znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 195/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010 doručená   sťažnosť   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 195/05.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 195/05, ktoré   sa   začalo   na   okresnom   súde   11.   mája   2005,   je   sťažovateľ   v postavení   odporcu a navrhovateľom   je   B.   H.   Predmetom   konania   je   zaplatenie   pohľadávky   730,12   €. Uznesením okresného súdu č. k. 8 C 195/05-210 z 18. mája 2009 bolo napadnuté konanie zastavené   z dôvodu   späťvzatia   návrhu   na   začatie   konania.   Sťažovateľ   proti   tomuto uzneseniu podal 28. mája 2009 odvolanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   v konaní, „(…)   o   ktorom   mohlo   byť rozhodnuté   maximálne   na   druhom   pojednávaní   v   prípade,   ak   by   súd   konal   v   súlade s príslušnými ustanoveniami O. s. p.(...)“, porušil „právo na spravodlivé a v primeranej lehote prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 od. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení protokolu č. 11“.

Z tohto dôvodu sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní, prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

«1. Postupom OS Humenné v konaní vedenom pod spis. zn.: 8 C 195/2005 bolo, porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 127 ods.   3   Ústavy   SR   a   §   56   ods.   4   „Zákona   o   ústavnom   súde   SR“,   na   spravodlivé a v primeranej   lehote   prejednanie   jeho   záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)

2.   Okresnému   súdu   Humenné   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8C 195/2005 konal bez zbytočných prieťahov(...)

3.   OS   Humenné   prikazuje,   aby   v   ďalšom   konaní   postupoval   pri   aplikácii   práva v súlade s O. s. p. a zabezpečil procesný postup v súdnom konaní taký, ktorý čo najskôr odstráni doterajšie závažné procesné pochybenia súdu a stav právnej neistoty.

4. Sťažovateľovi(...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- EUR(...)

5. V. K. priznáva finančnú náhradu(...) 100 000,- EUR, ktoré mu je OS Humenné povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

6. OS Humenné ukladá uhradiť trovy konania sťažovateľovi(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

7. Kancelárii Ústavného súdu SR ukladá uhradiť trovy konania V. K.(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

8.   Ukladá OS Humenné povinnosť   uhradiť   trovy konania(...) na účet Kancelárie ústavného súdu SR(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.»

Podľa   zistení   ústavného   súdu   o odvolaní   sťažovateľa   podanom   proti   uzneseniu okresného súdu o zastavení konania Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) dosiaľ právoplatne nerozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 195/05.

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   napadol   len   konanie   vedené   pred okresným súdom, ktoré bolo ukončené uznesením o zastavení konania z 18. mája 2009. Sťažovateľ   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním z 8. marca 2010, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o jeho   sťažnosti   pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom namietané   porušenie   práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   jeho   právna   neistota, pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd podľa doterajšej judikatúry vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o súdoch   alebo   ak   sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03).   Účinnosť   takého   právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie účinného prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon   o ústavnom   súde,   nie   je   v rozpore   ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Keďže   z   ústavnej   sťažnosti   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   podal   predsedovi   príslušného   súdu,   a teda   ani   netvrdí,   že   sťažnosť   nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   §   62   a nasl.   zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010