znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 190/02-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., bytom N. V.,   zastúpenej komerčným právnikom JUDr. L. L., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave z 28. marca 2002 č. k. 8 Co 417/01-58, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2002   doručená   sťažnosť   M.   V.,   bytom   N.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej komerčným právnikom JUDr. L. L., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave z 28. marca 2002 č. k. 8 Co 417/01-58. Sťažovateľka súčasne podala návrh na odloženie vykonateľnosti vyššie uvedeného uznesenia.

Sťažovateľka porušenie jej základného práva na súdnu ochranu vyššie uvedeným uznesením   odôvodňuje   nasledovne:   V spore   vedenom   na   Okresnom   súde   v Dunajskej Strede o zaplatenie 240.000.--Sk s príslušenstvom, v ktorom vystupuje ako žalobca proti žalovanému - mestu Dunajská Streda pod sp. zn. 7 C 130/00, požiadala 10. januára 2001 o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd v Dunajskej Strede jej žiadosť zamietol   uznesením   z 28.   augusta   2001.   Sťažovateľka   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu 26. septembra 2001 odvolala. Krajský súd v Trnave svojím uznesením č. k. 8 Co 417/01-58 z   28. marca   2002   uznesenie   Okresného   súdu   v Dunajskej   Strede   potvrdil;   sťažovateľka argumentuje pritom tým, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave sa zakladá na zjavne nesprávnom a nedôvodnom závere, ktorý nemá žiadnu oporu v právnych predpisoch, pretože podľa jej názoru neobstojí argumentácia o zrejmom bezúspešnom uplatňovaní alebo bránení práva, lebo v tejto fáze konania nemožno prejudikovať rozhodnutie súdu vo veci samej. Naopak, z obsahu spisu je podľa nej zrejmé, že nie je vylúčené, že bude v tomto spore úspešná, pretože jej nárok nie je zjavne vylúčený alebo neoprávnený.

Na ústavný súd sa sťažovateľka obrátila z toho dôvodu, že nie je oprávnená podať žiadny opravný prostriedok proti napadnutému uzneseniu na všeobecnom súde. Tvrdí, že sťažnosť   podala   v lehote   určenej   podľa   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   avšak dátum   doručenia   napadnutého   uznesenia   nepreukázala.   Podľa informácie získanej z Okresného súdu v Dunajskej Strede právny zástupca sťažovateľky prevzal napadnuté uznesenie 7. augusta 2002.

Od ústavného súdu sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 3. 2002 sp. zn. 8 Co 417/01-58 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 3. 2002 sp. zn. 8 Co 417/01-58 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy tohto konania.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že konanie „vedené   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   pod   č.   k.   7   C   130/00,   v ktorom   má   byť rozhodnuté o žalobe sťažovateľky, t. č. ešte nie je ukončené. Z uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 3. 2002 sp. zn. 8 Co 417/01-58 v spojitosti s uznesením Okresného súdu Dunajská Streda 28.8.2001 sp. zn. 7 C 130/00 vyplýva taký právny stav, že sťažovateľka nie je oslobodená od súdnych poplatkov, teda je povinná zaplatiť súdny poplatok v takej výške, v ktorej ho podľa svojich (aj súdom prvého stupňa ako aj odvolacím súdom uznaných) sociálnych a majetkových pomerov nie je schopná zaplatiť. Keby súd z dôvodu nezaplatenia súdneho   poplatku   zastavil   konanie,   právo   uplatnené   sťažovateľkou   by   sa   vzhľadom   na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka premlčalo.

Preto   sťažovateľka   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   základe ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. dočasným opatrením odložil vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 3. 2002 sp. zn. 8 Co 417/01-58 a uložil Krajskému súdu v Trnave a Okresnému súdu Dunajská Streda, aby sa zdržali vykonávania tohto uznesenia ako aj aplikácie jeho právnych predpisov“.

K zastaveniu   konania   v čase   podania   sťažnosti   nedošlo,   avšak   sťažovateľka   sa v nadväznosti na rozhodovaciu prax všeobecných súdov reálne obávala zastavenia konania. K zastaveniu   konania   došlo   26.   septembra   2002;   uvedené   rozhodnutie   nie   je   ešte právoplatné.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o porušení základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“), ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každú   sťažnosť   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   predbežne prerokuje a zisťuje, či nie je daný dôvod na jej odmietnutie.

Podľa   obsahu   sťažnosti   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu malo dôjsť tým, že Krajský súd v Trnave potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa (Okresného súdu Dunajská Streda), ktorý návrh sťažovateľky na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   je   rozhodnutím   o jednej   z procesných podmienok   konania,   ktoré   má   podstatný   vplyv   na   ďalší   postup   prvostupňového   súdu v konaní. Na základe tohto uznesenia bola sťažovateľka naďalej povinná zaplatiť súdny poplatok, ktorý bol splatný podaním návrhu na začatie konania (§ 4 a 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov   –   ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“).   Týmto rozhodnutím Krajského súdu v Trnave však konanie pred súdom neskončilo, a preto týmto rozhodnutím nebolo možné priamo zasiahnuť do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Trnave   ústavný   súd   vníma   len   ako   zákonný predpoklad na to, aby súd prvého stupňa vyvodil zákonné dôsledky z toho, ak sťažovateľka ako   navrhovateľka   v konaní pred   ním   napriek tomu,   že nebola oslobodená od   súdnych poplatkov, súdny poplatok nezaplatila. Týmto zákonným dôsledkom je zastavenie konania podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ktorým konanie pred všeobecným súdom končí.

Podľa zistenia ústavného súdu Okresný súd Dunajská Streda 26. septembra 2002 zastavil   konanie,   v ktorom   je   sťažovateľka   navrhovateľkou,   pre   nezaplatenie súdneho poplatku.   Nastal   teda   zákonný   dôsledok,   ktorý   zákon   predvída   v spojení   s takým nedostatkom procesnej podmienky, akým je nezaplatenie súdneho poplatku.

Tento   zákonný   dôsledok   však   možno   odvrátiť   dvoma   do   úvahy   prichádzajúcimi spôsobmi. Podľa § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch ak sa poplatok zaplatí do konca lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, súd prvého stupňa toto uznesenie zruší, a tak odstráni prekážku jeho ďalšieho postupu.   Po ďalšie,   a to   je   pre   posúdenie   otázky   právomoci   ústavného   súdu   v tomto   konaní najvýznamnejšie,   sťažovateľka   môže   uznesenie   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie súdneho   poplatku   napadnúť   odvolaním   a dovolaním   ako   opravnými   prostriedkami,   na základe ktorých sa preskúmava nielen to, či zastavenie konania je v súlade so zákonom, ale opravné   súdy   predbežne   skúmajú   aj   povinnosť   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   resp. okolnosti, pre ktoré poplatník v skutočnosti nemusel zaplatiť súdny poplatok (napríklad že splnil predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa zákona o súdnych poplatkoch). Uvádzaný postup vyplýva zo stabilnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, najmä Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu ( porovnaj jeho rozhodnutia citované v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 31/00).

Existencia týchto možností právnej ochrany a nápravy stavu vyvolaného zastavením konania pred občianskoprávnym súdom a ich nevyčerpanie sťažovateľkou v konaní pred všeobecnými súdmi vedú k záveru, že sťažovateľka nesplnila predpoklady na uplatnenie právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Na základe   uvedeného ústavný súd   sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ( podobne I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00).

Bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2002