znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 190/03-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Klučku v konaní o sťažnosti M. P., bytom G., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 971/90 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. P. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 971/90 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice – okolie p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 971/90 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 75 000,-- Sk (slovom sedemdesiatpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice – okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice – okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania M. P. vo výške 8 800,--   Sk (slovom   osemtisíc   osemsto   slovenských   korún) na účet jej   právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. marca 2003 doručené podanie M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom G., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., označené ako „Sťažnosť pre porušenie základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo,   že   sťažovateľka   ním   napáda   prieťahy   v konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ku ktorým dochádza v konaní pred Okresným súdom Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 11 C 971/90, ktoré začalo ešte v roku 1990 na návrh jej otca O. B. (zomrel v roku 1995) a nebolo ukončené do dňa podania ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Na Okresný súd Košice - okolie podal 08. 10. 1990 môj otec O. V. (správne malo byť uvedené B.) návrh na začatie konania o určenie vlastníckeho práva. Keďže pôvodný žalobca v priebehu konania (v roku 1995 zomrel) vstúpila som do konania ja ako právny nástupca.

Konanie Okresný súd vedie pod sp. zn. 11 C 971/90. Od podania návrhu až do vynesenia prvého rozhodnutia vo veci dňa 04. 02. 1992 súd vykonal   tri   pojednávania.   Keďže   odporcovia   neboli   s rozhodnutím   spokojní,   podali odvolanie, na základe ktorého Krajský súd Košice v konaní pod sp. zn. 15 Co 211/93 dňa 11. 10. 1993 napadnutý rozsudok zrušil vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Po vrátení spisu Okresnému súdu vykonal tento v termínoch 18. 07. 1995, 21. 10. 1997   (!),   25.   11.   1997,   16.   12.   1997,   07.   06.   1999   (!),   07.   02.   2000   a 07.   12.   2001 pojednávania.

V priebehu konania časť pôvodne žalovaných zomrela, takže do konania vstupovali ich   právni   nástupcovia.   Ďalej   sa   v priebehu   sporu   zistili   nezrovnalosti   vo   vedení pozemnoknižných zápisoch, v dôsledku čoho na strane žalovaných napokon musel vystúpiť resp. vystupovať celkom iný účastník.

Na okresný súd som dňa 16. 06. 2001 v rámci konania podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal odporcom nakladať s predmetom sporu. Súd však   nerozhodol   v zákonnej   lehote,   ale   až   po   14   mesiacoch,   takže   odporcovia   spornú nehnuteľnosť   previedli   na   ďalšie   subjekty,   ktoré   museli   vstúpiť   do   sporu.   Predbežné opatrenie, resp. uznesenie o ňom bolo vydané až 27. 08. 2002. V dôsledku odvolania proti tomuto uzneseniu koná o ňom pod sp. zn. 15 Co 31/03 dosiaľ Krajský súd Košice.

Zvažujúc   tri   základné   kritériá   pri   posudzovaní   príčin   prieťahov   -   zložitosť   veci, správanie účastníkov a postup súdu - uvádzam, že nejde síce o celkom jednoduchý spor, v žiadnom prípade ho však nemožno po skutkovej a právnej stránke považovať za zložitý a obtiažny.   Napokon   i k častej   zmene   okruhu   účastníkov   dochádzalo   práve   pre   plynutie času, čo si následne vyžiadalo isté zdržanie. Okresný súd Košice - okolie je však súdom, na ktorom takáto agenda je obvyklá a sudcovia sú v problematike vlastníckych vzťahov a ich riešenia odborne na dostatočnej úrovni. Osobitne otázku aplikácie právnych predpisov za obtiažnu a zložitú v žiadnom prípade považovať nemožno.

Môj právny predchodca i ja sme sa všemožne usilovali, aby spor riadne postupoval a bol ukončený a nezapričinili sme ani v najmenšom jeho zdržanie.

