znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 187/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Drdošom, Párovská 26,Nitra,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 C 112/2012 zo 4. marca2013 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 752/2014 z 28. novembra 2014,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Drdošom, Párovská 26, Nitra, ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 18 C 112/2012 zo 4. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.8 Co 752/2014 z 28. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym zástupcom žalobcovv konaní o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti vedenomokresným súdom pod sp. zn. 18 C 112/2012.

Uznesením sp. zn. 18 C 112/2012 zo 4. marca 2013 bola sťažovateľovi uloženáporiadková pokuta vo výške 200 € z dôvodu, že sa nezúčastnil pojednávania 8. februára2013. Sťažovateľ svoju neprítomnosť písomne ospravedlnil deň pre termínom pojednávaniaz dôvodu jeho kolízie s iným pojednávaním na Okresnom súde Bratislava I. Okresný súdv odôvodnení   uznesenia   uvádza,   že   sťažovateľ „zmaril   uplatnenie   základného   práva odporkyne ako iného účastníka konania... a zároveň hrubo sťažil postup súdu v konaní...“.Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Co   752/2014   z 28.   novembra   2014   napadnutéuznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Predmetný   postih   poriadkovou   pokutou   bol   nezákonný   a   šikanózny,   ale v neposlednom rade ústavne neudržateľný. Treba uviesť, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (O. s. p.) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o uložení poriadkovej   pokuty   v zmysle   §   53   O.   s.   p.   je   spôsobilé   zasiahnuť   do   základných   práv a slobôd   účastníkov   konania   ako   aj   ich   zástupcov,   patrí   zásada   prieskumu   týchto rozhodnutí vydaných v rámci sústavy všeobecných súdov k základným ústavným princípom spravodlivého   procesu.   Uloženie   poriadkovej   pokuty   je   vždy   hraničným   a nevyhnutným poriadkovým opatrením, ktoré je možné uložiť len tam, kde dohovor alebo iné miernejšie prostriedky neviedli k náprave. Aplikácia jednotlivých ustanovení O. s. p. musí v celom rozsahu rešpektovať   základné právo   účastníkov na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „z   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   navyše nevyplýva,   čím   konkrétne   som   mal   hrubo   sťažovať   postup   súdu.   Zákon   sankcionuje sťažovanie   či   marenie   postupu   súdu,   ak   ide   o trvalý   alebo   dlhodobejší   stav.   Kolízia termínov z povahy veci logicky vylučuje konanie spočívajúce v sťažovaní či marení postupu súdu.   Za kolíziu   termínov   advokát   nemôže   zodpovedať.   Pokiaľ   súd   kolíziu   termínov neakceptuje,   pojednávanie   vykoná,   nemôže   však   advokátovi   uložiť   poriadkovú   pokutu, nakoľko na dvoch miestach súčasne objektívne prítomný byť nemožno a žiaden advokát zastupovanie účastníka logicky nepreberá s tým, že v budúcnosti bude mať kolíziu termínov, pre ktorú by mohol byť sankcionovaný... V neposlednom rade okresný súd ako aj krajský súd sa nijak nezaoberali ani výškou uloženej poriadkovej pokuty a túto svoju úvahu ani žiadnym spôsobom neodôvodnili, čo zaťažilo obe rozhodnutia vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na súdnu na inú právnu ochranu zaručené podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 18 C 112/2012-182 zo dňa 04. 03. 2013 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 752/2014 zo dňa 28. 11. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 18 C 112/2012-182 zo dňa 04. 03. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 752/2014 zo dňa 28. 11. 2014 sa zrušuje.

3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... do   dvoch   mesiacov od   právoplatnosti tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   296,44   EUR   (slovom   dvestodeväťdesiatšesť   eur štyridsaťštyri centov) na účet advokáta JUDr. Ivana Drdoša...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za potrebnév prvom   rade   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   sa   uchádza   o ústavnú   ochranu   sťažnosťou   podľačl. 127 ods. 1 ústavy v súvislosti s právnou vecou, ktorej podstatou je (zjednodušene) sporo peňažné plnenie v sume 200 €. Ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť akobagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku, z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatnérozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnejmzdy,   je   dovolanie ex   lege neprípustné.   Za   okolností,   keď   Občiansky   súdny   poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádzado úvahy   iba   v prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov   uplatňovanýchv rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavougarantovaných základných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).

Uvedené   skutočnosti   samy   osebe   zakladajú   dôvod   na   odmietnutie   sťažnostisťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.Podľa názoru ústavného súdu navyše ale existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnostipre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu,   a to   tak   v   časti   týkajúcej   sa   napadnutéhouznesenia okresného súdu, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   označených   práv   uznesením   okresnéhosúdu, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   využil   svoje   právo   podať   protinapadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danomprípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojich   práv   aj   napadnutým   uznesenímkrajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o uložení poriadkovejpokuty.

Vychádzajúc   z   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci,   ústavný   súd   považujeza potrebné vo vzťahu k tejto časti sťažnosti konštatovať, že napadnuté uznesenie krajskéhosúdu potvrdzuje procesné rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom konanie v merite vecibude ďalej pokračovať pred súdom prvého stupňa. Napadnuté uznesenie krajského súdu nieje konečným rozhodnutím všeobecných súdov vo vzťahu k uloženej poriadkovej pokute,keďže podľa § 53 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku uloženú poriadkovú pokutu môžesúd dodatočne, a to i po skončení konania odpustiť, ak to odôvodňuje neskoršie správanie satoho, komu bola uložená, alebo ak nastali dôvody hodné osobitného zreteľa; to neplatí, akuž bola poriadková pokuta zaplatená.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ má na zabezpečenieochrany svojich základných práv a slobôd k dispozícii účinný prostriedok nápravy, za ktorýmožno   v okolnostiach   posudzovanej   veci   považovať   žiadosť   (návrh)   o odpustenieporiadkovej   pokuty   (zo   sťažnosti   ani   z jej   príloh   nevyplýva,   že   sťažovateľ   uloženúporiadkovú pokutu už zaplatil, pozn.).

Ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   vyslovil,   že   nemožnoakceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecnýmsúdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončenéhosúdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgányverejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že predpokladom na záver oporušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie jenapraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo vkonaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré súobsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS307/06).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ saochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupnýcha účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť i v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 (v spojení s § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde pre nedostatoksvojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 803/2013).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015