znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 189/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného   práva   na   ochranu   zdravia   podľa   čl.   40   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 32 P 100/2004-121 zo 16. mája 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoP 54/06-174 z 13. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2007 doručená sťažnosť P.   K., D. (ďalej   len „sťažovateľ“), ku   ktorej   nebolo pripojené splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 P 100/2004-121 zo 16. mája 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoP 54/06-174 z 13. decembra 2006, ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy a zruší rozsudok okresného súdu č. k. 32 P 100/2004-121 zo 16. mája 2006 a rozsudok krajského súdu č. k. 17 CoP 54/06-174 z 13. decembra 2006.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa a z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 32 P 100/2004 zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania, v ktorom sa P. K. (plnoletý syn sťažovateľa),   domáhal   proti   sťažovateľovi   zvýšenia   výživného   pôvodne   určeného v rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 136/98-18 z 15. apríla 1998 sumou 400 Sk, a to odo dňa podania návrhu (1. apríl 2004). Navrhovateľ, ktorý v čase rozhodovania okresného súdu mal   19   rokov   a bol   študentom   3.   ročníka   strednej   školy,   v tomto   konaní   tvrdil,   že   od poslednej úpravy výživného došlo k podstatnej zmene pomerov, keďže sťažovateľ je nielen poberateľom invalidného dôchodku, ale získal aj zákonný podiel z dedičstva od svojho brata vo   výške   600 000   Sk   a z predaja   bytu,   ktorý   pôvodne   patril   do   bezpodielového spoluvlastníctva rodičov navrhovateľa, dostal sumu 440 000 Sk. Sťažovateľ so zvýšením výživného nesúhlasil, žiadal zamietnuť návrh, čo odôvodňoval svojou finančnou situáciou a zároveň   tvrdil,   že   uvedené   príjmy   (podiel   z dedičstva   a predaja   bytu)   nie   sú   pre rozhodnutie okresného   súdu   relevantné a žiadal,   aby ich   okresný   súd   do   úvahy nevzal. Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   32 P 100/2004-121   zo 16.   mája   2006, ktorým zvýšil výživné na syna sťažovateľa počínajúc od 1. apríla 2004 zo sumy 400 Sk na sumu 1 000 Sk mesačne, sťažovateľa zaviazal toto platiť k rukám jeho syna, a tým zmenil výrok   o výživnom   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   12 C   136/98-18   z 15. apríla   1998. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   takto   určené   výživné   je   primerané   veku, odôvodneným   potrebám   a záujmom   navrhovateľa,   ako   aj   schopnostiam   a možnostiam sťažovateľa.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie   navrhovateľ   aj   sťažovateľ.   Sťažovateľ navrhol   odvolaciemu   súdu   napadnutý   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   okresnému   súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súd nezistil dostatočne skutkový stav, zdôraznil, že nepoberá   invalidný   dôchodok   v sume   6 700   Sk   mesačne,   ako   to   uviedol   okresný   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   ale iba   v sume   6 007   Sk   mesačne,   poukázal   na   svoj zdravotný stav, ktorý mu bráni zvýšiť si príjem, ako aj na to, že peniaze získané z dedičstva použil na zakúpenie bytu a zariadenia. Odvolací súd zistil, že sťažovateľ od 1. júla 2006 poberá invalidný dôchodok v sume 6 365 Sk mesačne a do toho času ho skutočne poberal iba v sume 6 007 Sk mesačne, že v priebehu odvolacieho konania sťažovateľovi zanikla vyživovacia povinnosť na jeho dcéru S. K., a keďže považoval výživné vo výške 1 000 Sk mesačne   pre   syna   sťažovateľa   od   1.   apríla   2004   za primerané,   a to   aj   s ohľadom   na skutočnosť, že k nemu má vyživovaciu povinnosť aj jeho matka, ako aj za zodpovedajúce schopnostiam a možnostiam sťažovateľa, rozsudok okresného súdu v tomto výroku potvrdil rozsudkom č. k. 17 CoP 54/06-174 z 13. decembra 2006. Krajský súd týmto rozsudkom po zistení, že okresný súd opomenul rozhodnúť o zameškanom výživnom, toto nevyčíslil a ani neurčil   jeho   splatnosť,   rozhodol   ďalším   výrokom   rozsudku   č.   k.   17   CoP   54/06-174 z 13. decembra   2006   o tom,   že   zameškané   výživné   za   obdobie   od   1.   apríla   2004   do 30. novembra   2006   v celkovej   sume   19 200   Sk   povoľuje   sťažovateľovi   splácať v mesačných   splátkach   po   500   Sk   spolu   s bežným   výživným   s tým,   že   prvá   splátka zameškaného   výživného   je   splatná   prvým   mesiacom   nasledujúcim   po   právoplatnosti rozhodnutia, a to pod stratou výhody splátok v prípade riadneho a včasného nezaplatenia čo i len jednej splátky. Keďže prvostupňový súd nerozhodol o celom uplatnenom nároku, toto pochybenie konvalidoval krajský súd tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a keďže v rozsudku   okresného   súdu   bol   opomenutý   i výrok   o náhrade   trov   konania,   o týchto rozhodol   krajský   súd   tak,   že   žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   nárok   na   náhradu   trov konania pred okresným súdom a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

