znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 189/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., N., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 30/2012 zo 4. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.   s. r. o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 142 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 30/2012 zo 4. júla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Podanou žalobou zo dňa 28. 2. 2012 sa sťažovateľ ako žalobca na Krajskom súde v Prešove domáhal ochrany pred nečinnosťou Daňového úradu Prešov (ďalej len DÚ) ako orgánu verejnej správy podľa § 250t O. s. p. a požadoval preskúmať zákonnosť postupu žalovaného DÚ v konaní začatom upovedomením o začatí daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011 pod číslom 735/320/13487/2011/Kr zo dňa 26. 5. 2011...

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.: 1S30/2012-84 zo dňa 4. júla 2012 návrh zamietol.

Máme za to, že uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 S 30/2012-84 zo dňa 4. júla   2012   vychádza   z   nesprávneho   skutkového   zistenia   veci   ako   aj   z   nesprávneho právneho posúdenia veci a v dôsledku uvedeného postupu a rozhodnutia súdu boli porušené práva sťažovateľa:

- na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, 2 hlavy, 7 oddielu Ústavy Slovenskej republiky,   nakoľko   napadnuté   rozhodnutie   je   arbitrárne,   vychádza   z   nesprávneho skutkového   zistenia   veci   a   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   konajúci   súd   si nedostatočne vysporiadal s vecnými a právnymi argumentmi sťažovateľa a v konečnom dôsledku nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia, ktorých súdny výklad v intenciách tohto rozhodnutia nemá oporu v zákone a v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora a nakoľko je napadnuté rozhodnutie v konečnom dôsledku nedostatočne odôvodnené a nakoľko deň vyhlásenia uznesenia bol v uznesení antedatovaný

- právo vlastniť majetok podľa čl. 20, 2 hlavy, 2 oddielu Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko   napadnutým   rozhodnutím   a   postupom   súdu   bol   popretý   ústavou   garantovaný princíp, že „vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“ a sťažovateľovi   nebola   súdom   poskytnutá   ústavou   a   zákonmi   garantovaná   ochrana vlastníckeho práva

- právo na verejné vyhlásenie uznesenia a za prítomnosti sťažovateľa podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...

Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 S/30/2012-84 zo dňa 4. júla 2012 nebolo vyhlásené verejne a nebol ani stanovený termín vyhlásenia uznesenia a zároveň sťažovateľ má podozrenie, že deň vyhlásenia uznesenia bol v uznesení antedatovaný.... Sťažovateľ má za to, že uvedeným postupom, došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a to práva na spravodlivý proces a práva na verejné vyhlásenie uznesenia za prítomnosti sťažovateľa.»

Sťažovateľka „podľa   §   26   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky žiada, aby sťažnosť bola prerokovaná prednostne a to z dôvodov, že sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu preskúmavajúceho nečinnosť správneho orgánu, kde je potrebné konať bez zbytočných prieťahov“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právoplatným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 S/30/2012-84 zo dňa 4. júla 2012 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   právoplatným   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.:   1 S/30/2012-84 zo dňa 4. júla 2012 porušené bolo.

3. Základné právo spoločnosti S. s. r. o. na verejné vyhlásenie uznesenia podľa čl. 48 ods. 2 podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky právoplatným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 S/30/2012-84 zo dňa 4. júla 2012 porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 S/30/2012-84 zo dňa 4. júla 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia   v   celkovej   výške   269,58   €...   na   účet   advokáta,   JUDr.   J.   T...   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 142 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 S 30/2012 zo 4. júla 2012.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   nesúhlas   s   právnym   záverom   napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   napadnuté   uznesenie   je arbitrárne,   vychádza   z nesprávneho   skutkového   zistenia   veci   a   nesprávneho   právneho posúdenia   veci.   Konajúcemu   súdu   sťažovateľka   vytýka,   že   tento   sa   nedostatočne vysporiadal   s   jej   vecnými   a   právnymi   argumentmi   a   v   konečnom   dôsledku   nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia, ktorých súdny výklad v intenciách tohto rozhodnutia nemá oporu   v   zákone   a v rozhodnutiach   Európskeho   súdneho   dvora.   Zároveň   napadnutému uzneseniu   sťažovateľka   vytýka,   že   je   nedostatočne   odôvodnené   a   že   nebolo   verejne vyhlásené za jej prítomnosti.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001). Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu,   v   právomoci   ústavného súdu   bolo len posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľky, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 S 30/2012 zo 4. júla 2012, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 S 30/2012 zo 4. júla 2012 okrem iného uviedol:

„Preskúmaním   administratívneho   spisu   odporcu   a   jeho   postupu   vo   veci   daňovej kontroly   vykonávanej   u navrhovateľa   za   účelom   oprávnenosti   vrátenia dane   z pridanej hodnoty dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Ako vyplýva z vyššie uvedených informácií z administratívneho spisu odporca začal dňa 02. 06. 2011 daňovú kontrolu   u   navrhovateľa   riadnym   upovedomením   o   začatí   daňovej   kontroly   dňa 27. 05. 2011 v súlade s § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. Od tohto dňa začal vykonávať potrebné   úkony   -   získavanie   potrebných   dokladov,   listín   a   informácií   týkajúcich   sa oprávnenosti   nároku   navrhovateľa   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   dane   z   pridanej hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   marec   2011   deklarovaný   navrhovateľom   v   daňovom priznaní. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje nielen základ dane, ale aj iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo   vznik   daňovej   povinnosti.   Nie   je   preto   opodstatnená   námietka   navrhovateľa,   že odporca môže kontrolovať iba zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane a kontrola ostatných zdaniteľných plnení je nad zákonný rámec. Podľa § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz   možno   použiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecnými   právnymi   predpismi.   Ide   najmä   o   rôzne   podania   daňových   subjektov (priznania,   hlásenia,   odpovede   na   výzvy   správcu   dane   a   pod.),   o   svedecké   výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. V rámci dokazovania v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal odporca o medzinárodnú výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike dňa 04. 08. 2011 a 10. 08. 2011. Za týmto účelom prerušil rozhodnutím zo dňa 18. 08. 2011 daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. do doby zistenia skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia a obdržania medzinárodnej informácie. Z ust. § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Týka sa to v danom prípade všetkých lehôt určených zákonom č. 511/1992 Zb., teda aj zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.   Z   odpovedí   medzinárodných   dožiadaných   informácii   doručených   odporcovi vyplynulo, že v prípade spoločnosti T. je táto informácia iba čiastočná a dožiadaný orgán poskytne ďalšie informácie po preverení prepravných spoločností. Je pravdou tak ako to uvádza   navrhovateľ   v   návrhu,   že   podľa   čl.   8   nariadenia   Rady   (ES)   č. 1798/2003   o administratívnej   spolupráci   oblasti   dane   z   pridanej   hodnoty   žiadaný   orgán   poskytne informácie uvedené v čl. 5 a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Z čl. 10 tohto nariadenia však vyplýva, že pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný   odpovedať   na   žiadosť   do   konečného   termínu,   písomne   okamžite   informuje žiadajúci orgán o dôvodoch prečo tak neurobil, pričom uvádza, kedy podľa neho bude pravdepodobne   schopný   odpovedať.   Ak   žiadajúci   orgán   požiadaný   odporcom   v   danom prípade nepostupoval podľa toho nariadenia, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu odporcu   a   vytýkať   mu   porušenie   právnej   povinnosti.   Ku   skutočnostiam   tvrdeným navrhovateľom,   že   dožiadania   vykonané   odporcom   potvrdili,   že   predložené   dôkazy preukazujúce   uplatnený   nárok na   odpočet   dane sú pravdivé a   zdaniteľné   obchody boli uskutočnené,   súd   iba   poukazuje   na   vyjadrenie   odporcu   (ktoré   zodpovedá   obsahu administratívneho   spisu),   že   v   konaní   naopak   bolo   zistené,   že   obchodní   partneri navrhovateľa dožadovaní v konaní za zdaňovacie obdobie marec 2011 a I. štvrťrok 2011 podali   negatívne   daňové   priznania,   čiže   je   spochybnené,   že   deklarované   obchody   boli zrealizované. Týmito skutočnosťami a námietkami navrhovateľa sa súd nezaoberá, lebo je toho   názoru,   že uvedené   námietky   by   mohli   byť   až   predmetom   preskúmania   v prípade podania žaloby proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v spojení s rozhodnutím správcu dane podľa § 247 a nasl. ustanovení O. s. p. Rovnako z toho istého dôvodu osobitne neposudzoval námietky, či odporca bol alebo nebol oprávnený kontrolovať aj iné zdaniteľné obchody za kontrolované obdobie, z ktorých si odpočet dane neuplatňoval. Navrhovateľ   v   konečnom   dôsledku   nešpecifikoval,   o   ktoré   zdaniteľné   obchody   malo v danom   prípade   ísť.   Pokiaľ   ide   o   spoločnosti,   ktoré   boli   predmetom   medzinárodného dožiadania   je   potrebné   zdôrazniť,   že   z   dožiadania   vyplýva,   že súviseli   so   zdaniteľnými obchodmi navrhovateľa s právnickými osobami na území Slovenskej republiky W. s. v. o. a S.,   s. r. o.   Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   súd   dospel   k   záveru,   že   postup odporcu   vo   veci   vykonávania   daňovej   kontroly   u   navrhovateľa   za   účelom   zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac marec 2011 je v súlade so zákonom a odporca nie je v predmetnom konaní nečinný.“

