znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 19/09-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   M.,   T.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   B.,   T.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 187/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 187/2007 p o r u š i l základné právo P. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   Cdo   187/2007-366 z 21. mája 2008   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. P. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 469,16 € (slovom štyristošesťdesiatdeväť eur a šestnásť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   B.   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Sťažnosti   P.   M.   v časti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 19/09-17 z 21. januára 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť P. M., T. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 187/2007.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 12. marca 2009   a zároveň aj najvyšší súd vo vyjadrení z 13. februára 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že obchodná spoločnosť L., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), uzavrela 29. januára 1993 so sťažovateľkou kúpnu zmluvu, ktorou previedla do vlastníctva sťažovateľky polovičný podiel   z nehnuteľností   ležiacich   v kat. území T. za kúpnu cenu 1 500 000 Sk splatnú do 60-ich dní od podpisu kúpnej zmluvy. Sťažovateľka zaplatila iba sumu 1 043 600 Sk. Preto ju žalobkyňa vyzvala na zaplatenie zostatku kúpnej ceny v lehote dvadsať dní. Keďže sa tak nestalo, žalobkyňa písomne 29. septembra 1995 odstúpila od kúpnej zmluvy podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže sťažovateľka platnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy a tým aj jej zrušenia neuznala, žalobkyňa podala Okresnému súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný   súd“)   žalobu o   určenie,   že   došlo   k zrušeniu   zmluvy. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12 C 657/95-37   z 12.   decembra   1995   bola   žaloba zamietnutá,   a to   čiastočne   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   a čiastočne z dôvodu právnej neopodstatnenosti. Na základe odvolania žalobkyne rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 78/96-103 z 12. septembra 1996 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sa žalobe vyhovelo a určilo, že kúpna zmluva je zrušená z dôvodu platného odstúpenia žalobkyne od nej. Na základe dovolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 185/96 z 20. marca 1997 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušený   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   s právnym   názorom,   že   odstúpenie žalobkyne od kúpnej zmluvy je neplatné. Na základe toho potom rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 32 Co 233/97-181 z 10. septembra 1998 bol rozsudok okresného súdu   č.   k.   12   C   657/95-37   z 12.   decembra   1995   ako   vecne   správny   potvrdený. V odôvodnení   sa   výslovne   uviedlo,   že   žalobkyňa   nemohla   platne   odstúpiť   od   kúpnej zmluvy, lebo si to účastníci nedohodli, a okrem toho žalobkyňa prijala čiastočné plnenie od sťažovateľky.   Zo   všetkých   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   otázka   platnosti   či neplatnosti   odstúpenia   žalobkyne   od   kúpnej   zmluvy   bola   raz   a navždy   právoplatne rozhodnutá   tak,   že   tento   právny   úkon   je   neplatný,   a to   práve   preto,   že   neboli   splnené základné podmienky na odstúpenie od kúpnej zmluvy.

