znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 32/2012 a jeho rozsudkom z 19. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2012   doručená   sťažnosť M.   K.,   V.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T 32/2012 a jeho rozsudkom z 19. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 T 32/2012 z 19. júna 2012 na verejnom zasadnutí potvrdil schválenie dohody o vine a treste v trestnej veci obvineného J. V. predloženej prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) 17. mája 2012 návrhom č. k. 3 Pv 397/11-20. Uvedeným rozsudkom okresný súd uznal J. V. vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, ktorý mu bol podmienečne odložený   s určením   skúšobnej   doby   24   mesiacov.   Poškodení   –   jedným   z nich   bol   aj sťažovateľ – boli podľa § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s nárokom na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa „v   súdnom   konaní   došlo...   k viacerým   závažným pochybeniam   týkajúcich   sa   nielen   procesnoprávnych   ustanovení   o trestnom   konaní,   ale postupom   Okresného   súdu...   aj   k zásahu   do   jeho   základných   práv   a slobôd.   Tým,   že sťažovateľ   nebol   upovedomený   o termíne   konania   verejného   zasadnutia,   ani   mu   nebol doručený rozsudok Okresného súdu... vo veci samej..., bolo mu zo strany súdu odňaté právo na   spravodlivý   súdny   proces   a možnosť   konať   pred   súdom,   garantované   Dohovorom a Ústavou SR“.

Podľa slov sťažovateľa ako poškodenému v trestnom konaní mu „prináleží viacero práv...,   ktoré   však   v dôsledku   nesprávneho úradného postupu súdu nemohol   realizovať, a to:

1. právo byť upovedomený o konaní verejného zasadnutia (§ 292 ods. 1 TP),

2. právo vyjadriť sa k návrhu (§ 295 ods. 1 TP),

3. právo uplatniť dôkazy (§ 295 ods. 2 TP),

4. právo urobiť konečný návrh (§ 295 ods. 3 TP),

5. právo na doručenie rozsudku v zákonnej lehote (§ 173 TP).

Zásahom   do   priznaných   práv   bola   sťažovateľovi   predovšetkým   odňatá   možnosť vyjadriť   sa   k schválenej   dohode   o vine   a treste.   Na   verejnom   zasadnutí   mal   sťažovateľ eminentný záujem poukázať na spôsobenú zdravotnú ujmu vzniknutú v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 22. 7. 2011 a na neprimeranosť uloženého trestu k povahe doživotných trvalých následkov.“.

Sťažovateľ „skutočnosť,   že   ho   súd   v konaní   absolútne   ignoroval,   pociťuje...   ako závažnú ujmu do jeho základný práv a slobôd a vníma ju ako pokračovanie negatívnych zásahov voči nemu ako obeti dopravnej nehody. Sťažovateľ mal legitímne právo očakávať, že   súd   rozhodujúci   v trestnej   veci   pozná   právo...,   bude   postupovať   nielen   v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ale aj nadzákonných právnych predpisov a nedopustí sa žiadnych omylov. Povinnosť všeobecných súdov v právnom štáte je vykonať súdne konanie v medziach platnej a účinnej právnej úpravy. Spôsob, akým prebehlo verejné zasadnutie,   vyvoláva   pochybnosti   o spravodlivom   rozhodnutí   a zapríčinilo   u sťažovateľa vznik právnej neistoty. Uskutočnenie verejného zasadnutia Okresným súdom Trnava, č. k. 5 T/32/2012-153 je postihnuté závažnými vadami, ktoré predstavujú výrazný zásah do zásad dôstojnosti súdneho konania.

... úlohou všeobecných súdov je poskytovať právnu ochranu ohrozeným a porušeným záujmom a tým zabezpečiť dôsledné dodržiavanie základných práv a slobôd. V čl. 6 ods. 1 Dohovoru   sú   stanovené   tri   prioritné   požiadavky,   ktorými   dochádza   k napĺňaniu predmetného ustanovenia, a to spravodlivosť, verejnosť a rýchlosť. Ak Okresný súd Trnava vydal   v trestnom   konaní   rozhodnutie,   ktorému   predchádzalo   konanie   v zjavnom   rozpore s ustanoveniami   Trestného   poriadku,   je   možné   dospieť   k záveru,   že   bolo   postupom a rozhodnutím súdu porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a jeho právo na   súdnu   ochranu.   Súdne   konanie   preto   možno   zhodnotiť   ako   nespravodlivé.   Nakoľko sťažovateľovi nebola umožnená účasť na verejnom zasadnutí, tým konajúci súd neposkytol sťažovateľovi priestor na realizáciu jeho práv vyplývajúcich z relevantnej právnej úpravy.... namietaným postupom Okresného súdu Trnava sa porušili práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (právo na prístup k súdu) zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a to tým, že nemal možnosť zúčastniť sa verejného zasadnutia v zmysle § 46 ods. 1 TP.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 32/2012 a jeho rozsudkom z 19. júna 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   zrušil   napadnutý   rozsudok okresného súdu a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 32/2012 a jeho rozsudkom z 19. júna 2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd neupovedomil sťažovateľa ako poškodeného v trestnom konaní o verejnom zasadnutí, na ktorom   došlo   k schváleniu   dohody   o vine   a   treste,   čím   zabránil   jeho   účasti   na   tomto zasadnutí, ako aj tým, že mu nebol doručený rozsudok okresného súdu z 19. júna 2012, ktorým okresný súd potvrdil schválenie dohody o vine a treste.

