znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 19/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 MCdo 4/2007-339 z 25. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2007   doručená   sťažnosť   Ľ.   B.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 MCdo 4/2007-339 z 25. júla 2007, ktorou sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vydal nález konštatujúci porušenie označených práv, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z pripojeného spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 55/2000, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania o náhradu škody vo výške 634 240 Sk, ktorú mal žalobcom spôsobiť tým, že ako zhotoviteľ v roku 1998 pre žalobcov ako objednávateľov zhotovil hrubú stavbu domu, avšak následne   došlo   k zrúteniu   obvodového   muriva,   roztrhnutiu   strechy,   obvodového venca, muriva   a k narušeniu   celkovej   statiky   domu,   a to   z dôvodu   nedodržania   projektu zo strany sťažovateľa. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 55/2000-290 zo 4.   apríla   2006   tak,   že   sťažovateľa   zaviazal zaplatiť   žalobcom   604 736   Sk   s úrokom z omeškania   vo   výške   17,6   %   ročne   od   21.   februára   2000   do   zaplatenia, ako   aj trovy konania 252 485 Sk a v prevyšujúcej časti konanie na základe späťvzatia žalobcov zastavil.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C   55/2000-290   zo 4.   apríla   2006   podal sťažovateľ,   zastúpený   advokátom,   odvolanie,   ktorým   navrhol   rozsudok   okresného   súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto odvolania sťažovateľ uviedol, že síce uznal povinnosť nahradiť žalobcom škodu v sume 400 000 Sk z dôvodu nekvalitne zhotovenej   hrubej   stavby,   avšak   ako   to   už   uviedol   pred   okresným   súdom,   s celkovým vyčíslením škody nesúhlasí a nesúhlasí ani so znaleckým posudkom znalca ustanoveného okresným   súdom,   a to   najmä   pokiaľ   ide   o položku   odpočtu   použiteľného   materiálu z likvidovanej   stavby.   Na   základe   námietok   sťažovateľa   prednesených   pred   okresným súdom bol znalecký posudok ustanoveného znalca doplnený o nanovo vypočítané náklady na odstránenie stavby, pričom   znalec v posudku uviedol, že vychádzal zo súčtu hodnôt búracích prác, ktoré pre žalobcov vykonal M. H., ktoré boli uvedené v dvoch faktúrach. V závere svojho odvolania sťažovateľ uviedol, že namieta nesprávne zistený skutkový stav, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, keď neboli podľa jeho názoru naplnené všetky predpoklady   zodpovednosti   za   škodu   tak,   ako   ich   uvádza   §   420   a nasl.   Občianskeho zákonníka.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k. 12 Co 135/2006-307 z 29. mája 2006 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa (ktoré prevzal 1.   júna 2006),   aby do   10 dní   odo   dňa   doručenia   uznesenia   odvolanie z 11.   mája 2006 opravil, pretože ide o podanie nesprávne alebo neúplné, nespĺňa zákonom určené náležitosti a pre tento nedostatok nemožno pokračovať v odvolacom konaní. Z podaného odvolania nie je jasné, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, teda proti ktorým výrokom smeruje, a ani to, ako má krajský súd rozhodnúť, teda v akej výške má nárok priznať či nepriznať. Podľa § 205 ods. 2 písm. c.) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) možno odvolanie odôvodniť neúplne zisteným skutkovým stavom, nie však nesprávne zisteným skutkovým stavom.   Ak   by bol   neúplne zistený   skutkový   stav,   je   potrebné   uviesť,   ktoré   navrhnuté dôkazy súd nevykonal z tých, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ   ide   o nesprávne   právne   posúdenie   veci,   tento   dôvod   je   takisto   potrebné konkretizovať, v čom nesprávne právne posúdenie spočíva.

Sťažovateľ a ani jeho právny zástupca na túto výzvu nereagovali, a to ani v krajským súdom ustanovenej lehote a ani neskôr.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   12   Co   135/2006 z 9. augusta 2006 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že   sťažovateľ   do   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   napriek   výzve   a poučeniu   ako   podané odvolanie   doplniť   nedostatky   odvolania   neodstránil,   a preto   bolo   potrebné   podané odvolanie, ktoré nemalo náležitosti podľa § 205 ods. 1 OSP, odmietnuť.

Sťažovateľ   podaním   z 18.   januára   2007   navrhol   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podať proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Co 135/2006 z 9. augusta 2006 mimoriadne dovolanie tvrdiac, že podané odvolanie   malo   všetky   náležitosti   predpísané   zákonom.   Generálny   prokurátor   podnetu sťažovateľa   vyhovel,   najvyššiemu   súdu   doručil   25.   apríla   2007   mimoriadne   dovolanie smerujúce   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   12   Co   135/2006   z 9.   augusta   2006 a navrhol,   aby   najvyšší   súd   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol uznesením č. k. 4 MCdo 4/2007-339 z 25. júla 2007 tak, že konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil pre nesplnenie jednej z podmienok konania, ktorú považoval za neodstrániteľnú prekážku konania,   vychádzajúc   zo   zistenia,   že   sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 12 Co 135/2006-307 z 29. mája 2006 nepodal dovolanie, hoci tak mohol urobiť.

Ako vyplýva z doložky o právoplatnosti vyznačenej na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Mcdo 4/2007 z 25. júla 2007, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2007. Podľa pripojených poštových doručeniek bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Mcdo   4/2007   z 25.   júla   2007   doručené   generálnemu   prokurátorovi   20.   augusta   2007 a žalobcom   v konaní   pred   okresným   súdom   21.   augusta   2007.   Z poštovej   doručenky zásielky   adresovanej   sťažovateľovi   vyplýva,   že   sťažovateľ   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Mcdo 4/2007 z 25. júla 2007 neprevzal, prvý pokus o doručenie bol vykonaný doručovateľom   neúspešne   20.   augusta   2007,   opakovaný   pokus   o doručenie   21.   augusta 2007, keď zásielka bola uložená na pošte.