V citovanej   časti   krajský   súd   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľky zamietol. V dôsledku toho uvedený postup krajského súdu   pri   odôvodňovaní   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľky   nemožno   považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľka sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie takéto nedostatky nevykazuje   a   na   meritórne   preskúmanie   uvedeného   rozhodnutia   ústavný   súd   nie   je oprávnený.

S   ohľadom   na   uvedené   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   namietané rozhodnutie krajského súdu mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aby sa jej vec verejne prerokovala a v jej prítomnosti a aby sa mohla   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   aj   vzhľadom   na   jednoinštančnosť konania) a práva podľa čl. 142 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu. Porušenie svojho základného práva vidí v tom, že napadnuté uznesenie nebolo vyhlásené verejne a za jej prítomnosti.

Keďže krajský súd v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konal a rozhodol v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (štvrtá   hlava   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktoré   predpokladá,   že   „súd rozhodne o návrhu bez pojednávania uznesením“ (§ 250t ods. 3 prvej vety OSP), je zrejmé, že k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľky v označenom konaní krajského súdu vôbec nemohlo dôjsť.

Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 142 ods. 3 ústavy, a to verejným nevyhlásením napadnutého uznesenia, ústavný súd uvádza, že uvádzaný článok ústavy   sa   týka   len   verejného   vyhlasovania   rozsudkov.   V   predmetnej   veci   však   bolo rozhodnuté uznesením, a preto v danom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 142 ods. 3 ústavy.

Nad   rámec   však   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach, v ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez   nariadenia   pojednávania, oznámi miesto   a   čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.   Podľa   §   176   ods.   2   OSP   na   uznesenie   sa   použijú   primerane   ustanovenia o rozsudku,   ale za   predpokladu,   že   ďalej   nie   je ustanovené inak.   Z   ďalších   ustanovení Občianskeho   súdneho poriadku,   konkrétne z §   168   ods.   1   a § 170 ods.   1 vyplýva,   že uznesenie sa vyhlasuje prítomným účastníkom a súd je ním viazaný, len čo ho vyhlásil. Občiansky   súdny   poriadok   teda   predpokladá   pre   verejné   vyhlásenie   uznesenia   splnenie dvoch podmienok, a to pojednávanie a prítomnosť účastníkov na ňom. Pri uzneseniach, ktoré neboli vyhlásené, platí, že je nimi súd viazaný okamihom ich doručenia. Z uvedeného možno vyvodiť, že Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach (pravidlách) upravujúcich uznesenia, ktoré sú vo vzťahu špeciality k ustanoveniam o rozsudkoch, pamätá na situáciu, že   uznesenie   nebude   verejne   vyhlásené   (napr.   z   dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   na pojednávaní alebo z dôvodu, že sa vo veci pojednávanie vôbec nenariaďuje). V takomto prípade   sa   uznesenie   doručí   účastníkom   konania.   Keďže   existencia   týchto   špeciálnych pravidiel   vylučuje použitie ustanovení   o   rozsudkoch,   nemožno na vyhlásenie   uznesenia v konaniach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, aplikovať § 156 ods. 3 OSP, tak ako to tvrdila sťažovateľka.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu práva majetkového charakteru (základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy) ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie   súčasne   nevyplýva   z   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov, a jeho subsumpciu pod príslušné právne normy (obdobne napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08).   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 142 ods.   3   ústavy   uznesením   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie majetkového práva, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami   hmotnoprávneho   charakteru   a   ústavnoprocesnými   princípmi   z   pohľadu   ich možného porušenia.

Vychádzajúc   z   ustanovenia   čl.   127   ods.   2   ústavy   (podmienenosť   a   viazanosť rozhodnutia ústavného súdu o zrušení rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu orgánom verejnej   moci   predchádzajúcim   vyslovením   porušenia   označeného   základného   práva, resp. práva a slobody) bolo bez právneho významu zaoberať sa návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013