znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 188/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatý   návrh   Ing.   J.   M.,   zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká   5,   Bratislava,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/46/13-K z 10. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/46/13-K z 10. septembra 2013 z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   j e p o v i n n ý   zaplatiť   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky úhradu trov konania Ing. J. M. v sume 321,12 € (slovom tristodvadsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Michala Mandzáka, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. novembra 2013 doručený návrh Ing. J. M. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/46/13-K z 10. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Ústavný súd uznesením z 24. apríla 2014 návrh prijal na ďalšie konanie.

2. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľke ako bývalej členke predstavenstva V., a. s., bola napadnutým rozhodnutím výboru uložená pokuta vo výške 805 € pre porušenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných   funkcionárov   v znení   zákona   č. 545/2005   Z.   z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon“), keďže nepodala v lehote ustanovenej čl. 7 ods.   1 ústavného zákona oznámenie funkcií, zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   (ďalej   len   „oznámenie“).   Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené 11. októbra 2013.

3.   Podľa   navrhovateľky   jej   konanie   vymedzené   v skutkovej   vete   napadnutého rozhodnutia   nie   je   v rozpore   s ústavným   zákonom.   Navrhovateľka   zhodne   so   svojím stanoviskom, ktoré uviedla pred výborom, tvrdí, že povinnosť zaslať oznámenie výboru splnila.   V súvislosti   s tým   uvádza,   že oznámenie   riadne   vyplnila   a z dôvodu práceneschopnosti požiadala svojho otca o zaslanie uvedeného oznámenia prostredníctvom pošty, ktorý túto zásielku odovzdal 28. marca 2013 na poštovú prepravu prostredníctvom pošty v H., avšak nie ako doporučenú zásielku, ale ako obyčajnú listovú zásielku. Následne navrhovateľka   v návrhu   uviedla,   že   bolo   povinnosťou   výboru   reagovať   na tvrdenia navrhovateľky   a vykonať   dokazovanie.   Výbor   v napadnutom   rozhodnutí   podľa navrhovateľky neuvádza, aké dôkazné prostriedky vykonal a aké nevykonal, a hlavne ako tieto dôkazy vyhodnotil. Podľa navrhovateľky z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či výbor dôsledne preveril údaje z podateľne Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná   rada“),   aby   bolo   možné   zistiť,   či   navrhovateľka   porušila   svoju   povinnosť, a rovnako nie je zrejmé ani to, prečo výbor nevykonal dôkazy navrhnuté navrhovateľkou. Podľa   záverov   navrhovateľky   napadnuté   rozhodnutie   trpí   takým   stupňom   arbitrárnosti a svojvôle, že ho nemožno v právnom štáte tolerovať.

4.   V ďalšej   časti   svojho   návrhu   navrhovateľka   uviedla,   že   výrok   napadnutého rozhodnutia ukladajúci jej povinnosť zaplatiť pokutu vo výške 805 € nebol prijatý výborom, ale pracovníkom výboru. Podľa navrhovateľky výbor prijal výrok o uložení jej povinnosti zaplatiť pokutu vo výške mesačného platu, avšak takýto výrok nezodpovedá písomnému zneniu   napadnutého   rozhodnutia.   Podľa   navrhovateľky   z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia vyplýva, že zistenie konkrétnej výšky pokuty už nevykonal výbor, ale zrejme administratíva   výboru.   Navrhovateľka   bola podľa   jej   názoru   takýmto   postupom   výboru pozbavená svojho práva vyjadriť sa k tomu, či výška pokuty zodpovedá mesačnému platu, a napadnuté rozhodnutie tak bolo prijaté osobami, ktoré nemajú právomoc prijímať takéto rozhodnutia. V tejto súvislosti navrhovateľka odkazuje aj na zápisnicu zo zasadnutia výboru a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a dodáva, že   z napadnutého   rozhodnutia   nie   je zrejmé, ktorý zamestnanec výboru výšku pokuty určil. Navrhovateľka taktiež namietla, že výška uloženej pokuty nezodpovedá mesačnému platu.

5.   S poukazom   na   uvedené   navrhovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnuté rozhodnutie výboru v plnom rozsahu zrušil a uložil výboru povinnosť uhradiť jej trovy konania.

II.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k podanému návrhu navrhovateľky vyjadril výbor prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorý   doručil   3.   júna 2014   ústavnému   súdu   písomne vyjadrenie z 27. mája 2014, v ktorom uviedol: «S uvedeným názorom [navrhovateľky] ako účastník konania nesúhlasíme a tvrdíme, že v predmetnej veci výbor rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne, a to z týchto dôvodov.