V postupe   súdu   však   v každom   prípade   možno   zistiť   veľké   prestávky   medzi pojednávaniami, ktorú skutočnosť nemožno považovať za opodstatnenú ako takú, ktorá by bola vynútená objektívnymi faktormi.

Na moju sťažnosť na prieťahy v konaní mi podpredseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 2082/02 odpovedal s tým, že moju sťažnosť považuje za dôvodnú.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu je zmyslom súdneho konania odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádzajú   účastníci   konania.   Stav   takejto   právnej neistoty môže byť odstránený iba právoplatným rozhodnutím vo veci. Objektívne nevidím akceptovateľné dôvody, pre ktoré by mal spor trvať 13 rokov.“

Na základe uvedeného sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd v jej veci nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice - okolie svojím postupom vo veci 11 C 971/90 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, chránené čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   trovy   jej   právneho zastúpenia.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd ju 1. októbra 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa k prijatej sťažnosti 23. januára 2004 vyjadril okresný súd (Spr. 2082/02), ktorý o. i. uviedol:

„Žaloba na tunajší súd napadla dňa 8. 10. 1190 (správne malo byť uvedené 1990). Pôvodne žalobcom bol O. B. (správne malo byť uvedené B.), bytom G., ktorý počas konania zomrel. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 4. 2. 1992, proti ktorému žalovaní 3, 4 podali odvolanie dňa 24. 4. 1992. Spis po doručení odvolania, výzve na zaplatení súdneho poplatku   za   odvolanie   a zabezpečenia   vyjadrenia   k dovolaniu,   ktoré   bolo   zástupkyňou žalobcu   doručené   na   tunajší   dňa   29.   4.   1993,   bol   predložený   na   Krajský   súd dňa   13.   5.   1993.   Rozsudok   tunajšieho   súdu   bol   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie konanie tunajšiemu súdu dňa 24. 11. 1993. Vo veci boli vytýčené pojednávania, ktoré boli odročené z dôvodu neúčasti účastníkov a za účelom vypočutia svedkov, ktorých navrhovali účastníci konania. Dňa 11. 1. 2000 bol rozšírený okruh pasívne legitimovaných účastníkov a dňa   7. 2. 2000 bolo zistené, že v obci prebieha ROEP a preto bolo pojednávanie odročené za účelom zistenia výsledku tohto ROEPU.

Zástupkyňa žalobkýň navrhla vykonať ďalšie dôkazy, ktoré boli súdom zabezpečené dňa   11.   7.   2000   a na   základe   ktorých   dňa   10.   5.   2001   rozšírila   okruh   pasívne legitimovaných   účastníkov.   Ukončením   ROEPU   došlo   k zmene   zápisu   vlastníctva predmetných   nehnuteľnosti   a preto   uznesením   zo   dňa   14.   11.   2001   bol   pripustený   do konania   ďalší   účastník   a zástupkyňa   žalobkýň   bola   vyzvaná   na   spresnenie   návrhu   na vydanie   predbežného   opatrenia.   Dňa   30.   11.   2001   bol   spresnený   okruh   pasívne legitimovaných   účastníkov   a spresnený   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Tento návrh však bol vzatý späť a dňa 14. 8. 2002 bol podaný nový návrh. Dňa 16. 8. 2002 bolo rozhodnuté o predbežnom opatrení. Dňa 5. 12. 2002 bolo vydané opravné uznesenie pretože došlo k chybe v písaní a proti predbežnému opatreniu bolo dané odvolanie a preto spis dňa 23. 1. 2003 bol predložený na Krajský súd v Košiciach. Uznesením zo dňa 24. 11. 2003 bolo potvrdené uznesenie o predbežnom opatrení, spis bol vrátený dňa 13. 1. 2004 na tunajší súd. Dňa 22. 1. 2204 (správne malo byť uvedené 2004) boli doručené uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

