znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., so sídlom P., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2007 doručená faxom a 11. júna 2007 poštou sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., so sídlom P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy,   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v daňovom priznaní podanom 25. októbra 2000 za III. štvrťrok roku 2000, si sťažovateľka uplatnila nadmerný odpočet dane v sume 8 499 420 Sk vzniknutý nákupom strojných zariadení v sume 36 954 000 Sk bez DPH od spoločnosti S., s. r. o. Dňa 31. októbra 2000 začal správca dane – Daňový úrad P. (ďalej len „daňový úrad“) vykonávať u sťažovateľky daňovú kontrolu, o výsledkoch ktorej bol vydaný protokol o daňovej kontrole č. 648/340/64358/03/Hank zo 17. septembra 2003, ktorý bol v zmysle   zápisnice   č.   648/340/66894/03/Hank   z 8.   októbra   2003   prerokovaný   so sťažovateľkou na ústnom pojednávaní, pričom 8. október 2003 je súčasne dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole sťažovateľke, a teda dňom skončenia daňovej kontroly. Na   základe   výsledkov   daňovej   kontroly   vydal   daňový   úrad   10.   októbra   2003 rozhodnutie č. 648/230/67459/03/Jur., ktorým znížil sťažovateľke ňou uplatnený nadmerný odpočet   dane   uplatnený   za   III.   štvrťrok   roku   2000   o sumu   7 453 141   Sk   a priznal   jej nadmerný odpočet iba v sume 17 221 Sk. Na základe uvedeného rozhodnutia vydal daňový úrad   10.   októbra   2003   aj   platobný   výmer   č.   648/230/67491/03/Jur.,   ktorým   určil sťažovateľke zvýšenie dane v sume 745 314 Sk.

Proti   rozhodnutiu   daňového   úradu   č.   648/230/67459/03/Jur.   z 10.   októbra   2003 podala   sťažovateľka   odvolenie,   ktorým   namietala,   že   daňový   úrad   nesprávne   posúdil splnenie   hmotno-právnych   predpokladov   na   ňou   uplatnený   odpočet   dane,   že   v rámci vykonania   daňovej   kontroly   jej   neumožnil   nahliadnuť   do   spisu   o daňovej   kontrole a oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami, ktoré viedli daňový úrad k vysloveniu záverov v protokole o daňovej kontrole, a že daňová kontrola nebola vykonaná do šiestich mesiacov od jej začatia.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   pracovisko   T.   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“)   rozhodnutím   č.   IV/256/1119/2004/Kuc   z 29.   januára   2004   odvolaním napadnuté   rozhodnutie   daňového   úradu   potvrdilo,   pričom   v súvislosti   s odvolacími námietkami sťažovateľky   konštatovalo: „(...)   uvedené   skutočnosti   nepreukázali   tvrdenie platiteľa,   že   zdaniteľné   plnenie,   z   ktorého   uplatňoval   nárok   na   odpočet   dane   bolo uskutočnené   v   rozsahu   deklarovanom   daňovým   dokladom   -   faktúrou   č.   000104.   Podľa faktúry   č.   000104   bolo   uskutočnené   zdaniteľné   plnenie   dodania   21   ks   automatov sústružníckych a 3 ks plnoautomatických bodových zváračiek v cene zodpovedajúcej novým strojom. V skutočnosti platiteľ prevzal v sklade v areáli T. a. s. T. niekoľko desaťročné staré stroje iného množstva, inej štruktúry a inej ceny. Odvolací orgán sa preto stotožňuje so záverom správcu dane, že platiteľovi nevznikol nárok na odpočet dane, nakoľko nielenže nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia v rozsahu uvedenom na predloženom daňovom doklade, ale nebolo preukázané ani jeho uskutočnenie firmou S., s. r. o. (...) Nepovolenie nahliadnutia daňového subjektu do spisu správcu dane s odvolaním sa na   §   22   cit.   zákona   považuje   odvolací   orgán   za   zákonné.   Ust.   §   22   cit.   zákona   dáva daňovému subjektu právo nahliadnuť iba do spisov, týkajúcich sa jeho daňových povinností, ale neoprávňuje ho nahliadať do podkladov správcu dane, do ktorých sa nesmie umožniť nazeranie   s ohľadom   na   povinnosť   zachovať   v   tajnosti   pomery   iných   daňovníkov. Z predloženého s vecou súvisiaceho spisového materiálu odvolací orgán zistil že viaceré z písomností   obsahujú   také   údaje,   týkajúce   sa   pomerov   iných   daňových   subjektov, zverejnenie ktorých by znamenalo porušenie dnového tajomstva podľa § 23 cit. zákona. (...) Je potrebné skonštatovať, že samotný výkon konkrétnej daňovej kontroly skutočne trval takmer tri roky. Daňová kontrola teda bol s síce dlhá, ale v súlade s platným zákonom nie   nezákonná.   Jej   dĺžku   však   ovplyvnili   správcom   dane   nezavinené   okolnosti   a   to skutočnosť,   že   osoby   zúčastnené   na   reťazových   obchodoch   sa   vyhýbali   spolupráci   so správcom dane, menili sídlo, resp. sa na adresách, kde sa mali zdržiavať nezdržiavali, nepreberali poštu, ich účasť na ústnom pojednávaní musela byť predvedením príslušným útvarom Policajného zboru, resp. mohli byť vypočuté v nápravnovýchovnom zariadení, ako i zdĺhavé šetrenie vo veci colných orgánov. Až skutočnosť, že novelou zákona musela byť kontrola ukončená bol správca dane povinný ukončiť kontrolu na základe vyššie uvedených dôkazov.