K   tvrdeniu   navrhovateľky,   že   si   splnila   povinnosť   podať   oznámenie   v   lehote, a povinnosťou výboru bolo sa jej tvrdením zaoberať a vykonať dokazovanie uvádzame, že výbor vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a bola to práve navrhovateľka, ktorá bola zaťažená dôkazným bremenom preukázania, že oznámenie zaslala v lehote a to aj z toho dôvodu, že povinnosť podať oznámenie vyplýva z ústavného zákona, a tým aj povinnosť preukázať túto skutočnosť je na strane toho, kto oznámenie podáva. Je pritom bežnou   praxou   pri   menej   dôležitých   podaniach   zabezpečovať   si   relevantné   dôkazné prostriedky pre prípad pochybností o správnosti postupu povinnej osoby. Z tohto dôvodu sa javí tvrdenie navrhovateľky ako účelové a zavádzajúce a výbor naň nemohol prihliadať. V prípade námietky, že výška uloženej pokuty nebola prijatá výborom uvádzame, že podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona sa ukladajú pokuty verejným funkcionárom podľa toho,   ktorý   článok   ústavného   zákona   verejný   funkcionár   porušil.   Keďže   navrhovateľka porušila   ustanovenie   čl.   7   ústavného   zákona,   výbor   prijal   uznesenie,   ktorým   jej   uložil pokutu   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   a) ústavného zákona. Keďže ústavný zákon určuje výšku pokuty slovom „mesačný plat“, nie je možné pri ukladaní pokuty zároveň určiť jej výšku. Z tohto dôvodu výbor postupoval podľa čl. 9 ods. 14 ústavného zákona tak, že listom predsedu výboru žiadal o oznámenie výšky mesačného platu verejného funkcionára orgán, v ktorom verejná funkcionárka vykonávala verejnú funkciu. Až po oznámení výšky platu verejnej funkcionárky bolo možné určiť jej mesačný plat s tým, že postupoval podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, podľa ktorého [sa] mesačným   platom [rozumie] jedna   dvanástina   z   jej   ročného   príjmu,   keďže   verejná funkcionárka nevykonávala verejnú funkciu počas celého kalendárneho roka. Keďže bol mesačný plat navrhovateľky nižší ako nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, výbor postupoval pri určení výšky pokuty podľa čl. 10 ods.   16   ústavného   zákona.   Výšku   pokuty   neurčuje   zamestnanec   výboru,   ale   postup   pri výpočte je určený ústavným zákonom a v súlade s § 2 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov cestou Pravidiel rokovania Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „pravidlá rokovania výboru“), ktoré boli schválené uznesením výboru č. 3 zo dňa 3. mája 2012. V zmysle čl. 5 ods. 9 pravidiel rokovania výboru, výbor poveruje predsedu výboru vypracovaním písomného rozhodnutia, pretože s ohľadom na osobitý druh tohto   konania   nie   je   možné   vykonať   všetky   úkony   na   schôdzi   výboru,   ktorý   rokuje o predmetnom   konaní.   Z   tohto   dôvodu   predseda   výboru   zisťuje   výšku   platu,   ktorá   je rozhodujúca pre určenie výšky sankcie. Máme za to, že postup výboru pri určení výšky pokuty bol formálne a vecne správny.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. VP/46/13-K z 10. septembra 2013 s poukazom na §73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil, a nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania.»

III.

7.   Na   výzvu   ústavného   súdu   zaujala   k vyjadreniu   výboru   písomné   stanovisko navrhovateľka,   ktoré   bolo ústavnému súdu   doručené   13.   júna 2014 a v ktorom   uviedla: «Výbor   v   uvedenej   súvislosti   nepopiera,   že   bol   povinný   vykonať   dokazovanie,   pričom argumentuje len tým, že vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a podľa názoru Výboru (ktorý   však   bližšie   nezdôvodnil)   to bola práve navrhovateľka,   ktorú   zaťažovalo dôkazné bremeno. Výbor v napadnutom rozhodnutí síce uvádza, že k rozhodnutiu dospel „po vykonanom dokazovaní“, avšak žiadne dokazovanie nevykonal. Poukazujeme napríklad na stanovisko navrhovateľky zo dňa 04.07.2013, v ktorom navrhovateľka prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   navrhovala   vykonanie   konkrétnych   dôkazných   prostriedkov, z ktorých   by   vyplynuli   dôkazy,   že   ústavný   zákon   neporušila.   Výbor   však   navrhované dokazovanie nevykonal   a ani   neuviedol z   akého dôvodu   ho nevykonal a   najmä ako sa vysporiadal s obranou navrhovateľky.

V   uvedených   súvislostiach   poukazujeme   na   Rozhodnuti[e] NS   SR,   spis.   zn. 5 M Cdo 10/2012, ktoré sa venuje zásade voľného hodnotenia dôkazov... Aj keď sa toto rozhodnutie týka zásady voľného hodnotenia dôkazov v civilnom súdnom konaní, tak jeho závery sú použiteľné aj v prípade konania vo veci verejného záujmu, ktoré taktiež musí spĺňať   štandardné   záruky   spravodlivého   súdneho   konania,   keďže   výsledkom   takéhoto konania je rozhodnutie o uložení sankcie so zjavne represívnym charakterom.

V   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   však chýba   akékoľvek   hodnotiaca úvaha Výboru, ku ktorej by Výbor dospel na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov (na ktorú sa paradoxne odvoláva Výbor). Výbor v súvislosti s obranou navrhovateľky len uvádza lakonické konštatovanie, že vyjadrenie navrhovateľky má mať len „vysvetľujúci“ charakter, pričom   opomína   to,   že   navrhovateľka   vo   svojom   stanovisku „nevysvetľovala“ dôvod nesplnenia   povinnosti,   ktorý   sa   jej   v   konaní   kládol   za   vinu,   ale   počas   celého   konania namietala   to,   že   si   splnila   svoju   povinnosť,   ktorá   jej   vyplýva   z   ústavného   zákona   č. 357/2004 Z. z. (ďalej aj ako „ústavný zákon“).

