znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 187/2014-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnostiSH CLASSIC,   spol. s r. o.,   Šulekova   1635/19,   Bratislava,   právne   zastúpenej   advokátomMgr.   Ľubošom   Halákom,   Advokátska   kancelária   KUTAN   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,Laurinská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konanívedenom   pod   sp. zn.   8   C   60/1997   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konanívedenom pod sp. zn. 8 Co 158/2005 a sp. zn. 8 Co 81/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 60/1997 a Krajský súdv   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8   Co   158/2005   a sp.   zn.   8 Co 81/2011p o r u š i l i   základné právo spoločnosti SH CLASSIC, spol. s r. o., na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo naprejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd.

2. Spoločnosti SH CLASSIC, spol. s r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučineniev sume   4   500   €   (slovom   štyritisícpäťsto   eur)   ktorú j e   Okresný   súd   Bratislava   Ip o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Spoločnosti SH CLASSIC, spol. s r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučineniev sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktorú j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ývyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti SH CLASSIC,spol. s r. o.,   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   417,98   €   (slovom   štyristosedemnásť   eura deväťdesiatosem centov) na účet advokáta Mgr. Ľuboša Haláka, Advokátska kanceláriaKUTAN   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Laurinská   18,   Bratislava, do   dvoch   mesiacov   odprávoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 187/2014-12   z 24. apríla   2014   prijal podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   SH   CLASSIC,   spol.   s r.   o.,Šulekova 1635/19, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednaniezáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len„okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8   C   60/1997   a   postupomKrajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.8 Co 158/2005 a sp. zn. 8 Co 81/2011.

2. Zo sťažnosti vyplynuli tieto relevantné skutočnosti:«(...) a) Konanie na Okresnom súde Bratislava I Dňa 05. 03. 1997 podal na Okresnom súde Bratislava I Sťažovateľ ako navrhovateľ proti Rade pre vysielanie a retransmisiu(...) ako odporcovi (ďalej len „Odporca“) návrh na náhradu   škody   (ďalej   len   „Návrh“)   podľa   ust.   §   420   ods.   1   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Dňa 28. 03. 2002 podal Sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní na Okresnom súde Bratislava I. Sťažovateľ zároveň prostredníctvom svojho právneho zástupcu viackrát žiadal Okresný   súd   Bratislava   I   o   vytýčenie   termínu   pojednávania   a   to   z   dôvodu   čo najrýchlejšieho rozhodnutia vo veci a zabezpečenia včasnej ochrany práv Sťažovateľa. Dňa   21.   09.   2004   Okresný   súd   Bratislava   I   rozhodol   vo   veci   rozsudkom,   č.   k. 8C 60/1997-546 (ďalej len „Rozsudok 1“), ktorým Návrh zamietol.

Konanie na Okresnom súde Bratislava I ako prvostupňovom súde tak trvalo viac ako 7 rokov.

b) Konanie na Krajskom súde v Bratislave Dňa 21. 01. 2005 podal Sťažovateľ proti Rozsudku 1 odvolanie, ktorým Rozsudok 1 napadol v celom rozsahu a žiadal Rozsudok zmeniť tak, aby odvolací súd Návrhu vyhovel. Dňa   08.   10.   2006   podal   Sťažovateľ   sťažnosť   podľa   ust.   §   62   a   nasl.   zákona č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   (skrátený   názov)   v   znení   neskorších   predpisov,   v   ktorej Sťažovateľ žiadal, aby sa zamedzilo porušovaniu jeho práv na verejné prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov.   V   predmetnej   sťažnosti   Sťažovateľ   namietal,   že   Krajský   súd v Bratislave ako odvolací súd je od predloženia veci úplne nečinný, keď nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k jej prejednaniu a rozhodnutiu.

Krajský   súd   v   Bratislave   vyhodnotil   danú   sťažnosť   ako   dôvodnú   a   podpredseda Krajského súdu v rámci odôvodnenia uviedol, že termín pojednávania bude vytýčený na 23. 01. 2007.