Napriek uvedeným skutočnostiam žalobkyňa 30. novembra 2001 podala okresnému súdu novú žalobu na začatie konania o určenie, že došlo k čiastočnému zrušeniu kúpnej zmluvy   v rozsahu   spoluvlastníckeho   podielu   1141/7500-ín.   Novú   žalobu   odôvodnila s poukazom   na   to   isté   odstúpenie   od   kúpnej   zmluvy,   o ktoré   opierala   predchádzajúcu žalobu. Uznesením okresného súdu č. k. 12 C 1069/2001-58 z 1. augusta 2003 bolo konanie o tejto žalobe zastavené pre prekážku veci rozsúdenej. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesenie okresného súdu zrušil a prikázal mu   konať   o žalobe   meritórne.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   1069/2001-137 z 23. februára 2005 bola žaloba zamietnutá z dôvodu,   že právne relevantným spôsobom nedošlo   ani   ku čiastočnému   odstúpeniu   od   kúpnej   zmluvy,   pretože   v predchádzajúcom konaní už bolo rozhodnuté, že odstúpenie od zmluvy ako takej nebolo platné. Na základe odvolania žalobkyne uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 93/2005-158 z 25. októbra 2005 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Novým rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 1069/2001-269 z 24. mája 2006 bolo určené, že sporná kúpna zmluva   bola   z dôvodu   odstúpenia   žalobkyne   od   nej   v časti   zodpovedajúcej   prevodu spoluvlastníckeho podielu 1098/7500-ín zrušená. Vo zvyšnej časti, teda čo sa týka podielu 43/7500-ín,   bola   žaloba   zamietnutá.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   a žalobkyne rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 65/2007-311 z 19. júna 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom namietala porušenie zásady ne bis in idem, práva na spravodlivý proces, ako aj porušenie princípu právnej istoty v zmysle ústavy a dohovoru. Napriek tomu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 187/2007 z 21. mája 2008 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Zásadné pochybenie krajského súdu teda nenapravil ani najvyšší súd, hoci podľa názoru sťažovateľky bolo dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne prípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v právnom   štáte   treba   považovať za   neprípustné   také arbitrárne rozhodnutia, aké predstavujú rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu. Tieto rozhodnutia porušili všetky znaky právnej istoty, ktorá je atribútom právneho štátu. Z predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov úplne jednoznačne vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 657/95 (resp. sp. zn. 12 C 728/95) bola   otázka   platnosti   odstúpenia   žalobkyne   od   kúpnej   zmluvy   meritórne   posudzovaná z pohľadu   všetkých   namietaných   skutočností   a argumentov.   Došlo   teda   k vecnému preskúmaniu tohto právneho úkonu z pohľadu všetkých skutočností, ktoré sa naň vzťahovali a ktoré mohli mať význam pre posúdenie jeho platnosti. I keď je pravdou, že prvé súdne rozhodnutie   zamietlo   žalobu   čiastočne   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu a čiastočne pre právnu nedôvodnosť, neskoršie nadväzujúce rozhodnutia súdov vyššieho stupňa už posudzovali po každej stránke vec samú. Súdne rozhodnutia preto založili právny stav, podľa ktorého odstúpenie žalobkyne od kúpnej zmluvy bolo neplatné. Tento stav treba považovať za nezmeniteľný. Akékoľvek iné súdne rozhodnutie meniace tento stav (bez použitia   mimoriadnych   opravných   prostriedkov)   zásadným   spôsobom   narušuje   právnu istotu sťažovateľky a flagrantne zasahuje do jej základného práva na súdnu ochranu, resp. do   práva na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd úplne evidentne a zásadne porušil právo sťažovateľky na právnu istotu, pokiaľ na základe novej žaloby rozhodol o platnosti odstúpenia žalobkyne od kúpnej zmluvy, hoci vedel o právoplatných rozhodnutiach iných súdov o tom istom právnom úkone. Najvyšší súd napriek uvedeným skutočnostiam odmietol poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 17 Co 65/2007 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 187/2007 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 21. mája 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   v celkovej   sume   50   000   Sk   (od   krajského   súdu 35 000 Sk a od najvyššieho súdu 15 000 Sk). Napokon žiada aj náhradu trov konania.

Po čiastočnom prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie sťažovateľka doplnila sťažnosť ďalším podaním z 21. januára 2009 doručeným ústavnému súdu 26. januára 2009. Z tohto podania   vyplýva,   že   závery   všeobecných   súdov   sú   v priamom   rozpore   s dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnych spisoch, čo zakladá arbitrárnosť a nezákonnosť rozhodnutí. Ide najmä o to, ako sa všeobecné súdy vyporiadali s kľúčovou otázkou zaplatenia kúpnej ceny   za   predanú   nehnuteľnosť   sťažovateľkou.   V súdnom   spise   sa   nachádza   niekoľko dokladov potvrdzujúcich zaplatenie kúpnej ceny v celej výške.

Z vyjadrenia podpredsedníčky   najvyššieho súdu   č. k. KP 8/2009-7 z 13. februára 2009 doručeného 23. februára 2009 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú. Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že najvyšší súd napriek existencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku podané dovolanie odmietol. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia zaoberal sťažovateľkou namietanou vadou, prihliadol ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 12 C 728/95 a svoj záver náležite   právne   vyargumentoval.   Osobitne   sa   zaoberal   aj   námietkou   smerujúcou k nevykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania, osobitne v súvislosti s posudzovaním prekážky právoplatne rozhodnutej   veci,   v súlade   s doteraz   zaužívanou   praxou   a judikatúrou.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s vyslovenými   závermi   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.

