znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 188/2011-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Co   364/2009   a   jeho rozsudkom z 13. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 364/2009 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   schôdzi   vlastníkov   nebytového priestoru   (objekt tzv. „garážového domu“)   súpisné č.  ...,   nachádzajúceho sa   na W.,   B., zapísaného na liste vlastníctva č...., katastrálne územie P., v evidencii Správy katastra B., došlo   19.   januára 2006   k   odsúhlaseniu   zmeny správcu   predmetného   garážového   domu. Správu   garážového   domu   začala   vykonávať   sťažovateľka,   ktorá   podala   21.   mája   2008 Okresnému   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu na zaplatenie istiny v sume 51 809,50 Sk s príslušenstvom. Predmetný návrh bol podaný proti spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „predchádzajúci správca“), ktorá vykonávala správu nebytového priestoru v období do schôdze vlastníkov, a to z dôvodu údajného   neodovzdania   zostatku   finančných   prostriedkov   z   fondu   prevádzky,   údržby   a opráv vyplývajúcich zo správy domu. Okresný súd vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 33 Rob 894/2008, proti ktorému podal predchádzajúci správca odpor. Okresný súd následne o návrhu sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 78/2009-126 z 25. júna 2009 tak, že návrh   sťažovateľky   z dôvodu   nedostatku   jej   aktívnej   legitimácie   na   podanie   návrhu   na začatie konania zamietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   7.   augusta   2009 odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 364/2009 z 13. októbra 2010 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 364/2009 z 13. októbra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka svoje tvrdenia odôvodnila takto:«Sťažovateľ   má   za to,   že porušovateľ   v   prejednávanej   veci v konaní   o   odvolaní sťažovateľa porušil právo sťažovateľa, ktorý zastupuje všetkých vlastníkov v predmetnom dome na súdnu ochranu, konkrétne právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, vrátane práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je zakotvené v týchto ustanoveniach. Zároveň bol vyhlásením predmetného rozsudku porušený aj princíp právnej istoty zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR...

Keďže   v   posudzovanom   prípade   sa   ani   odvolací   súd   dostatočne   nevysporiadal   s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, resp. svoje rozhodnutie zaťažil rovnakými vadami ako súd prvého stupňa, t. z. nielenže svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, ale toto dokonca aj nesprávne právne posúdil. V konečnom dôsledku je podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie odvolacieho súdu 4 Co 364/2009 z 13. 10. 2010 arbitrárne, pretože javí prvky svojvôle pri aplikovaní príslušných právnych predpisov spadajúcich na prejednávanú vec a porušuje princíp právnej istoty všetkých účastníkov dotknutých napadnutým rozhodnutím...

Dôvody pre ktoré porušovateľ rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci potvrdil možno vyvodiť až zo záveru napadnutého rozhodnutia... Podľa názoru odvolacieho súdu   „navrhovateľ   by   tak   bol   oprávnený   zastupovať   vlastníkov   garáži,   avšak   za predpokladu, že by bolo platne došlo k zmene správcu, a to z pôvodného správcu, t. j. odporcu   na   neho“.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   tak   na   zmenu   správcu,   ako   aj   na výpoveď „vlastníka“ sa vyžaduje nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov v dome. Na záver svojho   stručného odôvodnenia   porušovateľ ešte dodal,   že sťažovateľ nepreukázal platnú zmenu správcu, ani uzavretie zmlúv o výkone správy medzi ním a vlastníkmi, keď doložil len zmluvu uzavretú s jedným vlastníkom garážového boxu.

Sťažovateľ je presvedčený, že uvedený záver porušovateľa nemá oporu v príslušných právnych   predpisoch,   vykonanom   dokazovaní   a   zistenom   skutkovom   stave   veci.   Inak povedané   predmetné   rozhodnutie   porušovateľa   javí   všetky   znaky   svojvôle   pri   procese rozhodovania   v   rámci   príslušných   procesných   noriem   Občianskeho   súdne   poriadku. Odvolací súd tak podobne ako súd prvého stupňa (ktorý dokonca stotožnil rozhodnutie o zmene správcu s rozhodnutím o zmene formy správy podľa ust. § 14 ZoVB) pochybil v procese aplikácie príslušnej právnej normy pod zistený skutkový stav,   v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým i právnym záverom...

Z   uvedených   právnych   noriem   platných   a   účinných   v   čase   hlasovania   o   zmene správcu   platilo,   že   na   zmenu   správcu,   resp.   na   ukončenie   zmluvy   s   predchádzajúcim správcom sa nevyhnutne nevyžadovalo rozhodnutie nadpolovičnej väčšiny vlastníkov. Na rozhodovanie o týchto otázkach sa nevzťahovalo ani ust. § 14 ods. 3 ZoVB, podľa ktorého sa v určitých veciach nedá rozhodovať s nadpolovičnou väčšinou prítomných vlastníkov hodinu po začiatku schôdze (ust. § 14 ods. 2 ZoVB). Potreba tzv. kvalifikovaného kvóra na ukončenie zmluvy o výkone správy so správcom bola zavedená do právneho poriadku SR až novelou zákona č. 268/2007 Z. z. účinnou od 01. 07. 2007.

