znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 188/07-20

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu   13.   septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. J. M., trvale bytom B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 19. decembra   2006   sp.   zn. 1 Toš 86/2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2007 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“),   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a čl.   6   ods.   3 písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   z 19.   decembra   2006   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 86/2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že uznesením z 19. decembra 2006 sp. zn. 1 Toš 86/2006 zamietol ako nedôvodnú jeho sťažnosť podanú proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) z 1. decembra 2006 sp. zn. PK – 1 Tš/8/2005, ktorým ho senát tohto súdu vzal opätovne do väzby podľa § 68 ods.   1   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku. Najvyšší súd si pritom osvojil záver špeciálneho súdu, že sťažovateľ sa nezdržuje na adrese a nepreberá zásielky, dlhšiu dobu marí riadny priebeh hlavného pojednávania napriek tomu, že ďalší spoluobžalovaní sú vo viacročnej väzbe, a tým je daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že v zápisnici o jeho výsluchu z 26. mája 2004 sp. zn. VKE – 10/OVOZTČ-BA-2002,   ktorej   predmetom   bolo   vyjadrenie   týkajúce   sa   miesta   pobytu obvineného   po   prepustení   z výkonu   väzby   na   slobodu   a   adresy   na   doručovanie korešpondencie obvinenému, vypovedal, že sa bude zdržiavať na mieste trvalého pobytu B., alebo   O.,   okres   Z.   Sťažovateľov   advokát   zároveň   listom   z 26.   mája   2004   príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní oznámil, že sťažovateľ sa bude zdržiavať v B. alebo v objekte, v ktorom bol zadržaný 27. júna 2003, pričom uviedol, že „adresa na doručovanie písomností   je   B.,,   pokiaľ   by   doručovanie   vykonávala   Slovenská   pošta.   Pokiaľ   by   však orgány   PZ   mienili   doručovať   písomnosti   osobne,   tak   potom   je   presná   adresa   totožná s informáciou týkajúcou sa pobytu môjho klienta, pričom obe adresy sú orgánom PZ osobne známe“.

Ak špeciálny súd nepovažoval za dostatočné, aby predmetné písomnosti doručoval ním zvolenému právnemu zástupcovi, ale doručoval ich jemu osobne, pričom nemožnosť doručiť mu tieto písomnosti považoval za dôvod väzby, obmedzil jeho osobnú slobodu bez akéhokoľvek   právneho   dôvodu.   Porušením   práva   na   spravodlivý   proces   je   podľa sťažovateľa to, ak konanie, ktoré je súčasťou práva obžalovaného na obhajobu, odôvodňuje rozhodnutie o vzatí do väzby.

Ďalej uviedol, že právny zástupca sťažovateľa listom z 24. novembra 2006 oznámil špeciálnemu   súdu,   že   sťažovateľ   bol   prepustený   z ústavnej   liečby   a požiadal,   aby   mu písomnosti týkajúce sa súdneho konania a predvolávania doručoval do O. Tento list bol špeciálnemu súdu doručený 27. novembra 2006. Ak sa špeciálny súd s touto námietkou v uznesení o vzatí do väzby vysporiadal tak, že ju považoval za irelevantnú, nevysporiadal sa správne so skutkovými okolnosťami a konal tak nad rámec Trestného poriadku, hoci ústava   v zmysle   čl.   2   ods.   2   dovoľuje   konať   iba na   základe   ústavy,   v jej   medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Najvyšší súd si uvedené stanovisko osvojil v plnom rozsahu, na základe čoho sťažovateľ vyvodil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy súdmi.

Z toho vyvodil, že súdy porušili čl. 17 ods. 1 ústavy, pretože nebol daný dôvod na jeho pozbavenie slobody z dôvodov uvedených v § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, čím súdy porušili aj čl. 5 dohovoru. Tým súčasne bol daný dôvod, aby bolo nariadené jeho prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

K porušeniu   ústavného   práva na spravodlivý   proces   podľa   čl. 6 ods.   3   písm.   c) dohovoru, podľa ktorého: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu podľa vlastného výberu“, došlo   podľa   sťažovateľa   konaním   špeciálneho   súdu   pri   doručovaní   uznesenia z 13. novembra   2006   o uložení   poriadkovej   pokuty   a uznesenia   o pribratí   znalca z 22. novembra 2006. Sťažovateľ namietal, že špeciálny súd doručoval písomnosti jemu osobne a neschopnosť doručiť mu ich považoval za dôvod pre jeho vzatie do väzby, hoci tieto   písomnosti   riadne   prevzal   jeho   advokát,   ktorý   bol   podľa   udelenej   plnej   moci oprávnený na to, aby v jeho mene vykonával všetky úkony, prijímal doručované písomnosti, podával návrhy a žiadosti, podával opravné prostriedky (...).