Z repliky sťažovateľky z 12. marca 2009 doručenej ústavnému súdu 17. marca 2009 vyplýva,   že   so   stanoviskom   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   sa   nestotožňuje a nepovažuje ho za správne. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu úplne mylne konštatuje, že predchádzajúca žaloba žalobkyne bola zamietnutá bez toho, aby všeobecný súd záväzne posúdil   existenciu   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania.   Z predchádzajúceho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 185/96, ako aj z nadväzujúcich rozsudkov nižších súdov je úplne zrejmé, že tieto súdy posúdili prejav vôle žalobkyne odstúpiť od kúpnej zmluvy   zo   všetkých   možných   hľadísk   platnosti   a v odôvodnení   vyslovili   jednoznačný právny   názor   o neplatnosti   odstúpenia   žalobkyne od   kúpnej   zmluvy. Je   preto   v rozpore s právnou istotou a právom na spravodlivý proces, ak sa v následnom konaní na podklade novej žaloby posudzuje tento právny úkon medzi tými istými účastníkmi už ako platný. Za úplne účelový a neústavný považuje názor, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy celkom zahŕňa   v sebe   aj   odstúpenie   od   zmluvy   čiastočne,   pričom   zároveň   na   druhej   strane   sa analogicky nepripúšťa, že aj posúdenie platnosti právneho úkonu ako celku zahŕňa v sebe aj posúdenie platnosti niektorej jeho časti.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv žalobkyne, doručil ústavný súd podanú sťažnosť, ďalšie podania sťažovateľky, uznesenie ústavného   súdu   č. k.   II.   ÚS   19/09-17   z 21.   januára   2009   a vyjadrenie   podpredsedníčky najvyššieho súdu aj žalobkyni s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z vyjadrenia žalobkyne z 20. marca 2009 doručeného ústavnému súdu 24. marca 2009   vyplýva,   že žiada   sťažnosti   nevyhovieť ako nedôvodnej.   Podľa   názoru   žalobkyne v danom prípade neboli splnené podmienky na to, aby právoplatný rozsudok v skoršom konaní tvoril prekážku veci rozsúdenej v neskoršom konaní. Kým predmetom skoršieho konania bolo určenie, že v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy v celom rozsahu, zatiaľ v neskoršom konaní sa žiadalo už iba určiť, že v dôsledku čiastočného odstúpenia od kúpnej zmluvy došlo k jej zrušeniu v rozsahu zodpovedajúcom nesplatenej   časti   kúpnej   ceny.   Ako   bolo   v pôvodnom   konaní   konštatované   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 10/99 z 31. októbra 2000, za stavu, keď mala žalobkyňa právo   len na čiastočné   odstúpenie   od kúpnej   zmluvy a domáhala sa   pritom   určenia, že k zrušeniu   kúpnej   zmluvy   došlo   v celom   rozsahu,   nebol   daný   na   takomto   určení,   resp. v takomto rozsahu naliehavý právny záujem. Z tohto právneho názoru najvyššieho súdu teda nepochybne vyplýva, že žalobkyňa mala právo čiastočne odstúpiť od kúpnej zmluvy, resp. z neho vyplýva, že ak nemožno od zmluvy odstúpiť v celom rozsahu, nie je vylúčené čiastočné odstúpenie. V skoršom konaní všeobecné súdy záväzne neposúdili to, či došlo k čiastočnému zrušeniu kúpnej zmluvy v dôsledku čiastočného odstúpenia od nej. Žaloba v skoršom   konaní   bola   teda   zamietnutá   z procesného   dôvodu   (nedostatku   naliehavého právneho záujmu na určení, že zmluva bola zrušená v plnom rozsahu). Bola teda zamietnutá bez   toho,   aby   všeobecné   súdy   záväzne   posúdili   existenciu   právneho   vzťahu   medzi účastníkmi konania, pokiaľ ide o otázku, či nedošlo k čiastočnému zrušeniu zmluvy. Práve preto   nejde   o totožnosť   predmetu   sporu,   resp.   nemožno   označiť   skoršie   rozhodnutie o určovacej žalobe za také, ktoré by bránilo prerokovaniu neskoršej žaloby týkajúcej sa už len určenia, že došlo k čiastočnému zrušeniu tej istej kúpnej zmluvy.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 185/96 z 20. marca 1997 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 78/96-103 z 12. septembra 1996 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu v danej veci išlo predovšetkým o posúdenie právnej otázky, či došlo k platnému odstúpeniu zo strany žalobkyne od kúpnej zmluvy z dôvodu, že sťažovateľka dlhuje žalobkyni časť kúpnej ceny, pričom žalobkyňa poskytla sťažovateľke dodatočnú lehotu na splnenie dlhu (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právny názor odvolacieho súdu na túto otázku nie je správny. Ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením záväzkového práva upraveným   v   ôsmej   časti   prvej   hlave   Občianskeho   zákonníka   a možno   ho   použiť   pre jednotlivé typy zmlúv iba vtedy, keď chýba osobitná úprava. V prípade kúpnej zmluvy sú práva   a povinnosti   jej   účastníkov   upravené   v ustanovení   §   588   a nasl.   Občianskeho zákonníka, pričom právo na odstúpenie od platnej kúpnej zmluvy na základe § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo iného zákona má oprávnený účastník najmä, ak ide o vadu, ktorá   robí   vec   neupotrebiteľnou,   ako   aj v ďalších   špecifických   prípadoch.   