znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 188/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., H. nad P., vo veci porušenia jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   Krajského   súdu   v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 T 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2004 doručená   sťažnosť   M.   P.,   H.   nad   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 T 2/03.

Sťažovateľ svojím podaním žiada „o priznanie odškodného a urýchlenie súdneho procesu v označenom konaní.“

Namietané konanie je trestným konaním vo veci vraždy matky sťažovateľa, ku ktorej došlo 3. júla 2003; sťažovateľ vystupuje v tomto konaní ako poškodený a v nadväznosti na výsledok   konania   sa   chce   domáhať   svojich   práv,   ktoré   boli   podľa   jeho   vyjadrenia poškodené.

Pretože podanie sťažovateľa neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd vyzval sťažovateľa na ich doplnenie. Sťažovateľ v určenej lehote na výzvu ústavného súdu síce reagoval, zopakoval však len svoju požiadavku o urýchlenie konania krajského súdu   a priznanie   finančného   odškodnenia   a k právnemu   zastupovaniu   v konaní   pred ústavným súdom uviedol, že je nemajetnou osobou neschopnou zohnať si svojho právnika, navyše   ako   odsúdený   má   právo   na   poskytovanie   právnej   pomoci   právnym   zástupcom a z toho dôvodu žiada „o vyriešenie problému s právnikom“.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   namietal,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   začalo   na   krajskom   súde v roku   2003   a podľa   jeho   názoru   vykazuje   po   13   mesiacoch   od   jeho   začatia   zbytočné prieťahy, pričom argumentuje tým, že po hlavnom pojednávaní v decembri 2003 krajský súd odročil hlavné pojednávanie na január 2004 z dôvodu „potreby vypočutia ďalšieho znalca“, ktoré   (hlavné   pojednávanie)   bolo   opakovane   odročené.   Sťažovateľ   namieta šesťmesačnú nečinnosť krajského súdu vo veci „vypočutia znalca“.

Ústavný   súd   po   posúdení   argumentov   sťažovateľa   týkajúcich   sa   zbytočných prieťahov   v konaní   v súlade   s vyššie   uvedeným   a v súlade   so   svojou   doterajšou rozhodovacou   činnosťou   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa k záveru, že postup krajského súdu a dĺžka jeho namietanej nečinnosti v označenom konaní nesignalizujú možnosť vyslovenia porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98), a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 2. septembra   2004