S touto obranou sa Výbor vôbec nevysporiadal, a ani neuviedol, prečo nevyhovel návrhom navrhovateľky na dokazovanie, resp. z akých dôkazných prostriedkov vychádzal, keď dospel k názoru, že navrhovateľka porušila povinnosť uloženú ústavným zákonom. Podstatou sporu medzi účastníkmi konania totiž nebola právna otázka (t. j. aplikácia konkrétnej právnej normy), kedy by napríklad navrhovateľka nepopierala to,   že sporné oznámenie nezaslala, ale namietala by to, že jej takáto povinnosť nevznikla, v takomto prípade by Výbor mohol vychádzať len z vyhlásenia navrhovateľky. V prejednávanej veci však   bola   podstatou   sporu   skutková   otázka,   t.   j.   skutkový   spor   spočívajúci   v   tom,   že navrhovateľka namietala to, že by si nesplnila svoju povinnosť. Práve prejednávaný prípad si vyžadoval, aby Výbor vykonal aspoň čiastočne dokazovanie a v odôvodnení sa náležitým spôsobom vysporiadal so (skutkovou) obranou navrhovateľky. Postup Výboru však možno hodnotiť   ako   svojvoľný,   arbitrárny   a   opomínajúci   základné   štandardy   spravodlivého súdneho   konania,   ktoré   sú   kladené   na   všetky   orgány   verejnej   moci   v   rozhodovacích procesoch.

Nemožno   súhlasiť   ani   s   názorom   Výboru,   že   na   navrhovateľke   spočíva   dôkazné bremeno   ohľadom   preukázania   splnenia   svojej   povinnosti.   Takýto   názor   nemá opodstatnenie v právnom poriadku a vychádza z prezumpcie viny, pričom toto vyhlásenie je práve   potrebné   vnímať   v   kontexte   s „postupmi“ Výboru,   ktoré...   fakticky   neumožňuje verejnému funkcionárovi sa vyviniť zo spáchania skutku, ktorý je možné kvalifikovať ako porušenie ústavného zákona. Poukazujeme tiež na článok 9 ods. 6 ústavného zákona, ktorý znie: „ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil...“. Ani z tohto jazykového výkladu aplikovanej právnej normy nevyplýva právny názor Výboru, že by dôkazné bremeno zaťažovalo   navrhovateľku   a   nie   Výbor.   Práve   naopak z citovaného   ustanovenia   možno dôvodiť, že práve Výbor zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania spáchania skutku.... Výbor v podstate priznáva, že konkrétnu čiastku neprijal na svojom zasadnutí, ale túto „doplnil“ zamestnanec   Výboru.   Nemôže   v   tomto   smere   obstáť   obrana   Výboru spočívajúca v tom, že „s ohľadom na osobitný druh tohto konania nie je možné vykonať všetky úkony na schôdzi výboru,   ktorý rokuje o predmetnom konaní.“ Výboru totiž nič nebráni, aby si na rokovanie, v ktorom bude rozhodovať o porušení, resp. o neporušení povinností zabezpečil aj podklady, ktoré sú rozhodné pre stanovenie výšky pokuty, pričom ak   Výbor   dospeje   k   názoru,   že   verejný   funkcionár   ústavný   zákon   neporušil,   tak   takéto „pripravené“ podklady pre stanovenie výšky pokuty nepoužije. Platná právna úprava však neumožňuje,   aby   o   výške   pokuty   rozhodol   len   predseda   Výboru,   či   lepšie   povedané administratíva Výboru a to ani s poukazom na článok 5 ods. 9 pravidiel rokovania výboru (na ktorý sa odvoláva Výbor), v zmysle ktorého odôvodnenie vypracováva predseda výboru. Výška pokuty je súčasťou výroku rozhodnutia, a nie odôvodnenia, pričom účastník konania sa má právo vyjadriť k podkladom, na základe ktorých bola výška pokuty stanovená a to i v tom prípade, ak sa výška pokuty stanovuje na základe oznámenia Štatistického úradu. Aj napriek skutočnosti, že ústavný zákon vychádza z konštrukcie „fixných pokút“, tak to neznamená, že by Výbor musel tieto pokuty stanovať v tejto fixnej výške. Je potrebné mať zreteli, že sa jedná o represívny inštitút, ktorý si v podmienkach materiálneho právneho štátu vyžaduje, aby zohľadňoval konkrétne okolnosti prípadu. V tejto súvislosti poukazujeme na Rozhodnutie NS SR, spis. zn. 4Sžf/85/2012: „ani zákonná dikcia § 149 ods. 1 písm. g/, ktorá stanovila sankciu v rigoróznej výške 5% zo zmluvnej ceny, nedáva podklad pre záver, že správny orgán a najmä súd nemôže posudzovať výšku sankcie vo vzájomnej súvislosti aj s §   149   ods.   3   zákona   prihliadať   na   povahu,   závažnosť,   spôsob   a   následky   porušenia povinnosti. Ide   pritom   o   požiadavku   prísnej   individualizácie   sankcie.   Právna   istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku   a   jeho   dôsledkom,   a   to   ani   v   prípade,   ak   zákonodarca   vyjadril   sankciu   takou výlučnou úpravou“.

V danom prípade je potrebné poznamenať, že okolnosti prejednávanej veci mohli odôvodňovať   i   uplatnenie   nižšej   sankcie,   než   ako   vyplýva   z   ústavného   zákona. Navrhovateľka vykonávala verejnú funkciu krátke časové obdobie a poberala symbolickú odmenu   a   uloženie   sankcie   by   bolo   pre   ňu   neprimerane   prísne.   Aj   takúto   právnu argumentáciu (okrem vyjadrení k skutkovej a právnej stránke veci) chcel uplatniť právny zástupca navrhovateľky na rokovaní Výboru o uložení sankcie, kde mu nebolo možné ani vystúpiť a vyjadriť sa k prejednávanej veci vôbec.»

