znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 189/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   W.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   V.,   B., vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 128/06-203 z 15. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. W.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2008 doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   W.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 128/06-203 z 15. novembra 2007, ktorou žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15. 11. 2007, sp. zn. 3 Co 128/06, v jeho časti týkajúcej sa náhrady trov konania odporcu sťažovateľkou, porušil základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2007, sp. zn. 3 Co 128/06, v jeho časti týkajúcej sa náhrady trov konania odporcu sťažovateľkou, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky na účet právneho zástupcu sťažovateľky, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Z podanej   sťažnosti   a pripojeného   spisu   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   11   C   253/04   vyplynulo,   že   sťažovateľka   ako   žalobkyňa podala 29. decembra   2004   okresnému   súdu   žalobu   o ochranu   osobnosti   smerujúcu   proti vydavateľovi týždenníka, ktorý uverejnil 20. septembra 2004 na titulnej stránke fotografiu sťažovateľky   a P.   W.   doplnenú   textom   a vnútri   rovnakého   čísla   týždenníka   ďalšie fotografie, ktoré zachytávali rovnaké osoby, ďalej fotografiu maloletej dcéry sťažovateľky a fotografiu domu a motorového vozidla sťažovateľky doplnené popiskami, a to ako súčasť článku pod titulkom „Už nie je sám. Rok po tom, čo sa P.r W. stal vdovcom, začal žiť so svojou priateľkou“. V článku bolo uvedené meno a priezvisko sťažovateľky, meno dcéry sťažovateľky   a sťažovateľka   bola   označená   v medzititulku   ako „rozvedená   sudkyňa“. Podanou   žalobou   sa   sťažovateľka   domáhala   zaplatenia   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   v sume 1 000 000 Sk.   Dôvodila   tým,   že „zákon o sudcoch   a   prísediacich“ nepripúšťa   bez   súhlasu   sudcu   uverejňovať   jeho   tvár,   čo   sa   vzťahuje   i na   rodinných príslušníkov   sudcu, sudca   má   právo   aj na   primerané   utajenie   údajov   o svojej   osobe a poukázala i na to, že uverejnené údaje sú hrubým zásahom do jej súkromia a znižujú jej dôstojnosť.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   253/04-137   zo 16.   januára   2006   zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke 350 000 Sk, nahradiť jej trovy konania v sume 111 262 Sk a vo   zvyšku   žalobu   zamietol.   Pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   okresný   súd vychádzal z toho, že hoci sťažovateľka mala vo veci úspech iba čiastočný, súd jej priznal plnú náhradu trov konania, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu [§ 142   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)],   a pokiaľ   ide   o výšku odmeny   advokáta   za   jeden   úkon   právnej   služby   vychádzal   z hodnoty   veci,   ktorá predstavovala 1 000 000 Sk [§ 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“)]. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania.

Krajský súd o podaných odvolaniach rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 128/06-203 z 15. novembra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti, ktorou súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke 350 000 Sk, zmenil tak, že návrh zamietol, v zamietajúcej časti potvrdil a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 123 112, 50 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje   rozhodnutie   v merite   veci   odôvodnil   tým,   že   sa   plne   stotožnil   so   žalobou sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o to,   že   uverejnený   článok   nemal   spravodajský   charakter, uverejnené údaje sa týkali súkromia sťažovateľky, ktorá ako sudkyňa má navyše zákonom zaručenú ochranu práv sudcu a ktorá sa nie vlastnou vinou stala terčom publicity, a teda žalovaný   neoprávnene   zasiahol   do   osobnosti   sťažovateľky.   Žalobe   však   nebolo   možné vyhovieť   z dôvodu,   že   predmetom   konania   bola   iba   náhrada   nemajetkovej   ujmy v peniazoch a pre takto vymedzený predmet konania platí, že žalobca môže byť v konaní úspešný iba vtedy, ak preukáže, že konaním žalovaného došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti   žalobcu   v spoločnosti,   a to   nie   iba   v bežnej   miere,   ale   v miere   značnej. Sťažovateľka v konaní nepreukázala, že k takýmto následkom došlo.