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal nález:„1.Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 19.   12.   2006   sp.   zn. 1 Toš 86/2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený článok 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c.) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 19.   12.   2006   sp.   zn. 1 Toš 86/2006 a uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku z 1. 12. 2006 sp. zn. PK – 1 Tš 8/05 sa zrušujú.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je daná právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...)

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán), pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu (...).

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval zákonné   predpoklady   na   uvalenie   väzby   ustanovené   Trestným   poriadkom   a či   jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody vzatím do väzby. Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   taký   záver   nie   je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03).

Vstupovanie   ústavného   súdu   do   procesu   vzatia   obvineného   do   väzby   z iných dôvodov ako pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do   väzby   a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej   každých   štrnásť   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o takej žiadosti.   Navyše   povinnosťou   súdov   je   skúmať v každom   období   trestného   stíhania,   či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a to uplatňujú aj v celom trestnom konaní.

Z toho vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru len vtedy, ak ho nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že   osoba   bola   vzatá   do   väzby   bez   zákonom   uznaného   a v odôvodnení   všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.

1. Sťažovateľ v návrhu na vydanie nálezu navrhol aj zrušenie uznesenia špeciálneho súdu z 1. decembra 2006 sp. zn. PK – 1 Tš 8/05.

Sťažovateľ   na   ochranu   svojich   základných   práv   mohol   a   aj   využil   zákonné prostriedky podľa Trestného poriadku (podal sťažnosť najvyššiemu súdu), preto vo vzťahu k špeciálnemu   súdu   ako   porušovateľovi   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd konštatuje nedostatok právomoci a z dôvodu subsidiarity v tejto časti ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Okrem toho ústavný súd nezistil, že by špeciálny súd postupoval   pri   uvaľovaní   väzby   na   sťažovateľa   v rozpore   s vymedzenými ústavnoprocesnými princípmi a v rozpore s ustálenou súdnou praxou všeobecných súdov, keď   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   v dôvodoch   svojho rozhodnutia aj uviedol v celom rozsahu.

2.   Sťažovateľ   porušenie   označených   základných   práv   namietal   aj   rozhodnutím najvyššieho súdu z 19. decembra 2006 sp. zn. 1 Toš 86/2006, ktorým najvyšší súd rozhodol o jeho   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   špeciálneho   súdu   z 1.   decembra   2006 sp. zn. PK – 1 Tš 8/05.

O námietkach sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 19. decembra 2006 sp. zn. 1 Toš 86/2006 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky si osvojuje záver Špeciálneho súdu v Pezinku v tom   smere,   že   obžalovaný   sa   nezdržuje   na   adrese,   ktorú   uviedol   orgánom   činným v trestnom   konaní   a   nepreberá   zásielky,   dlhšiu   dobu   marí   riadny   priebeh   hlavného pojednávania, napriek tomu, že ďalší spoluobžalovaní sú vo viacročnej väzbe.

Z   uvedených dôvodov si Najvyšší súd Slovenskej republiky osvojuje postup súdu prvého stupňa z hľadiska ustanovenia § 68 ods. 1 Tr, por. a § 67 ods. 3 písm. a) Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

K námietkam obžalovaného treba uviesť, že skutočne sa v ustanovení § 564 ods. 5 Tr. por.   č.   301/2005   Z.   z.   nenachádza,   že   by   sa   mali   doterajšie   predpisy   použiť   aj   na konanie o „opätovnom vzatí do väzby“, ale uvedený výraz ani Trestný poriadok nepozná. Uvedené ustanovenie však uvádza dôvody a lehoty väzby ako aj rozhodovanie o návrhu na predĺženie väzby.

Dôvody väzby sú pritom uvedené v § 67 prvého oddielu štvrtej hlavy Tr. por., pričom ods. 3 Tr. por. spolu s dôvodmi väzby uvedenými pod písm. a) až d) sú nedielnou súčasťou tohto ustanovenia.

