znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 188/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v   čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoP 37/2012 a jeho rozsudkom z 9. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2012 doručená   sťažnosť   M.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoP 37/2012 a jeho rozsudkom z 9. júla 2012

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou   rozsudkom   č.   7 P121/2011-58   z   30.   1.   2012 v spojení s opravným uznesením č. 7 P 121/2011-64 z 30. 1. 2012 zmenil výživné, určené rozsudkom OS Vranov n/T, č. k. 8 P 143/2006-36 z 25. 5. 2007 tak, že

- zvýšil výživné na mal. A. M. zo sumy 23,23 € na sumu 60,- € a uložil ho platiť sťažovateľovi - otcovi - vždy do 25-tého dňa v mesiaci k rukám matky maloletej, počnúc dňom 1. 9. 2011

- dlžné výživné za obdobie od 1. 9. 2011 do 31. 1. 2012 v sume 183,85 € povolil splácať po 20,- € mesačne v splátkach spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok počnúc dňom 1. 2. 2012

Krajský   súd   -   odporca   -   na   odvolanie   žalovaného   potvrdil   rozsudkom   č. k. 18 CoP 37/2012   z   9.   7.   2012,   rozsudok   v   spojení   s   opravným   uznesením.   Súdy   pritom vychádzali z toho, že aj keď sa nepodarilo zistiť príjem otca z brigádnickej činnosti, iba z dávky v hmotnej núdzi 62,50 € / mesiac by nemohol platiť výživné na dve deti a poplatky s bývaním. Tiež súdy vychádzali z toho, že v exekučnom konaní Ex 95/2008 vyplatil exekútor otcovi   ako   oprávnenému   sumu   2.047,07   €   dňa   13.   9.   2011   a   dňa   18.   2.   2008   sumu 1.131,91 € a tiež, že otec je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti v 1/2-ici k domu súp. č... a pozemkov parc... ktoré nadobudol kúpou v r. 2008....

Odvolací súd postupoval v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p., pretože vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa bolo potrebné doplniť dokazovanie, ak chcel o odvolaní rozhodnúť a v rozpore s § 221 ods. 1, písm. h), pretože neposudzoval pomery aj podľa § 62 ods. 4 ZoR a z rozsudku nie je zrejmé, ako prihliadol na starostlivosť matky. Taktiež podľa § 62 ods. 5 ZoR sa vôbec nevenoval výdavkom otca a preto ani nezisťoval Ich výšku a ich nutnosť a preto tieto ust. pri rozhodovaní nepoužil. Doplnenie dokazovania sa žiadalo minimálne vo vzťahu k charakteru následkov po operácii mozgu v r. 2007, vo vzťahu k evidencii v nezamestnanosti, ale aj doby podnikania matky maloletej, u ktorej sa údajne nedalo zistiť jej príjem, lebo podniká krátku dobu a tiež aj na výšku nevyhnutných   výdavkov.   Bez   dôkazov   o   týchto   skutočnostiach   nebolo   možné   určiť schopnosti a možnosti každého z rodičov prispievať na výživu v zmysle § 62 ods. 2 ZoR. Takýmto postupom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom a tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odvolací   súd   hodnotí   aj   také   dôkazy,   ktoré prvostupňový   súd   v   hodnotiacej   časti   svojho   odôvodnenia   vôbec   nespomína,   ale   ich spomína iba v časti, kde uvádza obsah prednesov účastníkov. Ide o hodnotenie kúpy domu v r. 2008, úveru na jeho kúpu a skutočnosť, že nie je evidovaný na úrade práce, čo je v rozpore so skutkovým stavom.

Pre   rozhodnutie   o   výške   výživného   mal   odvolací   súd   prihliadať   na   nedostatky prvostupňového rozsudku a objektívne zhodnotiť možnosti a schopnosti otca. Vo vzťahu k úveru hodnotí, že je ťažko uveriť, že ho spláca matka a že otec bol povinný pre jeho poskytnutie deklarovať príjem, majetkové pomery a schopnosť splácať úver. V spise však dôkazy o tom, kto spláca úver, ani ako bolo, resp. čí bolo potrebné deklarovať príjmy pre jeho poskytnutie, nie sú.

