znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 189/2011-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., L., t. č. vo výkone trestu H., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 37/2010 a vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania   zaručeného   v čl.   47   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2011 faxom a 31. januára 2011 poštou doručená sťažnosť M. Š., L., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci   nezávislým   a nestranným   súdom   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 37/2010 a vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania   zaručeného   v čl. 47   ods.   3   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09.

Zo sťažnosti vyplýva že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 T 113/09 bol sťažovateľ rozsudkom z 25. marca 2010 v prvom výroku uznaný vinným z obzvlášť závažného   zločinu   úkladnej   vraždy   v štádiu   prípravy   a súčasne   bol   druhým   výrokom rozsudku uznaný vinným aj zo zločinu lúpeže v štádiu prípravy vo forme spolupáchateľstva s odsúdeným L. B., pričom za tieto skutky bol sťažovateľ odsúdený na 25 rokov trestu odňatia   slobody.   V dôsledku   odvolania   podaného   sťažovateľom   krajský   súd   rozsudkom sp. zn.   4   To   37/2010   zo   14.   októbra   2010   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   v časti týkajúcej sa sťažovateľa, a to tak, že sťažovateľa oslobodil spod obžaloby pre skutok „... právne   posúdený   v obžalobe   ako   obzvlášť   závažný   zločin   úkladnej   vraždy   v štúdiu pokusu...“ a súčasne ho uznal vinným iba pre zločin lúpeže v štádiu prípravy, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov. Rozsudok krajského súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 29. novembra 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   vyjadruje   svoje   presvedčenie,   že jeho trestná vec tak v konaní pred okresným súdom, ako aj v konaní pred krajským súdom „nebola prejednávaná nezávislým a nestranným súdom“, a to z týchto dôvodov:

Podľa sťažovateľa mal obžalobu v uvedenom trestnom konaní zastupovať prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“), a nie „prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry“, pretože obžaloba v jeho trestnej veci bola okresnému súdu podaná prokurátorom krajskej prokuratúry 10. júla 2009, t. j. ešte v čase pred účinnosťou zákona č. 291/2009   Z.   z.   o   Špecializovanom   trestnom   súde   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov (ďalej len „zákon o špecializovanom trestnom súde“), ktorý nadobudol účinnosť 17. júla 2009, pričom podľa sťažovateľa tento nedostatok nebol napravený okresným súdom ani krajským súdom, v dôsledku čoho malo byť porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa sťažovateľa jeho základné právo na spravodlivý proces bolo porušené aj tým, že obidva súdy, t. j. tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli na základe nezákonného dôkazu, za ktorý sťažovateľ považuje výpoveď svedka Mgr. M., pričom sťažovateľ toto svoje   presvedčenie   odôvodňuje   tým,   že   zápisnica   z výsluchu   tohto   svedka   nebola v prípravnom   konaní   svedkom   podpísaná,   pričom   v štádiu   konania   pred   súdom „tento podpis   na   zápisnici   bol   doplnený“,   pričom   sťažovateľ   ďalej   uviedol: „ani   v jednom zdôvodnení rozsudku, mi nebola vysvetlená táto (záhada), pričom tvrdím, že zrejme touto okolnosťou,   teda   nezákonným nahliadnutím do spisu   sa stala   zmena vo   výpovedi   tohto svedka,   ktorý   absolútne   po   údajnom   spáchaní   skutku   pri   výpovedi   svedka,   neuviedol závažné okolnosti o vražde, pričom o 16 mesiacov pred Okresným súdom v Nitre, si zrejme náhodou na takúto závažnú okolnosť spomenul....

Nakoľko   súdy   vôbec   nevysvetlili,   ako   došlo   k   podpisu   na   zápisnici   Mgr.   M., je potrebné brať výpoveď tohto svedka, ako nezákonnú a nie je možné ju brať do úvahy v zmysle trestného poriadku. Je dôležité o postavení tohto svedka uviesť aj tú skutočnosť, že Mgr. M., bol osobne a aktívne orgánom činným v trestnom konaní, iniciatívne a vlastnou aktivitou s neb. príslušníkom polície R. V., vytvárali podmienky a navodenie situácie so snahou, aby bol zločin spáchaný, resp. aspoň dovedený do štádia trestnosti a z toho dôvodu ide o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje. V dôsledku toho, sú dôkazy   takýmto   spôsobom   získané   od   počiatku   nezákonné   a v trestnom   konaní nepoužiteľné.“

Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 porušené aj tým, že pri výpovedi svedkyne Albertovej, ako aj pri výpovediach iných svedkov okresný súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 264 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie   rozporov   v   jeho   výpovediach   tak,   aby   súd   mohol   posúdiť   hodnovernosť a pravdivosť jeho tvrdení pri výsluchu na hlavnom pojednávaní.