Ako ďalej vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 32 P 100/2004 sťažovateľ doručil Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   27.   decembra   2006   podanie   označené   ako „Dovolanie“, ktorým žiadal o pozastavenie výkonu súdneho rozhodnutia krajského súdu v konaní sp. zn. 17 CoP 54/06 a ktoré odôvodnil tým, že postupom krajského súdu bolo popreté   základné   právo   sťažovateľa   na   život   v dôstojných   podmienkach   a primeranú zdravotnú starostlivosť ako aj tým, že nie je schopný zaplatiť ani jednu splátku výživného určeného mu okresným súdom. Toto podanie bolo odstúpené okresnému súdu, ktorý výzvou z 3.   apríla 2007 vyzval   sťažovateľa na jeho doplnenie o náležitosti   riadneho dovolania. Sťažovateľ   11. apríla   2007   doručil   okresnému   súdu   podanie   z 5.   apríla   2007,   v ktorom uviedol, že „podáva návrh na obnovu konania č. 32 P 100/2004“, poukázal na to, že matka navrhovateľa sa medzičasom zamestnala, výživné určené okresným súdom nie je schopný platiť, vzniknutý stav je v rozpore s ústavou, ktorá zabezpečuje každému právo na dôstojný život a právo na primeranú zdravotnú starostlivosť. V závere podania sťažovateľ uviedol, že žiada „o výživné vo výške minimálneho výživného“, ktoré i tak presahuje jeho možnosti.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že celý život sa snažil rodine finančne vypomáhať, pracoval, a to aj na úkor svojho zdravia, aby rodinu finančne zabezpečil   a   napadnuté   rozsudky   vytvorili   podmienky   na   jeho   psychickú   i fyzickú likvidáciu. Sťažovateľ vyčítal okresnému súdu, že až v rozsudku boli citované zákony, aby sa   sťažovateľ nemal o čo   oprieť,   a následne boli   rozsudkom   aj tak popreté.   Sťažovateľ považuje za nemorálne, aby platil mesačne sumu 1 500 Sk svojmu dospelému synovi zvlášť v situácii, keď príjem sťažovateľa ako invalida dosahuje 6 300 Sk a iba za byt platí 4 000 Sk mesačne. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Keďže sa súdy dopustili viacerých pochybení   žiadam,   aby   bol   rozsudok   17   CoP   54/06   v celom   rozsahu   zrušený   ako neopodstatnený, lebo už prijatím návrhu č.k. 32 P 100/2004 dňa 14. 4. 2004 boli v očiach mnohých ľudí súdy na Slovensku spochybňované.“

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   32   P   100/2004-121   zo 16.   mája   2006   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   17   CoP   54/06-174   z 13.   decembra   2006   nadobudol právoplatnosť 12. februára 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   (všeobecné)   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávných veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 32 P 100/2004-121 zo 16. mája 2006, ústavný súd vychádzajúc z toho, že o ochrane práv sťažovateľa, ktoré mali byť porušené rozsudkom okresného súdu č. k. 32 P 100/2004-121 zo 16. mája 2006, rozhodoval krajský súd, dospel k záveru, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa nie je daná a v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   aj   vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   17   CoP   54/06-174 z 13. decembra 2006.