Nesplnenie záväzku kupujúceho zaplatiť predávajúcemu dojednanú kúpnu cenu podľa tejto osobitnej úpravy nemá za následok neplatnosť, prípadne možnosť zrušenia kúpnej zmluvy v dôsledku odstúpenia   od   nej,   pretože   je   iba   dôvodom   na   vymáhanie   nesplneného   záväzku. Z uvedeného preto treba vyvodiť, že ak osobitná právna úprava pri nezaplatení kúpnej ceny neumožňuje   odstúpenie   od   zmluvy,   právo   na   odstúpenie   od   nej   nemožno   vyvodiť zo všeobecného ustanovenia záväzkového práva (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Predávajúci by mohol od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v stanovenej lehote odstúpiť iba v prípade, keby si účastníci zmluvného vzťahu toto vedľajšie dojednanie boli v kúpnej zmluve dohodli. Avšak kto zmluvný záväzok splní aspoň sčasti alebo príjme hoci len čiastočné plnenie, nemôže už od zmluvy odstúpiť. V danom prípade účastníci kúpnej zmluvy takéto vedľajšie dojednanie o odstúpení od zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny nerealizovali, pričom navyše predávajúci prijal čiastočné plnenie vo výške 1 043 600 Sk. So zreteľom na už uvedené napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave č.   k.   32 Co   233/97-181 z 10.   septembra 1998   vyplýva,   že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   657/98-37 z 12. decembra 1995. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave treba vzhľadom na záväzný právny   názor   vyslovený   v dovolacom   konaní   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 185/96 z 20. marca 1997 považovať rozsudok   okresného súdu za vecne správny. Ďalej sa podrobne opakuje argumentácia uvedená v dovolacom rozsudku.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 10/99 z 31. októbra 2000 vyplýva, že ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 32 Co 233/97-181 z 10. septembra 1998. Generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci v odvolacom konaní. Podľa jeho názoru ustanovenia   zaradené   do   všeobecnej   časti   ôsmej   hlavy   Občianskeho   zákonníka   vrátane § 517 sa použijú pre všetky záväzkové vzťahy, ak osobitná úprava ich aplikáciu výslovne nevylučuje   alebo   ak   niektorú   otázku   neupravuje   odlišne.   Ustanovenia   §   588   a nasl. Občianskeho zákonníka o kúpnej zmluve takúto úpravu neobsahujú. Odstúpenie od zmluvy pre   vady   veci   je   špeciálnou   úpravou   len   vo   vzťahu   k ustanoveniu   §   507   Občianskeho zákonníka. Preto   nemožno len s poukazom   na existenciu   osobitnej úpravy záväzkových vzťahov   súvisiacich   s kúpnou   zmluvou   vylúčiť   použitie   ustanovenia   §   517   ods.   1 Občianskeho   zákonníka.   V tejto   súvislosti   poukázal   na   stanovisko   občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 29/97 z 20. októbra 1997, podľa ktorého predávajúci môže po uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty odstúpiť od zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny kupujúcim, aj keď to nebolo medzi účastníkmi dohodnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu ustanovenie § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje právne následky omeškania dlžníka.   Jedným   z právnych   následkov   omeškania   dlžníka   je   oprávnenie   veriteľa na odstúpenie   od   zmluvy.   Odstúpenie   od   zmluvy   je   jednostranný   právny   úkon   veriteľa adresovaný dlžníkovi, ktorý nadobúda účinnosť, akonáhle sa dostane do sféry dlžníkovej dispozície. Účinným odstúpením sa zmluva od začiatku (ex tunc) zrušuje, ak nie je právnym predpisom   ustanovené   alebo   účastníkmi   dohodnuté   inak.   V predmetnej   veci   mala sťažovateľka ako kupujúca zaplatiť žalobkyni ako predávajúcej kúpnu cenu 1 500 000 Sk do šesťdesiatich dní od podpísania zmluvy, t. j. do 30. marca 1993. Sťažovateľka 6. mája 1993 zaplatila iba 1 043 600 Sk, teda suma 456 400 Sk zostala nezaplatená. Následne žalobkyňa 16. augusta 1995 vyzvala sťažovateľku na splnenie tejto zostávajúcej časti dlhu, pričom jej súčasne poskytla dvadsaťdňovú dodatočnú lehotu na jeho splnenie. Sťažovateľka však zostatok dlhu v tejto lehote (ale ani potom) neuhradila v podstate z dôvodu, že malo dôjsť   k zániku   jej   záväzku   započítaním   vzájomných   pohľadávok.   Žalobkyňa   preto písomným prejavom z 29. septembra 1995 adresovaným sťažovateľke od zmluvy odstúpila. V predmetnej veci teda ide o posúdenie právnej otázky spočívajúcej v tom, či žalobkyňa platne   odstúpila   od   kúpnej   zmluvy   pre   čiastočné   nezaplatenie   kúpnej   ceny,   hoci sťažovateľke poskytla dodatočnú lehotu na splnenie tohto zostávajúceho dlhu. Nemožno opomenúť fakt, že sťažovateľka ešte predtým, ako jej žalobkyňa poskytla dodatočnú lehotu na plnenie, zaplatila žalobkyni sumu 1 043 600 Sk, teda 69,6 % z dohodnutej kúpnej ceny. Znamená to, že nezaplatená časť kúpnej ceny v sume 456 400 Sk predstavuje 30,4 % kúpnej ceny. Žalobkyňa túto prevažnú časť plnenia prijala, čo je v súlade s ustanovením § 566 Občianskeho zákonníka. Za týchto okolností treba vyvodiť, že sťažovateľka (ako dlžníčka) poskytnutím   čiastočného   plnenia   zmenšila   rozsah   svojej   povinnosti   voči   žalobkyni a súčasne   aj   sčasti   odstránila   nepriaznivé   následky   vyplývajúce   z jej   omeškania. So zreteľom na existenciu tohto čiastočného plnenia treba dospieť k záveru, že v predmetnej veci   došlo   len   k čiastočnému   omeškaniu   sťažovateľky   ako   dlžníčky,   a preto   následky omeškania   postihujú   len   zostávajúcu   časť   plnenia.   