znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 189/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť T. C., bytom N. H., zastúpenej advokátom Mgr. R. H., so sídlom   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd konaním a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Sž-o-KS   60/03 z 23. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. C. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená sťažnosť T. C., bytom N. H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. R. H., so sídlom B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a slobôd   (ďalej len   „Dohovor“)   konaním a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-KS 60/03 z 23. marca 2004. Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   úrad   v Nitre,   odbor   pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný úrad“), vydal 5. apríla 2002 rozhodnutie   sp.   zn.   2002/00900   -   <<Oznámenie   o začatí   konania   na   vysporiadanie vlastníctva   k pozemkom   v záhradkovej   osade   „Agrokomplex   MPV“   ev.   č.   11-80 v katastrálnom území N. H. v zmysle § 7 zákona č. 64/1997 Z. z.>> Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu námietky, ktorým okresný úrad rozhodnutím č. 2002/00900-ZO-1-1   zo   17.   júla 2002   nevyhovel.   Proti   rozhodnutiu   okresného   úradu   podala   sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že nie je dôvod vyporiadavať vlastníctvo k pozemkom v záhradkovej   osade,   pretože   vlastníci   sú   známi   a záhradková   osada   vznikla   v rozpore so zákonom, a teda nie sú podmienky na začatie konania. O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   23   Sp   16/2003-25 zo 14. apríla 2003, ktorým rozhodnutie okresného úradu potvrdil.

Voči   rozsudku   prvostupňového   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. Sž-o-KS 60/03 z 23. marca 2004 tak, že rozsudok prvostupňového   súdu   potvrdil.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručený 27. mája 2004.

Podľa názoru sťažovateľky bolo postupom a rozsudkom najvyššieho súdu porušené jej   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento názor opiera sťažovateľka o tvrdenie,   že   najvyšší   súd   „nepreskúmal   či   boli   splnené   všetky   podmienky   pre   začatie správneho konania. Najvyšší súd naopak výslovne uviedol, že tieto skutočnosti nepreskúmal, nebude skúmať, a podľa jeho názoru sa má nimi zaoberať správny orgán v neskoršom pokračujúcom konaní. Najvyšší súd SR tým umožnil pokračovať v správnom konaní, ktoré bolo začaté bez splnenia zákonných podmienok“, a na tomto základe ďalej konštatuje, že vzhľadom na to, že sa najvyšší súd   „... odmietol zaoberať splnením všetkých podmienok začatia konania, t. j. zákonnosťou správneho konania, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prístup k súdu a spravodlivý proces v zmysle článku 46 ústavy“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol, „že...konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. Sž-o-ks 60/03, zo dňa

23. 3. 2004, bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ďalej   aby   zrušil   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR,   č.   k.   Sž-o-ks   60/03,   zo   dňa 23. 3. 2004, a vec vrátil na ďalšie konanie.

Nakoniec   aby   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 30.000,- Sk,

Zároveň, aby zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky na úhradu trov právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom,   vo   výške   9.340,-Sk   (2   úkony   á   4.534,-   Sk + 2 x paušálna   náhrada   á   136,-   Sk)   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   č.   ú: 2626806005/1100 Tatra banka a. s.“.

  II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného článku ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na   východiskách   svojej   konštantnej   judikatúry   posudzoval   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní aj sťažnosť sťažovateľky a za tým účelom preskúmal namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorého kópia tvorila prílohu sťažnosti. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa okrem iného uvádza:

Podľa   § 7 ods.   4 zákona č. 64/1997   Z.   z. možno podať v lehote do 30 dní od vyvesenia   verejnej   vyhlášky   námietky   proti   úvodným   podkladom,   t.   j.   len   proti geometrickému plánu a registru pôvodného stavu.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   predmetom   konania   a rozhodovania   odporcu v námietkovom konaní podľa § 9 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. môže byť jedine námietka proti geometrickému plánu alebo registru alebo registru pôvodného stavu.

Opravný prostriedok, resp. námietku proti oznámeniu o začatí správneho konania zákon č. 64/1997 Z. z. ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní nepripúšťa.

Tvrdenia navrhovateľky a jej výhrady týkajúce sa dôvodnosti konania, zákonnosti zriadenia záhradkovej osady, okruhu účastníkov konania, náležitosti návrhu kúpnej zmluvy a iné nesmerovali proti geometrickému plánu, ani proti registru pôvodného stavu (zoznam vlastníkov pozemkov a ich spoluvlastníckych podielov), a správne preto neboli predmetom námietkového   konania.   Odporca   o nich   vo   svojom   rozhodnutí   zo   17.   júna   2002 č. 2002/00900-20-1-1   vôbec   nerozhodoval.   V predmetnej   veci   pokračuje   konanie   a bude predmetom   dokazovania   splnenie   zákonných   podmienok   pre   vyporiadanie   vlastníctva k pozemkom v záhradkovej osade... Bude úlohou správneho orgánu zaoberať sa všetkými vznesenými námietkami navrhovateľky a vysporiadať sa s nimi pred konečným rozhodnutím v predmetnej veci.

Odvolací   súd   dospel   k záveru,   že tak rozhodnutie   správneho   orgánu   o námietke navrhovateľky,   ako   aj   rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   zo   14.   apríla   2003   sp.   zn. 23 Sp 16/2003 sú v súlade so zákonom a vecne správne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 14. apríla 2003 sp. zn. 23 Sp 16/2003 ako vecne správny potvrdil“.

Na základe obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie ústavný súd konštatoval, že podstatou   odvolacieho   konania   pred   najvyšším   súdom   bolo   preskúmanie   zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, ktorý podľa zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov   v zriadených   záhradkových   osadách   a vyporiadaní   vlastníctva   k nim   v znení zákona   č.   224/2001   Z.   z.   a tiež   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 60/03   z 23.   marca   2004   vyplynulo,   že   najvyšší   súd   sa   vecou   meritórne   zaoberal.   Je nepochybné,   že   bolo   nielen   oprávnením   ale   aj   povinnosťou   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho súdu vyložiť   v rámci odvolacieho konania dotknuté ustanovenia príslušných zákonných noriem o to viac, že práve táto otázka predstavovala podľa obsahu odvolania sťažovateľky   podstatu   sporu.   Z citovanej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa s touto svojou úlohou vysporiadal a na tomto základe   založil   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   správnosť   rozsudku   krajského   súdu. Právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, sú odôvodnené, nemožno ich považovať za arbitrárne a aj preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné.   Za   týchto   okolností   nemohlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   konaním a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 60/03 z 23. marca 2004 dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľky, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky týkajúcimi sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia a priznania náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 2. septembra 2004