znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 188/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne   prerokoval   návrh   Ing.   G.   K.,   L.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   N.,   K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/22/09-K z 9. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. G. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. februára 2010 doručený návrh Ing. G. K. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/22/09-K z 9. decembra 2009.

Navrhovateľ   v návrhu   uvádza,   že «Rozhodnutím   číslo   VP/22/09-K,   zo   dňa 09. decembra   2009(...)   Výbor(...)   v   konaní   o   ochrane   verejného   záujmu   a   zamedzenia rozporu záujmov uložil navrhovateľovi, ako členovi dozornej rady štátneho podniku V., teda verejnému funkcionárovi v zmysle čl. 2, ods. 1, písm. zc) ústavného zákona čís. 357/2004 Z. z. v platnom znení, pokutu v sume šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára vo výške 4.338,- € a uložil mu povinnosť bezodkladne zanechať výkon funkcie konateľa obchodnej spoločnosti D.,   s.   r.   o.   Pokutu   uložil   za porušenie ustanovenia čl.   5 ods.   7 ústavného zákona 357/2004 Z. z v platnom znení.

Konanie navrhovateľa, ako verejného funkcionára, nebolo v rozpore s uvedeným ustanovením ústavného zákona čís. 357/2004 Z. z. v platnom znení a navrhovateľ povinnosti verejného   funkcionára   neporušil   spôsobom,   ktorý   by   zakladal   opodstatnenosť   uloženej pokuty, pretože (okrem iných namietaných pochybení) navrhovateľ nebol a nie je konateľom spoločnosti   s   obchodným   menom   „D.,   s.   r.   o.“   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie výboru bolo prijaté po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (60 dní od začatia konania podľa či. 9 ods.5 prvej vety ústavného zákona čís. 357/2004 Z. z. v platnom znení). Výbor začal konanie uznesením č. 701 zo dňa 16. septembra 2009, pričom samotné   rozhodnutie   VP/22/09-K   bolo   prijaté   09.   decembra   2009.   Výbor   po   uplynutí ústavným   zákonom   stanovenej   lehoty,   t.   j.   po   15.   novembri   2009,   mal   povinnosť konštatovať, že nedodržal ústavnú lehotu pre svoje rozhodnutie vo veci samej a mal konanie skončiť z dôvodu zmeškania ústavným zákonom stanovenej lehoty pre rozhodovanie vo veci. (...) Navrhovateľ   sa   stal   od   01.   05.   2009   členom   dozornej   rady   spoločnosti   V.(...). V rozhodnutí výbor konštatuje, že navrhovateľ, ako verejný funkcionár, tým, že v období, keď vykonával funkciu člena dozornej rady. Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, bol súčasne konateľom spoločnosti D., s. r. o., čím porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona čís. 357/2004 Z. z.

V   tejto   časti   sa   rozhodnutie   zakladá   na   nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave, pretože navrhovateľ nebol a nie je spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti „D., s. r. o.“ ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, pričom táto vada rozhodnutia spôsobuje, že rozhodnutie je zjavne nesprávne, nevykonateľné a nepreskúmateľné.