Naviac,   takto   mal   vyhodnotiť   dôkazy   prvostupňový   súd,   ktorý   kúpu   domu,   ani získanie úveru nevysvetlil, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal. Odvolací súd však pochybenie   prvostupňového   súdu   nenapravil,   ale   pridal   k   tomu   ďalšie   pochybenia a rozhodol v rozpore so zásadou dvojinštančnosti konania,

Odvolací súd v rozpore s konštatovaním prvostupňového súdu uvádza, že otec nie je v evidencii úradu práce ako uchádzač o zamestnanie. Z čoho takýto záver vyvodil, nevedno. Odvolací   súd   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   napriek   tomu,   že   tento   bol nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia a bol vydaný na základe skutkových zistení, ktoré nemajú oporu v dôkazoch, príp. neboli predmetom dokazovania. Takýto rozsudok preto nemohol byť riadne preskúmaný a ak ho odvolací súd preskúmal a potvrdil, rozhodol tak   v   rozpore   so   zásadou   dvojinštančnosti   konania.   Takýmto   postupom   odporcu   bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé prejednanie pred nezávislým a nestranným   súdom   a   vydaním   rozsudku   aj   právo   na   primerané   hmotné   zabezpečenie a takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Vzhľadom na postup prvostupňového súdu, jeho rozsudok a nedostatky rozsudku, ako aj   rozsudok   odvolacieho   súdu,   rozpory   v   odôvodneniach   týchto   rozsudkov,   takéto rozhodnutia sa javia zjavne nedôvodné, vykazujúce znaky svojvôle súdov pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní. Keďže súdy rozhodli o výške výživného v zjavnom rozpore s výškou príjmu podľa rozhodnutia o priznaní dávky v hmotnej núdzi bez toho, aby bez akejkoľvek pochybnosti   boli   preukázané   možnosti   otca   tak,   ako   ich   vyhodnotili   súdy,   sú   závery prvostupňového aj odvolacieho súdu neudržateľné s dôsledkom porušenia základných práv sťažovateľa.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa   M.   M...   domáhať   sa   stanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo, aby jeho vec bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy a právo   na   takú   pomoc,   ktorá   je   nevyhnutná   na   zabezpečenie   základných   životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy a právo v hmotnej núdzi na takú pomoc, aká je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v konaní pred Krajským súdom v Prešove, č. k. 18 CoP 37/2012 a rozsudkom z 9. 7. 2012, porušené bolo.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   z   9. 7. 2012,   č.   k. 18 CoP 37/2012 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,60 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 30 ods. 2 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoP 37/2012 a jeho rozsudkom z 9. júla 2012.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   napadnutým   rozsudkom. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   napadnutý   rozsudok   je   vecne   nesprávny,   nedostatočne odôvodnený a vykazuje znaky svojvôle. Krajskému súdu sťažovateľ zároveň vytýka, že rozhodol v rozpore so zásadou dvojinštančnosti konania.

Z   citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   len v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001). Ústavný   súd   preto   uvádza,   že   nebolo   možné   považovať   za   dôvodnú   tú   časť   sťažnosti sťažovateľa,   v   ktorej   namietal   porušenie   označených   práv   pre „vecnú   nesprávnosť“ rozsudku krajského súdu.

V   právomoci   ústavného   súdu   je   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prerokovanie a   rozhodnutie   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sú   zlučiteľné s citovanými článkami ústavy.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol: „Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu   a   obsahu   pripojeného   spisu   sp.   zn.   8   P/143/2006 posledná   úprava   výživného   na   maloletú   bola   prevedená   rozsudkom   Okresného   súdu vo Vranove nad Topľou č. k. 8 P/143/2006-36 zo dňa 25. 5. 2007. Uvedeným rozsudkom bolo zvýšené výživné na maloletú A. zo sumy 500,- Sk mesačne na sumu 700,- Sk (23,24 eur) mesačne. V čase tejto úpravy maloletá A. bola žiačkou 5. ročníka základnej školy. Matka maloletej bola na materskej dovolenke a poberala rodičovský príspevok vo výške 4.600,- Sk. Okrem vyživovacej povinnosti k maloletej A., mala vyživovaciu povinnosť k dcére N., nar..., na ktorú bolo citovaným rozsudkom učené výživné vo výške 700,- Sk (23,24 eur). Okrem toho   mala   vyživovaciu   povinnosť   k ďalšiemu   synovi.   Otec   maloletej   bol   aj   v   tom   čase nezamestnaný a poberal iba dávky v hmotnej núdzi vo výške 5.060,- Sk, v ktorých bolo zahrnuté aj nemocenské. Nebol poberateľom dôchodkových dávok ani evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