V takomto   prípade   žalobkyni   (ako veriteľke)   vzniklo   právo   požadovať   od   sťažovateľky   dodatočné   plnenie,   resp.   právo na čiastočné odstúpenie od zmluvy, a to po márnom uplynutí dodatočnej primeranej lehoty na splnenie dlhu poskytnutej žalobkyňou ako veriteľkou sťažovateľke ako dlžníčke. Takéto čiastočné   odstúpenie   od   zmluvy   v predmetnej   veci   umožňovali   vzájomné   plnenia účastníkov   konania,   resp.   účastníkov   zmluvného   vzťahu,   lebo   predmetom   plnenia   boli na jednej   strane   peniaze   a na   strane   druhej   ideálne   deliteľný   spoluvlastnícky   podiel. Žalobkyňa   by   potom   na   základe   platného   čiastočného   odstúpenia   od   zmluvy   bola vlastníčkou   spornej   časti   nehnuteľnosti   v 1141/7500-inách   a sťažovateľka   by   bola vlastníčkou   v 2609/7500-inách.   Za   týchto   okolností,   t.   j.   keď   žalobkyni   vzniklo   právo požadovať len zvyšok plnenia alebo právo len na čiastočné odstúpenie od zmluvy, naliehavý právny záujem na určení, že predmetná kúpna zmluva bola v dôsledku účinného odstúpenia žalobkyne od nej zrušená v celom rozsahu, nie je daný. V odpovedi na základnú otázku predmetného sporu so zreteľom na uvedené treba konštatovať, že žalobkyňa neodstúpila platne od kúpnej zmluvy z 29. januára 1993 pre čiastočné nezaplatenie kúpnej ceny, hoci sťažovateľke poskytla dodatočnú lehotu na splnenie tohto zostávajúceho dlhu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 65/2007-311 z 19. júna 2007 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   1069/2001-229   z 24.   mája   2006. Rozsudkom okresného súdu bolo určené, že kúpna zmluva z 29. januára 1993 bola z dôvodu odstúpenia   žalobkyne   od   nej   v časti   zodpovedajúcej   prevodu   spoluvlastníckeho   podielu 1098/7500-ín   zrušená.   Žaloba   vo   zvyšnej   časti   týkajúcej   sa   podielu   43/7500-ín   bola zamietnutá.   Proti   rozsudku   podali   odvolanie   tak   žalobkyňa,   ako   aj   sťažovateľka. Sťažovateľka namietala nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci.   Konkrétne   sťažovateľka   vyčítala   okresnému   súdu   nevypočutie   svedka   M.   K. v súvislosti s okolnosťami splnenia časti dlhu. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na preukázané   omeškanie   sťažovateľky   je   opodstatnené   právo   žalobkyne   na odstúpenie   od zmluvy, a to v rozsahu nezaplateného dlhu. Nebolo možné uznať tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého treba celú kúpnu cenu považovať za uhradenú.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 187/2007-366 z 21. mája 2008 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Co 65/2007 z 19. júna 2007. Podľa názoru najvyššieho súdu nie je daná prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, ako to tvrdila v podanom dovolaní   sťažovateľka.   Prekážka   právoplatne rozhodnutej   veci   vylučujúca   možnosť   vec znovu prerokovať znamená, že právoplatné rozhodnutie o veci musí reálne existovať. Ďalej predpokladá   totožnosť   osôb,   ktoré   boli   účastníkmi   konania,   ako   aj   totožnosť   predmetu sporu, pričom prekážku rozsúdenej veci tvorí len v takom rozsahu, v akom sa o uplatnenom nároku rozhodlo. O prekážku rozsúdenej veci nejde, ak predchádzajúcim rozsudkom bola určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (R 15/2005). V danom spore bolo síce právoplatne rozhodnuté medzi   tými   istými   účastníkmi   ako   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 12 C 728/95, ale nie je daná totožnosť predmetu sporu. Navyše v predchádzajúcom konaní bola   žaloba   zamietnutá   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom určení.   Túto   skutočnosť   potvrdzuje   v dôvodoch   svojho   rozsudku   sp.   zn.   M   Cdo   10/99 z 31. októbra 2000 aj najvyšší súd, podľa ktorého ak žalobkyni vzniklo právo požadovať len zvyšok   plnenia   alebo   právo   len   na   čiastočné   odstúpenie   od   zmluvy,   naliehavý   právny záujem   na   určení,   že   predmetná   kúpna   zmluva   bola   v dôsledku   účinného   odstúpenia žalobkyne od nej zrušená v celom rozsahu, nie je daný. Predchádzajúca žaloba bola teda rozsudkom zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Nejde preto o prípad prekážky veci rozsúdenej podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd neposkytol ochranu jej právu na to, aby sa znova   nerozhodovalo   o   veci,   ktorá   bola   už   predtým   v minulosti   medzi   tými   istými účastníkmi konania právoplatne vyriešená.

