znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 19/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky - Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, zastúpenej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky JUDr. M. H., vo veci porušenia jej základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so   zákonom   podľa čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   výrokom   rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   M   Cdo   1/03   z 24.   júna   2003   v časti   o náhrade trov mimoriadneho dovolacieho konania, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   republiky   -   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. septembra 2003   doručené   podanie   Slovenskej   republiky   -   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky, zastúpenej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky JUDr. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) označené ako „Ústavná   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že smeruje proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 1/03 z 24. júna 2003 v časti výroku o trovách dovolacieho konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Na podnet účastníka konania JEFTA spol s r. o. generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti rozsudkom Okresného súdu v Lučenci a Krajského súdu v Banskej Bystrici mimoriadne dovolanie z 13. januára 2003 č. k. VI/1 Pz 366/02.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „súd“) rozsudkom z 24. júna 2003 č. k. M Cdo 1/03 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol a   súčasne   Slovenskej   republike   -   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   uložil povinnosť zaplatiť odporcom I/ a II/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 9 130,- Sk do rúk JUDr. A. F., do troch dní.

Súd   rozhodnutie   odôvodnil   úspešnosťou   odporcov   I/   a   II/,   ktorým   vzniklo v dovolacom   konaní   právo   na   náhradu   trov   proti   Slovenskej   republike   -   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Právnu argumentáciu súd podložil ustanoveniami § 142 ods. 1, § 224 ods. 1, § 243b ods.   4   a   §   243i   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v zmysle   ktorých   v konaní o mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane   ustanovenia   o   trovách   konania   pred   súdom prvého stupňa …

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z 24.   júna   2003   č.   k. M Cdo 1/03, v časti, ktorou bola Slovenskej republike - Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky uložená povinnosť zaplatiť odporcom I/ a II/ náhradu trov dovolacieho konania, došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľov, a to práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením práva na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so zákonom a ústavou podľa článku 13 ods. 1 ústavy.

…Podľa § 14 ods. 2 písm. d) zákona č. 153/2001 Z. z. generálny prokurátor je oprávnený   podávať   najvyššiemu   súdu   podľa   osobitných   zákonov   a   za   podmienok ustanovených týmito zákonmi aj mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom súdnom konaní.

V súlade s ústavným a zákonným vymedzením postavenia prokuratúry a generálneho prokurátora   sa   realizáciou   oprávnenia   podať   mimoriadne   dovolanie   stáva   generálny prokurátor   len   zákonným   sprostredkovateľom   zabezpečenia   ochrany   práv   účastníkov konania a osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených (PL. ÚS 57/99). Naplnením úlohy orgánu právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže zmeniť jeho postavenie na postavenie účastníka konania o mimoriadnom dovolaní. Okrem už uvedených argumentov, bráni tomu i absencia akejkoľvek kauzálnosti k predmetu základného konania, k hmotnoprávnemu vzťahu.

Postavenia   generálneho   prokurátora,   ako   zákonného   sprostredkovateľa   v konaní o mimoriadnom dovolaní, sa nemôže dotknúť ani skutočnosť, že s podaným mimoriadnym dovolaním môže, až do vyhlásenia rozhodnutia dovolacieho súdu, disponovať iba generálny prokurátor   (§   243b   ods.   4,   §   243i   a   §   243h   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku). Rovnako   sa   to   vzťahuje   na   doručovanie   rozhodnutia   o   mimoriadnom   dovolaní,   ktoré dovolací súd doručuje nielen účastníkom konania, ale aj generálnemu prokurátorovi (§ 243j Občianskeho súdneho poriadku). Tieto dispozičné a procesné práva mu prináležia len z titulu   jeho   postavenia   orgánu   ochrany   práva   a   logicky   zodpovedajú   jeho   oprávneniu podať mimoriadny opravný prostriedok.

…Postavenie   generálneho   prokurátora   ako   účastníka   konania   by   prichádzalo   do úvahy   v prípade,   keď   zastupuje   štát   v súkromnoprávnych   vzťahoch,   napríklad   vo vlastníckych sporoch, kedy je rovnoprávne s postavením ostatných účastníkov konania. Napriek špecifickému postaveniu generálneho prokurátora v konaní o mimoriadnom dovolaní, rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku je plne v pôsobnosti nezávislého súdu, ktorý bez ohľadu na „osobu“ podávateľa, je povinný sa vecou zaoberať. Právnym názorom generálneho prokurátora pritom nie je viazaný. Prokuratúra, ako orgán ochrany   práva,   voči   súdu   nie   je   vo   vzťahu   nadradenosti   a   nijakým   spôsobom   nemôže zasahovať do jeho nezávislosti a nestrannosti. Znamená to tiež, že súd, po prerokovaní veci a jej objektívnom posúdení, môže rozhodnúť inak, než ako navrhoval generálny prokurátor, čo je plne v súlade s postavením a poslaním súdov.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že generálny prokurátor, a teda ani Slovenská republika

- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, neboli účastníkmi konania o mimoriadnom dovolaní, súd nemohol lege artis zaviazať takýto subjekt k povinnosti uhradiť trovy konania žalovanému z titulu jeho neúspešnosti.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako štátny orgán (§ 2 a § 38 ods. 1 písm.   a)   zákona   č.   153/2001   Z.   z.)   je   v zmysle   §   21   ods.   1   zákona   č.   303/1995   Z.   z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov, rozpočtovou organizáciou, ktorá hospodári s rozpočtovými prostriedkami štátu. Môže s nimi nakladať len na základe zákona o   štátnom   rozpočte   a   v súlade   s pravidlami   rozpočtového   hospodárenia   upraveného v zákone č. 303/1995 Z. z.