V súčasnej dobe je maloletá A. študentkou denného štúdia na strednej škole. Do školy denne dochádza, čím sa zvýšili náklady na cestovné ale aj výdavky spojené so štúdiom na vykonávanie praxe, štúdium cudzích jazykov. Nepochybne od posledného rozhodnutia vzrástli   odôvodnené   potreby   maloletej.   Maloletá   vyrástla,   čím   sa   zvýšili   náklady   na oblečenie, stravu, hygienické potreby ale aj náklady spojené so štúdiom na strednej škole. Matka maloletej uzavrela nové manželstvo a pribudla jej ďalšia vyživovacia povinnosť k maloletému R. V., nar... a zabezpečuje maloletej okrem bývania aj všetky potreby. Otec detí je naďalej nezamestnaný, poberá iba dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 eur a trvá aj jeho vyživovacia povinnosť k dcére N. Napriek jeho tvrdeniu, že dávka v hmotnej núdzi je jediným zdrojom jeho príjmu, bolo zistené, že v roku 2008 sa podieľal na kúpe rodinného domu, ktorého je podielovým spoluvlastníkom v polovici. Sám potvrdil, že na kúpu si spolu s bratom a manželkou zobrali úver, lebo banka ho odmietla poskytnúť ich matke, ktorá je starobnou dôchodkyňou s pomerne nízkym dôchodkom. Je potom ťažko uveriť tomu, že predmetný úver spláca matka. Okrem toho bol otec povinný banke deklarovať príjem a majetkové pomery ako aj schopnosť splácať úver, pretože inak by ani jemu banka úver neposkytla. Ako správne zistil súd prvého stupňa, v exekučnej veci vedenej na návrh otca maloletej u Okresného súdu vo Vranove nad Topľou, súdnym exekútorom JUDr. R. F., súdny exekútor vymohol pre otca maloletej sumu 5.016,06 eur, z ktorej ktorá bola otcovi maloletej vyplatená dňa 18. 2. 2008 v sume 1.131,91 eur a 13. 9. 2011 vo výške 2.047,07 eur   súdnym   exekútorom.   Tieto   prostriedky   je   potrebné   považovať   za   príjem   otca   v rozhodnom období. Otec namietal, že bol iba sprostredkovateľom pôžičky, že si uvedenú sumu požičal od p. L. Z exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. 1 Er 86/2008 však táto skutočnosť nevyplýva. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 21. 2007, ktorá je súčasťou tohto spisu vyplýva, že otec maloletej požičal O. B. sumu 100.000,- Sk. V notárskej zápisnici vyhotovenej notárom č. N9/2007, NCRnz 1324/2007 z 11. 1. 2007 sa nachádza osobné vyhlásenie otca maloletej, že menovanej požičal uvedenú sumu. Pri oneskorenom vrátení bola dojednaná aj zmluvná pokuta vo výške 10.000,- Sk. Otec maloletej tvrdí, že nemôže   pracovať   zo zdravotných   dôvodov.   Nepreukázal   však,   že   by   bol   uznaný práceneschopným,   prípade   žeby   z   dôvodu   dlhodobo   nepriaznivého   stavu   bol   uznaný invalidným. Nie je ani evidovaný v evidencií úradu práce ako uchádzač o zamestnanie. So zreteľom na uvedené je možne vyvodiť jediný záver, že otec je schopný pracovať, dosahovať príjem a riadne si plniť vyživovaciu povinnosť k maloletej. Z vyjadrenia matky je zrejmé, že otec   pracuje,   má   príjmy,   je   schopný   uhrádzať   náklady   na   bývanie,   používať   osobné motorové vozidlo, ktoré vlastní, uhrádzať všetky svoje náklady, na ktoré by mu rozhodne dávka v hmotnej núdzi v priznanej výške nestačila. Z výpovede matky vyplýva,   že otec maloletej sa vzdal nielen zárobku ale aj majetku, keďže otec vlastnil bar v P., ktorý prepísal na svoju družku. Vzdal majetku predajom prevádzky potravín v H., P. a R.

Vyhodnotením všetkých zistení jednotlivo aj v súhrne je aj odvolací súd toho názoru; že poberanie dávky v hmotnej núdzi otcom je iba účelové a tento je schopný dosiahnuť príjem a plniť vyživovaciu povinnosť k maloletej zodpovedajúcej jeho schopnostiam ako aj možnostiam. Odvolací súd je zhodne so záverom súdu prvého stupňa toho názoru, že je v možnostiach a schopnostiach otca plniť výživné na maloletú vo výške 60 eur mesačne, ktorú   sumu   považuje   odvolací   súd   taktiež   za   primeranú   súčasným   možnostiam a schopnostiam otca, veku a potrebám maloletej s ohľadom na príjem matky a jej osobnú starostlivosť.“

V citovanej   časti   krajský   súd   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením potvrdil. V dôsledku   toho   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   právneho   záveru nemožno   považovať za   zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Samotná skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   takéto   nedostatky nevykazuje   a   na   meritórne   preskúmanie   uvedeného   rozhodnutia   ústavný   súd   nie   je oprávnený.   Ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp.   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia   preto   neznamená, že súd   musí   dať podrobnú   odpoveď   na   každý   argument účastníka   konania,   hoci   z   odôvodnenia   rozhodnutia   musia   byť   zrejmé   všetky   pre rozhodnutie   podstatné   skutočnosti   objasňujúce   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia (II. ÚS 76/07). S ohľadom na uvedené neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietané rozhodnutie krajského súdu mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 30 ods. 2 listiny ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS   78/05,   IV. ÚS   301/07,   IV.   ÚS   396/08),   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy a základné právo podľa čl. 30 ods. 2 listiny, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 30 ods.   2   listiny   by   bolo   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom a namietaným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv zaručených v čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 30 ods. 2 listiny. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013