Najvyšší   súd   je   presvedčený,   že   prekážka   veci   právoplatne   rozsúdenej   v danom prípade   neexistovala,   keďže   v neskoršie   súdenej   veci   išlo   o odlišný   predmet   konania a navyše k zamietnutiu skoršej určovacej žaloby nedošlo na základe záväzného posúdenia existencie   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania,   ale   pre   nedostatok   naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci sa ako zásadná javí   otázka   kolízie   dvoch   ústavných   princípov,   a to   princípu   zachovávania   ústavnosti a princípu právnej istoty. Oba tieto princípy sú súčasťou právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.   Konkrétne   sa   tu   princíp   zachovávania   ústavnosti   presadzuje   v rámci   nového súdneho   konania   nasledujúceho   po   právoplatnom   skončení   skoršieho   konania   a princíp právnej istoty sa opiera o právoplatný rozsudok v skoršej veci.

Podľa názoru ústavného súdu má v zásade prednosť princíp zachovávania ústavnosti za   súčasného   spolupôsobenia   určitých   bŕzd   daných   princípom   právnej   istoty (napr. I. ÚS 51/06, I. ÚS 60/06, I. ÚS 159/06).

Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Prekážka   veci   právoplatne   rozsúdenej   (prekážka   rei   iudicatae)   je   v rozsahu pôsobnosti čl. 50 ods. 5 ústavy, teda vo vzťahu k posudzovaniu otázky viny a trestu súdmi, základným právom, nie teda ústavným princípom.