Napriek tomu Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci samej až uznesením, č. k. 8Co   158/2005-650   zo   dňa   30.   09.   2009   (do   3   rokov   od   podanej   sťažnosti),   ktorým napadnutý Rozsudok 1 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Samotná   dĺžka   konania   sa   nečinnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   I   ako   aj Krajského súdu v Bratislave predĺžila z pôvodných 7 rokov na viac ako 11 rokov.

c) Opätovné konanie na Okresnom súde Bratislava I Dňa   16.   12.   2010   rozhodol   Okresný   súd   Bratislava   I   vo   veci   rozsudkom,   č.   k. 8C 60/1997-940 (ďalej len „Rozsudok 2“) tak, že Návrhu vyhovel nasledovne: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 653 831,90 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z tejto sumy od 06. 06. 1997 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.“

Dňa 07. 03. 2011 podal Odporca proti Rozsudku 2 odvolanie. Vzhľadom na to, že Krajský súd v Bratislave bol opätovne nečinný. Sťažovateľ podal dňa 27. 02. 2012 žiadosť o rozhodnutie, ktorou opätovne žiadal o odstránenie prieťahov v konaní.

Konanie do dnešného dňa naďalej trvá a nebolo vo veci samej rozhodnuté. (...) Porušené práva sťažovateľa S ohľadom na ďalej uvedené má Sťažovateľ za to, že: • (ne)konaním Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 8C 60/1997 a •   (ne)konaním   Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci   sp.   zn.   8Co   158/2005 a 8Co 81/2011 došlo a naďalej dochádza k porušeniu najmä nasledovných práv a slobôd sťažovateľa zaručených v:

-Článku 48 ods. 2 Ústavy(...)

-Článku 6 ods. 1 Dohovoru(...)

Na základe(...) nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky má Sťažovateľ za to, že faktická zložitosť sporu (1) nie je v žiadnom prípade dôvodom, aby spor trval bez mála 17 rokov   (resp.   21   rokov),   nakoľko   predbežná   otázka   bola   právoplatne   vyriešená v predchádzajúcom konaní, pričom ani prípadná samotná zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce. Správanie účastníkov (2) v priebehu celého súdneho konania bolo štandardné a štatutárny zástupca Sťažovateľa bol v konaní, či už na Okresnom súde Bratislava I alebo Krajskom súde v Bratislave vždy súčinný a zúčastňoval sa aktívne pojednávaní v predmetnej veci. Tretím a najpodstatnejším kritériom podľa Sťažovateľa je samotný postup súdu (3), ktorým ako vyplýva z doterajšieho priebehu konania boli jednoznačne porušené jeho základné práva uvedené v ust. § 48 ods. 2 Ústavy(...) ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)

(...)   Sťažovateľ   s   poukazom   na   predmet   sporu,   ktorého   finančné   vyjadrenie predstavuje 1 653 831,90 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z tejto sumy od 06. 06. 1997 až do zaplatenia (čo predstavuje k dnešnému dňu čiastku bezmála 6,5 milióna EUR), má za to, že neposkytnutím ochrany jeho práv zo strany súdov Slovenskej republiky došlo k nenapraviteľnej škode a k nezvratnému stavu v spojitosti s jeho hlavným predmetom   podnikania   (rozhlasové   vysielanie).   Neposkytnutím   včasnej   ochrany   práv a právom   chránených   záujmov   Sťažovateľa   došlo   taktiež   k   strate   zisku   Sťažovateľa a absolútnej nemožnosti ďalšieho pôsobenia v oblasti rozhlasového vysielania, nakoľko bolo výrazne zasiahnuté do jeho podnikateľskej činnosti.

Ďalším   a   nemenej   podstatným   aspektom   pre   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia zo strany Ústavného súdu(...) sú náklady spojené s vedením sporu počas 17tich rokov od jeho začiatku. Tieto náklady predstavujú do dnešného dňa čiastku vyše 200 000 EUR, a to najmä z dôvodu právneho zastúpenia Sťažovateľa a ďalších výdavkov spojených   s   vedením   sporu   (vypracovanie   znaleckých   posudkov,   zaplatenia   súdnych poplatkov atď.), ktorého výsledok je z pohľadu dĺžky sporu viac než neistý. (...)

Sťažovateľ   preto   považuje   zásah   do   jeho   základných   práv   v   dôsledku   postupu Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave za natoľko závažný, že navrhuje Ústavnému súdu SR, aby okrem konštatovania porušenia základných práv Sťažovateľa, mu priznal aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 500,- EUR. t. j. 1 500,- EUR za každý začatý rok konania vo veci (17x1500).