(...) Skutočnosť, že sa prvostupňový súd rozhodol doručovať uznesenie o uložení poriadkovej pokuty je zrejmá zo zápisnice z hlavného pojednávania (ktoré bolo opätovne obžalovaným zmarené), keď po vyhlásení uznesenia obhajca obžalovaného uviedol, že on sťažnosť podáva, ale je to právo obžalovaného, to znamená on si bude reagovať sám (č. l. 2636). Teda evidentne nepodal sťažnosť v mene obžalovaného, ale len vo svojom mene. Okolnosť, že obžalovaný v roku 2004 uviedol policajným orgánom, že títo mu môžu osobne doručovať zásielky do usadlosti v lese neznamená, že takúto povinnosť má aj súd. Súd mal k dispozícii potvrdenie o práceneschopnosti, z ktorej bola zrejmá aj adresa, na ktorej sa mal obžalovaný počas nej zdržiavať. Je nemysliteľné, aby obžalovaný uviedol niekoľko adries orgánom činným v trestnom konaní, neinformoval súd o svojom pohybe a tento   bol   povinný   pred   každým   procesným   úkonom   po   obžalovanom   pátrať,   kde   sa momentálne nachádza. Naviac doposiaľ zásielky preberal na mieste trvalého pobytu a teda bolo   jeho   povinnosťou   prípadnú   zmenu   pobytu   včas   a   riadne   súdu   oznámiť.   Pri   tom špeciálny súd sa mu pokúšal zásielku doručiť opakovane, a to najskôr poštou a až následne súdnym doručovateľom, a to taktiež opakovane.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť obžalovaného   JUDr.   Ing.   J.   M.   ako   nedôvodnú   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Tr. por. účinného do 1. januára 2006 zamietol.»

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry vychádza z názoru, podľa ktorého čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy obsahuje vymedzenie základného práva, ktorého podstatou je, že väzba obvineného môže viesť k obmedzeniu osobnej slobody len vtedy, ak sú rešpektované a naplno realizované tieto ústavnoprocesné princípy: – proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,– o väzbe rozhodol súd, – rozhodnutie o väzbe bolo odôvodnené aj skutkovými okolnosťami,–   obvinený   bol   vzatý do   väzby pre konkrétne skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu vyjadrenú v § 67 Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 1 písm. a) až c), ods. 2 alebo ods. 3 tohto ustanovenia,–   osoba   bola   vzatá   do   väzby   a držaná   vo   väzbe   len   na   čas   dovolený   zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 44/2002).

Odvolací súd sa vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami, predovšetkým odôvodnil dôvody väzby aj zistenými skutkovými okolnosťami, ktoré odôvodňovali obavu vyjadrenú v § 67 Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 1 písm. a) až c), ods. 2 alebo ods. 3 uvedeného ustanovenia.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v danom   prípade   ide o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom.   Najvyšší   súd   na   všetky   zásadné   námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať sťažnosť sťažovateľa v danom prípade za nedôvodnú.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd   na základe   obsahu sťažnosti,   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia a vymedzených   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje také tvrdené   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou, ktorého   reálnosť   by   bolo   možné   posudzovať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. V sťažnosti   sú   uvedené   len   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   v konaní   pred všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu (Trestnému poriadku) a ústave   zodpovedajúcu   odpoveď   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia.   Podľa   názoru ústavného súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia všeobecných súdov dávali odpoveď na každú   námietku   v sťažnostiach   obvinených,   postačuje,   ak   tieto   odôvodnenia   obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

Výsledky   analýzy   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   platia   v   celom   rozsahu   aj   na interpretáciu   a aplikáciu   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru,   ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru   je   potrebné   uviesť,   že   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   sa   týmto   článkom dohovoru zaručuje oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať   možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva   na   obhajobu   nezaručuje   oprávnenej   osobe   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (mutatis mutandis II. ÚS 8/96, II. ÚS 215/06 ).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva : obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu.

Sťažovateľ si pre konanie zvolil obhajcu JUDr. P. F., ktorý v konaní vystupoval ako jeho obhajca už aj pred špeciálnym súdom. Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že obhajca sťažovateľa   v konaní   pred   špeciálnym   súdom,   ako   aj   pred   najvyšším   súdom   mal zabezpečené všetky procesné práva dané mu zákonom, v rámci ktorých bol prítomný pri výsluchu sťažovateľa, podával návrhy za neho, ako aj sám, vyjadroval sa k veciam a bol volaný   k procesným   úkonom   súdov,   pričom   jeho   vyjadrenia   boli   v plnom   rozsahu zohľadňované súdmi.   Ústavný   súd   preto   ani   v uvedenom   smere   nezistil   porušenie   práv obhajoby súdmi.

Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2007