Obdobné   výslovne   formulované   špecifické   základné   právo   vo   vzťahu k právoplatným rozhodnutiam súdov v občianskom súdnom konaní ústava neobsahuje.

Z ustanovenia § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Toto ustanovenie je zákonným vyjadrením princípu právnej istoty a platí až dovtedy, kým v predpísanom konaní nedôjde k zrušeniu   právoplatného   rozhodnutia.   Spravidla   sa   tak   stáva   na   základe   mimoriadnych opravných   prostriedkov   (podľa   štvrtej   časti   druhej,   tretej   a štvrtej   hlavy   Občianskeho súdneho   poriadku)   alebo   nálezom   ústavného   súdu.   Možnosť   použitia   mimoriadnych opravných prostriedkov a ústavnej sťažnosti je časovo ohraničená.

Prekážka   veci   rozsúdenej   definitívne   znemožňuje   ďalšie   nastoľovanie   otázky zachovávania ústavnosti. Predstavuje teda takú brzdu v rámci princípu právnej istoty, ktorá ďalšie uplatňovanie princípu zachovávania ústavnosti vylučuje.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa v sebe aj právo na ochranu pred opakovaným uplatňovaním práva, o ktorom bolo už raz právoplatne rozhodnuté, pokiaľ nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia v predpísanom konaní.

Z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   je   preukázané,   že žalobkyňa odstúpila   od kúpnej   zmluvy uzavretej   so   sťažovateľkou,   a to potom,   čo   táto nevyhovela   výzve   žalobkyne   zaplatiť   zvyšok   kúpnej   ceny   v stanovenej   lehote.   Keďže sťažovateľka nepovažovala odstúpenie žalobkyne od zmluvy za platné, žalobkyňa podala žalobu   o   určenie,   že   kúpna   zmluva   bola   odstúpením   od   nej   zrušená.   Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 32 Co 233/97-181 z 10. septembra 1998 bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 657/98-37 z 12. decembra 1995 o zamietnutí žaloby podanej žalobkyňou. Mimoriadne dovolanie podané proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave   najvyšší   súd   zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   MCdo   10/99   z 31.   októbra   2000. Žalobkyňa   30.   novembra   2001   podala   novú   žalobu   o   určenie,   že   došlo   k čiastočnému zrušeniu   kúpnej   zmluvy   v rozsahu   spoluvlastníckeho   podielu   1141/7500-ín,   pričom   sa odvolávala na to isté odstúpenie od kúpnej zmluvy, o ktoré opierala predchádzajúcu žalobu. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   1069/2001-269   z 24.   mája   2006   v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 65/2007-311 z 19. júna 2007 bolo určené, že kúpna zmluva bola z dôvodu odstúpenia žalobkyne od nej zrušená v časti zodpovedajúcej prevodu spoluvlastníckeho   podielu   1098/7500-ín.   Dovolanie   sťažovateľky   podané   podľa   §   237 písm. d)   Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšší   súd   odmietol   uznesením   č.   k. 2 Cdo 187/2007-366 z 21. mája 2008 ako neprípustné.

Vzhľadom na doterajšie úvahy a zistené skutočnosti treba posúdiť, či neskoršiemu konaniu o určenie čiastočného zrušenia kúpnej zmluvy bránil právoplatný rozsudok, ktorým bola skoršia žaloba o určenie úplného zrušenia kúpnej zmluvy právoplatne zamietnutá.

Vo všeobecnej rovine treba súhlasiť s najvyšším súdom, že prekážka rozsúdenej veci predpokladá totožnosť účastníkov konania, ako aj totožnosť predmetu konania. Rovnako treba   akceptovať aj   výhradu,   že   o prekážku   rozsúdenej   veci   nejde,   ak predchádzajúcim rozsudkom bola určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

Podľa názoru najvyššieho súdu v danej veci bolo síce v oboch prípadoch rozhodnuté medzi tými istými účastníkmi konania, ale nie je daná totožnosť predmetu konania.

Tento záver najvyššieho súdu nemožno akceptovať.

