znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2007   predbežne prerokoval   sťažnosť   J. L.,   K.,   t.   č.   vo   väzbe, zastúpeného   advokátkou JUDr. A. V., K., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. BB-Pš 35/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 21/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2007 doručená sťažnosť J. L., K., t. č. vo väzbe (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., K., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Špeciálnym súdom v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z   29. septembra   2006   a   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v súvislosti s rozhodovaním o tejto žiadosti.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že: „Podaná   sťažnosť   smeruje   proti   nečinnosti Špeciálneho   súdu   v Pezinku   pracovisko   Banská   Bystrica   v súvislosti   s nerozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 29. 9. 2006.“

V odôvodnení sťažnosti poukázal na nasledujúce skutočnosti: Uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   K.,   Úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: KRP-42/OVK-KE-2005 z 30. apríla 2005 bolo okrem iného vznesené proti nemu obvinenie z trestného činu vraždy podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 písm. i) Trestného zákona, z trestného činu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ustanovenia § 185 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, z trestného činu   ublíženia na zdraví   podľa   ustanovenia   §   224   ods.   1   Trestného   zákona, z trestného činu výtržníctva podľa ustanovenia § 202 ods. 1 Trestného zákona a z trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa ustanovenia § 257 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja proti organizovanej kriminalite – Východ, oddelenia vyšetrovania, K., sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-V-I-2005 z 1. mája 2005 bolo ďalej proti sťažovateľovi vznesené obvinenie z trestného činu vraždy podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 písm. i) a j) Trestného zákona.

Uznesením   toho   istého   orgánu   z   5.   októbra   2005   bolo   okrem   iného   proti sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   poškodzovania   cudzej   veci   podľa ustanovenia § 257 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   K.,   Úradu justičnej a kriminálnej polície K. sp. zn. ČVS: ORP-112/1-OVK-K1-2005 z 3. mája 2005 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie z účastníctva na trestnom čine krádeže spáchaného formou návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b) k § 247 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   2   Tp   54/05   zo   6.   mája   2005   bol sťažovateľ podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku vzatý do väzby, pričom väzba začala plynúť 3. mája 2005.

Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 35/05 z 24. októbra 2005 bola podľa ustanovenia   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   sťažovateľovi   predĺžená   lehota   väzby do 3. mája 2006, pričom podľa ustanovenia § 72 ods. 1 Trestného poriadku boli dôvody jeho väzby rozšírené o dôvody uvedené v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 20/2005 z 15. novembra 2005 bola podľa ustanovenia § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 35/05 z 24. októbra 2005.

Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB- Pš 35/05 z 31. marca 2006 bola podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby do 3. novembra 2006.

Sťažnosť sťažovateľa proti   tomuto   rozhodnutiu   najvyšší   súd   podľa   §   193   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku uznesením sp. zn. 3 Toš 6/2006 z 25. apríla 2006 zamietol.

Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 35/05 z 12. októbra 2006 bola predĺžená lehota trvania väzby u sťažovateľa do 31. decembra 2006.

Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad   špeciálnej   prokuratúry“)   28. septembra   2006   doručil   špeciálnemu   súdu   návrh na predĺženie väzby a zmenu dôvodov väzby u sťažovateľa do 3. mája 2007.

Sťažovateľ   sa   k tomuto   návrhu   úradu   špeciálnej   prokuratúry   vyjadril   v podaní z 29. septembra 2006 označenom ako „vyjadrenie k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby“.

Špeciálny   súd   o návrhu   úradu   špeciálnej   prokuratúry   rozhodol   12.   októbra   2006. Uznesením sp. zn. BB-Pš 35/05 predĺžil dobu trvania väzby sťažovateľa a návrh na zmenu dôvodov jeho väzby zamietol.

