znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

II. ÚS 190/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   justičnej   polície   Policajného   zboru   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. OÚV 1495/10-K2-2002, a takto

r o z h o d o l   :

Sťažnosť M. F.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2005 doručená sťažnosť M. F.,   bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva justičnej polície Policajného zboru Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. OÚV-1495/10-K2-2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa 20. novembra 2002 ako poškodená obrátila na Okresnú prokuratúru Košice II so svojím oznámením o podozrení zo spáchania trestného činu   -   poškodzovania   ľudských   práv.   Dňa   25.   novembra   2002   dostala   od   Okresnej prokuratúry Košice II oznámenie sp. zn. Pn 2653/2002-9, že jej podnet bol prijatý. Bola vypočutá ako poškodená, ale odvtedy nebola o priebehu vyšetrovania informovaná, aj keď to   požadovala,   preto   sa   oprávnenými   urgenciami   v roku   2003   obrátila   na   Okresnú prokuratúru   Košice   II.   Dňa   27. januára   2004   je   bolo   doručené   vyjadrenie,   že   spis   bol pridelený inému vyšetrovateľovi a má sp. zn. OUV-1495/10-K2-2002.

Napriek   žiadostiam   o pomoc adresovaným   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej republiky v roku 2004, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo februári 2005 a ďalším žiadostiam   nedostala   oznámenie o   postupe   vo   veci   samej.   Nazdáva   sa,   že   nečinnosťou vyšetrovateľov Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II sa zmenšuje jej možnosť preukázať,   že   sa   stala   obeťou   organizovanej   skupiny   zameranej   na   získanie   bytov   od „sociálne utisnutých ľudí“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   M.   F.   na   prerokovanie   veci   (vyšetrenie   veci)   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II OUV-1495/10 K2-2002 bolo porušené.

Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   Košice   II   v konaní   pod   sp.   zn. OUV 1495/10 K2-2002 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným postupom Okresného riaditeľstva Košice II v Košiciach vo výške 900 000 Sk.

Najvyšší súd v Bratislave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia, advokátke JUDr. M. K., K., vo výške 27 612 Sk., na jej účet vo VÚB a. s. pob. K. č. ú.... (jeden právny úkon 13 650 x 2 a paušálna odmena 156 x 2.)“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy   a porušenie   jej   základného   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom argumentuje tým, že podala v predmetnej veci trestné oznámenie a v dôsledku pomalého postupu,   resp.   nečinnosti   orgánov   činných   v trestnom   konaní   sa   zmenšuje   jej   možnosť preukázania,   že   sa   stala   obeťou   organizovanej   skupiny   ľudí   zameraných   na   nelegálne získanie bytov.

Základnou   a nevyhnutnou   podmienkou   uplatnenia ochrany   základného práva   na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   je   existencia   práva,   ktorého   porušenie   sa   namieta   (v   právnom poriadku Slovenskej republiky) a ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo na inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   začatie   trestného   stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov   činných v trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľkou označeného základného práva   upraveného   v čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   upraveného v čl. 6 ods.   1 Dohovoru.   Takéto   právo   nemožno   odvodiť   ani   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   42/00,   II.   ÚS   238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Tieto závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (II.ÚS 222/03, IV. ÚS 52/04).

Keďže ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol, bolo už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa zvyšnou časťou sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005