Disponuje teda   s finančnými prostriedkami,   ktoré sú   vlastníctvom štátu.   Štát   ako vlastník má rovnaké postavenie ako iné subjekty vlastníckeho práva.

…Uloženie povinnosti štátu zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania rozhodnutím súdu inak, ako na základe zákona, je porušením jeho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a súčasne porušením princípu upraveného v čl. 13 ods. 1 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Povinnosť   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   dovolacieho   konania   bola   súdom uložená   subjektom   (štátu,   resp.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky)   v konaní, účastníkom ktorého neboli.

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i zákonom upravené relevantné   konanie   súdov.   Každé   konanie   súdu,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom,   je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu, nezávisle od toho, či smeruje v neprospech účastníka, alebo iného subjektu.

Toto   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   bolo   rozhodnutím najvyššieho   súdu   porušené   súčasne   s porušením   práva   na   ochranu   pred   ukladaním povinností v rozpore so zákonom a ústavou podľa čl. 13 ods. 1 ústavy.

…Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   prípadným   výkonom   nezákonného   rozhodnutia   by mohlo dôjsť k zmareniu účelu podanej ústavnej sťažnosti.

Navrhuje preto, aby ústavný súd rozhodol v zmysle § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.   o   dočasnom   opatrení   a   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného   rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom z 24. júna 2003 č. k. M Cdo 1/03.“

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby ústavný súd na verejnom pojednávaní rozhodol, že:„1. Práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením práva na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so zákonom a ústavou podľa článku 13 ods.   1   ústavy   boli   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   24.   júna   2003 č. k. M Cdo   1/03,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   14.   júla   2003,   v časti,   ktorou   bola Slovenskej   republike   -   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   uložená   povinnosť zaplatiť odporcom I/ a II/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 9 130,- Sk do rúk JUDr. A. F., do troch dní, porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2003 č. k. M Cdo 1/03, v časti, ktorou bola Slovenskej republike - Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky uložená povinnosť zaplatiť odporcom I/ a II/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 9 130,- Sk do rúk JUDr. A. F., do troch dní, sa zrušuje.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 1 tohto zákona. Návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatoval, že generálny prokurátor Slovenskej republiky ako nositeľ právomoci   ustanovenej   zákonom   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   za   podmienok ustanovených v § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podal 13. januára 2003 na podnet účastníka konania mimoriadne dovolanie proti rozsudkom Okresného súdu Lučenec (sp. zn. 8 C 80/01 z 3. októbra 2001) a Krajského súdu v Banskej Bystrici (č. k. 13 Co 2764/2001-164 z 19. februára 2002). Najvyšší súd rozsudkom z 24. júna 2003 sp. zn. M Cdo 1/03 toto mimoriadne dovolanie zamietol a súčasne uložil Slovenskej republike - Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky povinnosť zaplatiť odporcom v tomto konaní trovy dovolacieho konania.

Keďže sťažovateľ sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy namietal, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (právo na spravodlivý proces) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa zaoberal otázkou jeho procesnej legitimácie v tomto type konania.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb. Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu [rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom (II. ÚS 187/03 v spojení s I. ÚS 29/97 a IV. ÚS 197/03)].

Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti   boli   nositeľmi   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd.

Sťažovateľ sa v označenom konaní pred mimoriadnym dovolacím súdom nedomáha ochrany „svojho“ práva, pretože ochrana pred právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bol porušený zákon, nie je subjektívne právo generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale   je   to   všeobecný   účel,   na   ktorý   bola   okrem   iného   ústavou   a zákonmi   zriadená prokuratúra Slovenskej republiky (IV. ÚS 197/03).

Sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   v tomto   prípade   podala   Slovenská   republika   – Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky,   zastúpená   generálnym   prokurátorom Slovenskej republiky. Ústavný súd konštatuje, že tento subjekt nemožno pri výkone jeho zákonnej právomoci v rámci mimoriadneho dovolacieho konania považovať za osobu, ktorá je nositeľom základných práv a slobôd (upravených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy), a teda za osobu, ktorá je oprávnená namietať porušenie svojich základných práv sťažnosťou pred ústavným súdom, a jeho postavenie v okolnostiach daného prípadu nemožno zaradiť do oblasti života chráneného základnými právami.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol túto sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004