IV.

8. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným predpisom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

V.

9. Predmetom konania pred ústavným súdom je námietka navrhovateľky spočívajúca v tvrdení, že výbor (i) v napadnutom rozhodnutí neuvádza, aké dôkazné prostriedky vykonal a aké nevykonal, a hlavne ako tieto dôkazy   vyhodnotil, a podľa   záverov navrhovateľky napadnuté   rozhodnutie   trpí   takým   stupňom   arbitrárnosti   a svojvôle,   že   ho   nemožno v právnom   štáte   tolerovať.   Zároveň   navrhovateľka   namietla,   že   (ii)   výrok   napadnutého rozhodnutia   ukladajúci   jej   povinnosť   zaplatiť   pokutu   nebol   prijatý   výborom,   ale pracovníkom   výboru   a   navrhovateľka   bola podľa   jej   názoru   takýmto   postupom   výboru pozbavená svojho práva vyjadriť sa k tomu, či výška pokuty zodpovedá mesačnému platu, napadnuté rozhodnutie tak bolo prijaté osobami, ktoré nemajú právomoc prijímať takéto rozhodnutia. Navrhovateľka taktiež namietla, že (iii) výška uloženej pokuty nezodpovedá mesačnému   platu,   resp.   že v   danom   prípade   okolnosti   prerokovávanej   veci   mohli odôvodňovať i uplatnenie nižšej sankcie, než ako vyplýva z ústavného zákona.

10.   Zmyslom   a   účelom   ústavného   zákona   je   zabezpečiť   právny   mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu   osobných   záujmov   verejných   funkcionárov   s   uvedeným   verejným   záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona.

11. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavného zákona postavenie verejnomocenského orgánu sui generis. Taktiež konanie vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   je   konaním   sui   generis   upraveným ústavným   zákonom   (konkrétne   čl.   9   a nasl.   ústavného   zákona),   v rámci   ktorého   výbor v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich im predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona.

12. V tomto prípade je bazálnou otázka, aké princípy   ovládajú a vzťahujú sa na konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   vedené výborom.   Primárnym   (avšak   nie   výlučným)   musí   byť   zohľadnenie   tých   ustanovení ústavného   zákona,   ktoré   upravujú   samotné   konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov,   a to   s cieľom   abstrahovať   z takto   vymedzeného normatívneho textu ústavného zákona spoločný princíp ovládajúci konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, s ohľadom na gramatický a teleologický prístup k interpretácii normatívneho textu. Podľa čl. 9 ods. 2 písm. b) ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa odseku 1 (t. j. aj výbor), začne konanie na základe riadne   odôvodneného   podnetu(...)   Podľa   čl.   9   ods.   4   ústavného   zákona   orgán   podľa odseku 1 umožní verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie. Podľa čl. 9 ods.   6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie(...) Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   (...).   Z citovaných   ustanovení ústavného zákona možno spoľahlivo vyvodiť, že ústavodarca upravením a zdôraznením (v rámci   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov) právnych inštitútov (najmä procesnoprávnych) ako napr. dokazovanie („ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie“), riadne zisťovanie stavu veci („ak sa v konaní preukázalo“, resp. „ak sa v konaní nepreukázalo“), povinnosť podnecovateľa riadne odôvodniť podnet („na   základe   riadne   odôvodneného   podnetu“),   zároveň   reflektoval   princíp   uplatňovaný v „štandardných“   procesoch   [porov.   napr.   §   46   a   §   47   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov; § 153 ods. 1 a § 157 ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“); § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov], aby rozhodnutia orgánov verejnej moci (v tomto   prípade   výboru)   majúcich   právomoc   rozhodovať   v konaní   (reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb (v tomto prípade   verejných   funkcionárov)   a právnických   osôb   boli   založené   na   správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.

13.   Sekundárne   (avšak   nie   konečne)   je   potrebné   akcentovať   aj   ďalšie   princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Tieto nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu   ochranu),   v prerokovávanom   prípade   konkrétne   čl.   46   ods.   1   ústavy.   V prípade konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v zmysle ústavného zákona pôjde o princípy spojené s právom na inú právnu ochranu.

14.   Povinnosť   orgánov   verejnej   moci   majúcich   právomoc   rozhodovať   v konaní upravenom   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   o právach,   právom   chránených záujmoch   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   zistiť   správne a v dostatočnom   rozsahu   skutkový   stav   v   nimi   rozhodovanej   veci   (bez   ohľadu   na   jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 47 ods. 1 druhej vety správneho poriadku; § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (v prerokúvanom prípade spojené s právom na inú právnu   ochranu),   sú   jedny   zo   základných   znakov   ústavne   aprobovaného   postupu konajúceho   orgánu   verejnej   moci   a ochranou   účastníkov   konania   pred   svojvôľou konajúceho orgánu verejnej moci. Nota bene ústavný súd uvádza, že spornou z hľadiska práv zaručených čl. 46 ods.   1 ústavy je i výnimka z týchto základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu verejnej moci (t. j. z povinnosti orgánov verejnej moci   zistiť   správne   a v dostatočnom   rozsahu   skutkový   stav   v   nimi   rozhodovanej   veci a povinnosti   riadne   odôvodniť   svoje   rozhodnutie)   výslovne   upravená zákonnom v prípadoch, kde, preferujúc ochranu verejného záujmu (napr. bezpečnosti štátu a pod.), je dodržiavanie uvedených procesných záruk účastníka konania, resp. dotknutého subjektu (v   zmysle   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   alebo   správneho   a dostatočného   zistenia skutkového stavu) bez ohľadu na negatívny vplyv rozhodnutia na právnu pozíciu účastníkov konania týmto zákonom úplne negované [typicky porov. § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ním súvisiace konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom vedené na základe návrhu verejnej ochrankyne práv pod sp. zn. Rvp 8392/2014; návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade právnych predpisov dostupný na   webovom   sídle   ústavného   súdu http://portal.concourt.sk/ v časti   Rozhodovacia činnosť/Povinne zverejňované návrhy a sťažnosti].