Vo   veci   sa   priebežne   konalo,   je   pravdou,   že   sú   aj   prieťahy   v tomto   konaní,   ale vzhľadom na skutočnosť, že prejednávajúca sudkyňa pracuje s 350 vecami, plynulo a bez prieťahu, v roku 1990 a následne jej bol pridelený celý civilný senát JUDr. Ch., ¾ senátu, JUDr. S. a ďalších sudcov, ktorí odišli z tunajšieho súdu, nebolo možné konať plynulo a bez prieťahov.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 971/90 ide o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Vec nie je právne zložitá a hoci jej faktickú zložitosť nemožno vylúčiť vzhľadom na to, že počas konania opakovane dochádzalo k zmene účastníkov na strane odporcov, berúc do úvahy povahu veci, ako aj rozsah skutočností potrebných pre rozhodnutie, nemožno ju ale považovať za mimoriadne zložitú a výrazne prekračujúcu rámec pozemkového sporu. Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred okresným súdom prebieha konanie, ktoré nie je ani právne   zložité,   a hoci   jeho faktická   zložitosť   bola zistená, pri   sústredenom   postupe zákonného   sudcu   bolo   vo   veci   možné   rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov   a pri rešpektovaní základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd na túto skutočnosť prihliadol vo svojom rozhodnutí.

2. Druhým kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   11   C   971/90,   bolo   správanie   sťažovateľky   v konaní   pred ústavným   súdom.   Z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   jej   postup v doterajšom konaní v žiadnom prípade nepredstavoval prekážku plynulého postupu súdu. Sťažovateľka je od začiatku konania pred okresným súdom zastúpená právnou zástupkyňou, pravidelne   sa   zúčastňovala   pojednávaní   a jej   konanie   možno   označiť   za   aktívne a súčinnostné. Je pravdou, že hoci v priebehu konania musela opakovane rozšíriť okruh pasívne   legitimovaných   účastníkov,   tieto   jej   návrhy   boli   vynútené   tým,   že   v priebehu konania   došlo   k úmrtiu   viacerých   pôvodne   označených   odporcov   a   na   túto   skutočnosť musela sťažovateľka reagovať. Ústavný súd preto rozhodol, že z týchto dôvodov správanie sťažovateľky nemalo vplyv na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom.