(...) Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal nasledovný NÁLEZ Základné práva Sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave porušené.

Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť Navrhovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 500,- EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia(...)»

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3278/2014 zo 4. júna 2014,krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 3292/2014 z 12. júna 2014a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedeným vyjadreniam súdov zo 14. júla2014.

3.1   Predsedníčka   okresného   súdu   rekapitulovala „priebeh   konania“,   popísalachronológiu úkonov vykonaných v danej veci a uviedla tieto relevantné skutočnosti:«(...) V úvode môjho vyjadrenia si Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti a súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd upustil od ústneho pojednávania   o   prijatej   sťažnosti,   ak   dospeje   k   názoru,   že   od   ústneho   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

(...) K veci samej uvádzam, že sa jedná o vec po faktickej i právnej stránke zložitú, v konaní bolo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, bolo potrebné nariadiť kontrolné znalecké   dokazovanie.   V   predmetnej   veci   už   zároveň   tunajší   súd   dvakrát   meritórne rozhodol.

Zároveň v obdobiach od 16.5.2005 do 13.5.2009 a od 30.3.2011 do 23.1.2014 sa súdny spis nachádzal v dispozícii Krajského súdu v Bratislave, čo malo nemalý vplyv na celkovú dĺžku súdneho konania.

Na celkovú dĺžku súdneho konania malo o.i. vplyv i to, že v danej veci došlo viackrát k zmene zákonného sudcu (JUDr. Tatiana Koprdová, JUDr. Beáta Bizoňová, JUDr. Iveta Šaranská, JUDr. Otília Doláková). Zároveň účastníci konania opakovane realizovali svoje procesné   práva   (navrhovateľ   niekoľkokrát   zmenil   žalobný   návrh,   opakovane   bolo účastníkmi navrhované doplnenie vykonaného dokazovania) a viaceré pojednávania boli práve z dôvodov na strane účastníkov odročované na neskoršie termíny.

V   prípade,   ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   dospeje   k   záveru,   že   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   vyššie   uvedené   objektívne,   dôvody   a   sťažovateľke   aby uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci,   ktorý   účel   sa   dosahuje   právoplatným   rozhodnutím   tohto   orgánu   (I.   ÚS   167/03). Takýto právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva   (napr.   rozhodnutie vo   veci   Miroslav   Mazurek proti Slovenskej   republike, sťažnosť   č.   16970/05).   Vec   vedená   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I   pod   sp.   zn. 8C/60/1997 je aktuálne vedená ako právoplatne skončená, preto si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej republiky požiadať, aby uvedenú skutočnosť zohľadnil pri svojom rozhodovaní, ako i posudzovaní primeranej výšky finančného zadosťučinenia;

Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky. (...)»

3.2 Predseda krajského súdu sa stotožnil so zákonnou sudkyňou v danej veci, ktorápopísala   chronológiu   úkonov   vykonaných   krajským   súdom   v danej   veci,   a dodal   tietorelevantné skutočnosti:

«(...) Dňa 17.12.2013 bol vyhlásený rozsudok tunajšieho súdu č. k. 8Co 81/2011- 1070,   ktorým   bol   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenený   tak,   že   návrh navrhovateľa   bol   v   celom   rozsahu   zamietnutý.   Nie   je   preto   pravdivé   konštatovanie sťažovateľa na strane č. 3 v piatom odseku sťažnosti a ani v uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 187/2014-12 o prijatí tejto sťažnosti „konanie do dnešného dňa naďalej trvá a vo veci samej nebolo rozhodnuté!“; právoplatne rozhodnuté bolo dňa 17.12.2013, pričom na   tom   nič   nemení   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   mimoriadny   opravný   prostriedok   - dovolanie. V danej veci ide o vec právne i rozsahom náročnú.

(...) JUDr. Janka Gažovičová na doplnenie svojho vyjadrenia poukázala na to, že oddelenie 8Co prevzala dňa 01.01.2007 po návrate zo stáže na Najvyššom súde SR (rok 2006), keď nebola zaradená späť do senátu 10Co. V rokoch 2005-2006 bol predsedom senátu 8Co JUDr. Milan Deák.