Rozhodnutím uložil výbor pokutu v zmysle čl. 9 ods.10 písm. d) ústavného zákona 357/2004   Z.   z.   v   platnom   znení   v   sume   zodpovedajúcej   šesťnásobku   mesačného   platu verejného funkcionára, a to vo výške 4.338 €. Namietame výšku uloženej pokuty, ktorej vyčíslenie nemá oporu v žiadnom z ustanovení ústavného zákona. V zmysle čl. 9 ods. 15 zák. čís.   357/2004   Z.   z.   v   platnom   znení,   na   účel   pokuty,   ukladanej   podľa   tohto   ústavného zákona,   sa   mesačným   platom   verejného   funkcionára   rozumie   jedna   dvanástina   jeho ročného   príjmu za   predchádzajúci   kalendárny   rok   za   výkon   verejnej   funkcie. V   tejto súvislosti poukazujeme, že navrhovateľ sa stal členom dozornej rady štátneho podniku V. až v   roku   2009   konkrétne   od   01. 05. 2009.   Vychádzajúc   zo   znenia   vyššie   citovaného ustanovenia   ústavného   zákona   je   pokuta   nevyčísliteľná,   nakoľko   zákon   jednoznačne ustanovuje spôsob jej výpočtu, teda povinnosť vypočítať ju z príjmu navrhovateľa za rok 2008, pričom ale navrhovateľ z titulu nároku verejného funkcionára na mesačný plat, nemal v roku 2008 žiaden príjem. Aplikáciu ustanovenia čl. 9 ods. 16 ústavného zákona 357/2004 Z.   z. v platnom znení pokladáme za nezákonnú,   pretože predmetné ustanovenie exaktne uvádza   výraz   „mesačný   plat“   verejného   funkcionára,   ktorý   je   menší   ako   priemerná mesačná nominálne mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za prechádzajúci kalendárny rok,   pričom   akcentujeme   dôraz   na   výraz   „mesačný   plat“.   Nevyhnutným   predpokladom aplikácie   tohto   ustanovenia   na   možnosť   výpočtu   výšky   pokuty   je   teda   nárok   verejného funkcionára na mesačný plat, ako opakujúcu a pravidelnú mesačnú odmenu, na ktorú však navrhovateľ až do 01. mája 2009 nemal nárok. Preklenúť výkladom znenie kogentného ustanovenia   zákona,   ktoré   presným spôsobom ustanovuje spôsob výpočtu pokuty,   nemá právomoc žiaden orgán. Výklad a aplikácia právnej normy, pokiaľ jej normatívny text nie je dostatočne zrejmý má zodpovedať požiadavke právnej istoty, ako imanentnej súčasti istoty právneho štátu (čl. 1, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), pričom v tomto prípade výklad právnej normy, tak, ako ho aplikoval výbor, nahrádza jej normatívny text.

Pre úplnosť považujeme za potrebné uviesť, že navrhovateľ bol v čase po ustanovení za člena dozornej rady štátneho podniku spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti D., s. r. o. (...), ktorá však už od roku 2008 nevykonávala podnikateľskú činnosť a nemala ani žiadne príjmy. Od začiatku júna až do konca augusta 2009 bol navrhovateľ v USA, kde sa v tom čase zdržiavala jeho manželka a kde sa(...) narodila ich spoločná dcéra(...). Od 01. septembra   2009   bol   síce   navrhovateľ   na   území   Slovenskej   republiky,   no   z vyššie uvedených   vážnych   osobných   dôvodov,   ale   aj   z   dôvodov   mimoriadnej   pracovnej vyťaženosti,   aj   ako   riaditeľa   ústavu   „Ž.“,   ktorý   podáva   znalecké   posudky   pre   orgány verejnej moci,   opomenul   navrhovateľ   komunikovať   s výborom,   ako   aj   ukončiť   formálny výkon funkcie konateľa v tejto spoločnosti, a to aj z dôvodu, že táto spoločnosť a štátny podnik V., nemajú žiaden spoločný predmet činnosti. Aj túto nezrovnalosť však navrhovateľ odstránil a obchodný podiel v spoločnosti previedol na iného spoločníka.   Rovnako bol Valným zhromaždením spoločnosti odvolaný z funkcie konateľa.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho návrhu nálezom takto rozhodol:

„Rozhodnutie Výboru(...) sp. zn. VP/22/09-K zo dňa 09. decembra 2009 zrušuje. Navrhovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 400,36 eur, ktoré je orgán   proti   ktorému   návrh   smeruje   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu navrhovateľa. (...) do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný   súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   návrhu   navrhovateľa   vyžiadal vyjadrenie   výboru.   Predsedníčka   výboru   ústavnému   súdu   doručila   svoje   vyjadrenie, v ktorom uvádza:

„K námietke navrhovateľa, že výbor nedodržal lehotu na rozhodnutie do 60 dní od začatia konania poukazujeme na fakt, že v danom prípade ide v či. 9 ods. 5 ústavného zákona o poriadkovú lehotu s uplynutím ktorej sa nespája zánik zodpovednosti za porušenie ústavného zákona zo strany verejného funkcionára. Nepopierame fakt, že výbor nerozhodol v tejto lehote, avšak nemá to za dôsledok protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení pokuty.

V súvislosti s námietkou, že navrhovateľ nebol a ani nie je konateľom D., s. r. o. nesúhlasíme,   nakoľko   v   čase   prebiehajúceho   konania   porovnaním   podľa   stránky obchodného registra Okresného súdu v Žiline bolo zrejmé, že navrhovateľ túto funkciu vykonával.

