znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 188/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   Skuteckého   7/9, zastúpeného predsedom JUDr. Ľudovítom Bradáčom, vo veci porušenia jeho základného práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Dso 2/03 z 18. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. júla 2003 doručené   podanie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   Skuteckého   7/9,   zastúpeného predsedom JUDr. Ľudovítom Bradáčom (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ňou namietal porušenie svojho základného práva   na prejednanie veci   nezávislým a nestranným súdom   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Dso 2/03 z 18. marca 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:„Porušovateľ základného práva – Najvyšší súd SR ako disciplinárny súd podľa § 131 ods. 4 Zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení o sudcoch a prísediacich zamietol odvolanie predsedu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   –   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu prvostupňového   disciplinárneho   súdu   č.   3   Ds   1/02   zo   dňa   15.   11.   2002,   ktorým   bolo disciplinárne konanie proti sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. M. podľa § 124   písm.   e)   Zák.   č.   385/2000   Z.   z.   zastavené   z dôvodu,   že   zanikla   zodpovednosť   za disciplinárne previnenie.

Odvolací   disciplinárny   senát   sa   s touto   procesno-právnou   kvalifikáciou prvostupňového disciplinárneho súdu stotožnil, pretože sudca JUDr. M. M. sa závažného disciplinárneho   previnenia   mal   dopustiť   dňa   2.   októbra   2000,   teda   za   účinnosti   Zák. č. 412/1991   Zb.   o kárnej   zodpovednosti   sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý stanovoval jednoročnú premlčaciu lehotu na zánik zodpovednosti za disciplinárny skutok. Z kontextu odôvodnenia disciplinárneho súdu vyplýva, že pokiaľ prvostupňový disciplinárny senát   rozhodoval   až   15.   novembra   2002,   došlo   k uplynutiu   tejto   lehoty   a teda   k zániku zodpovednosti, a to i napriek tomu, že sťažovateľ podal návrh na začatie kárneho konania ešte v čase účinnosti pôvodného zákona č. 412/1991 Zb.

Porušovateľ   v napadnutom   rozhodnutí   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o disciplinárne previnenia sudcov spáchané dňom 1. januára 2001 a po tomto dni jednoznačne na ich posúdenie tak z hľadiska hmotno-právneho, ako aj z hľadiska procesného v celom rozsahu dopadá   režim   nového   zákona.   Iná   je   však   situácia   pri   posudzovaní   disciplinárnych previnení, ktoré boli spáchané do účinnosti nového zákona. Ďalej má za to, že ustanovenie § 151 ods. 10, Zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení by sa nemalo aplikovať na dané disciplinárne   konanie   proti   JUDr.   M.   M.,   a to vzhľadom na   zachovanie   a dodržiavanie princípu   neprípustnosti   retroaktivity.   Použitie   tejto   zdanlivo   procesnej   úpravy   má   však hmotno-právne dôsledky na trestnosť činu, čo umožňuje podľa porušovateľa vyvodiť záver, že v skutočnosti by išlo o spätnú účinnosť hmotného práva. Poukázal pri tom na čl. 1 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   stanovuje,   že   Slovenská   republika   je   zvrchovaný demokratický a právny štát a čl. 50 ods. 6, v ktorom sa retroaktivita jednoznačne zakazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky – porušovateľ, tak sám vyhodnotil a vyslovil, že ustanovenie § 151 ods. 10 spojený s ustanovením § 118 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich je v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto jeho aplikácia v danom prípade neprichádza do úvahy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti a v náleze vyslovil: „Ústavné právo sťažovateľa na právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 3. 2003 sp. zn. 1 Dso 2/03, a preto sa mu podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o Ústavnom   súde   vec   vracia   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   si   svoje   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   náhrady nemajetkovej ujmy neuplatňuje.

Sťažovateľ si svoje právo na náhradu trov konania taktiež neuplatňuje.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatoval, že predseda krajského súdu ako nositeľ kárnej právomoci postupom   ustanoveným   príslušnými   zákonmi   (zákonom   č.   412/1991   Zb.   o kárnej zodpovednosti sudcov v znení neskorších predpisov a zákonom č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov) podal 27. novembra 2000 návrh na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako na kárny súd na začatie kárneho konania proti sudcovi krajského súdu. Najvyšší súd zastavil toto konanie uznesením sp. zn. 3 Ds 1/02 z 15. novembra 2002.

O odvolaní predsedu krajského súdu proti tomuto uzneseniu z 11. decembra 2002 najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol rozhodnutím sp. zn. 1 Dso 2/03 z 18. marca 2003 (doručeným krajskému súdu 26. mája 2003) tak, že toto odvolanie zamietol.

Predseda   krajského   súdu   ako   orgán   verejnej   moci   a nositeľ   kárnej   právomoci namietal, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa neho „súčasťou základného práva podľa uvedených článkov je aj   to,   aby   súd   rozhodoval   o práve   toho,   kto   sa   na   neho   obrátil   podľa   platného   práva v Slovenskej republike, alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky zvlášť umožňuje.

Súdy   v Slovenskej   republike   pôsobia   na   základe   Ústavy   SR   a zákonov,   čiže   na základe právneho poriadku Slovenskej republiky a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku, alebo noriem, ktorých použitie tento poriadok zvlášť umožňuje. Preto je súčasťou práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   (čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR),   aby   súd rozhodoval na základe aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje (rozhodnutie III. ÚS 64/00“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   ako súd   disciplinárny „v   danom   prípade nerozhodoval na základe právneho poriadku Slovenskej republiky“, pričom „neakceptoval tento právny poriadok prinajmenšom v dvoch rovinách:

1. nesprávnou aplikáciou, zákazu retroaktivity v zmysle čl. 50 ods. 6 Ústavy SR,

2. nerešpektovaním zásady prezumpcie ústavnosti zákona.“

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   fyzických   alebo   právnických   osôb. Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické osoby pred zásahmi do ich základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom   aktívnej   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy je to, že fyzická a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd. Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne ako   nositeľ   verejnej   moci,   z povahy veci   vyplýva, že nie   je a ani nemôže byť súčasne nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97). Iný prístup k tejto otázke by znamenal   popretie   zmyslu   základných   práv   a slobôd   aj   zmyslu   samotného   konania o sťažnosti.

Krajský   súd,   zastúpený   predsedom,   nemožno   preto   pri   výkone   jeho   zákonnej právomoci   v rámci   kárneho   konania   považovať   za   osobu,   ktorá   je   oprávnená   namietať porušenie   svojich   základných   práv   sťažnosťou   domáhajúcou   sa   začatia   konania   pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003