K 01.01.2007 bolo v oddelení neskončených cca 540 vecí (z toho starých cca 450 vecí, išlo o veci statusové, pracovné a iné) a ďalšími členkami senátu boli JUDr. Jana Richterová   -   pôvodná   členka   senátu   8Co   (od   02/2007   odišla   na   materskú   dovolenku) a JUDr. Viera Milatová - stážistka (od 02/2007, odišla skôr - t. j. nevyužila 6-mesačnú stáž). Nápad vecí za rok 2007 bol v počte 519 vecí. Pri prevzatí vecí dňa 01.01.2007 predsedníčka senátu zistila, že na 10.01.2007 bolo vytýčených cca 15-20 vecí, ktoré sa vzhľadom na krátkosť času a zložitosť vecí, nedali všetky odpojednávať, preto vec sp. zn. 8Co 158/2005 bola odročená na 25.09.2007 (do tejto doby boli totiž vytýčené veci vo veľkom počte na každý pojednávací deň, pričom v senáte ostala predsedníčka senátu len so stážistkou). Druhý stály člen senátu bol zaradený do senátu až od 01.11.2007. Tretí stály člen senátu bol zaradený do senátu až v roku 2009. Do tejto doby sa v senáte striedali sudcovia z iných senátov, bez prideľovania vecí z oddelenia 8Co.

Navyše nemožno tiež neprihliadnuť k tomu, že v danej je veci predmetom konania náhrada škody, t. j. nejde o statusovú, ani pracovnú vec, ani o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré veci sa vybavujú prednostne, pričom nápad týchto vecí je veľmi vysoký. Treba tiež prihliadnuť na špecifickosť (obtiažnosť) danej veci.

Rovnako nemožno súhlasiť s konštatovaním účastníka konania, že prieťahy v konaní sudcu sú zapríčinené jeho nesprávnou organizáciou práce, a to bez toho, aby poznal pravé príčiny prieťahov, t. j. veľký počet vecí (v roku 2007 - prevzatých cca 540 vecí, nápad nových vecí v počte 519) a neobsadenosť senátu 8Co. (...)

Krajský   súd   v Bratislave podľa   ustanovenia   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR. (...)»

3.3 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdua krajského súdu poukázal na tieto relevantné skutočnosti:

«(...) K vyjadreniu 1 Sťažovateľ uvádza, že sa nestotožňuje s tvrdením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „Porušovateľ 1“), a to na základe nasledovných tvrdení. Dňa 05. 03. 1997 podal na Okresnom súde Bratislava I Sťažovateľ ako navrhovateľ proti Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova č. 8, 811 09 Bratislava ako odporcovi návrh na náhradu škody podľa ust. § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Návrh“).

Dňa 28. 03. 2002 podal Sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní na Porušovateľa 1. Sťažovateľ   zároveň   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   viackrát   žiadal Porušovateľa 1   o   vytýčenie   termínu   pojednávania   a   to   z   dôvodu   čo   najrýchlejšieho rozhodnutia vo veci a zabezpečenia včasnej ochrany práv Sťažovateľa.

Sťažovateľ   má   na   základe   uvedeného   za   to,   že   tvrdenia   Porušovateľa   1   vo   veci odročovania   pojednávaní   v   predmetnej   veci   neboli   v   rozhodujúcej   miere   zapríčinené Sťažovateľom (navrhovateľom). (...)

K Vyjadreniu 2 Sťažovateľ uvádza, že sa nestotožňuje s tvrdeniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „Porušovateľ 2“), a to najmä s tvrdeniami, ktorých obsahom je zdôvodnenie prieťahov v konaní organizačnými a inými zmenami v rámci oddelenia 8Co. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd   so   žiadosťou   o   jeho   rozhodnutie.   Na   zabezpečenie   uvedeného   má   súd   primerane aplikovať procesné postupy uvedené v ust. § 6, ust. § 100 ods. 1. ust. § 114 ods. 1, ust. § 117 ods. 1 a ust. § 119 ods. 1 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   Porušovateľ   2   zmienené   postupy   neaplikoval   v   miere potrebnej pre rozhodnutie v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   k   Vyjadreniu   1   a   Vyjadreniu   2   uvádza,   že   tak   Porušovateľ   1   ako   aj Porušovateľ 2 vo svojich vyjadreniach uznali do značnej miery prieťahy v jednotlivých konaniach a z toho vyplývajúce porušenia práv Sťažovateľa uplatňovaných prostredníctvom Sťažnosti.