Z hľadiska posúdenia možného zásahu do označených práv sťažovateľa je podstatné jeho   tvrdenie,   že   mu   bola „predovšetkým   odňatá   možnosť   vyjadriť   sa   k schvaľovanej dohode o vine a treste“ a že na verejnom zasadnutí mal „eminentný záujem poukázať na spôsobenú zdravotnú ujmu... a na neprimeranosť uloženého trestu...“.

Ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   poukázať   na   relevantnú   zákonnú   úpravu týkajúcu sa postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu v konaní o dohode o vine a treste.

Podľa § 232 ods. 1 Trestného poriadku ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania   dostatočne   odôvodňujú   záver,   že   skutok   je   trestným   činom   a   spáchal   ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho   priznania,   môže   prokurátor   začať   konanie   o   dohode   o   vine   a   treste   na   podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu.

Podľa   §   232   ods.   2   Trestného   poriadku   na   konanie   o   dohode   o   vine   a   treste prokurátor predvolá obvineného; o čase a mieste konania upovedomí obhajcu obvineného a poškodeného...

Podľa § 232 ods. 3 Trestného poriadku ak došlo k dohode o vine, treste a ďalších výrokoch, prokurátor podá na súd v rozsahu dohody návrh na schválenie dohody o vine a treste... Ak nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor navrhne, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody alebo jej časti na občianske súdne konanie alebo iné konanie.

Podľa § 232 ods. 7 písm. d) Trestného poriadku dohoda o vine a treste obsahuje rozsah a spôsob náhrady škody, ak bola činom spôsobená...

Podľa § 232 ods. 8 Trestného poriadku dohodu o vine a treste podpíšu na znak súhlasu prokurátor, obvinený, obhajca a poškodený, ak úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania.

Podľa § 232 ods. 9 Trestného poriadku ak   nedôjde   k   dohode   o   vine   a   treste, prokurátor o tom vykoná záznam do spisu.

Podľa § 233 ods. 1 Trestného poriadku ak osoby uvedené v § 232 ods. 2 uzavreli dohodu   o   vine   a   treste,   prípadne   o   ďalších   výrokoch,   prokurátor   podá   súdu   návrh   na schválenie tejto dohody.

Podľa § 332 ods. 1 Trestného poriadku návrh dohody o vine a treste sa prejedná na verejnom zasadnutí, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 332 ods. 2 Trestného poriadku ak súd neodmietol návrh prokurátora na dohodu   o   vine   a   treste   podľa   §   331   ods.   1   písm.   b),   doručí   návrh   obvinenému,   jeho obhajcovi, poškodenému a jeho splnomocnencom...

Podľa § 332 ods. 3 Trestného poriadku rovnopis návrhu na dohodu o vine a treste spolu s upovedomením alebo s predvolaním na verejné zasadnutie treba doručiť tak, aby prokurátor, obvinený a jeho obhajca mali na prípravu na verejné zasadnutie od doručenia návrhu na dohodu o vine a treste aspoň päť pracovných dní. Túto lehotu možno skrátiť len s ich súhlasom. U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú alebo sa o ňom upovedomujú, treba zachovať aspoň trojdňovú lehotu.

Podľa § 333 ods. 1 Trestného poriadku verejné zasadnutie o návrhu na dohodu o vine a treste sa vykoná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu, zapisovateľa, prokurátora, obvineného, a ak má obvinený obhajcu, aj za stálej prítomnosti obhajcu.

Podľa § 334 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako aj o výroku na náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.

Podľa   §   334   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   súd   dohodu   o   vine   a   treste,   ktorá v navrhnutom znení nie je zrejme neprimeraná, ale ju nepovažuje za spravodlivú, oznámi svoje výhrady stranám, ktoré môžu navrhnúť nové znenie dohody o vine a treste. Na ten účel súd preruší verejné zasadnutie na potrebný čas. Ak sa strany dohodnú, postupuje sa primerane podľa odseku 4; ak s dohodou o vine a treste nesúhlasí poškodený, postupuje sa primerane podľa § 232 ods. 3 posledná veta. Ak sa strany nedohodnú, postupuje súd podľa odseku 3.

Z obsahu citovaných ustanovení Trestného poriadku (najmä § 332 ods. 2 v spojení s ods. 3) vyplýva, že ak okresný súd sťažovateľa ako poškodeného v trestnom konaní aspoň neupovedomil   o verejnom   zasadnutí,   na   ktorom   konal   o návrhu   prokurátora   okresnej prokuratúry na dohodu o vine a treste, skutočne nedodržal postup vyžadovaný uvedenými procesnoprávnymi ustanoveniami.