15. Aplikujúc už uvedené konklúzie na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   pred   výborom   v navrhovateľkinej   veci,   ústavný   súd konštatuje, že v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov musí byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 ústavného zákona).

16. Výbor musí preto v takomto konaní vykonať dokazovanie z úradnej povinnosti a na základe vykonaného dokazovania v potrebnom rozsahu konkretizovať, akú povinnosť alebo   obmedzenie   ustanovenú   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   verejný   funkcionár nesplnil alebo porušil. Dôsledkom toho potom je, že verejný funkcionár nie je povinný preukazovať, že splnil alebo neporušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným zákonom   alebo   zákonom,   ale   naopak,   skutočnosť,   že   ostal   po   začatí   konania   prípadne nečinný alebo nebol v konaní dostatočne aktívny, nemôže ísť na jeho ťarchu. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov verejného funkcionára nezaťažuje tzv. dôkazné bremeno, na základe ktorého by bol   povinný   preukazovať   alebo   vyvracať   určité   skutočnosti,   ktoré   majú   vplyv   na rozhodnutie výboru (porov. I. ÚS 45/2011, IV. ÚS 182/07). V odôvodnení rozhodnutia musí výbor   uviesť   relevantné   a   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   bolo   vydané, a odôvodnenie musí spĺňať požiadavky kladené na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej moci podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bod 14). Rozsah tejto povinnosti sa však musí   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci   vrátane námietok   uvádzaných   dotknutým subjektom (porov. I. ÚS 56/01, I. ÚS 165/02, II. ÚS 410/06, III. ÚS 53/06, IV. ÚS 24/07, IV. ÚS 85/2010).

17.   Výbor   v   napadnutom   rozhodnutí   v navrhovateľkinej   veci   uviedol: «Ústavný zákon   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej „ústavný zákon“) v čl. 7 ods. 1 stanovuje verejným funkcionárom (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinnosť do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať   písomné oznámenie funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona.

Verejní funkcionári v pôsobnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť   funkcií   (čl.   7   ods.   5   písm.   e)   ústavného   zákona)   sú   povinní   podať   toto oznámenie uvedenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Napriek tomu verejná funkcionárka Ing. J. M., bývalá členka predstavenstva V., a.s., ktorá   bola   odvolaná   z   verejnej   funkcie   28.6.2012,   a   mala   povinnosť   podať   predmetné oznámenie za rok 2012 do 31.3.2013, oznámenie podala 4.7.2013.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sa   s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   o   došlých   oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február - máj   2013   a k 31.3.2013   za   rok   2012   a   uznesením   č.   182   z   23.   mája   2013   začal   voči menovanej konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovanú verejnú funkcionárku o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dňa 13.6.2013 bol výboru doručený list advokátskej kancelárie MANDZÁK a spol., s.r.o. so sídlom v Bratislave, ktorým bolo výboru oznámené prevzatie právneho zastúpenia menovanej verejnej funkcionárky spolu s požiadavkou nahliadnutia do spisu a žiadosťou, aby bol právny zástupca vopred upovedomený o konaní vo veci tak, aby sa mohol zúčastniť úkonov vzťahujúcich sa na toto konanie.

Dňa 27.6.2013 bolo zo strany právneho zástupcu nahliadnuté do predmetného spisu. Následne 4.7.2013 bolo výboru doručené stanovisko, v ktorom právny zástupca namieta, že skutok, ktorý je predmetom konania sa stal. Verejná funkcionárka uvádza, že si splnila svoju povinnosť, a požadované oznámenie riadne vyplnila 28.3.2013. Vzhľadom na svoju práceneschopnosť požiadala svojho otca o zaslanie uvedeného oznámenia prostredníctvom pošty, ktorý túto zásielku odovzdal dňa 28.3.2013 na pošte v H., avšak nie ako doporučenú zásielku, ale ako obyčajný list. Z uvedeného dôvodu preto verejná funkcionárka nedisponuje potvrdením   pošty.   Okrem   tejto   zásielky   však   otec   verejnej   funkcionárky   zasielal   aj   iné písomnosti, ktoré boli iným adresátom riadne doručené. Na preukázanie skutkových tvrdení právny zástupca predložil lekársku správu, ktorá preukazuje jej zlý zdravotný stav ku dňu 28.3.2013, fotokópiu oznámenia, ktoré bolo zaslané formou obyčajnej zásielky, a navrhol vypočuť otca klientky a samotnú klientku.

Podľa   čl.   9   ods.   6   ústavného   zákona,   ak   sa   v   konaní   preukázalo,   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10   ústavného   zákona   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   (keďže   ide o porušenie povinnosti podľa čl. 7 ústavného zákona podať oznámenie do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok).

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak   sa   v   konaní   nepreukáže,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti ustanovené týmto ústavným zákonom.