V   súvislostí   s   dobou   vykonávania   daňovej   kontroly   je   potrebné   prihliadnuť   i   na skutočnosť, že lehota daná § 30a cit. zákona na ukončenie kontroly je lehotou poriadkovou a zákon s jej nedodržaním nespája žiadne právne účinky. I v prípade jej nedodržania by preto nebolo možné vyvodiť záver o jej neplatnosti a nezákonnosti. Nedodržanie lehoty na ukončenie   daňovej kontroly v žiadnom prípade nemôže mať   za následok   neplatnosť   na základe jej výsledkov vydaného rozhodnutia.“

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala odvolanie aj proti platobnému výmeru daňového úradu č. 648/230/67491/03/Jur. z 10 októbra 2003, ktorý bol rovnako potvrdený rozhodnutím daňového riaditeľstva č. IV/256/1120/2004/Kuc z 29. januára 2004.

Z dôvodu, že sťažovateľka považovala obidva rozhodnutia daňového riaditeľstva za nezákonné, podala proti nim žalobu podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie ich zákonnosti (správne súdnictvo).

Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   14   S 18/04 a 14 S 25/04   zo   4.   novembra   2004   žalobu   sťažovateľky   proti   rozhodnutiam   daňového riaditeľstva zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007 rozsudok krajského súdu potvrdil (rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2007).

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľky s rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd podľa nej nezohľadnil, že daňová kontrola, na základe ktorej boli vydané napadnuté rozhodnutia daňových orgánov, bola vykonaná v rozpore s ustanovením § 30a ods. 7 v spojení s ustanovením § 105 a § 105a zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o správe daní“),   t. j. že nebola vykonaná do šiestich mesiacov od jej začatia. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka namieta, že označeným rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené ňou označené práva a slobody zaručené ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   z rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva   aj „odôvodnenie   skutočnosti,   prečo   nebolo   prihliadané   počas   súdneho   preskumu   na   vady daňového   konania   a   procesné   pochybenia   správcov   dane   v   daňovom   konaní,   keď s poukazom na § 250i ods. 3 OSP podľa názoru NS SR správny súd neprihliada na vady konania, ktoré nie sú sťažovateľovi na ujmu a neprihliadne ani na také porušenie zákona pri dokazovaní, ktoré sa týkalo skutočností, ktoré nemali pre rozhodnutie vo veci význam s tým, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Z uvedeného vyplýva, že procesné pochybenia správcov dane a z toho vyplývajúce vady daňového konania, na ktorých je založené rozhodnutie správcu dane, ktoré vážnym spôsobom zasahuje do práv a právom   chránených   záujmov   sťažovateľa,   nemá   možnosť   sťažovateľ   napadnúť   iným právnym   prostriedkom   ak   súd   je   toho   názoru,   že   ide   o   vady,   ktoré   nemajú   vplyv   na zákonnosť napadnutého rozhodnutia napriek tomu, že práve takéto vady konania a procesné chyby v postupoch daňových orgánov,   bránili sťažovateľovi v uplatňovaní svojich práv v nerovnom postavení proti orgánom štátnej moci.

Podľa názoru NS SR § 30a ods. 7 v súvislosti s ustanovením § 105 zák. č. 511/1992 Zb. v znení zák. č. 114/2003 Z. z. účinného od 1. 5. 2003 treba vykladať tak, že lehota 6 mesiacov na ukončenie daňovej kontroly začatej pred účinnosťou zák. č. 114/2003 Z. z. sa počíta od 1. 5. 2003 a nie od skutočného začatia kontroly a teda, daňová kontrola skončená u sťažovateľa   8. 10. 2003   bola   ukončená   v   zákonnej   lehote.   Najvyšší   súd   sa   vo   svojom rozhodnutí stotožnil s právnym názorom daňových orgánov aj Krajského súdu v Trnave, že zo   strany   sťažovateľa   nedošlo   k   preukázaniu   splnenia   podmienky   odpočtu   dane   podľa ustanovenia § 20 ods. 2 písm. a) zák. č. 289/1995 Z. z. (...)