Generálny prokurátor prípisom zo 4. septembra 2007 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa,   že   mu   bolo   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Mcdo   4/2007 z 25. júla 2007, ďalej uviedol, že tomuto rozhodnutiu nemožno prisvedčiť, a upozornil ho pre prípad,   že   sťažovateľ   sa   rozhodnutím   bude   cítiť   dotknutý   na   svojich   právach, na možnosť obrátiť sa na ústavný súd so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prílohe tohto prípisu sa nachádzala i fotokópia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Mcdo 4/2007 z 25. júla 2007. Tento prípis bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 10. septembra 2007.

Sťažnosť podanú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru došlo postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu z toho dôvodu, že najvyšší súd sa   odmietol   zaoberať   mimoriadnym   dovolaním   generálneho   prokurátora,   hoci   všetky zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania boli splnené. Iba okolnosť, že sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, na tomto závere nič nemení. Pred   podaním   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   podľa   presvedčenia sťažovateľa   nie   je   povinný   účastník   občianskeho   súdneho   konania   využiť   aj   inštitút dovolania. Účelom mimoriadneho dovolania je odstránenie nezákonného rozhodnutia súdu, čo vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb   alebo   štátu.   Výklad   najvyššieho   súdu   by   fakticky   vylučoval   možnosť   podania mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   v dôsledku   straty   lehoty   na   podanie mimoriadneho   dovolania   v prípade,   ak   by   predchádzajúce   dovolanie   účastníka   nebolo úspešné. V tejto veci sťažovateľ nepodal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12   Co   135/2006   z 9. augusta   2006   z dôvodu,   že   ho   jeho   vtedajší   právny   zástupca neinformoval včas o doručení rozhodnutia krajského súdu a o jeho existencii sa dozvedel až z doručeného upovedomenia o začatí exekúcie vykonávanej na základe rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 55/2000-290 zo 4. apríla 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Mcdo   4/2007   z 25.   júla   2007,   ktorým   najvyšší   súd   zastavil   konanie   o mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora   pre   nesplnenie   jednej   z   podmienok   konania,   ktorú považoval za neodstrániteľnú prekážku konania. Sťažovateľ zastáva názor, že k porušeniu označeného   základného   práva   malo   dôjsť   tým,   že   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora podané v jeho prospech najvyšší súd riadne neprerokoval.

Pravidlá   upravujúce   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená   právoplatným   rozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu   týmto   osobám   zabrániť,   aby   využili   existujúci   opravný   prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní rieši zákon. Posúdenie   splnenia   podmienok   mimoriadneho   dovolacieho   konania   v tomto   prípade s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa. Postup   súdu   v súlade   so   zákonom   nemôže   totiž   byť dôvodom   na   vyslovenie   porušenia označeného práva sťažovateľa. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 4 Mcdo 4/2007 z 25. júla 2007, ktorým zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní, uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas na to oprávnenou osobou (§ 243e ods. 1 a § 243g O.s.p.) skúmal predovšetkým splnenie podmienok konania o mimoriadnom dovolaní. Dospel   pritom   k záveru,   že   jednu   z takýchto   podmienok   v prejednávanej   veci   nemožno považovať za splnenú.

Ak   generálny   prokurátor   na   základe   podnetu   účastníka   konania   osoby   dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím   súdu   bol   porušený   zákon   (§   243f   O.s.p.)   a ak   to   vyžaduje   ochrana   práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb   a právnických   osôb   alebo   štátu   a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.).

Citované ustanovenie   vymedzuje nad rámec   podmienok konania   (v   prvom stupni odvolacieho konania) a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných účastníkmi konania ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.

Ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb alebo   štátu   zásadne   vyžaduje   intervenciu   (mimoriadnym   dovolaním   generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu   ako   podmienka   konania   o mimoriadnom   dovolaní   nie   je   daná   vtedy,   ak   sám podnecovateľ   mimoriadneho   dovolania   v konaní   predchádzajúcom   podaniu   takéhoto mimoriadneho   opravného   prostriedku   opomenul   hájiť   svoje   práva   najmä   nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť.

V prejednávanej veci žalovaný namietajúci nesprávnosť uznesenia odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania nepodal proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   hoci   mohol   tento   opravný   prostriedok   účinne   využiť. Ustálená   súdna   prax   totiž   odmietnutie   dovolania   v prípade,   že   odvolanie   zákonom predpokladané podmienky upravujúce náležitosti podaného odvolania spĺňa, považuje za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Nesprávne odmietnutie odvolania v takom prípade by preto zakladalo nielen prípustnosť dovolania (§ 237 písm. f) O.s.p.), ale zároveň i jeho dôvodnosť, pokiaľ by ho podal sám účastník konania (žalovaný).

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takéhoto konania a neodstrániteľnosť takejto prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 prvej vety O.s.p. zastavil.“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   otázky   podmienok   mimoriadneho   dovolacieho konania. Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   všeobecného   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným   (I.   ÚS   188/06).   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením   práv   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní   podmienok mimoriadneho dovolacieho konania. Na tomto závere nič nemenia ani okolnosti a dôvody uvádzané   sťažovateľom,   ktorými   ospravedlňuje   nepodanie   dovolania   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Co 135/2006 z 9. augusta 2006 spočívajúce v tom, že ho jeho vtedajší právny zástupca neinformoval včas o doručení rozhodnutia krajského súdu a o jeho existencii sa dozvedel až z doručeného upovedomenia o začatí exekúcie vykonávanej na základe rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 55/2000-290 zo 4. apríla 2006.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008