V danej veci tak boli všetky uznesenia prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 19. 01. 2006 platné, t. z. neboli nikým spochybnené, resp. nebolo rozhodnuté o ich neplatnosti. Z tohto dôvodu ako aj vzhľadom na uplynutie zákonnej prekluzívnej lehoty stanovenej v ust. § 14 ods. 4 ZoVB platného v roku 2006, podľa názoru sťažovateľa nie je možné s odstupom času v inom súdnom konaní (hoci aj v rámci posúdenia prejudiciálnej otázky) rozhodnúť o tom, že nedošlo k platnej zmene správcu v spravovanom objekte, resp. spochybniť akékoľvek uznesenie prijaté vlastníkmi podľa ZoVB na schôdzi vlastníkov v minulosti...

... Odstránenie právnej neistoty vďaka rýchlemu a účinnému zásahu Ústavného súdu SR prostredníctvom tejto sťažnosti tak momentálne predstavuje jediný právny prostriedok, ktorým sťažovateľ disponuje.

K pripomienke odvolacieho súdu v tom smere, že sťažovateľ nepreukázal uzavretie zmluvy o výkone správy so všetkými vlastníkmi,   resp.   nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov,   sťažovateľ   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   bola   táto   požiadavka   v   rámci odvolacieho konania nenáležitá a príliš formalistická. Ak mal odvolací súd pochybnosti v tomto smere, mohol sťažovateľa vyzvať na doloženie týchto zmlúv do termínu odvolacieho pojednávania (to však neurobil ani prvostupňový súd).»

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti M. spol. s r.o... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 4 Co 364/2009 zo dňa 13. 10. 2010 porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 4 Co 364/2009 zo dňa 13. 10. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi spoločnosti M. spol. s r.o...   náhradu   trov   konania   vo   výške   314,18   €   ktoré   je   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 364/2009 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky   v   tej   časti,   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   364/2009   a   jeho   rozsudkom z 13. októbra   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   17   C   78/2009-126 z 25. júna 2009, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   364/2009 z 13. októbra 2010 okrem iného vyplýva:

„Navrhovateľ by tak bol v danom prípade oprávnený zastupovať vlastníkov garáží, avšak za predpokladu, že by bolo platne došlo k zmene správcu, a to z pôvodného správcu, t. j. odporcu na neho. Túto zmenu správcu vyvodzoval navrhovateľ z uznesenia zo schôdze vlastníkov   konanej   dňa   19.   1.   2006,   ktorí   mali   rozhodnúť,   že   bude   novým   správcom uvedeného objektu. Z tohto uznesenia vlastníkov však vyplýva, že sa schôdze malo zúčastniť len   57   majiteľov   garážových   boxov,   čo   z   celkového   počtu   219   vlastníkov   bytov   malo predstavovať len 26 %, takže sa jej, a teda ani hlasovania, ktorým mala byť schválená zmena v osobe správcovskej spoločnosti S., s. r. o. na spoločnosť M., spol. s r. o. (bod 4/) nezúčastnila nadpolovičná väčšia vlastníkov, čo bolo aj samotnom znesení v bode 2/ z tejto schôdze vlastníkov konštatované. Navyše aj z čl. VII bod 2/ pôvodnej zmluvy o výkone správy zo dňa 17. 1. 2002 vyplýva, že k odstúpeniu od tejto zmluvy je potrená 6 mesačná výpovedná lehota, pričom pri výpovedi vlastníka sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých   vlastníkov.   Navrhovateľ   tak   nepreukázal   platnú   zmenu   správcu   predmetného garážového domu na W. na neho a ani uzavretie zmlúv o výkone správy s ním, keď doložil len zmluvu uzavretú s jedným vlastníkom garážového boxu v tomto garážovom dome a navyše s dátumom zo dňa 24. 1. 2006, teda ešte pred tým, ako malo byť odporcovi doručené ukončenie výkonu správy výpoveďou zo dňa 22. 4. 2006 a pred uplynutím 6 – mesačnej lehoty.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel taktiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal v konaní svoju aktívnu legitimáciu, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu nevyhovel. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd teda   v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky tým, že „nielenže svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, ale toto dokonca aj nesprávne právne posúdil“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle ustálenej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   aj   pri   prípadnej   akceptácii   tvrdení sťažovateľky   vzťahujúcich   sa   na   kvórum   potrebné   pri   zmene   správcu,   a   teda   že   sa „nevyhnutne   nevyžadovalo   rozhodnutie   nadpolovičnej   väčšiny   vlastníkov“,   nevykazuje právny   výklad krajského   súdu   vo   vzťahu   k   realizovanej   výpovedi   a   výpovednej   lehote predchádzajúceho správcu prvky arbitrárneho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného v   čl. 46   ods.   1 ústavy   alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie čl. 1 ods. 1, čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a čl.   144 ods.   1   ústavy   v podstate v spojení s porušením základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenie tohto základného práva, dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011