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejnej funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   verejnú   funkcionárku zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov.

Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanej Ing. J. M., bývalej členke predstavenstva   V.,   a.s.,   ukladá   pokuta   za   porušenie   povinnosti   uloženej   v   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejnej funkcionárky podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 258.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie   jedna   dvanástina   z jeho   ročného   príjmu   za   predchádzajúci   kalendárny   rok   za výkon verejnej funkcie.

Listom Ing. JUDr. S. B. generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva H., a.s., č. 307/10/013   zo   dňa   1.10.2013   bolo   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   oznámené,   že   Ing.   J.   M.,   bývalá   členka   predstavenstva   V., a.s., poberala za výkon verejnej funkcie spolu za rok 2012 plat vo výške 2 038,28 EUR. Z uvedeného vyplýva, že jedna dvanástina ročného príjmu verejnej funkcionárky za rok 2012 bola vo výške 169,85 EUR. Výpočet uvedenej sumy vychádza z pomernej časti mzdy podľa vykonávanej práce za obdobie od 1.1.2012 do 28.6.2012.

Podľa   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona   v   prípade,   ak   mesačný   plat   verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná   mesačná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za uplynulý kalendárny rok.

Podľa   listu   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky č. 7500/2013-M_ŠT   II.   z   27.   marca   2013,   podľa   údajov   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2012   predstavovala   805   EUR   mesačne.   Z   tohto   dôvodu   bola   výška   pokuty   uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.»

18.   Zo   spisu   sp.   zn.   VP/46/13-K   vedeného   výborom   ústavný   súd   zistil,   že navrhovateľka doručila 4. júla 2013 prostredníctvom právneho zástupcu Kancelárii národnej rady   stanovisko   ku   konaniu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov   vedenému   výborom   proti   navrhovateľke   (ďalej   len   „stanovisko“),   v ktorom uviedla: «Namietam, že skutok, ktorý je predmetom konania sa stal. Klientka uvádza, že si splnila   svoju   povinnosť,   a   požadované   oznámenie   riadne   vyplnila   dňa   28.03.2013. Vzhľadom   na   svoju   práceneschopnosť   požiadala   svojho   otca   o   zaslanie   uvedeného oznámenia prostredníctvom pošty,   ktorý túto zásielku (obsahujúcu oznámenie) odovzdal dňa   28.03.2013   na   pošte   v H.   (nie   ako   doporučenú   zásielku,   ale   ako   obyčajný   list). Z uvedeného dôvodu preto nedisponujeme potvrdením pošty. Okrem tejto zásielky však otec mojej   klientky   zasielal   aj   iné   písomnosti,   ktoré   boli   iným   adresátom   riadne   doručené. Na preukázanie skutkových tvrdení predkladáme lekársku správu klientky (preukazujúcu jej zlý zdravotný stav ku dňu 28.03.2013), fotokópiu oznámenia (ktoré bolo zaslané formou obyčajnej zásielky) a navrhujeme vypočuť otca klientky a samotnú klientku.»

19.   Vychádzajúc   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ústavný   súd dospel k záveru, že rozhodnutie nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, a z pohľadu záverov v ňom uvedených je prejavom arbitrárneho prístupu výboru k rozhodovaniu navrhovateľkinej veci.

20.   Navrhovateľka   bola   v konaní   činná,   výboru   predložila   stanovisko,   v ktorom namietala,   že   oznámenie   výboru   zaslala   v lehote   predpokladanej   ústavným   zákonom. Na preukázanie svojho tvrdenia navrhla ako dôkaz výsluch svedka (svojho otca), pričom výsluch   svedkov   je prostriedkom,   ktorým   možno   zistiť   stav   veci.   Výbor   v napadnutom rozhodnutí   však   na   tieto   ťažiskové   námietky   a návrhy   navrhovateľky   relevantne neodpovedal,   neuviedol,   ako   sa   s nimi   vysporiadal,   nezdôvodnil   vypočutie/nevypočutie navrhovaného svedka, neuviedol, či lustroval evidenciu došlej pošty sekretariátu výboru (tak, ako to výbor v minulosti vykonal napr. v konaní vedenom pod sp. zn. VP/33/08-K, pričom v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. VP/33/08-K z 18. septembra 2008 tento úkon a ním zistené skutočnosti aj riadne uviedol) a aké skutočnosti zistil.

21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (ako aj zo spisu sp. zn. VP/46/13-K, ktorý mal ústavný súd k dispozícii – podrobnejšie pozri v nasledujúcom bode tohto nálezu) nie je možné zistiť, aké iné dôkazy výbor priamo v konaní vo veci ochrany verejného záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   vykonal   a z ktorých   vychádzal   pri   konštatácii nesplnenia   povinnosti   navrhovateľky   v zmysle   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona.   Inak povedané, nie je zrejmé, či výbor v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov zisťoval (akokoľvek) stav veci a či vykonal v konaní vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   v navrhovateľkinej   veci   dokazovanie. Pokiaľ   sa   výbor   v napadnutom   rozhodnutí   odvoláva   na   prehľad   výboru   o došlých oznámeniach, ústavný súd uvádza, že výbor sa s prehľadom výboru o došlých oznámeniach oboznámil   na   rokovaní   výboru   konanom   ešte   pred   začatím   konania   vo   veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov voči navrhovateľke, pričom v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   výbor   ďalej   neuviedol,   či   uvedený   prehľad   výboru   o došlých oznámeniach   bol   zároveň   dôkazom,   ktorý   v rámci   konania   vo   veci   ochrany   verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonal a z ktorého v rámci tohto konania výlučne vychádzal, ako dôkaz hodnotil a aké závery v tomto konaní na jeho základe (na základe obsahu prehľadu výboru o došlých oznámeniach) aj s ohľadom na námietky navrhovateľky priamo   sa   týkajúce   predmetného   prehľadu   výboru   o došlých   oznámeniach   (námietka včasného zaslania oznámenia výboru v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona) zistil.