Sťažovateľ má ďalej za to, že priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 25 500 EUR požadované od Porušovateľa 1 a Porušovateľa 2 je dôvodné v plnej výške. Sťažovateľ to   deklaruje   s   poukazom   na   predmet   sporu,   ktorého   finančné   vyjadrenie   predstavuje 1 653 831,90 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z tejto sumy od 06. 06. 1997 až do zaplatenia (čo predstavuje k dnešnému dňu čiastku bezmála 6,5 milióna EUR). Ďalej   uvádza,   že   neposkytnutím   ochrany   jeho   práv   zo   strany   súdov   Slovenskej republiky (Porušovateľa 1 a Porušovateľa 2) došlo k nenapraviteľnej škode a k nezvratnému stavu   v   spojitosti   s   jeho   hlavným   predmetom   podnikania   (rozhlasové   vysielanie). Neposkytnutím   včasnej   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov   Sťažovateľa   došlo taktiež k strate zisku Sťažovateľa a absolútnej nemožnosti ďalšieho pôsobenia v oblasti rozhlasového vysielania, nakoľko bolo výrazne zasiahnuté do jeho podnikateľskej činnosti. V   súvislosti   s   otázkou   týkajúcou   sa   pojednávania   v   predmetnej   veci   Sťažovateľ oznamuje Ústavnému súdu, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní senátu Ústavného súdu, nakoľko má za to, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichstanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (ktorý bol ústavnému súdu doručený poopakovaných urgenciách až 22. júla 2015) ústavný súd zistil tento priebeh a stav konaniavedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 60/1997 a stav konania vedeného na krajskomsúde pod sp. zn. 8 Co 158/2005 a sp. zn. 8 Co 81/2011:

Dňa 5. marca 1997 podala spoločnosť Klassic Radio spol. s r. o. (pôvodné obchodnémeno sťažovateľky), na okresnom súde proti Rade Slovenskej republiky pre rozhlasovéa televízne vysielanie (ďalej len „odporca“) návrh na zaplatenie náhrady škody vo výške29 852 380   Sk   s príslušenstvom.   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn.   8   C   60/1997   a narozhodnutie bola pridelená sudkyni JUDr. Tatiane Koprdovej.

Dňa 10. marca 1997 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatkuza podaný návrh. Súdny poplatok bol uhradený 23. apríla 1997.

Dňa 28. mája 1997 súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k žalobnému návrhu.Dňa 11. júna 1997 odporca požiadal okresný súd o poskytnutie podkladov, ktorésťažovateľka   uvádza   ako   dôkazy   k žalobe,   a požiadal o   predĺženie   lehoty   na   vyjadreniek návrhu.

Dňa 7. júla 1997 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 17. júl 1997. Dňa 16. júla 1997 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávanía požiadal o nariadenie nového termínu pojednávania.

Dňa   17.   júla   1997   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročenéna 29. september 1997.

Dňa 29. septembra 1997 bolo pojednávanie odročené na 13. november 1997. Dňa 13. novembra 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito s tým, že sťažovateľka oznámi súdu, či došlo k mimosúdnemu vyriešeniu sporu. Dňa 25. novembra 1997 na základe dodatku č. 4 k relevantnej spoločenskej zmluvedošlo k zmene obchodného mena sťažovateľky na SH CLASSIC, spol. s r.o.

Dňa 26. januára 1998 sťažovateľka oznámila súdu, že jej dosiaľ nebolo doručenéstanovisko odporcu, v akej výške akceptuje náhradu škody, a že po tomto oznámení zašlesúdu stanovisko, v ktorom zároveň uvedie, či došlo k mimosúdnemu urovnaniu sporu. Dňa 18. februára 1998 bolo okresnému súdu doručené oznámenie sťažovateľky, žek mimosúdnemu urovnaniu sporu nedošlo.