Hoci najvyšší súd nijako nevysvetľuje, v čom spočíva rozdiel v predmete konania, má podľa všetkého na mysli skutočnosť, že kým v prvom konaní išlo o určenie, že zrušená bola celá kúpna zmluva, zatiaľ v druhom konaní sa požadovalo určiť, že kúpna zmluva bola zrušená sčasti.

Z pohľadu   ústavného   súdu   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   je   totožnosť predmetu oboch konaní daná. Na základe skoršej žaloby týkajúcej sa celej kúpnej zmluvy museli všeobecné súdy posudzovať platnosť odstúpenia od nej v celom rozsahu zmluvy, teda aj v tej časti, ktorá bola predmetom neskoršieho konania o určenie, že zmluva bola sčasti zrušená. Je pritom významné, že obe žaloby sa opierajú o to isté (jedno) odstúpenie žalobkyne od zmluvy.

Najvyšší súd ďalej tvrdí, že prvá žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení práva, nie teda na základe záväzného posúdenia existencie   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania.   Opiera   sa   pritom   o rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M   Cdo   10/99   z 31.   októbra   2000,   ktorým   bolo   zamietnuté mimoriadne   dovolanie   podané   proti   konečnému   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave v prvom konaní.

Ani s týmto záverom najvyššieho súdu nemožno súhlasiť.

V zmysle   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   32   Co   233/97-181 z 10. septembra   1998   bola   prvá   žaloba   zamietnutá   preto,   že   odstúpenie   žalobkyne   od zmluvy   sa   vyhodnotilo   ako   neplatné,   keďže   podľa   právneho   názoru   Krajského   súdu v Bratislave   (opierajúceho   sa   o záväzný   právny   názor   vyslovený   v dovolacom   rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   185/96   z 20.   marca   1997)   nebol   daný   zákonný   dôvod na odstúpenie   od   zmluvy.   Naproti   tomu   v ďalšom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. M Cdo 10/99 z 31. októbra 2000, ktorým sa zamietlo mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského   súdu   v Bratislave,   už   bolo   odstúpenie   od   zmluvy   z dôvodu   uvedeného žalobkyňou považované za možné (vzhľadom na medzičasom vydané zjednocujúce právne stanovisko   Občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu).   Najvyšší   súd   tu   vyslovil,   že žalobkyni vzniklo právo odstúpiť od zmluvy iba sčasti, a preto ani nemohla mať naliehavý právny záujem na určení, že celá zmluva bola v dôsledku odstúpenia zrušená. V odpovedi na   základnú   otázku   sporu   konštatoval,   že   žalobkyňa   neodstúpila   platne   od   zmluvy   pre čiastočné   nezaplatenie   kúpnej   ceny,   hoci   sťažovateľke   poskytla   dodatočnú   lehotu na splnenie   zostávajúceho   dlhu.   Odstúpila   totiž   iba   od   zmluvy   ako   celku.   Práve   to považoval najvyšší súd za dôvod, pre ktorý nebolo možné žalobe vyhovieť.

Možno konštatovať, že najvyšší súd nesprávne (arbitrárne) posúdil dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 10/99 z 31. októbra 2000 v spojení s dôvodmi rozsudku Krajského súdu   v Bratislave č. k. 32 Co 233/97-181 z 10. septembra 1998, keď dospel k záveru, že prvá žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. V skutočnosti bola totiž zamietnutá preto, lebo žalobkyňa neodstúpila od zmluvy sčasti. To znamená,   že   žaloba   bola   zamietnutá   na   základe   záväzného   posúdenia   existencie právneho vzťahu.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   najvyšší   súd   porušil   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v súvislosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nevidí   už   potrebu osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 187/2007-366 z 21. mája 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Ďalej bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka požiadala o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   celkom   sumu   469,16   €,   a to   za   dva   úkony právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk a za dva úkony právnych služieb v roku 2009 (doplnenie sťažnosti a replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) po 115,90 €. Ústavný súd priznal aj režijný paušál dvakrát po 190 Sk a dvakrát po 6,95 €. Trovy právneho zastúpenia do 31. decembra 2008 predstavujú čiastku 6 732 Sk, teda 223,46 €. Trovy právneho zastúpenia po 31. decembri 2008 predstavujú čiastku 245,70 € (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľka napokon požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nemožno   napraviť,   a to   napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   je   v plnej   miere kompenzované   (popri   vyslovení   porušenia   základného   práva)   zrušením   uznesenia najvyššieho   súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   (bod   4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009