Ústavný súd však v tejto situácii poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej   posudzuje   spravodlivosť   procesu   ako   celku   (napr.   m.   m.   II.   ÚS   307/06),   preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho   intenzita   a   existujúca   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   ústavou garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami   na   spravodlivosť   procesu   ako   celku   nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé   porušenie   zákona   zo   strany   orgánu   verejnej   moci   má   automaticky   za   následok porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade   predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd predovšetkým skúmal, či nedodržaním postupu okresným   súdom   mohlo   z materiálneho   hľadiska   dôjsť   k zásahu   do   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a do   práva   na   spravodlivé   súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Z už citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že poškodený v trestnom konaní   má   reálnu   možnosť   ovplyvniť   konanie   o dohode   o vine   a treste   iba   vo   vzťahu k rozhodovaniu   a rozhodnutiu   o náhrade   škody.   Je   vylúčená   akákoľvek   možnosť,   aby poškodený   svojimi   návrhmi   mohol   zasiahnuť do   samotného   rozhodnutia   o vine   a treste obvineného.

Z vyjadrenia sťažovateľa vyplýva, že svojou účasťou na verejnom zasadnutí chcel poukázať na neprimeranosť dohodnutého trestu. Túto skutočnosť však evidentne ovplyvniť nemohol, a to ani v prípade svojej osobnej prítomnosti na verejnom zasadnutí. Táto časť dohody,   t. j.   „dohodnutie“   výšky   trestu,   je   iba   v moci   prokurátora   a obvineného. Z materiálneho hľadiska preto v tomto ponímaní nemohlo dôjsť ani k zásahu do označených práv sťažovateľa zaručených ústavou a dohovorom.

Námietku sťažovateľa, že sa k samotnej dohode o vine a treste nemohol vyjadriť, nemožno celkom akceptovať. Ústavný súd uznal, že pokiaľ sťažovateľ nebol upovedomený o verejnom   zasadnutí,   a teda   nebol   na   ňom   prítomný,   nemohol   sa   na   tomto   zasadnutí k návrhu dohody vyjadriť. Na druhej strane dohoda o vine a treste sa kreuje v konaní pred príslušným prokurátorom. Trestný poriadok vyžaduje (pozri § 232 ods. 2), aby prokurátor o čase a mieste konania o dohode o vine a treste upovedomil okrem iných aj poškodeného, a taktiež   Trestný   poriadok   (§   232   ods.   8)   upravuje,   že   návrh   dohody   o vine   a treste podpisuje na znak súhlasu aj poškodený.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ bol 14. mája 2012 prítomný na konaní o dohode   o vine   a treste   pred   prokurátorom   okresnej   prokuratúry,   na   ktorom   bol   obsah dohody   dohodnutý   v takom   znení,   aký   bol   v konečnom   dôsledku   okresným   súdom schválený, a sťažovateľ zápisnicu o tomto konaní (pred prokurátorom okresnej prokuratúry) podpísal. Je nepochybné, že vedomosť o znení dohody o vine a treste mal a nič nebránilo, aby sa k tejto vyjadroval.

Znova je však potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ ako poškodený v trestnom konaní mohol   svojimi   návrhmi   a vyjadreniami   ovplyvniť   jedine   rozhodovanie   a rozhodnutie o náhrade škody a v prípade „nedohody“ o náhrade škody by bol odkázaný s týmto nárokom na občianske súdne konanie (§ 232 ods. 3 posledná veta a § 334 ods. 2 tretia veta Trestného poriadku). V konečnom dôsledku sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu odkázaný na občianske súdne konanie.

Z tohto pohľadu nemohlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 32/2012 a jeho rozsudkom z 19. júna 2012, ktorým bolo potvrdené schválenie dohody o vine a treste, dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa ako poškodeného v trestnom konaní (v materiálnom zmysle), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému postupu okresného súdu v súvislosti s doručovaním rozsudku č. k. 5 T 32/2012-153 z 19. júna 2012, ktorým bol schválený návrh dohody o vine a treste, je potrebné   dať   za   pravdu   sťažovateľovi,   že   podľa   §   173   ods.   1   Trestného   poriadku   sa rovnopis rozsudku doručí okrem iných aj poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   práva   na „spravodlivý   proces“ nedoručením   mu   rozsudku,   ale   zároveň   uvádza,   že „po   naliehaní   právneho   zástupcu sťažovateľa“ mu bol rozsudok 22. novembra 2012 doručený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z príloh sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal (podanie zo 7. novembra 2012) okresnému súdu „v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov... sťažnosť proti postupu sudcu Okresného súdu Trnava...“, v ktorej okrem iného namietal aj nedoručenie rozsudku.

V danom prípade sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca, správne využil možnosť požiadať o ochranu svojich základných práv priamo okresný súd, v kompetencii ktorého bolo napraviť prípadný neoprávnený zásah do práv sťažovateľa. Tým bol okresnému súdu daný priestor, aby sám poskytol ochranu označeným právam. Keďže zo strany konajúceho všeobecného súdu došlo k náprave a rozsudok č. k. 5 T 32/2012-153 z 19. júna 2012 bol sťažovateľovi doručený, javí sa sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnená, preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa,   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyhovením sťažnosti v otázke namietaného porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013