Pokiaľ   sa   týka   námietky   výšky   uloženia   pokuty   uvádzame,   že   výbor   vychádzal z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR IV. ÚS 125/07-31 a IV. ÚS   136/07-29).   Výška   pokuty   pri   porušení   ústavného   zákona   je   určená   vo   výške priemernej mesačnej nominálnej mzdy v hospodárstve SR za predchádzajúci rok v prípade, ak   verejný   funkcionár   rok   pred   výkonom   verejnej   funkcie   nemal   príjem.   Navrhovateľ v rozhodnom   období   bol   verejným   funkcionárom   a   preto   sa   na   neho   vzťahujú   všetky ustanovenia ústavného zákona vrátane ustanovení čl. 9 ods. 15 a 16. ktoré ustanovujú, čo sa   považuje   v   konkrétnych   prípadoch   za   mesačný   plat   verejného   funkcionára   na   účely ústavného zákona.

Keďže   navrhovateľ   v   roku   2008   nemal   žiadny   príjem   z výkonu   verejnej   funkcie, nebolo možné v danej veci aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona, z ktorého možno vyvodiť, že v jeho prípade sa za mesačný príjem na   účely   ukladania   pokuty   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona   považuje priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky (v tomto prípade za rok 2008). Z uvedených dôvodov výbor uložil navrhovateľovi pokutu správne vo výške, ako bola uvedená vo výroku rozhodnutia z 9. decembra 2009. (...)

V oznámení, ktoré navrhovateľ podal výboru pri ujatí sa verejnej funkcie za rok 2008 uviedol,   že   funkciu   konateľa   ukončil   rozhodnutím   spoločníka   30.   9.   2009.   Keďže   sa navrhovateľ verejnej funkcie ujal 1. 5. 2009, bol povinný podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takúto funkciu skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej skončeniu. Keďže sa tak nestalo, výbor považoval tento fakt za porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť, že výbor listom z 3.   júla 2009 upozornil verejného funkcionára na rozpor záujmu pri výkone funkcie konateľa spoločnosti D., s. r. o., avšak verejný funkcionár na toto upozornenie nereagoval, hoci zásielku prevzal. Keďže   nereagoval   ani   na   opätovné   doručovanie   uznesenia   o   začatí   konania   zo 16. septembra 2009 výbor nemal inú možnosť, ako vo veci rozhodnúť.“

II.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a nasl.   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o návrhu   koná   a rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   (ďalej   len   „ústavný   zákon   o ochrane   verejného záujmu“   alebo   „ústavný   zákon“),   dotknutý   verejný   funkcionár   môže   podať   návrh   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   na   ústavný   súd   v lehote   30   dní   odo   dňa   doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Z obsahu   predloženého   spisu   sp.   zn.   VP/22/09-K   ústavný   súd   zistil   tento   stav konania:

Uznesením   výboru   č.   701   zo 16.   septembra   2009   výbor   začal   konanie   proti navrhovateľovi vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. K uzneseniu sa navrhovateľ nevyjadril. Následne výbor uznesením č. 725 z 9. decembra 2008 konštatoval, že navrhovateľ ako člen dozornej rady V., štátny podnik (ďalej len „štátny podnik“), porušil povinnosť podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu z dôvodu výkonu funkcie konateľa   obchodnej   spoločnosti   D.,   s. r. o.   V súlade   s čl. 9 ods. 10   písm.   d)   citovaného ústavného zákona výbor navrhovateľovi uložil pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného   platu   verejného   funkcionára   a v súlade   s čl.   9   ods.   7   citovaného   ústavného zákona   mu   nariadil   bezodkladne   zanechať   výkon   funkcie   konateľa   D.,   s.   r.   o.   Výbor navrhovateľa   poučil   aj   o jeho   práve   podať   návrh   na   preskúmanie   tohto   rozhodnutia ústavnému súdu.

Predseda   výboru   listom   sp.   zn.   VP/22/09-K   z 9.   decembra   2009   požiadal   štátny podnik o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľa, ktorý poberal za výkon verejnej funkcie v roku 2008.  

Po   zistení   relevantných   skutočností   vydal   výbor   21.   januára   2010   rozhodnutie z 9. decembra   2010,   v ktorom   konštatoval,   že   konaním   navrhovateľa   došlo   k porušeniu čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm.   d)   citovaného   ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   4   338   €   (130   692   Sk). V odôvodnení rozhodnutia výbor uviedol, že je nesporné, že navrhovateľ porušil ústavný zákon   o ochrane   verejného   záujmu,   pretože   vykonával   v čase   výkonu   verejnej   funkcie i funkciu   konateľa   obchodnej   spoločnosti,   čo   je   podľa   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona zakázané. Verejný funkcionár nevyužil možnosť vyjadriť sa k začatiu konania podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona aj napriek tomu, že bol niekoľkokrát výborom vyzvaný.

