znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 19/01-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2001 predbežne prerokoval podnet A. B., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,   K.,   o porušení   jej   základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky   rozhodnutiami   Okresného   úradu   Košice   II   a Krajského   úradu   Košice o zverení jej detí do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, ako aj postupom Okresného súdu Košice II v tej istej veci a takto

r o z h o d o l :

1. Podnet A. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 41 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutiami   Okresného   úradu   Košice   II a Krajského   úradu   Košice   o zverení   jej   detí   do   starostlivosti   nahrádzajúcej starostlivosť rodičov o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

2. Podnet A. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu Košice II v konaní o zverení   jej   detí   do   starostlivosti   nahrádzajúcej   starostlivosť   rodičov o d m i e t a z dôvodu nepríslušnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 9. februára   2001   doručené   podanie   A.   B.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   bytom   K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“ s prílohami.

Z obsahu podnetu vyplynulo, že navrhovateľka ním namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami   Okresného   úradu   Košice   II   sp.   zn.   Om   176/99   2000/03800/20/Vš z 3. mája 2000 a sp. zn. Om 176/99 2000/03800/21/Vš z 3. mája 2000, ktorými boli jej maloleté deti umiestnené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, ďalej rozhodnutiami   Krajského   úradu   v Košiciach   č.   j.   2000/05286   z 28.   júna   2000 a č. j. 2000/05286   z 30.   júna   2000,   ktorými   bolo   rozhodnuté   o zverení   jej   detí   do „starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov do doby, kým vo veci nerozhodne právoplatne súd“,   resp.   o   ponechaní   maloletých   detí   navrhovateľky   v starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov až do doby, kým vo veci nerozhodne právoplatne súd.   Podľa   tvrdenia   navrhovateľky   takýmito   rozhodnutiami   štátnych   orgánov (odlišných od súdu) došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy v časti: „Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.“ Navrhovateľka v tejto súvislosti uviedla: „... už samotné rozhodnutie Okresného úradu Košice II potvrdené rozhodnutím   Krajského   úradu   v Košiciach,   ktorými   boli   moje   maloleté   deti umiestnené v Detskom diagnostickom centre, je v rozpore s čl. 41 ods. 4 Ústavy SR a je porušením mojich rodičovských práv tam zakotvených... Akýkoľvek iný postup ako súdne rozhodnutie o odňatí detí zo starostlivosti rodičov, bez ohľadu na trvanie toho odňatia, je protiústavný.“

Navrhovateľka ďalej namietala, že porušenie jej základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy zakladá aj „doba, počas ktorej sú deti odňaté z mojej starostlivosti“, nakoľko rozhodnutie orgánu štátu o predbežnom opatrení môže mať „len charakter dočasný   a môže   byť   obmedzené   len   na   čas   naliehavej   potreby“.   Keďže   podľa navrhovateľky „počas doby predbežného opatrenia pominuli dôvody jeho nariadenia“, takým postupom Okresného úradu Košice II, „ktorý mi odo   dňa 3. 5. 2000 bráni prevziať deti opätovne do mojej starostlivosti, je porušené moje právo zabezpečovať výchovu detí a starostlivosť o ne zakotvené v čl. 41 ods. 4 Ústavy SR.“

V tejto časti svoj podnet navrhovateľka doplnila ďalším podaním z 15. marca 2001, podľa ktorého: „Požiadala som, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, dňa 27.   2.   2001   o   zrušenie   predbežného   opatrenia   a o to,   aby   mi   bolo   umožnené vychovávať   svoje   maloleté   deti.   Listom   zo   dňa   7.   3.   2001   sp.   zn.   Om   176/99-2001/11911   mi   Okresný   úrad   Košice   II   oznámil,   že   neexistujú   dôvody   zrušenia rozhodnutí o umiestnení detí do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, a to, ako vyplýva z tohto listu, až do konečného rozhodnutia súdu o nariadenie ústavnej výchovy“. Podľa názoru navrhovateľky „aj takýmto postupom Okresný úrad Košice II pokračuje v porušovaní môjho práva uvedeného v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

Na základe uvedeného navrhovateľka požiadala, aby po prijatí jej podnetu na ďalšie konanie ústavný súd nálezom rozhodol: „Právo A. B. na výchovu a starostlivosť o jej   maloleté   deti,   zakotvené   v článku   41   ods.   4   Ústavy   SR,   bolo   rozhodnutiami Okresného úradu Košice II sp. zn. Om 176/99 2000/03800/20/Vš zo dňa 3. 5. 2000 a sp. zn. Om 176/99 2000/03800/21/Vš zo dňa 3. 5. 2000 a rozhodnutiami Krajského úradu v Košiciach sp. zn. 2000/05286 zo dňa 28. 6. 2000 a sp. zn. 2000/05286 zo dňa 30.   6.   2000   a postupom   Okresného úradu   Košice   II,   ktorým   ponechával mal. deti odňaté z jej starostlivosti a výchovy, porušené.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   (tak   ako   sú   uvedené v druhej   hlave   ústavy),   len   pokiaľ   im   ochranu   neposkytujú   žiadne   iné   orgány Slovenskej   republiky   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku   nápravy dostupného navrhovateľovi. Pri   predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd   skúma   jeho   zákonom   predpísané   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konaní pred ústavným súdom“), ako aj ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj to, či nejde o zjavne neopodstatnený podnet.

