znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 189/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š., zastúpeného advokátom Mgr. P. B., Š., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 232/94 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 38 K 81/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť PhDr. V. K. v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 232/94 o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažnosť PhDr. V. K. v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 ods.   1   a 4   a čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   Cb   232/94   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38   K 81/96 o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci.

3. Sťažnosť   PhDr.   V.   K.   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 38 K 81/96 o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2003 doručené podanie PhDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Š., zastúpeného advokátom Mgr.   P.   B.,   Š.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   v zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov, smerujúca proti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2, čl. 20, ods. 1, čl. 35, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6, ods. 1, čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava-I   vo   veci vedenej pod sp. zn. 23 Cb 232/94 a Krajským súdom v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 38 K 81/96“ s prílohami.

Z jeho obsahu vyplynulo, že v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp.   zn. 23 Cb 232/94 ide o majetkový spor sťažovateľa proti odporcovi Slovart, a. s., Bratislava o úhradu 100 000,-- Sk. Toto konanie bolo však, ako to vyplýva z oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 9. júna 1998, na základe § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“) prerušené, pretože na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a medzinárodnej zmluvy aj v tomto konaní pred Okresným súdom Bratislava I.

Sťažovateľ   tiež   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   aj v konkurznom konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 38 K 81/96, v ktorom   má   postavenie   konkurzného   veriteľa,   z toho   dôvodu,   že   na   základe   jeho incidenčnej žaloby Krajský súd v Bratislave 24. apríla 2001 (sp. zn. 81 Cb 34/97) rozhodol, že „pohľadávka žalobcu... je vo výške 100 000 Sk oprávnená a zistená a pre účely rozvrhu zaradená medzi pohľadávky tretej triedy“.

Konkurzné konanie začalo ešte 23. októbra 1996, avšak po podaní odvolania ho Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Obo 118/97 zrušil 29. mája 1997. Druhýkrát   bol   konkurz   vyhlásený   28.   apríla   1998   a v jeho   dôsledku   bolo   konanie pred Okresným súdom Bratislava I opätovne prerušené, ako to vyplýva z oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 9. júna 1998.

Na   základe   podrobných   argumentov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd svojím nálezom o jeho sťažnosti rozhodol takto:

„1, Okresný súd Bratislava-I vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Cb 232/94, Krajský súd v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 38 K 81/96 porušili právo PhDr. V. K., Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2, Okresný súd Bratislava-I vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Cb 232/94 a Krajský súd v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 38 K 81/96 porušili právo PhDr. V. K., Š. vlastniť majetok podľa čl. 20, ods. 1, porušili právo ochrany proti vyvlastneniu alebo nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20,   ods.   4,   ktoré   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu, porušili právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušili právo na ochranu majetku a jeho pokojné užívanie podľa čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3, Okresný súd Bratislava-I a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť titulom majetkovej ujmy PhDr. V. K. 100-tisíc korún s 18,2 % úrokom p. a. od 7. 1. 1994 do zaplatenia.

4, PhDr. V. K. sa priznáva nemajetková ujma vo výške 250-tisíc korún, ktoré sú Okresný súd Bratislava-I a Krajský súd v Bratislave povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5, Okresnému súdu Bratislava-I a Krajskému súdu v Bratislave sa ukladá zaplatiť navrhovateľovi účelne vynaložené prostriedky na obhájenie práva pred všeobecnými súdmi v čiastke 6 620,- korún do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6, Okresnému súdu Bratislava-I a Krajskému súdu v Bratislave sa ukladá zaplatiť trovy   konania   pred   ústavným   súdom   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa,   advokátovi Mgr. P. B., Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Poznámka:   V prípade,   že   ústavný   súd   vyriekne   nedostatok   svojej   právomoci   na priznanie majetkovej ujmy pre navrhovateľa, žiadame, aby v náleze vyriekol:

7,   Krajskému   súdu   v Bratislave   sa   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   základných práv a slobôd navrhovateľa a prikazuje sa mu, aby v konkurznej veci vedenej pod sp. zn. 38 K 81/96 konal bez ďalších zbytočných prieťahov.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Ústavný súd sa v prvom rade zameral na konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava   I sp.   zn.   23   Cb   232/94,   v ktorom   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   pričom zistil, že toto je podľa oznámenia súdu z 9. júna 1998 prerušené podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona   o konkurze   a vyrovnaní,   keďže   ďalšiemu   postupu   súdu   bráni   zákonná   prekážka spočívajúca vo vyhlásení konkurzu na majetok žalovanej strany. V konaní prerušenom pre zákonnú   prekážku   však   nie   je   (a   v súlade   s judikatúrou   ústavného   súdu   I.   ÚS   122/03, III. ÚS 42/02,   I. ÚS   78/02,   II.   ÚS   3/00)   dôvodné   namietať   porušenie   základných   práv účastníkov konania, pretože existencia (pretrvávanie) takejto zákonnej prekážky vylučuje ďalší postup súdu vo veci samej, a tým aj možné porušenie základných práv účastníkov súdneho konania. Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 122/03 už uviedol, že „ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní,   nemôžu   sa   v prerušenom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony...“. Z vyžiadaného vyjadrenia Okresného súdu Bratislava I z 26. augusta 2003 (Spr. 2135/03) ústavný súd zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 23 Cb 232/94 je stále prerušené. Z týchto dôvodov   bolo   treba   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   označených základných   práv   v prerušenom   konaní   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I sp.   zn. 23 Cb 232/94 odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... postupom Okresného súdu Bratislava I pred prerušením konania v dôsledku   vyhláseného   konkurzu...,   ústavný   súd   tieto   námietky   preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľ podal sťažnosť po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods.   1   ústavy   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 23 Cb 232/94, ako aj v konkurznom konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 38 K 81/96, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci, keďže ochrana týchto práv patrí do právomoci všeobecných súdov, a nie ústavného súdu. Ústavný súd preto   nad   rámec   tejto   časti   odôvodnenia   poukazuje   na   špecifiku   konania   o konkurze a vyrovnaní, v ktorom bola pohľadávka sťažovateľa vo výške 100 000,– Sk uznaná, ako aj na skutočnosť, že konkurzný súd vo veci doposiaľ nerozhodol.

3. Posledným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal v konkurznom konaní pred   Krajským   súdom   v   Bratislave,   bolo   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd zobral na vedomie, že sťažovateľ nenamietal porušenie tohto základného práva v konaní o svojej incidenčnej žalobe o určenie pravosti a výšky svojej pohľadávky   (ktoré   prebiehalo   od   roku   1996   do   24. apríla   2001,   keď   bolo   ukončené rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   81 Cb 34/97)   a ako   zbytočné   prieťahy v konaní sťažovateľ nenamietal ani obdobie od 28. apríla 1998 do 5. januára 1999, keď na základe   odvolania   bola   vec   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   ktorý   uznesenie krajského súdu o vyhlásení konkurzu potvrdil.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa zameral na   preskúmanie   jej   opodstatnenosti,   pretože   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zohľadňuje, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno aj „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“   (II. ÚS 93/03),   resp.   že   „na   základe   skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný súd v tejto súvislosti zobral do úvahy, že sťažovateľ namietal porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru v konkurznom konaní upravenom zákonom o konkurze a vyrovnaní, pričom za orgán štátu, ktorý v tomto konaní spôsobuje zbytočné prieťahy, označil Krajský súd v Bratislave.