Rozhodnutie výboru z 9. decembra 2009 bolo navrhovateľovi doručené 29. januára 2010.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa, spisu výboru sp. zn. VP/22/09-K, namietaného rozhodnutia   z   9.   decembra   2009,   ako   aj   s prihliadnutím   na   ďalšie   s vecou   súvisiace skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   predmetného   návrhu   spočíva   v podstate   v   tvrdeniach navrhovateľa, ktoré nesmerujú k obhajobe vlastného konania a jeho súladnosti s právami a povinnosťami   uloženými   mu   ústavným   zákonom   a ktoré   by   ústavný   súd   mohol ako relevantné v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde skúmať.

Z citovaného návrhu možno vyvodiť, že navrhovateľ namietal, že:

- výbor nerozhodol vo veci navrhovateľa a nevyhotovil rozhodnutie v lehote 60 dní od začatia konania podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, a preto bolo vydané v rozpore so zákonom,

- navrhovateľ nikdy nebol a nie je spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti „D., s. r. o.“,

- výbor uložil pokutu v nezákonnej výške, ktorej vyčíslenie nemá oporu v žiadnom ustanovení ústavného zákona.

Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľa a dospel k týmto záverom:

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   nesporne   vyplýva,   že   výbor   vyhotovil napadnuté   rozhodnutie   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v čl.   9   ods.   5   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu, v zmysle ktorej mal rozhodnúť vo veci navrhovateľa v lehote 60 dní odo dňa začatia konania, t. j. ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že v jeho prípade nebola táto lehota dodržaná.

Z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej lehoty ale ústavný súd v zhode so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   23/07,   III.   ÚS   24/07)   konštatoval,   že v ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu ani v nijakom inom právnom predpise nie je obsiahnutá právna úprava následkov prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno dospieť k záveru, že výbor môže ústavne akceptovateľným spôsobom   rozhodnúť aj po   uplynutí tejto lehoty, t.   j. ide   len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru. Bez ohľadu na tento právny záver ústavný súd považoval aj v tomto prípade za potrebné zdôrazniť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty účastníkov konania, aby výbor vydával a aj vyhotovoval rozhodnutia v lehote ustanovenej   v čl.   9   ods.   5   prvej   vete   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

Zjavnú nesprávnosť v označení obchodného mena spoločnosti D., s. r. o., ktorá bola v písomnom vyhotovení rozhodnutia označená ako „D.,   s. r. o.“, možno považovať za administratívne pochybenie výboru pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktorého intenzita nemôže zakladať dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia už výbor priamo uvádza odkaz na internetovú stránku obchodného registra Okresného súdu Žilina http://www.orsr.sk/vypis.asp?ID=6108&SID=5&P=0, podľa ktorej je zrejmé, v ktorej obchodnej   spoločnosti   navrhovateľ   v rozhodnom   období   pôsobil.   Navyše,   v samotnom uznesení   výboru   č.   725   z 9.   decembra   2009,   na   základe   ktorého   bolo   rozhodnutie vyhotovené,   je   už   označenie   obchodného   mena   spoločnosti   uvedené   v správnom   znení. Je tiež   potrebné   poukázať,   že   aj   samotný   navrhovateľ   v   závere   svojho   návrhu   uvádza pôsobenie v spoločnosti D., s. r. o.

Vo   vzťahu   k navrhovateľovej   námietke   o neprimeranosti   výšky   uloženej   pokuty ústavný súd uvádza, že predmetom konania podľa § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde je preskúmanie konania verejného činiteľa a jeho súladnosť s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. Predmetom tohto konania, a to s prihliadnutím na dikciu § 73b ods. 3 zákona   o ústavnom   súde,   nie   je   skúmanie   právnych   následkov   konania   verejného funkcionára, a teda ani neprimeranosti výšky uloženej pokuty.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   všetky   námietky navrhovateľa   proti   napadnutému   rozhodnutiu   uvedené   v jeho   návrhu   sú   zjavne neodôvodnené   a nezakladajú   také   dôvody   na   spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010