znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 188/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   doc.   Ing.   Z.   G.,   CSc.,   bytom Ž.,   zastúpenej advokátom JUDr.   Mgr.   Š.   B.,   so   sídlom   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 So 29/04 z 22. júna 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Ing. Z. G., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2006 doručená sťažnosť doc. Ing. Z. G., CSc., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., so sídlom Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 So 29/04 z 22. júna 2004.

Najvyšší súd uvedeným rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Sd 84/03 z 29. októbra 2003, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   -   ústredia   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“) z 27. júna 2003. Sociálna poisťovňa týmto rozhodnutím priznala sťažovateľke od 1. júna 2001   vdovský   dôchodok,   ale   podľa   §   56   ods.   3   zákona   č.   100/1988   Zb.   o sociálnom zabezpečení   v znení   účinnom   ku dňu   vzniku   nároku   na   vdovský   dôchodok   (ďalej   len „zákon o sociálnom zabezpečení“) jej nepriznala nárok na jeho výplatu.

Sťažovateľka považuje rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne za diskriminačný voči nej a poukazuje na odôvodnenie rozsudku   najvyššieho súdu. Porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje tým, že hoci jej bol priznaný nárok na vdovský dôchodok, podľa § 56 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení jej nevznikol nárok na jeho výplatu, pretože jej starobný dôchodok dosahoval ku   dňu   vzniku   nároku   na   vdovský   dôchodok   najvyššiu   výmeru   úhrnu   vyplácaných dôchodkov   podľa   §   56   ods.   2   zákona   o sociálnom   zabezpečení.   V tejto   súvislosti sťažovateľka poukazuje na „ diskrimináciu žien, ktoré pracovali počas dôchodkového veku, bez nároku na dôchodok a preto im nebolo priznané vyplácanie vdovského dôchodku “.

Sťažovateľka taktiež namieta, že jej nárok na vdovský dôchodok a jeho výplatu bol posudzovaný   podľa   zákona   o sociálnom   zabezpečení,   čo   považuje   za   diskriminačné   vo vzťahu k ženám, ktorých nárok na výplatu vdovského dôchodku je posudzovaný podľa zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o sociálnom poistení“).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález :

„1) Základné právo sťažovateľky Doc. Ing. Z. G., CSc., rovnosť občanov a zákaz diskriminácie upravené v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slov. republiky a právo zákazu diskriminácie zaručené v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 6. 2004, č. k.:3 So 29/04 a preto ho ruší.

2)   Sťažovateľke Doc.   Ing.   Z.   G.,   CSc.,   priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré jej je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3) Doc. Ing. Z. G., CSc., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené na pojednávaní, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   So   29/04   z 22.   júna   2004,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 13. augusta 2004.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   o čom,   ako   to   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľku upovedomil   jej   právny   zástupca.   Sťažovateľka   argumentujúc   zlým   zdravotným   stavom, ktorý jej nedovolil vyhľadať právnu pomoc u advokáta, požiadala o odpustenie zmeškania tejto lehoty. Ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde dovoľuje ústavnému súdu odpustiť z dôvodov hodných osobitného zreteľa len nevyčerpanie opravných prostriedkov alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   navrhovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje, ale nie zmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Túto lehotu nie je možné predĺžiť ani odpustiť jej zmeškanie.

Oneskorené   podanie   sťažnosti   je   neodstrániteľným   nedostatkom   procesnej podmienky   v konaní   pre   ústavným   súdom   (IV.   ÚS   36/03).   Vychádzajúc   z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť ako oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia sa   v individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne   určeného   základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04).

Sťažovateľka odôvodnila porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru aplikáciou podľa jej názoru diskriminačného ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého bol posudzovaný jej nárok na výplatu vdovského dôchodku, ktorý jej bol priznaný   od   1.   júna   2001,   ako   aj   rozdielnou   právnou   úpravou   nároku   na   vyplácanie vdovského dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý je účinný od 1. januára 2004.   Sťažovateľka   teda   nenamieta,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o odvolaní   proti rozsudku krajského súdu postupoval v rozpore s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru pri aplikácii zákona o sociálnom zabezpečení, ale namieta rozpor samotného ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení s označeným článkom ústavy a dohovoru. K záveru o rozpore určitého ustanovenia zákona s ústavou a dohovorom by ústavný súd mohol dospieť len v konaní podľa čl. 125 písm. a) ústavy a až v závislosti od výsledku takéhoto konania by mohol vysloviť porušenie základných práv sťažovateľky. Toto konanie je však možné začať len na návrh procesne legitimovaných subjektov uvedených v § 18 ods. 1   písm.   a)   až   f)   zákona   o ústavnom   súde.   Každé   z konaní   pred   ústavným   súdom (čl. 125 až 129 ústavy) sa vyznačuje tým, že ho možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Preto žiadne z týchto konaní nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom možno považovať len tie, o ktorých je možné konať a rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (II.   ÚS   797/00).   Aj   z   tohto   dôvodu   je   daný   dôvod   odmietnutia   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky už bolo bez právneho významu, aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   jej   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006