(...) daňová kontrola je základným aktom daňového konania od ktorého sa odvíjajú následné rozhodnutia vydané v daňovom konaní. (...)

Úmysel   zákonodarcu   chrániť   daňové   subjekty   pred   neodôvodnenými   prieťahmi v daňových kontrolách, je jednoznačne vyjadrený v citovaných ustanoveniach procesného daňového   predpisu   a   nemôže   byť   na   ujmu   sťažovateľa,   možno   aj   nie   celkom   správne jazykové   vyjadrenie   požiadavky   ukončenia   daňovej   kontroly   v   spojitosti   s   časovou pôsobnosťou   vyjadrenou   v   prechodných   ustanoveniach,   pripúšťajúce   práve   výklad o nezákonnosti   daňovej   kontroly.   Navyše   podľa   názoru   NS   SR,   neukončenie   daňovej kontroly v zákonom stanovenej lehote nemôže samé osebe mať za následok nezákonnosť správneho   rozhodnutia.   Z   uvedeného   by   sa   dalo   vyvodiť,   že   napriek   tomu,   že   by   bola daňová kontrola nezákonná, nespôsobuje to nezákonnosť správneho rozhodnutia napriek tomu, že správne rozhodnutie je založené a vychádza z výsledkov daňovej kontroly“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   1   SžoKS 30/2005 zo dňa 27. 02. 2007 bolo porušené základné vlastnícke právo sťažovateľa podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie ústavného pravidla článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenské] republiky.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1 SžoKS 30/2005 zo dňa 27. 02. 2007 a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007

Z petitu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 30/05, avšak z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že porušenie tohto základného práva v skutočnosti vidí v postupe daňového úradu pri vykonávaní daňovej kontroly, ktorá nebola podľa jej tvrdenia vykonaná v zákonom ustanovenej lehote šiestich mesiacov od jej začatia.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„V daňovom konaní došlo k porušeniu Ústavou garantované práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy SR (...).

Daňová   kontrola   trvajúca   takmer   3   roky   a   väčšinou   bez   úkonov   dokazovania, nemôže byť považovaná za prostriedok, ktorý v čo najmenšom rozsahu zaťažuje sťažovateľa a   už   vôbec   sa   nedá   hovoriť   o   práve   sťažovateľa   na   vykonanie   daňovej   kontroly   bez zbytočných   prieťahov,   ktoré   právo   je   užším   vyjadrením   hore   uvedeného   Ústavou garantovaného   práva.   V   právnom   štáte   právny   poriadok   nechráni   štátnu   moc   pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli ponižované práva občanov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ po celý čas neprimerane povahe veci dlhej kontrole nachádzal.

Jedine z dôvodu pasívneho správania sa sťažovateľa počas daňovej kontroly by sa mohol správca dane zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní, teda len v tom prípade ak dôsledkom   takéhoto   správania   sťažovateľa   by   bolo   spomalenie   postupu   v   daňovej kontrole.“

V súvislosti   s   namietanou   dĺžkou   daňovej   kontroly   sa   sťažovateľka   odvoláva   na znenie § 30a ods. 7 v spojení s ustanovením § 105a zákona o správe daní.

Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2003, správca dane ukončí daňovú kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie   nadriadený   správcovi   dane   môže   lehotu   uvedenú   v   prvej   vete   v   zložitých prípadoch   pred   jej   uplynutím   primerane   predĺžiť,   najviac   však   o   šesť   mesiacov.   Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods. 16, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 105a zákona o správe daní, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2003, na ukončenie daňovej kontroly, ktorá sa začala pred 1. májom 2003, sa vzťahuje ustanovenie § 30a.

V súvislosti   s tvrdeniami   sťažovateľky   o postupe   daňového   úradu   ústavný   súd konštatuje, že ak sa sťažovateľka domnievala, že postup daňového úradu pri vykonávaní daňovej kontroly je zdĺhavý, a tým v rozpore so zákonným príkazom (účinným od 1. mája 2003) konať v tejto veci v ustanovenej lehote, sťažovateľka mala možnosť s účinnosťou od 1. januára 2003 využiť inštitút žaloby podľa § 250t OSP proti nečinnosti orgánu verejnej správy, podľa ktorého ak fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí,   že orgán verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Daňový úrad skončil daňovú kontrolu u sťažovateľky 8. októbra 2003.