Dňa 20. apríla 1998 sťažovateľka požiadala súd o nenariaďovanie pojednávania dokonca mája 1998, „nakoľko je značne komplikované dosiahnuť znalecký posudok“.Dňa 3. júna 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 7. september 1998. Dňa 31. augusta 1998 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala súd o odročenienariadeného pojednávania na október 1998.

Dňa 2. septembra 1998 bolo okresnému súdu odovzdané expertízne posúdenie znalcav odbore podnikového hospodárstva vyžiadané sťažovateľkou.

Dňa 7. septembra 1998 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na2. november 1998.

Dňa   29.   októbra   1998   odporca   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenompojednávaní.

Dňa 2. novembra 1998 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na2. december 1998.

Dňa 30. novembra 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky a jejnávrh na zmenu žalobného petitu.

Dňa 2. decembra 1998 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito „s tým, že bude ustanovený znalec za účelom vyčíslenia škody“.

Dňa 28. januára 1999 okresný súd uznesením č. k. 8 C 60/1997-48 ustanovil znalcaz odboru ekonomiky hospodárstva na vyhotovenie znaleckého posudku.

Dňa 17. marca 1999 súd predvolal znalca na prevzatie spisového materiálu. Znalec sispisový materiál prevzal 29. marca 1999.

Dňa 2. júna 1999 bol okresnému súdu znalcom predložený znalecký posudok. Dňa 1. júla 1999 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. júl 1999. Dňa 20. júla 1999 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a požiadalo určenie nového termínu pojednávania.

Dňa 28. júla 1999 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na27. september 1999. V ten istý deň sťažovateľka podala písomný návrh na zmenu žalobnéhopetitu.Dňa 10. septembra 1999 odporca navrhol vypracovanie nového súdneho znaleckéhoposudku Ekonomickou univerzitou v Bratislave.

Dňa 27. septembra 1999 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku.

Dňa 15. novembra 1999 súd uznesením č. k. 8 C 60/1997-76 ustanovil znalca. Dňa 13. decembra 1999 okresný súd uznesením   č. k. 8 C 60/1997-79 rozhodolo znalečnom.

Dňa 14. januára 2000 odporca podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 8 C 60/1997-79z 13. decembra 1999, v dôsledku čoho bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave,aby rozhodol o tomto opravnom prostriedku.

Dňa 6. marca 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k znaleckémuposudku č. 1/2000.

Dňa   31.   mája   2000   krajský   súd   uznesením   č.   k.   18   Co   88/00-146   napadnutéuznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 21. júna 2000 sťažovateľka predložila súdu stanovisko k vyjadreniu odporcuk znaleckému posudku č. 1/2000.

Dňa 27. júna 2000 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 16. októbra 2000 okresný súd uznesením č. k. 8 C 60/1997-160 určil odmenuznalca.

Dňa 30. októbra 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky protiuzneseniu č. k. 8 C 60/1997-160.

Dňa   23.   februára   2001   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   s opravnýmprostriedkom.

Dňa 30. apríla 2001 krajský súd uznesením č. k. 18 Co 74/01-171 potvrdil napadnutéuznesenie okresného súdu.

Dňa 11. júna 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 30. januára 2002 sťažovateľka požiadala súd o nariadenie pojednávania vo veci.Dňa 8. augusta 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. september 2002. Dňa   23.   augusta   2002   odporca   požiadal   okresný   súd   o odročenie   pojednávaniaa nariadenie nového termínu pojednávania.

Dňa 3. septembra 2002 bolo pojednávanie odročené na 8. október 2002 s tým, žeodporca bude predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Dňa 24. septembra 2002 bolo odporcom okresnému súdu predložené ospravedlnenieneúčasti   na   nariadenom   pojednávaní,   vyjadrenie   a žiadosť   o nariadenie   nového   termínupojednávania.

Dňa   8.   októbra   2002   bolo   pojednávanie   odročené   na   10.   január   2003   s tým,   žeodporca bude predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Dňa   28.   novembra   2002   bolo   okresnému   súdu   predložené   vyjadrenie   odporcuk vyjadreniu sťažovateľky z 21. júna 2000.