Pokiaľ   ide   o výrok   o náhrade   trov   konania,   krajský   súd   rozhodol   o náhrade   trov konania s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP. Priznal však úspešnému žalovanému iba   náhradu   trov   prvostupňového   konania,   keďže   nárok   na   náhradu   trov   odvolacieho konania si žalovaný neuplatnil a výslovne uviedol, že jej priznanie nežiada. Pri vyčíslení odmeny advokáta za poskytovanie právnych služieb vychádzal odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa z hodnoty veci 1 000 000 Sk (§ 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   výrokom   o náhrade   trov   konania   rozsudkom   č.   k.   3   Co   128/06-203 z 15. novembra 2007 odôvodnila sťažovateľka v sťažnosti tým, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, keď vychádzal z toho, že v konaní mal žalovaný plný   úspech   vo   veci.   Sťažovateľka   poukazuje na   to,   že   v tejto   veci   nebolo   sporné,   že žalovaný neoprávnene zasiahol do jej osobnosti, čo konštatoval aj krajský súd. Dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo iba to, že nebolo preukázané naplnenie podmienok jedného z čiastkových nárokov, ktorého sa v konaní o ochranu osobnosti možno domáhať, a to podmienok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy o naplnení podmienok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   rozhodujú   subjektívnejšie   a voľnejšie,   než   v akejkoľvek inej   agende,   pretože   podmienky   takéhoto   nároku   sú   formulované   pomocou   popisu všeobecných   javov,   a nie   pomocou   právnych   pojmov,   ako   aj   v dôsledku   rôznorodosti prístupu súdov k posudzovaniu naplnenia podmienok vzniku tohto nároku. Navyše v konaní o ochranu osobnosti nebola náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch jediným predmetom, išlo o konanie spojené a pozostávajúce z konania o ochranu osobnosti a konania o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, čomu nasvedčuje aj formulácia príslušného ustanovenia o výške súdneho poplatku v sadzobníku súdnych poplatkov. Sťažovateľka preto tvrdí, že s ohľadom na uvedené skutočnosti mala vo veci nesporne úspech v jej hlavnej časti, a preto aj   v   podstate   veci,   keďže   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   konaním   žalovaného   došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnosti. Odôvodnenie rozsudku č. k. 3 Co 128/06-203 z 15.   novembra   2007   vo   vzťahu   k výroku   o náhrade   trov   konania   považovala   navyše sťažovateľka za ústavne nekonformné, pretože nedalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, rozhodnutie   o náhrade   trov   konania   bolo   nespravodlivé   a nedostatočne   odôvodnené. Účastníci občianskeho súdneho konania majú právo na to, aby súd nielen výslovne určil, ktorý   účastník   bol   v konaní   úspešný   a do   akej   miery,   ale   aj   na   to,   aby   súd   jasne a zrozumiteľne uviedol, na základe ktorých právnych záverov k tomuto záveru dospel.

Rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 128/06-203 z 15. novembra 2007 nadobudol právoplatnosť 2. januára 2008.

Sťažovateľka   podala   4.   februára   2008   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 3 Co 128/06-203 z 15. novembra 2007 dovolanie, ktorým navrhla dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Dovolanie sťažovateľky je založené v spise okresného súdu na čl. 209 – 221.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   128/06-203   z 15.   novembra   2007   bolo rozhodnuté tak, že rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti, ktorou súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke 350 000 Sk sa zmeňuje tak, že návrh sa zamieta a zaväzuje zaplatiť trovy konania sťažovateľkou.

Proti   takémuto   zmeňujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   vo   veci   ako   celku je nepochybne dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 OSP. Preto možno konštatovať, že o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľky   v konaní   pred   krajským   súdom   vo   veci   sp.   zn. 3 Co 128/06 patrí rozhodovať dovolaciemu súdu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   označeného   práva   postupom   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 128/06. Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu   krajského   súdu   pod   sp.   zn.   3   Co   128/06   v zmysle   namietaného   porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľka mala k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý jej zákon poskytuje na ochranu jej práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a na   použitie   ktorého   bola   sťažovateľka   oprávnená   podľa   osobitných predpisov. Takýmto právnym prostriedkom bolo dovolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorému predchádzalo namietané   konanie.   Právomoc   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o dovolaní   teda   v tomto prípade (vzhľadom na princíp subisidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich základných práv a slobôd napadnutým postupom krajského súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch sťažovateľky (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2008