Zo   sťažnosti   ani   z jej   príloh   však   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   počas   trvania daňovej   kontroly   využila   uvedený   prostriedok   nápravy   (§   250t   OSP)   ňou   tvrdeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom daňového úradu pri vykonávaní daňovej kontroly (daňová kontrola   bola   skončená   8.   októbra   2003).   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel k záveru, že ak by aj sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietala (v petite sťažnosti) porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy postupom   daňového úradu,   bolo by potrebné jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

1.1 Pokiaľ sťažovateľka namieta (v petite sťažnosti) porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   SžoKS   30/05,   ústavný   súd   v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06) konštatuje, že ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje len   vtedy,   ak bola sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Sťažnosť na postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 30/05 bola ústavnému súdu faxom doručená 5. júna 2007 a poštou 11. júna 2007, t. j. po tom, ako najvyšší súd 27. februára 2007 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2007. V čase podania sťažnosti už najvyšší súd v predmetnej veci nekonal, takže nemohol   ovplyvniť   pružnosť   a   priebeh   konania,   a teda   ani   porušiť   označené   právo sťažovateľky,   pretože   vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   najvyšší   súd   vykonal   všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už najvyšší súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha najvyššieho súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Tieto skutočnosti boli s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007

Z   odôvodnenia   sťažnosti   (najmä str.   6 a 7) vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie dovoláva porušenia jedného z jeho atribútov, a to práva na prístup k súdu v spojitosti s tým, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007 konštatoval, že nie je v kompetencii všeobecných súdov posudzovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. že v tomto smere najvyšší súd neposkytol sťažovateľke ochranu tohto jej základného práva.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   uplatňovania   a   ochrany   základných   práv a slobôd   svojich   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu   základného   práva   alebo slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní   dostupných   bez   akejkoľvek   diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.“

Z relevantnej časti citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že v jeho rámci sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa ňou tvrdenej nezákonnosti pri nedodržaní zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a jej možným vplyvom na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov, takže vzhľadom na špecifickosť právomocí súdu a konania podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku nebol sťažovateľke v tomto smere zabránený prístup k súdu.

Najvyšší   súd   ako   súd   správny   sa vyčerpávajúcim   spôsobom   vysporiadal s najkľúčovejšími   skutočnosťami   tvoriacimi   základ   jeho   právneho   názoru,   že   v prípade sťažovateľky bola vykonaná daňová kontrola v zákonnej lehote (pozri výklad najvyššieho súdu), pričom súčasne konštatoval, že aj prípadné zistenie nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie   daňovej   kontroly   by   nijako   neovplyvnilo   materiálnu   stránku   rozhodnutia daňových orgánov, takže z tohto hľadiska by ani nebolo účelné, aby najvyšší súd ako súd správny zjednal nápravu prípadného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   pretože   jej   zjednanie   by   nemalo   žiadny   vplyv   na   „zákonnosť“ v správnom súdnictve podstatnú. Uvedené závery najvyššieho súdu považuje aj ústavný súd za ústavne akceptovateľné a ani skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, nie je spôsobilá vyvolať porušenie základného práva na prístup k súdu.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľky   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného v čl. 20 ústavy   a v čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   a rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľka   v sťažnosti uviedla: „Sťažovateľom uplatňovaný nárok na odpočet dane predstavuje určitú majetkovú hodnotu, ku ktorej sa viaže vlastnícke právo sťažovateľa garantované v čl. 20 Ústavy SR ako   aj   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ktoré vlastnícke právo bolo nezákonne porušené a došlo tak k narušeniu princípu proporcionality, ako existencie rozumného vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom a záujmom štátu.“

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci zo skutočností, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, nevyplýva žiadna možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení týchto práv. Keďže porušenie základného práva vlastniť majetok   zaručeného   v čl.   20   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   1   dodatkového   protokolu sťažovateľka namietala iba z dôvodu podľa jej názoru svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené konštatovania,   ako   aj   vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   nemôže   byť   primárnym porušovateľom označených práv, sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   K namietanému   porušeniu   čl.   2   ods.   2   ústavy   postupom   a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 30/05 z 27. februára 2007

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že prípadné úvahy o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy v okolnostiach danej veci by boli závislé od vyslovenia porušenia práv uvedených v bodoch 1 a 2 tohto rozhodnutia. Z uvedených skutočností však vyplýva, že najvyšší súd preskúmal predmetnú vec sťažovateľky zákonom predpísaným spôsobom, preto v danom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2008