znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., so sídlom D., zastúpenej spoločnosťou G. L., k. s., so sídlom C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obdo 14/2008 z 29. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., so sídlom D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka v právnej veci proti Recyklačnému fondu o vrátenie príspevku z Recyklačného fondu vedenej na Okresnom súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb 32/06 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Cob 12/2007 a 6 Cob 13/2007 podala 14. decembra 2007 dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Cob 12/2007-239 a 6 Cob 13/2007 z 25. septembra 2007, ktorým zrušil rozhodnutie okresného súdu, konanie v predmetnej veci zastavil a túto postúpil Recyklačnému fondu. Sťažovateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že postupom Krajského súdu v Bratislave jej ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s ustanovením § 237 písm. f) OSP], pretože Krajský súd v Bratislave konanie v tejto veci zastavil a postúpil vec Recyklačnému fondu aj napriek tomu, že ide o vec patriacu do právomoci súdov.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009 v zmysle § 243 ods.   3   OSP   zrušil   všetky   meritórne   rozhodnutia   vydané   v   tejto   veci   okresným   súdom (prvostupňový súd) a Krajským súdom v Bratislave (odvolací súd), konanie zastavil a vec postúpil Krajskému súdu   v Žiline ako súdu vecne príslušnému na konanie v správnom súdnictve.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že čiastočne akceptuje právne názory najvyššieho súdu, avšak tvrdí, že vydaním rozhodnutia, ktorým najvyšší súd zastavil súdne konanie v tejto veci a vec postúpil inému súdu na ďalšie konanie, zasiahol do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení   s   čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009, predmetné uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie označeného základného práva a práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   mala   priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu   a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.) preskúmal vec podľa ust. § 242 ods. 1 O. s. p. a po prejednaní dovolania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že dovolanie žalobcu j e čiastočne dôvodné.

Podľa ust. § 74 ods. 2 písm. h) zák. č. 223/2001 Z. z. Všeobecné predpisy o správnom konaní   s   výnimkou   ustanovení   o   miestnej   príslušnosti   sa   nevzťahujú   na   rozhodovanie o poskytovaní prostriedkov z Recyklačného fondu podľa § 64.

Podľa ust. § 64 ods. 2 cit. zákona na poskytnutie prostriedkov Recyklačného fondu s výnimkou úhrady vyplatených finančných príspevkov podľa odsekov 13 a 14 a vrátenia príspevku podľa § 56 ods. 4 nieje právny nárok.

Podľa   ust.   §   56   ods.   4   cit.   zákona   ak   výrobca   alebo   dovozca   preukáže,   že   po zaplatení   príspevku   do   Recyklačného   fondu   zhodnotí   v   priebehu   kalendárneho   roka spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku.

Podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ust. § 1 ods. 1, 2 o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch   alebo   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   ak   osobitný   zákon neustanovuje inak. Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej   samosprávy,   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorej   zákon   zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Predmetom dovolacieho konania je posúdenie otázky odňatia možnosti konať pred súdom žalobcu v dôsledku procesného rozhodnutia odvolacieho súdu o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (t. j. v rozsahu uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 2 859 203,60 Sk od 28. 04. 2005 do 12. 12. 2005 vo výške 174 842,- Sk, a v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku, keď výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie 2 859 203,60 Sk s 9 % úrokom z omeškania ročne od 12. 12. 2005 do 24. 08. 2006 nebol odvolaním napadnutý, zastavení konania a postúpení predmetnej   veci   Recyklačnému   fondu   so   sídlom   v   Bratislave.   Predmetom   konania   je uplatnený nárok žalobcu na vrátenie príspevku za výrobky z plastov, ktorý žalobca zaplatil do Recyklačného fondu za rok 2003 v sume 369 328,60 Sk spolu s 9 % úrokom z omeškania od 25. 08. 2006 do zaplatenia (po čiastočnom späťvzatí návrhu vo výške 2 859 203,60 Sk s 9%   úrokom   z   omeškania   od   12.   12.   2005   do   24.   08.   2006   a   právoplatnej,   dovolaním nenapadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti žalovanému vo výške 174 842,- Sk z titulu úroku z omeškania zo sumy 2 859 203,60 Sk od 28. 04. 2005 do 12. 12. 2005 za 248 dní. Dovolateľ odňatie, možnosti konať pred súdom odvodzuje od tvrdenia,   že   nesprávnym   právnym   posúdením   odvolacieho   súdu,   že   v   danej   veci prvostupňový   súd   rozhodol   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do   právomoci   súdov   odňal   možnosť žalobcovi   prejednať   jeho   vec   pred   súdom   a   tak   realizovať   súdnu   ochranu   jeho   práva. Namietol   záver   odvolacieho   súdu,   na   základe   ktorého   prostriedky   použité   na   vrátenie príspevku   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   odpadoch   nie   sú   prostriedkami   poskytnutými   z Recyklačného fondu a že na rozhodovanie o vrátení príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Dovolací súd námietku dovolateľa týkajúcu sa tvrdenia, že odvolací súd posúdil vec ako vec nepatriacu do právomoci súdov posúdil ako   dôvodnú,   hoci   odvolací   súd   správne   zistil   a   v   odôvodnení   uviedol,   že   ide   o   vec verejnoprávnej povahy a nárokov z nej sa nemožno domáhať súkromnou žalobou na súde ako   z   obchodno-záväzkového   vzťahu.   Základnou   podmienkou   posudzovania   charakteru návrhu   žalobcu   je   povaha   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   právach   alebo   právom chráneného   záujmu   žalobcu.   V   danej   veci   konanie   o   vrátení   príspevku   zaplateného   do Recyklačného fondu po zhodnotení odpadu z výrobkov, za ktoré tento príspevok zaplatil je konanie v oblasti verejnej správy, v ktorom konaní rozhoduje správny orgán o právach a povinnostiach právnickej osoby- žalobcu (ust. § 1 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 o správnom konaní). V zmysle ust. § 244 ods. 3 O. s. p. predmetom konania je rozhodnutie správneho orgánu, resp. právnickej osoby - odporcovi, ktorej zákon o odpadoch zveril rozhodovanie opravách a povinnostiach navrhovateľa v oblasti verejnej správy. Preto správne odvolací súd nárok navrhovateľa vyplývajúci zo zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch zaradil do oblasti verejnej správy a ide o konanie správne bez ohľadu na znenie ust. § 74 ods. 2 písm. h) zákona o odpadoch a s poukazom na ustanovenie § 1 zákona o správnom konaní a citovaného článku 46 Ústavy SR (zásada domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde). Charakter a predmet prejednávanej veci, nárok na vrátenie príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch, je určujúci na zaradenie veci do oblasti právnej úpravy tak jednoznačne vyhradenej ako je oblasť rozhodovania práv subjektov   práva   verejnou   správou   v   správnom   konaní   a   prejednanie   tohto   nároku   v správnom konám nie je dotknuté ust. § 74 ods. 2 písm. h) a § 64 ods. 2 zákona o odpadoch. Posudzovať inak danú vec by bolo v rozpore s ust. § 1 zákona o správnom konaní a čl. 46 Ústavy SR. Odvolací súd však nesprávne vyhodnotil rozhodnutie správneho orgánu, v danej veci Recyklačného fondu zo dňa 17. 12. 2004, 26. 01. 2005, 16. 05. 2005 a zo dňa 24. 08. 2006. Napriek tomu, že; tieto písomné dokumenty správneho orgánu nemajú náležitosti rozhodnutia správneho orgánu v zmysle ust. § 47 zákona o správnom poriadku sú y zmysle ust. § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správneho orgánu vydané v správnom konaní, nakoľko týmito bolo rozhodnuté o uplatnenom práve žalobcu (v písomných podania zo dňa 17. 12. 2004, 26. 01. 2005 a 16. 05. 2005 zamietnutý uplatnený nárok žalobcu na vrátenie príspevku a písomným podaním zo dňa 24. 08. 2006 nároku žalobcu čiastočne vyhovené). Z uvedeného je zrejmé, že správny orgán, resp. právnická osoba so zverenou právomocou, už rozhodol o nároku žalobcu a v ďalšom konaní sa svojho nároku môže žalobca domáhať na súde príslušnom na prejednanie predmetnej správnej veci v konaní správneho súdnictva. Recyklačný fond je právnickou osobou, neštátnym účelovým fondom, zriadený zákonom o odpadoch na plnenie úloh v oblasti nakladania s odpadmi s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej   republiky,   preto   v   zmysle   ust.   §   246a   ods.   1   druhá   veta   O.   s.   p.   miestne príslušným súdom na prejednanie veci je krajský súd, v obvode ktorého je všeobecný súd navrhovateľa, v danej veci Krajský súd v Žiline.

Dovolací súd z uvedených dôvodov v zmysle ust § 243b ods. 3 a § 221 ods. 1 písm. f) O.   s.   p.   rozsudok   prvostupňového   súdu   a   uznesenie   odvolacieho   súdu   zrušil,   konanie zastavil a vec postúpil príslušnému súdu na konanie v správnom súdnictve.

O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ust. § 243c O. s. p. v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutia okresného súdu a Krajského súdu v Bratislave vo vzťahu k sťažovateľke v napadnutej časti zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Krajskému súdu v Žiline. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   „nesprávnou   a   svojvoľnou aplikáciou   a   výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňuje (čiastočne akceptuje), nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009