Berúc   do   úvahy   špecifiku   konkurzného   konania   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto predpokladá   nielen   aktívny   a včasný   postup   súdu,   ale   aj   správcu   konkurznej   podstaty a v prípade,   že   v konkurznom   konaní   došlo   k výkonu   zákonnej   právomoci   správcu konkurznej podstaty, všeobecný súd sa obmedzuje na dohľad nad jeho činnosťou v spojení s opatreniami na zabezpečenie jej riadneho výkonu (§ 12 v spojení s § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní). Z uvedeného vyplýva, že úloha súdov v konkurznom konaní je rôzna a závisí od jeho jednotlivých etáp. Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 199/02 uviedol: „O zbytočných prieťahoch v konkurznom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak   k ich   použitiu   siahne   až   vtedy,   keď   je   ich   účinok   na   dosiahnutie   tohto   účelu minimalizovaný   alebo   vylúčený.“   Sťažovateľ   sa   obrátil   na   ústavný   súd   v   situácii,   keď v konkurznom   konaní   pred   Krajským   súdom   v Bratislave   sp.   zn.   38   K 81/96   prebieha speňažovanie konkurznej podstaty úpadcu správcom konkurznej podstaty, v dôsledku čoho v súčasnom   období   žalovaný   súd   nie   je   schopný   (svojím   procesným   postupom a rozhodnutiami) pokračovať v konkurznom konaní, ale vykonáva iba zákonný dohľad nad postupom správcu (v danom prípade správkyne) konkurznej podstaty. Pre získanie prehľadu o spôsobe výkonu tejto právomoci si ústavný súd od Krajského súdu v Bratislave vyžiadal informáciu o súčasnom stave konkurzného konania (Spr 2177/2002 z 8. septembra 2003), z ktorej o. i. vyplynulo:

„Doposiaľ   v konkurznom   konaní   naďalej   ešte   prebieha   speňažovanie   konkurznej podstaty.   Speňažovanie   konkurznej   podstaty   je   spravidla   časovo   najnáročnejšou   etapou konkurzného konania, aktívnu činnosť (hľadanie záujemcov, inzercia, uzatváranie kúpnych zmlúv a pod.) vykonáva správca konkurznej podstaty. V tejto etape je činnosť konkurzného súdu obmedzená na výkon dohľadu nad činnosťou správcu, a to v zmysle § 12 a § 29 ods. 1 ZKV v znení účinnom do 31. 1. 1998, ktorým sa toto konanie riadi. Preto súd opatrením č. k. 38 K 81/96-519, právoplatným 7. 1. 2003, uložil správkyni lehotu na predloženie správy o stave speňažovania majetku.

Z ostatnej   priebežnej   správy   správkyne   konkurznej   podstaty   zo   dňa   31.   1.   2003 vyplýva,   že   v predchádzajúcom   období   bola   speňažená   časť   pohľadávok   úpadcu   za 251.607,- Sk a časť drobného hmotného investičného majetku za celkovú sumu 4.060,- Sk. V konkurze   zostáva   ešte   speňažiť   morálne   zastaralé   technické   zariadenia   (počítač, tlačiareň, kopírka) a zostatok kancelárskeho nábytku. Nedoriešená je aj časť pohľadávok úpadcu, ktorú nebolo možné vymáhať, ale ani speňažiť.

Nasledujúcu   správu   o priebehu   konkurzu   vrátane   finančného   vyjadrenia   má správkyňa podať do 30. 9. 2003.

Podľa   §   27   ods.   4   ZKV   nevymožiteľné   pohľadávky   a veci,   ktoré   nebolo   možné predať, môže správca so súhlasom súdu vylúčiť z podstaty. Štandardne súd k tomuto kroku dáva súhlas až vtedy, keď je možné konkurz reálne ukončiť. Vzhľadom na to, že v tomto konaní ešte nie sú právoplatne skončené všetky incidenčné spory (6 sporov), je namieste, aby správkyňa vyčerpala všetky možnosti speňaženia vyššie uvedených vecí z podstaty.“

Keďže z vyžiadaného vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave, ako aj z pripojenej prílohy predloženej sťažovateľom (z 12. apríla 2002) vyplynulo, že súd priebežne vykonáva dohľad nad činnosťou správkyne konkurznej podstaty a vyžiadava si správy o jej činnosti, výkon jeho oprávnenia podľa   § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní, ktoré by mohli ísť na jeho ťarchu (tak ako to sťažovateľ tvrdil vo svojej sťažnosti). V dôsledku uvedeného bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konkurznom   konaní   sp.   zn. 38 K 81/96 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003