Proti   rozhodnutiu   špeciálneho súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť   najvyššiemu súdu. Predmetom sťažnosti bol nesúhlas s predĺžením väzby dôvodom kolúznej väzby. V tomto smere   najvyšší   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie.   Sťažnosť   sťažovateľa   zamietol uznesením sp. zn. 3 Toš 21/2006 z 25. októbra 2006.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pš   35/05 zo 14. decembra 2006 bola predĺžená lehota trvania väzby u sťažovateľa do 31. januára 2007.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   88/2006   z 19.   decembra   2006   bolo zrušené uznesenie špeciálneho súdu   sp.   zn. BB-Pš   35/05   zo   14.   decembra   2006   a bola predĺžená lehota trvania väzby u sťažovateľa do 28. apríla 2007.

Podaním sťažovateľa z 29. septembra 2006 označeným ako „vyjadrenie k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a zmenu dôvodov väzby u obv. J. L.“ sťažovateľ súčasne požiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   O   žiadosti   o prepustenie   z väzby   podľa sťažovateľa špeciálny súd dosiaľ nerozhodol, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na to navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 29. 9. 2006 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním o tejto žiadosti porušili jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...)

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa   ustanovenia   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že„Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zo   dňa   29.   septembra   2006 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním o tejto žiadosti“ porušili jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd si 2. apríla 2007 zo špeciálneho súdu vyžiadal spisový materiál vo veci vedenej pod sp. zn. BB-Pš 35/05.

Dňa   14.   augusta   2007   si   ústavný   súd   vyžiadal   zápisnice   o   verejnom   zasadnutí z 12. októbra   2006,   na   ktorom   špeciálny   súd   rozhodoval   o návrhu   úradu   špeciálnej prokuratúry   č.   k.   VII   Gv   49/05-635   z 27.   septembra   2006,   a tiež   zápisnicu   o verejnom zasadnutí   zo   14.   decembra   2006,   na   ktorom   špeciálny   súd   rozhodoval   o návrhu   úradu špeciálnej   prokuratúry   č.   k.   VII/2   Gv   49/05-734   z 27.   novembra   2006   a o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby.

Z uvedeného ústavný súd zistil, že úrad špeciálnej prokuratúry podal 27. septembra 2006 špeciálnemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa do 3. mája 2007   a zároveň   u neho   navrhol   zmenu   dôvodov   väzby   v tom,   aby   dôvody   väzby   boli rozšírené o dôvod uvedený v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ sa k návrhu úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie väzby a zmenu dôvodov   väzby   vyjadril   svojím   podaním   označeným   ako „Vyjadrenie   k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a zmenu dôvodov väzby u obv. J. L.“ z 29. septembra 2006   adresovaným   špeciálnemu   súdu.   Vo   vyjadrení   žiadal   tento   návrh   ako   zjavne neopodstatnený v celom rozsahu zamietnuť. Bez bližšieho označenia v predmete podania sa v texte zmienil aj o žiadosti o prepustenie z väzby.

O návrhu úradu špeciálnej prokuratúry sa 12. októbra 2006 konalo verejné zasadnutie špeciálneho súdu.   Zo   zápisnice   z pojednávania je   zrejmé,   že   na tomto   pojednávaní bol prítomný sťažovateľ aj jeho právna zástupkyňa. Právna zástupkyňa sťažovateľa navrhla zamietnuť   návrh   úradu   špeciálnej   prokuratúry   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   ako nedôvodný. Vo veci žiadosti o prepustenie jej mandanta z väzby z 29. septembra 2006 však právna   zástupkyňa   ani   samotný   sťažovateľ   nevzniesli   žiadne   návrhy.   Špeciálny   súd rozhodol uznesením sp. zn. BB-Pš 35/05 z 12. októbra 2006 tak, že dobu trvania väzby sťažovateľa   predĺžil   do   31.   decembra   2006   a súčasne   návrh   na   zmenu   dôvodov   väzby zamietol.

V rámci tohto konania nerozhodoval o žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa, pretože v prípravnom konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku   rozhoduje   prokurátor   a na   pojednávaní   12.   októbra   2006   takýto   návrh   nebol vznesený.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu špeciálneho súdu z 12. októbra 2006 o predĺžení väzby a o zmene dôvodov väzby 15. októbra 2006 sťažnosť najvyššiemu súdu.

