znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 189/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe L., pre namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v súvislosti s nerozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 6. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2009 doručená sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v súvislosti s nerozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 6. decembra 2008.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z listinných dokladov vyžiadaných ústavným súdom vyplýva,   že   sťažovateľovi   a   ďalším   trom   osobám   bolo   26.   októbra   2007   uznesením vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   Západ,   Prezídia Policajného zboru vydaným pod ČVS: PPZ-32/BOK-Z-2007 vznesené obvinenie pre prečin poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 245 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného viacerými skutkami.

Neskôr   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „vyšetrovateľ KR PZ“) z 27. septembra 2008 vydaným pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 (v spojení s opravným uznesením zo 17. októbra   2008)   bolo   sťažovateľovi   a   tým   istým   trom   osobám   ako   v   prvom   prípade vznesené obvinenie pre pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona spáchaného viacerými skutkami.

Napokon uznesením vyšetrovateľa KR PZ z 8. decembra 2008 vydaným opäť pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008   bolo   sťažovateľovi   a   ďalším   dvom   osobám   vznesené obvinenie pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.

Písomným podaním zo 6. februára 2009 vyšetrovateľ KR PZ podľa § 206 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) upozornil sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených na okolnosť, že skutky, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie uzneseniami z 26. októbra 2007 a 27. septembra 2008, budú v ďalšom konaní právne kvalifikované ako pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona.

Sťažovateľ,   ako   aj   ďalší   dvaja   obvinení   boli   uznesením   sudcu   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 72/2008 z 1. októbra 2008 podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku vzatí do väzby, ktorá u všetkých začala plynúť 27. septembra 2008 o 23.50 h.

Podaním zo 6. decembra 2008 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaním zo 16. decembra 2008 predložil žiadosť sťažovateľa, ktorú označil ako „opakovanú“, sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie na rozhodnutie o nej.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o“ jeho „žiadosti o prepustenie z väzby nijako rozhodnuté a nečinnosťou špeciálneho súdu porušenie(...) základného práva stále trvá“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol vydať nález tohto znenia:„1.   Právo   M.   M.   stíhaného   pod   ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008   na   urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 6. 12. 2008 v zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a práva na podanie návrhu na konanie, v ktorom by súd neodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR nečinnosťou Špeciálneho súdu v Pezinku porušené boli.

2. Ústavný súd SR zakazuje Špeciálnemu súd v Pezinku pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd M. M. a prikazuje mu vo veci konať.

3. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €(...), ktoré mu je povinný   Špeciálny   súd   v   Pezinku   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom a žiadal náhradu trov spojených s jeho právnym zastúpením.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu jednoznačne označil za porušovateľa svojich základných práv, resp. slobôd špeciálny súd, a to v súvislosti s nerozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 6. decembra 2008. Svedčí o tom aj tvrdenie sťažovateľa, že „Špeciálny súd ako súd vecne príslušný dodnes nerozhodol o mojej žiadosti zo dňa 6. 12. 2008, čím mi súčasne neumožnil využitie môjho práva periodického skúmania dôvodnosti väzby“.

Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa, preto v danom prípade ústavný súd posudzoval   sťažnosť   v   rozsahu   uvádzanom   v   jeho   sťažnostnom   návrhu,   v   petite   tejto sťažnosti.

Z   oznámenia   krajskej   prokuratúry   zo   16.   decembra   2008   o   predložení   žiadosti sťažovateľa   okresnému   súdu,   ktoré   tvorí   prílohu   sťažnosti,   vyplýva,   že   žiadosť   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zo   6.   decembra   2008   bola   „opakovanou“   žiadosťou sťažovateľa. Jeho skoršia žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola okresnému súdu predložená   21.   novembra   2008.   O   tejto   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodoval   na verejnom zasadnutí 30. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 84/2008, a to spolu s návrhom prokurátora krajskej prokuratúry o rozšírení dôvodov väzby u sťažovateľa doručeným okresnému súdu 12. novembra 2008.