22.   Ústavný   súd   k povinnosti   výboru   správne   a   v   dostatočnom   rozsahu   zistiť skutkový   stav   veci   zároveň   konštatuje,   že   v celom   spise   sp.   zn.   VP/46/13-K   vedenom výborom   v navrhovateľkinej   veci   sa   nenachádza   ani   jeden   dôkaz,   ktorý   by   mohol   byť podkladom na prijatie záveru o navrhovateľkinom nesplnení si povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Výbor síce v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľka mala povinnosť podať oznámenie za rok 2012 do 31. marca 2013, že navrhovateľka oznámenie podala 4. júla 2013 a že výbor „sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 23. mája 2013   pri   rokovaní   o   Prehľade   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február - máj 2013 a k 31.3.2013 za rok 2012“, avšak v celom spise sp. zn. VP/46/13-K sa uvedený prehľad o došlých oznámeniach nenachádza a nenachádza sa v ňom ani žiaden obdobný alebo iný dôkaz (napr. potvrdenie sekretariátu výboru o neevidovaní akejkoľvek došlej pošty od navrhovateľky a pod.), z ktorého by bolo možné vyhodnotiť, že navrhovateľka si nesplnila povinnosť podať výboru oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

23. Zároveň ústavný súd vyjadruje rozpaky nad logickou výstavbou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru, keďže pokiaľ výbor uvádza, že sa so skutočnosťou, že navrhovateľka   podala   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona 4.   júla   2013 oboznámil   23.   mája   2013,   musí   byť   adresátovi   týchto   výrokov   výboru   zrejmá   ich nelogickosť vzhľadom na časovú následnosť vzniku jednotlivých skutočností a možnosti oboznámenia   sa   s nimi   (t.   j.   nie   je   možné,   aby   sa   výbor   23.   mája   2013   oboznámil so skutočnosťou, že navrhovateľka podala oznámenie 4. júla 2013). Uvedený nedostatok však   možno   hodnotiť   ako lapsus   calami a nevenovať   vzhľadom   na   už   skôr   a aj   ďalej uvedené ťažiskové výhrady ústavného súdu voči napadnutému rozhodnutiu pozornosť.

24. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť na skutočnosť, že výbor v napadnutom rozhodnutí k námietkam navrhovateľky konštatoval, že vyjadrenie navrhovateľky „má len vysvetľujúci   charakter,   avšak   bez   toho,   že   by   výbor   mohol   na   uvádzané   skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť verejnú funkcionárku zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov“, pričom dôvody uvádzané navrhovateľkou sú dôvodmi, na základe ktorých v prípade preukázania ich pravdivosti (t. j. v prípade preukázania, že navrhovateľka   zaslala výboru   oznámenie, a to   v lehote v zmysle čl.   7   ods.   1   ústavného zákona) nemôže byť založená zodpovednosť verejného funkcionára za porušenie ústavného zákona (konkrétne za nesplnenie povinnosti podať výboru oznámenie v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona).