Sťažnosť   neobsahovala   námietku,   že   špeciálny   súd   nerozhodol   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   uznesením   z 25.   októbra   2006 sp. zn. 3 Toš   21/2006   rozhodoval   o sťažnosti   sťažovateľa   z   15.   októbra   2006   proti uzneseniu   špeciálneho   súdu   z 12.   októbra   2006.   Rozhodol   o nej   tak,   že   ju   zamietol. O žiadosti   o prepustenie   z väzby,   prípadne   sťažnosti   na   nečinnosť   špeciálneho   súdu v rozhodovaní   o žiadosti   o prepustenie   z   väzby   najvyšší   súd   nerozhodoval,   pretože   to nebolo predmetom sťažnosti podanej najvyššiemu súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   táto „smeruje   proti nečinnosti   Špeciálneho   súdu   v Pezinku,   Pracovisko   Banská   Bystrica   v súvislosti s nerozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 29. 9. 2006“.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   má   obvinený   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie   na slobodu.   Ak   v prípravnom   konaní prokurátor   takej   žiadosti   nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez   meškania   rozhodnúť.   Sudca   špeciálneho   súdu   takú   žiadosť   z úradu   špeciálnej prokuratúry v rámci sťažovateľom označeného konania nedostal.

V rámci   preskúmavania   plynulosti   konania   pred   špeciálnym   súdom   a najvyšším súdom   (tak,   ako   to   žiadal   sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti)   ústavný   súd   zistil nasledovné:   úrad   špeciálnej   prokuratúry   podal   návrh   na   predĺženie   väzby   sťažovateľa 27. septembra   2006.   O tomto   návrhu   rozhodoval   špeciálny   súd   na   verejnom   zasadnutí 12. októbra 2006. Proti rozhodnutiu špeciálneho súdu podal sťažovateľ 15. októbra 2006 sťažnosť.   Najvyšší   súd   o sťažnosti   rozhodol   25.   októbra   2006.   Časový   sled,   v ktorom dotknuté orgány vo veci rozhodovali, v žiadnom prípade nevzbudzuje pochybnosť o tom, že postupovali plynulo a bez zbytočných prieťahov.

Navyše od podania žiadosti o prepustenie z väzby, na ktorú sťažovateľ poukazuje, (29.   septembra   2006)   do   rozhodnutia   špeciálneho   súdu   (12.   októbra   2006)   sťažovateľ nevyužil   možnosť   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   55   ods.   3   Trestného poriadku a neurobil tak ani v rámci sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu špeciálneho súdu z 12. októbra 2006 najvyššiemu súdu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   alebo   slobôd   vtedy,   ak   o ochrane týchto   práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 118/04). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   alebo   právnická   osoba   k dispozícii   vo   vzťahu   k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ žiadny z prostriedkov nápravy, ktorý mal k dispozícii, nevyužil.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby ústavný súd poukazuje na § 55 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého,   ak je   dôvodný   predpoklad,   že došlo   k prieťahom   v príprave   prerokovania   veci súdom, v určení termínu konania a rozhodovania alebo prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia,   ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať   prostredníctvom   tohto   súdu   sťažnosť na nečinnosť nadriadenému súdu, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu. Túto sťažnosť na nečinnosť musí súd bez meškania zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

V danom   prípade   na   preskúmanie   rozhodovania   špeciálneho   súdu   bola   daná právomoc   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   nevyužil   zákonné   možnosti   dosiahnuť   nápravu v porušovaní   ním   označených   základných   práv   podaním   sťažnosti   podľa   §   55   ods.   3 Trestného   poriadku   a nevyužil   na to   ani opravný   prostriedok   (sťažnosť   proti   uzneseniu špeciálneho súdu z 12. októbra 2006).

Najvyšší   súd   v rámci   obmedzeného   revízneho   princípu   (§   192   ods.   1   Trestného poriadku) preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia a konanie predchádzajúce týmto výrokom. Nečinnosť špeciálneho súdu v otázke rozhodovania o prepustení z väzby nebola predmetom sťažnosti sťažovateľa, preto o nej najvyšší súd nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2007