Na uvedenom verejnom zasadnutí (30. decembra 2008) sudca okresného súdu pre prípravné   konanie   umožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k   návrhu   krajskej   prokuratúry   na rozšírenie dôvodov väzby, ako aj k jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Je teda nepochybné,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   30.   decembra   2008   predložiť   sudcovi   pre prípravné   konanie   svoje   argumenty   proti   jeho   ďalšiemu   zotrvaniu   vo   väzbe,   a   teda   aj argumenty obsiahnuté v jeho „opakovanej“ žiadosti zo 6. decembra 2008 (odhliadnuc od skutočnosti, že opakovanú žiadosť o prepustenie na slobodu možno podať až po 30 dňoch od   právoplatnosti   rozhodnutia   o   predošlej   žiadosti,   pokiaľ   nedošlo   k   uvedeniu   iných dôvodov   –   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku),   o   ktorých   rozhodoval   a   uznesením   č.   k. 0 Tp 84/2008-49 z 30. decembra 2008 aj rozhodol   sudca pre prípravné konanie tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol. Taktiež zamietol návrh prokurátora krajskej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby.

Proti   uzneseniu   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 6 Tpo 33/2009-74 z 30. marca 2009 rozhodol tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. (Spis bol krajskému súdu predložený okresným súdom na rozhodnutie až 25. marca 2009 z dôvodu obťažnosti doručenia rozhodnutia okresného súdu obhajcovi sťažovateľa v dôsledku jeho ochorenia a následnej hospitalizácie. Napokon došlo   k   zmene   v   osobe   zvoleného   obhajcu   sťažovateľa.)   Aj   vo   svojej   sťažnosti   proti rozhodnutiu   sudcu   pre   prípravné   konanie   mal   sťažovateľ   možnosť   namietať „nerozhodnutie“ o jeho žiadosti zo 6. decembra 2008, pritom druhostupňový súd by bol oprávnený a zároveň povinný prípadné pochybenie sudcu pre prípravné konanie napraviť.

Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené 14. apríla 2009. Sťažnosť ústavnému súdu bola sťažovateľom napísaná 21. apríla 2009 a 24. apríla 2009   podaná   na   poštovú   prepravu.   Ústavný   súd   preto   nemohol   akceptovať   tvrdenie sťažovateľa, že do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 6. decembra 2008 rozhodnuté, pretože všeobecné súdy sa po podaní (oboch) jeho žiadostí, ale aj po jeho osobnom vyjadrení sa k väzbe na verejnom zasadnutí 30. decembra 2008 zaoberali existenciou dôvodov väzby a opodstatnenosťou jej ďalšieho trvania, pritom došli k záveru, že dôvody väzby naďalej trvajú, teda že je opodstatnená, a preto rozhodli v zmysle už uvedených záverov.

Rozhodnou vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu je však tá skutočnosť,   že   špeciálny   súd,   ktorý   bol   sťažovateľom   označený   za   porušovateľa   jeho základných   práv,   sa   žiadnym   spôsobom   nepodieľal   (a   ani   sa   nemohol   podieľať)   na rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľa,   a   teda   nemal   absolútne   žiadnu   možnosť   ovplyvniť konanie   o   nej.   To   je   zároveň   dôvod,   pre   ktorý   nemožno   pripísať   špeciálnemu   súdu zodpovednosť za prípadné porušenie sťažovateľom označených základných práv. V danom prípade s prihliadnutím na opísané okolnosti neprináležalo špeciálnemu súdu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa. Príslušnosť špeciálneho súdu nastala až po 9. februári 2009, keď došlo k zmene právnej kvalifikácie skutkov, pre ktoré bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   sťažovateľom   namietaným   porušením   jeho základných práv, resp. slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a medzi napadnutým postupom špeciálneho súdu neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Ústavný súd teda nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   Táto   skutočnosť   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá už pri predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Rovnako bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa (príkaz   na   zakázanie   porušovania   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa,   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   priznanie   trov   právneho   zastúpenia   pred ústavným   súdom),   pretože   rozhodovanie   o   nich   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009