3. Tretím kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 11 C 971/90, bol postup samotného okresného súdu. Zo zadováženého súdneho spisu, ako aj zo sťažnosti sťažovateľky ústavný súd predovšetkým zistil, že súd vo veci prvýkrát rozhodol 4. februára 1992 (v čase, keď bol navrhovateľom O. B.) rozsudkom č. k. 11 C 971/90-32   tak,   že   určil,   že   parcela   EN   126/42   –   záhrada   o výmere   1 406   m2 a parcela   EN 126/43   –   záhrada   o výmere   2   445   m2,   ktoré   sú   totožné   s časťou   parcely mpč. 104 zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 11, 127 kat. úz. G., tak ako sú zakreslené na geometrickom pláne Geodézie, š. p., Prešov č. 244-322-1033/90 z 1. augusta 1990, patria v 1/2 do   dedičstva   po   nebohej   V.   B.,   rod.   D.,   zomrelej   3. mája   1980,   a 1/2 celku navrhovateľovi, pričom geometrický plán sa stal súčasťou rozsudku. Na základe podaných odvolaní odporcov bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 13. mája 1993 po príprave, ktorá trvala okresnému súdu viac ako rok. Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 211/95-45 z 11. októbra 1993 zrušil rozsudok súdu I. stupňa   a vec   mu   vrátil   24.   novembra   1993   na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia krajský súd ako hlavný dôvod zrušenia uviedol, že „súd rozhodol na základe nedostatočne   zisteného   skutočného   stavu   veci“.   Keďže   spis   bol   na   krajskom   súde v odvolacom   konaní   iba   6   mesiacov,   doterajšia   dĺžka   konania   viac   ako   13 rokov   je obdobím, v ktorom konal vo veci okresný súd. Prvé pojednávanie vo veci po vrátení spisu z krajského súdu nariadil okresný súd až 28. júna 1995, t. j. po 19 mesiacoch, keď predtým vo   veci   nevykonal   14   mesiacov   žiadny   úkon.   Dňa   9. októbra   1995   zomrel   pôvodný navrhovateľ   a do   konania   na   strane   navrhovateľov   nastúpila   sťažovateľka.   Celé   ďalšie obdobie konania pred okresným súdom je poznačené zbytočnými prieťahmi spočívajúcimi v jeho nekonaní bez zákonných prekážok jeho postupu, pričom za najzávažnejšie možno považovať   tie,   keď   okresný   súd   v období   od   20. októbra   1995   do   9. apríla   1997,   t.   j. 15 mesiacov, od 27. mája 1998 do 31. mája 1999, t. j. 12 mesiacov, od 1. júna 2000 do 14. novembra 2001, t. j. 17 mesiacov, nevykonal žiadny úkon a od posledného pojednávania sa meritom veci už zásadne nezaoberal (od augusta 2002). V priebehu konania sa okresný súd takisto náležite nevysporiadaval ani s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov, pretože v primeranom čase na ne nereagoval, hoci sa týkali zmien v osobách účastníkov konania, ďalej pre nepresnosti vo svojom uznesení musel na základe oznámenia účastníka vydať opravné uznesenie. Uznesením č. k. 11 C 971/90-165 okresný súd 23. augusta 2002 konanie voči žalovaným 1 – 16 zastavil a pripustil pribrať do konania na strane žalovanej P. L. a Ľ.   L.,   obaja bytom G.   Následne uznesením   z 27. augusta   2002 vydal   predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovaným (P. L. a Ľ. L.) previesť vlastnícke právo k v návrhu označeným   parcelám,   prenajať   a zriadiť   na   nich   vecné   bremeno,   právo   prechodu a poľnohospodársky ich obrábať do právoplatného skončenia konania, ktoré sa vedie pod sp. zn. 11 C 971/90. Proti uzneseniu o predbežnom opatrení podali manželia L. odvolanie, v dôsledku   čoho   bol   spis   predložený   krajskému   súdu.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 15 Co 31/03 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil (spis sa na krajskom súde nachádzal od 23. januára 2003 do 13. januára 2004). V čase predloženia spisu ústavnému súdu zabezpečoval okresný súd doručenie rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania. Konanie vo veci prebieha od podania pôvodného návrhu už viac ako 13 rokov, pričom od vstupu sťažovateľky do konania na strane navrhovateľov trvá 9. rok a keďže celé konanie je poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   intenzita   ktorých   podľa   názoru   ústavného   súdu predstavuje porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pri svojom rozhodnutí ústavný súd zobral do úvahy, že argumenty, ktoré uvádzal okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   na   odôvodnenie   toho,   že   konanie   vo   veci sp. zn. 11 C 971/90   ešte   stále   nie   je   ukončené   (prejednávajúca   sudkyňa   pracuje s 350 vecami   plynulo   a bez   prieťahu,   v roku   1990   jej   bol   pridelený   celý   civilný   senát JUDr. Ch., 3/4 senátu JUDr. S. a ďalších sudcov), nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľky.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný   zásah,   príp.   prikáže   tomu,   kto   právo   porušil,   aby   vo   veci   konal.   Podľa   čl.   127 ods. 3 ústavy   ústavný   súd   môže   zároveň   na   žiadosť   osoby,   ktorej   práva   boli   porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 11 C 971/90 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, pričom   sťažovateľka   požadovala   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 150 000,-- Sk.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 11 C 971/90, berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne   nepričinila, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a povahu   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky sprevádzanej   permanentným   stresom   jej   a celej   rodiny,   ako   aj   naplnenie   princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 75 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. T. Š. vo výške 8 800,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   pričom vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. februára 2004