Napokon   sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   aj   to,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 bolo porušené aj jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že okresný súd na pojednávaniach konaných 12. januára 2010 a 11. februára 2010 nerešpektoval, resp. nevyhovel jeho návrhom na vypočutie svedkov, zatiaľ čo v tomto smere okresný súd podľa sťažovateľa plne vyhovel návrhom obžaloby.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Nitra v konaní 6 T 113/2009, Krajský súd Nitra v konaní 4 To 37/2010, porušili   ústavné   právo   M.   Š...   na   prejednanie   svojej   trestnej   veci   na   nezávislom   a nestrannom súde zaručenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Okresný súd Nitra v konaní 6 T 113/2009 porušil ústavné právo M. Š... na právo rovnosti účastníkov v prejednávaní jeho trestnej veci, zaručenom čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní uhradiť M. Š. trovy právneho zastúpenia vo výške 261,82 € do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne JUDr. Z. T.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 (bod 1) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 37/2010 (bod 2), a to tým, že v konaní pred oboma súdmi   zastupoval   obžalobu   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry,   pričom   podľa sťažovateľa ju mal zastupovať prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý aj podal obžalobu, a tiež tým, že obidva súdy rozhodli podľa sťažovateľa aj na základe nezákonných dôkazov. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 aj z dôvodu, že okresný súd podľa sťažovateľa pri vykonávaní dôkazov nepostupoval v súlade s Trestným poriadkom (bod 1). Napokon sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v označenom konaní bolo porušené aj jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené   v čl.   47   ods.   3   ústavy,   k porušeniu   ktorého   malo   dôjsť   v dôsledku   tohto,   že okresný súd nevykonal všetky sťažovateľom navrhované dôkazy, pričom naopak v tomto smere rešpektoval všetky návrhy obžaloby (bod 1).

1. K namietanému postupu okresného súdu

V súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 113/09 sťažovateľ namieta, že jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené tým, že okresný súd pochybil, keď pripustil, aby obžalobu v označenom   trestnom   konaní zastupoval   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry,   a nie prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý podal obžalobu, a tiež tým, že okresný súd rozhodol na základe nezákonných dôkazov, ako aj tým, že pri vykonávaní dôkazov nepostupoval v súlade   s Trestným   poriadkom.   V súvislosti   s postupom   okresného   súdu   sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že okresný súd nerešpektoval všetky návrhy sťažovateľa na vykonanie dôkazov.

Vzhľadom   na   princíp subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“), ktorý   vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   v súvislosti   s napádaným   postupom   okresného   súdu   sťažovateľ namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania postupu,   ako   aj   rozhodnutia   okresného   súdu   vydaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 T 113/09   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a to   odvolania,   ktoré   sťažovateľ napokon   (ako   to   vyplýva   aj   zo   sťažnosti)   aj   účinne   využil.   Na   základe   sťažovateľom podaného   odvolania   by   sa   krajský   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho oprávnenia   musel   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   k postupu,   ktorý   jeho vydaniu   predchádzal,   v   podstate   vyrovnať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému postupu krajského súdu

V súvislosti s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 37/2010 sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to jednak z dôvodu, že krajský súd nenapravili procesné pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že v trestnej veci sťažovateľa obžalobu nezastupoval prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý podal obžalobu, ale ju podľa sťažovateľa nesprávne zastupoval prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry (bod 2.1), a jednak aj tým, že krajský súd rovnako, ako aj okresný súd rozhodol na základe nezákonných dôkazov (bod 2.2).

2.1 V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zastupovania obžaloby v jeho trestnej   veci   prokurátorom   úradu   špeciálnej   prokuratúry   ústavný   súd   poukazuje   na ustanovenie § 14 písm. a) Trestného poriadku, ktoré bolo do Trestného poriadku včlenené s účinnosťou   od   17.   júla   2009   zákonom   o   špecializovanom   trestnom   súde   (ďalej   len „Trestný   poriadok   v rozhodnom   znení“),   podľa   ktorého   pôsobnosť   špecializovaného trestného súdu sa vzťahuje na trestný čin úkladnej vraždy, pričom pre tento skutok bol sťažovateľ v označenom konaní tiež trestne stíhaný.

Zákonom o špecializovanom trestnom súde bolo do Trestného poriadku s účinnosťou od 17. júla 2009 včlenené aj prechodné ustanovenie § 567f) ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého na konanie vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bola podaná obžaloba, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo návrh na uloženie ochranného opatrenia pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na iný ako špeciálny súd, je príslušný súd určený podľa § 15, § 16 ods. 1 až 4 a § 17 Trestného poriadku.

Zákonom   o   špecializovanom   trestnom   súde   bol   s účinnosťou   od   17.   júla   2009 novelizovaný   aj   zákon   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov, a to konkrétne   aj   zavedením   nového   prechodného   ustanovenia   v   §   56a,   podľa   ktorého na konanie vo veciach podľa § 567f) ods. 1 a 2 Trestného poriadku je príslušný špeciálny prokurátor a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa ním tvrdenej nepríslušnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v jeho veci konštatuje, že   krajský   súd   sa   v rámci   odvolacieho   konania   s touto   námietkou   sťažovateľa   síce vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4 To 37/2010 zo 14. októbra 2010 špeciálne nevysporiadal, resp. sa ňou špeciálne nezaoberal, avšak vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol v tomto konaní   kvalifikovane   právne   zastúpený,   ako   aj   vzhľadom   na   založenie   právomoci prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v danej veci ex lege (pozri citované ustanovenia), ústavný   súd   nepovažuje   tento   postup   krajského   súdu   za   nezákonný,   resp.   odporujúci základným ústavným princípom spravodlivého procesu, ktorý by bol spôsobilý v konečnom dôsledku   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.2 Porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu sťažovateľ namietal aj z dôvodu, že krajský súd obdobne ako aj pred ním okresný súd rozhodol na základe nezákonne vykonaných dôkazov.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   aj v súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa konštatuje, že ak sa sťažovateľ domnieva, že krajský súd rozhodol na základe dôkazov vykonaných nezákonným spôsobom, mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj rozhodnutia krajského súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 37/2010 využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania, na základe ktorého by sa dovolací súd musel   v zásade   vysporiadať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci o nej konať (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011