25.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vyjadriť   k už   citovanému   (a pre prehľadnosť   a   dôslednosť   citovanému   opätovne)   odôvodneniu   výboru: „... vyjadrenie verejnej funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané   skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   verejnú funkcionárku zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov“. Ústavný súd zistil, že citované   stanovisko   výbor   v minulosti   opakovane   uviedol   v odôvodneniach   svojich rozhodnutí (pozri rozhodnutia výboru sp. zn. VP/35/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/25/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010, sp. zn. VP/22/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/49/12-K z 18. septembra 2012, sp. zn. VP/21/10-K z 11. augusta 2010, sp. zn. VP/56/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/01/09-K z 22. apríla 2009, sp. zn. VP/17/11-K zo 6. júla 2011, sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/18/13-K z 25. júna 2013), kde   tieto   rozhodnutia   výboru   boli   neskôr   predmetom konaní   o preskúmaní   rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred ústavným súdom (pozri uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 657/2013, II. ÚS 496/2013, II. ÚS 52/2011, IV. ÚS 624/2013, IV. ÚS 613/2013, I. ÚS 447/2010, III.   ÚS 477/2013, I.   ÚS 234/09, III. ÚS   471/2011,   III.   ÚS   452/2013,   II.   ÚS   117/2014).   Podľa   ústavného   súdu v demokratickom   právnom   štáte   nie je prípustné,   aby orgány verejnej   moci   pri   výkone právomoci rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb   a právnických   osôb   odôvodňovali tieto rozhodnutia   šablónovými stanoviskami bez ohľadu na argumenty a námietky uplatnené v konaní účastníkmi týchto konaní. Ústavný súd nevylučuje,   že   citované   stanovisko   výboru   môže   byť   prijateľným   základom   (nie   však podstatnou časťou) odôvodnenia rozhodnutia výboru v prípadoch, keď verejný funkcionár sám   priznáva   nesplnenie   alebo   porušenie   povinnosti   alebo   obmedzenia   ustanoveného ústavným   zákonom   alebo   zákonom   a   vo   svojom   vyjadrení   v konaní   vo   veci   ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   pred   výborom   uvádza   výlučne neopodstatnené (z hľadiska vzniku zodpovednosti za porušenie alebo nesplnenie povinnosti alebo obmedzenia podľa ústavného zákona alebo zákona a z hľadiska možného preukázania opaku toho, čo sa mu kladie za vinu, t. j. preukázania riadneho plnenia príkazov, zákazov a dovolení   v zmysle   ústavného   zákona   a   zákonov)   dôvody   nesplnenia   alebo   porušenia povinnosti   alebo   obmedzenia   ustanoveného   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   (napr. zdravotné   dôvody,   rodinné   dôvody,   neznalosť   ústavného   zákona   a pod.).   Avšak odôvodnenie rozhodnutia, ktorým výbor konštatoval nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo strany verejného funkcionára   a uložil   sankciu,   musí   ako   celok   ctiť   požiadavku   riadneho   odôvodnenia rozhodnutia   konajúceho   orgánu   verejnej   moci   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a teda neopomenúť konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia dôkazy, ktoré orgán verejnej moci v rámci   konania   vykonal,   zdroj   toho-ktorého   dôkazu,   akými   úvahami   bol   vedený   pri hodnotení   dôkazov   a   ako   sa   vyrovnal   s ťažiskovými   návrhmi   a   námietkami   účastníka konania. Uvedená   požiadavka riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   orgánu verejnej moci, ktorým tento v rámci právom upraveného procesu (konania) rozhodol o právach, právom chránených   záujmoch a povinnostiach   fyzickej   osoby alebo právnickej   osoby, musí byť akcentovaná o to pregnantnejšie v prípadoch, keď účastník konania, ktorému sa kladie za vinu   napr.   porušenie   určitej   zákonom   uloženej   povinnosti,   uvádza   tvrdenia   a navrhuje vykonať   dôkazy   smerujúce   v prospech   vyvinenia   sa   a preukázania,   že   postupoval intra legem.

26.   Ústavný   súd   neuzatvára,   či   tvrdenia   navrhovateľky   o včasnom   splnení   si povinnosti v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona boli alebo neboli založené na pravdivom skutkovom základe. S uvedeným sa vysporiadať bolo primárnou úlohou výboru s tým, že bolo   povinnosťou   výboru   správne   a v dostatočnom   rozsahu   zistiť   skutkový   stav   veci a riadne   sa   zaoberať námietkami navrhovateľky   vznesenými   pred   výborom   a odôvodniť, na základe   čoho   dospel   k záveru   o pravdivosti/nepravdivosti   tvrdených   skutočností zo strany   navrhovateľky   (odovzdanie/neodovzdanie   včas   oznámenia   podľa   čl.   7   ods.   1 ústavného   zákona),   a prečo   vypočul/nevypočul,   resp.   považoval/nepovažoval   (vzhľadom na aké   skutočnosti   a dôkazy)   za   účelné   vypočuť   navrhovaného   svedka   zo   strany navrhovateľky. Tým, že z napadnutého rozhodnutia a zo samotného spisu sp. zn. VP/46/13-K nie je možné zistiť, či výbor správne a v dostatočnom rozsahu zistil (zisťoval) skutkový stav   v   rozhodovanej   veci,   a odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   výboru   nespĺňa z dôvodov už uvedených atribúty riadneho odôvodnenia, ústavný súd ako orgán verejnej moci   povolaný   až   sekundárne   zisťovať,   či   konanie   verejného   funkcionára   bolo/nebolo v rozpore s ústavným zákonom (§ 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde), nemohol suplovať ústavným   zákonom   uloženú   povinnosť   výboru   zisťovať   a preukázať,   že   navrhovateľka nesplnila alebo porušila povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným zákonom alebo iným zákonom (čl. 9 ods. 6 ústavného zákona).

27. Na základe dôvodov uvedených v bodoch 19 až 26 a princípov komunikovaných v bodoch 14 až 16 tohto nálezu ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie výboru nespĺňa atribúty kladené na kvalitu rozhodnutia orgánu verejnej moci čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

28.   Ústavný   súd   nepovažoval   vzhľadom   na   uvedený   bod   1   výroku   tohto   nálezu a jeho odôvodnenie za účelné vyjadrovať sa k ďalším námietkam navrhovateľky.

VI.

29.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   navrhovateľke,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Michalom Mandzákom v konaní pred ústavným súdom. Navrhovateľka   ich   podľa   § 11   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   vyčíslila   sumou   321,12   € s DPH   spolu   za   2   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie písomného návrhu na ústavný súd) vykonané v roku 2013 a režijný paušál.

30. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2012 (§ 1 ods.   3   vyhlášky)   priemerná   mesačná   mzda   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   781   € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 130,16 € a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 7,81 €). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných   pre   DPH   vedeného   Finančným   riaditeľstvom   Slovenskej   republiky   je advokát navrhovateľky daňovým subjektom registrovaným pre DPH.

31. Ústavný súd zistil, že navrhovateľkou vyčíslená odmena je v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky, a preto jej ju v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal v uplatnenej sume. Pretože výbor, ktorému bola ako účastníkovi konania pred ústavným súdom uložená povinnosť uhradiť trovy navrhovateľky, je orgánom národnej rady, uložil mu ústavný súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie národnej rady, ktorá nakladá s jej rozpočtovými prostriedkami (bod 2 výroku). Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014