znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., R., zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súd Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 480/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011 telefaxom doručená sťažnosť R. R., R. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená 24. februára 2011 predložením originálu, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 480/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 480/2008 v procesnom postavení povinného v 1. rade. Exekúcia je vedená na základe rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 126/2007-44 z 28. augusta 2008, ktorým bol sťažovateľ spolu s povinným v 2. rade – J. D. – N., D., zaviazaný   uhradiť   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   R.   (ďalej   len   „oprávnený“),   sumu   447,21   € s príslušenstvom.

Proti exekúcii podal sťažovateľ 5. februára 2009 súdnemu exekútorovi námietku, v ktorej uviedol, že vo vzťahu k jeho osobe rozsudok, ktorý mal byť exekučným titulom, nenadobudol   právoplatnosť   ani   vykonateľnosť,   pretože   mu   dovtedy   nebol   riadnym spôsobom   doručený.   Sťažovateľ   sa   v čase   doručovania   rozsudku   podľa   jeho   slov preukázateľne zdržiaval v zahraničí, o čom okresnému súdu predložil dôkazy.

O námietke sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením č. k. 4 Er 480/2008-45 z 1. decembra 2010 tak, že námietku sťažovateľa zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   svojím   postupom   v konaní,   v ktorom rozhodoval o námietke proti exekúcii, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo odôvodnil takto:„Okresný   súd   námietky   sťažovateľa   zamietol   s odôvodnením,   že   súd   mal z predloženého spisu preukázané, že rozsudok (exekučný titul) bol sťažovateľovi doručený do vlastných rúk v zmysle § 47 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súd ďalej odcitoval ustanovenie § 47 ods. 2 OSP a konštatoval, že námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom, ich cieľom nie je zmena alebo zrušenie vykonávaného rozhodnutia, ale sú len obranou   proti   neprávom   vedenej   exekúcii   povinného   s cieľom   dosiahnuť   zastavenie exekúcie čiastočne alebo celkom...

Meritom námietok, ktoré podal sťažovateľ, je skutočnosť, že sťažovateľ sa v čase doručovania   prvostupňového   rozhodnutia   nenachádzal   v mieste   svojho   bydliska,   ale nachádzal sa   pracovne v zahraničí.   O tejto skutočnosti   predložil   súdu   dôkaz,   konkrétne výplatné pásky... Výplatné pásky... vo svojom rozhodnutí... odporca ani len nespomenul – pri rozhodovaní ich ako dôkaz ignoroval.

Rovnako   súd   vôbec   nevysvetlil,   ako   sa   vysporiadal   s otázkou   tzv.   náhradného doručenia. Sťažovateľ od začiatku argumentoval tým, že sa v čase doručovania v mieste bydliska nezdržiaval a nemôže sa na neho vzťahovať fikcia doručenia. Okresný súd... sa s touto námietkou vyporiadal tým, že odcitoval ustanovenie § 47 odsek 2 OSP, avšak už vôbec   sa   nezmienil   o tom,   či   má   preukázané,   že   sa   sťažovateľ   v mieste   doručovania zdržiava.

Pre   súd   pritom   nie   sú   dostatočné   iba   správy   poštového   doručovateľa   o tom,   že upovedomil adresáta o uložení zásielky. Pokiaľ sa adresát v mieste doručenia nezdržiava, je takéto uloženie neúčinné a nemôžu ani nastať účinky doručenia, t. j. rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť.

Súd   aj   napriek   námietkam   sťažovateľa   neuskutočnil   žiadne   úkony,   ktorými   by preveril obranu sťažovateľa, ba dokonca sa nevyporiadal ani s námietkami a argumentmi sťažovateľa, ktorými preukazoval, že sa v mieste doručovania nezdržiaval a nemohli nastať účinky doručenia rozhodnutia. Súd ignoroval dôkazy, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, čím odňal sťažovateľovi právo na súdnu ochranu, nakoľko formálne prejednanie námietok je len iluzórnou súdnou ochranou.

Sťažovateľ tiež poukazuje na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v súlade s § 157 odsek 2 OSP... Ak... ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument...   Z práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a návrhmi   na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie...

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súd   pristúpil   k hodnoteniu   dôkazov selektívne, ignoroval určitú skupinu dôkazov a absolútne sa nevysporiadal s námietkami a argumentmi sťažovateľa, ktoré mali rozhodujúci význam pre rozhodnutie, čo je zrejmým prejavom   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia.   Nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého uznesenia preto treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Ružomberok v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 Er/480/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Ružomberok   číslo   konania   4 Er/480/2008-45 zo dňa 1. decembra 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd Ružomberok je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 30 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4   Er   480/2008,   v rámci   ktorého   rozhodol   o námietke   proti   exekúcii   uznesením z 1. decembra 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces chránených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou ktorého je aj právo   účastníka   na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého nedostatočnosť v danom prípade sťažovateľ namietal.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   z 1.   decembra   2010   okrem   iného vyplýva:

„Preskúmaním podaného odvolania ako aj spisového materiálu vrátane pripojeného spisu 4C/126/2007 súd zistil, že odvolanie povinného je nedôvodné. V uvedenej veci sa exekučné   konanie   vedie   proti   povinnému   v   I.   rade   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku   Okresného   súdu   Ružomberok   č.   k.   4   C/126/2007-44   zo   dňa 28. 08. 2008,   ktorým   bola   povinným   v   I.   a   v   II.   rade   uložená   povinnosť   spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 13 472,50,- Sk do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Súd tiež priznal navrhovateľovi trovy konania vo výške 7530,-Sk, ktoré mu boli povinný I. a v II. rade zaplatiť v lehote do troch dní od právoplatnosti výroku tohto   rozsudku.   Predmetné   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   07. 11. 2008 a vykonateľnosť   dňa   10. 11. 2008,   čím   sa   stalo   spôsobilým   podkladom   pre   vedenie exekučného konania. Pokiaľ povinný v I. rade namietal, že uvedený rozsudok mu nebol doručený, súd mal z priloženého spisu spis. zn. 4 C/126/2007 za preukázané, že uvedený rozsudok mu bol doručený do vlastných rúk v zmysle § 47 ods. 2 OSP. Ako vyplýva zo spisového materiálu, povinnému v I. rade bolo doručené predvolanie na pojednávanie na deň 28. 08. 2008, ktoré si osobne prevzal dňa 11. 08. 2008, mal teda dostatočný časový priestor   na   to,   aby   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   ospravedlnil,   prípadne   požiadal o odročenie pojednávania alebo si zvolil zástupcu na zastupovanie v konaní. V deň konania pojednávania   bolo   zo   strany   právneho   zástupcu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti povinného v I. rade na pojednávaní z dôvodu pracovných povinností v zahraničí, avšak plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo oprávnenie zástupcu konať za povinného v I. rade, súdu   doručené   nebolo.   Z   uvedeného   dôvodu   právnemu   zástupcovi   nebol   zaslaný   ani predmetný rozsudok, ktorý bol riadne doručený len povinnému v I. rade v zmysle § 47 ods. 2 OSP. Podľa   §   47   ods.   2   OSP,   ak   nebol   adresát   písomnosti,   ktorá   sa   má   doručiť   do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu   zásielku   príde   doručiť znovu   v   deň   a   hodinu   uvedenú v oznámení. Ak   zostane i nový pokus o doručenie   bezvýsledným,   uloží   doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom, ich cieľom nie je zmena alebo   zrušenie   vykonávaného   rozhodnutia,   ale   sú   len   obranou   proti   neprávom   vedenej exekúcii povinného s cieľom dosiahnuť zastavenie exekúcie čiastočne alebo celkom. Preskúmaním predložených námietok súd zistil, že v danom prípade nie je dôvod na ich vyhovenie, nakoľko povinný v I. rade si svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z exekučného titulu nesplnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd zistil, že námietky povinného v I. rade neobsahujú žiadny konkrétny dôvod, pre ktorý ma mala byť exekúcia zastavená, súd jeho námietky ako nedôvodné opätovne zamietol.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol.

Na   podstatné   a   rozhodujúce   otázky   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   proti exekúcii okresný súd dal odpoveď, keď odôvodnil, prečo považoval rozsudok okresného súdu   č.   k.   4   C   126/2007-44   z 28.   augusta   2008   (exekučný   titul)   za   právoplatný a vykonateľný, a teda spôsobilý pre vedenie exekučného konania. Svoje závery pritom oprel o zákonné ustanovenia, ktoré v odôvodnení rozhodnutia citoval (§ 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Okresný súd zároveň poukázal aj na skutkové okolnosti týkajúce sa obdobia   bezprostredne   pred   vydaním   meritórneho   rozhodnutia   (rozsudku   z 28.   augusta 2008) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 126/2007. Venoval sa aj otázke zdržiavania sa sťažovateľa na adrese bydliska – poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ si osobne prevzal predvolanie   na   pojednávanie   nariadené   na   28.   august   2008,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok, ako aj na nedostatky pri ne/udelení plnej moci sťažovateľom   jeho právnemu zástupcovi, čo v konečnom dôsledku viedlo k doručeniu meritórneho rozhodnutia spôsobom upraveným v § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

V každom prípade tento postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom   okresného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci okresného súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad okresným   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje, a preto   bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   bol   sťažovateľ   presvedčený o nesprávnosti postupu okresného súdu pri doručovaní rozsudku č. k. 4 C 126/2007-44 z 28. augusta   2008   jeho   osobe,   resp.   o tom,   že   nedošlo   k doručeniu   tohto   rozhodnutia sťažovateľovi   (a   tým   nemohlo   dôjsť   ani   k nadobudnutiu   jeho   právoplatnosti a vykonateľnosti),   mohol   v tejto   súvislosti   využiť   opravný   prostriedok   proti   tomuto rozsudku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011