Ústavný súd pri posudzovaní jej splnenia okrem iného tiež zisťuje, či prijatiu podnetu na konanie nebráni prekážka ústavnej a zákonnej úpravy jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125 až 129   a čl. 130 ods. 3 ústavy a § 37 až 74 zákona o ústavnom súde). Ich základná charakteristika je tá, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie   konania   pred   ústavným   súdom   (vrátane   podnetov   fyzických   a právnických osôb)   možno   preto   považovať   len   tie,   o ktorých   je   možné   konať   a aj   rozhodnúť v niektorom   z uvedených   typov   konaní   pred   ústavným   súdom   ako   v samostatnom konaní (I. ÚS 23/99 – I. ÚS 29/99).

1. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že navrhovateľka v prvej časti svojho podnetu namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy   označenými   rozhodnutiami   Okresného   úradu   Košice   II   a Krajského   úradu Košice. K jeho porušeniu však nemalo dôjsť v dôsledku samotného obsahu (výroku) týchto rozhodnutí, ale výlučne v dôsledku toho, že tieto boli vydané orgánom štátu odlišným od súdu. V dôsledku takejto argumentácie navrhovateľky by akémukoľvek rozhodnutiu ústavného súdu v konaní o jej podnete muselo nevyhnutne predchádzať posúdenie súladu tých zákonných ustanovení, na základe ktorých rozhodol Okresný úrad Košice II a Krajský úrad Košice (§ 46 zákona č. 94/1963   Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, resp. § 13 ods. 1 písm. c) a § 68 písm. a) prvý bod zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 195/1998   Z.   z.   o sociálnej   pomoci   v znení neskorších predpisov), s čl. 41 ods. 4 ústavy. Hoci v konaní o podnete fyzickej alebo právnickej osoby je ústavný súd oprávnený rozhodnúť, či konaním, opomenutím alebo iným aktom označeného orgánu došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, nie je však v jeho rámci súčasne oprávnený posudzovať (formou „predbežnej otázky“) aj   súlad   toho   právneho   predpisu,   na   základe   ktorého   označený   orgán   postupoval, a v závislosti   od   výsledku   takéhoto   posúdenia   následne   rozhodnúť   o porušení základného   práva   alebo   slobody   pisateľa   podnetu.   Ústavný   súd   vychádza   v tomto prípade   (ako   ktorýkoľvek   iný   orgán   štátu)   z prezumpcie   ústavnosti   toho   právneho predpisu, na základe a s použitím ktorého bolo vydané označené rozhodnutie štátneho alebo iného orgánu.

Ústavný súd už rozhodol, že za zjavne neopodstatnený je potrebné považovať podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť konanie, na ktoré ústavný súd nie je   oprávnený,   hoci   by   inak   takéto   konanie   (a   za   splnenia   príslušných   procesných podmienok)   mohol   uskutočniť   ako   samostatné   konanie   a   na   základe   návrhu oprávnenej osoby (II. ÚS 40/00, II. ÚS 33/00, II. ÚS 48/00).

Hoci navrhovateľka pred ústavným súdom požadovala konanie o podnete podľa čl.   130   ods.   3   ústavy   (na   čo   je   ako   fyzická   osoba   procesne   legitimovaná),   jeho súčasťou ale nemôže byť aj posúdenie súladu zákona s ústavou a následné rozhodnutie o porušení jej základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

Ústavný   súd   preto   podnet   navrhovateľky   po   jeho   predbežnom   prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   V druhej   časti   svojho   podnetu   navrhovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy postupom Okresného úradu Košice II, ktorý   jej   od   3.   mája   2000   „bráni   prevziať   deti   opätovne   do   mojej   starostlivosti“, pričom   proti   takémuto   postupu   okresného   úradu   „nemám   k dispozícii   žiadny   iný prostriedok   ochrany“.   V tejto   časti   bol   podnet   navrhovateľky   odmietnutý   pre nepríslušnosť   ústavného   súdu,   nakoľko   predbežné   opatrenie   Okresného   úradu Košice II je platné „dovtedy, kým rozhodne súd“ (§ 68 písm. a) prvý bod zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov), pričom Okresný úrad Košice II sa bezprostredne po svojom rozhodnutí (12. mája 2000) obrátil na Okresný súd Košice II s podnetom o nariadenie ústavnej výchovy nad maloletými deťmi navrhovateľky. Okresný súd Košice II 5. septembra 2000 svojím uznesením (Nc 1718/00) rozhodol o začatí konania v tejto veci podľa § 81 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho   poriadku.   Vzhľadom   na   uvedené   za   tohto   stavu   veci   by   k porušeniu základného práva navrhovateľky podľa čl. 41 ods. 4 ústavy mohlo už dôjsť postupom Okresného súdu Košice II v konaní o nariadení ústavnej výchovy nad jej maloletými deťmi,   a nie   aj   označeným   postupom   Okresného   úradu   Košice   II   (tak   ako   to navrhovateľka vo svojom podnete tvrdila).

Nad   rámec   odôvodnenia   tejto   časti   podnetu   ústavný   súd   uvádza,   že z predložených materiálov nezistil, že by sa navrhovateľka sťažnosťou podľa § 17 zákona   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov bola domáhala odstránenia prieťahov v konaní pred Okresným súdom Košice II vo veci sp. zn. Nc 1718/00, ktorý je jedine oprávnený rozhodnúť vo veci starostlivosti o maloletých.