V odôvodnení rozsudku č. k. 17 CoP 54/06-174 z 13. decembra 2006 krajský súd uviedol:

Preskúmaním   veci   odvolací   súd   dospel   k jednoznačnému   záveru,   že   náklady navrhovateľa na zabezpečenie jeho osobných potrieb od posledného určenia výživného, teda od roku 1998 vzrástli. Je to objektívne dané najmä tým, že navrhovateľ je v súčasnej dobe študentom posledného ročníka strednej školy, ale k zvýšeniu nákladov došlo objektívne i v súvislosti s jeho vekom. Z toho logicky vyplýva, že v tomto prípade existuje základný zákonný   dôvod   na   zvýšenie   výživného,   pričom   otázkou   je   len   rozsah   tohto   zvýšenia. Z dôkazov   nachádzajúcich   sa   v spise   vyplýva,   že   v dobe   rozhodovania   okresného   súdu predstavoval mesačný príjem odporcu – invalidný dôchodok – sumu 6 007 Sk, nie sumu 6 700 Sk ako nesprávne uviedol okresný súd. S účinnosťou od 1. 7. 2006 poberá invalidný dôchodok v sume 6 365 Sk mesačne. V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že mu zanikla ďalšia vyživovacia povinnosť voči dcére S. K., ktorej pôvodne prispieval na výživu sumou 400 Sk mesačne. Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že okresným súdom určené výživné pre navrhovateľa v sume 1 000 Sk mesačne pokryje jeho základné potreby a zároveň je primerané aktuálnym schopnostiam a možnostiam odporcu, ktorý vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav nie je objektívne spôsobilý zabezpečiť si vyšší pravidelný príjem. Preto rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu platiť s účinnosťou od 1. 4. 2004 zvýšené výživné v sume 1 000 Sk mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci   vopred,   k rukám   navrhovateľa,   potvrdil.   I keď   si   odvolací   súd   uvedomuje,   že uvedené   výživné   je   nízke,   aktuálny   finančný   príjem   odporcu   neumožňuje   priznať   vyššie výživné, najmä keď sa zohľadní skutočnosť, že odporca bude povinný platiť okrem bežného výživného   v sume   1 000   Sk   i zameškané   výživné   za   dobu   od   1. 4.   2004.   V konečnom dôsledku poukazuje odvolací súd i na to, že voči navrhovateľovi má vyživovaciu povinnosť nie len odporca ale i jeho matka.“

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 17 CoP 54/06-174 z 13. decembra 2006 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pokiaľ ide o tvrdené porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu ako zjavne neopodstatnenú, pretože nezistil, že by závery krajského súdu obsiahnuté v rozsudku boli nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Pokiaľ sťažovateľ svoju sťažnosť   v tejto   časti   odôvodnil   svojím nesúhlasom   s výškou   určeného   výživného a poukázal na to, že táto je podľa jeho názoru nemorálna s ohľadom na to, že jeho príjem ako   invalida   dosahuje   6 300   Sk   a iba   za   byt   platí   4 000   Sk   mesačne,   krajský   súd   sa s námietkami sťažovateľa, a to aj pokiaľ ide o jeho príjem a výdavky, dôsledne zaoberal, ako   to   vyplýva   i z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   17 CoP 54/06-174 z 13. decembra 2006, a po komplexnom vyhodnotení všetkých rozhodujúcich skutočností dospel k záveru, že určené výživné je primerané aktuálnym schopnostiam a možnostiam sťažovateľa, ktorý vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav nie je objektívne spôsobilý zabezpečiť si vyšší pravidelný príjem.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy, odmietol ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   krajského   súdu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj preto, že v dôsledku absencie bližšieho   odôvodnenia   tejto   časti   sťažnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   táto   časť sťažnosti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sú dôvody na odmietnutie sťažnosti, ktoré sa nedajú odstrániť na základe riadnej výzvy, sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti ani   nevyzýval   a sťažnosť   odmietol.   V nadväznosti   na   uvedené   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2007