoré   sú   uvedené   v ústave   alebo   v zákone,   ale   ich   nedodržanie   nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci   (I.   ÚS   16/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani   v týchto   prípadoch   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Niet   pochýb   o tom,   že   okresný   súd   v napadnutom   konaní   prekročil   zákonom ustanovenú lehotu na rozhodovanie, avšak ako to z chronológie úkonov v bode II tohto nálezu vyplýva, okresný súd v tomto konaní nebol nečinný a k vybočeniu z medzí zákonnej lehoty   na   rozhodovanie   došlo   evidentne   preto,   lebo   okresný   súd   pri   rozhodovaní o námietkach uprednostnil právo účastníkov konania na spravodlivé súdne konanie na úkor práva   jedného   účastníka   (sťažovateľky)   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Celková doba rozhodovania okresného súdu nebola pritom extrémne dlhá. Vzhľadom na uvedené ústavný   súd   konštatuje,   že   nebolo   možné   z hľadiska   komplexného   posúdenia inkriminovaného konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy.   Postup   okresného   súdu,   aj   keď   nebol   celkom   efektívny,   sa   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov a   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

4. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhla, aby   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov, a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné právo, ktorého porušenie sťažovateľka namietala, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už nemusel zaoberať.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovateľka   v konaní   neuspela, nepripadalo do úvahy zaoberať sa ani jej návrhom na náhradu trov konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014