Dňa 7. januára 2003 sťažovateľka navrhla zmenu petitu svojho návrhu.Dňa 10. januára 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na28. február 2003. V ten istý deň bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky. Dňa 28. februára 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na8.   apríl   2003.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   60/1997-279   zastavil   konanie   v častio zaplatenie 85 116 620 Sk, pričom 1. apríla 2003 toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť.V ten istý deň bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľky aj odporcu. Dňa 6. marca 2003 sťažovateľka okresnému súdu oznámila adresu osoby, ktorú naústnom pojednávaní navrhli predvolať ako svedka.

Dňa 7. marca 2003 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 11. marca 2003 boli okresnému súdu predložené doklady sťažovateľky.Dňa 8. apríla 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo na účely výsluchuznalcov odročené na 3. jún 2003.

Dňa 2. júna 2003 sťažovateľka navrhla zmenu petitu návrhu. Dňa 3. júna 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd uznesenímpripustil rozšírenie žalobného návrhu a ktoré bolo odročené na účely doplnenia dokazovaniana 16. september 2003.

Dňa 2. septembra 2003 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie odporcu. Dňa 16. septembra 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na24. október 2003.

Dňa   21.   októbra   2003   právny   zástupca   sťažovateľky   predložil   okresnému   súduodborný posudok.

Dňa 24. októbra 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo na účelydoplnenia dokazovania odročené na 16. december 2003.

Dňa 29. októbra 2003 bolo súdu predložené vyjadrenie odporcu. Dňa 20. novembra 2003 bolo súdu predložené vyjadrenie sťažovateľky. Dňa   8.   decembra   2003   právny   zástupca   sťažovateľky   predložil   súdu   záverečnézhrnutie   dosiaľ   vykonaného   dokazovania.   V ten   istý   deň   predvolaný   svedok

okresnému súdu oznámil, že sa výsluchu nebude môcť zúčastniť.

Dňa 16. decembra 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvoduneprítomnosti svedka odročené na 27. február 2004.

Dňa 17. februára 2004 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie odporcu. Dňa 27. februára 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na27. apríl 2004.

Dňa 5. marca 2004 súd požiadal predsedu predstavenstva Slovak Telecom, a. s.,o oznámenie osoby, ktorá by sa vo veci mohla vyjadriť ako svedok v spornej veci. Dňa 22. marca 2004 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie odporcu. Dňa 26. marca 2004 Slovak Telecom, a. s., požiadal súd o predĺženie lehoty naoznámenie osoby uvedenej v žiadosti okresného súdu z 5. marca 2004, a to do 31. marca2004. Oznámenie bolo okresnému súdu predložené 31. marca 2004.

Dňa 27. apríla 2004 bolo pojednávanie odročené na 15. jún 2004.Dňa 15. júna 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na21. september 2004.

Dňa   20.   septembra   2004   sťažovateľka   predložila   súdu   zhrnutie   doterajšiehodokazovania a bližšiu špecifikáciu svojho záverečného návrhu.

Dňa   21.   septembra   2004   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolvyhlásený rozsudok č. k. 8 C 60/1997-546, ktorým súd návrh v celom rozsahu zamietol.Dňa 29. októbra 2004 bola predložená žiadosť zákonnej sudkyne o predĺženie lehotyna písomné vyhotovenie uvedeného rozsudku, a to z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti.V ten istý deň bola táto lehota predĺžená.

Dňa   30.   novembra   2004   bola   predložená   žiadosť   zákonnej   sudkyne   o predĺženielehoty na písomné vyhotovenie rozsudku do 31. decembra 2004, a to pre „vážne zdravotné dôvody maloletej dcéry“. V ten istý deň bola táto lehota predĺžená.

Dňa 17. decembra 2004 bol predmetný rozsudok písomne vyhotovený. Dňa   21.   januára   2005   bolo   podané   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   č.   k.8 C 60/1997-546.

Dňa 23. marca 2005 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku zaodvolanie. Súdny poplatok bol uhradený 7. apríla 2005.

Dňa   11.   mája   2005   bolo   súdu   predložené   vyjadrenie   odporcu   k odvolaniusťažovateľky.

Dňa 18. mája 2005 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podanomopravnom prostriedku.

Dňa 18. septembra 2006 sťažovateľka požiadala krajský súd o nariadenie termínupojednávania.

Dňa 26. októbra 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 23. január 2007. Dňa 10. januára 2007 bolo pojednávanie určené na 23. január 2007 odročené na25. september 2007. Dňa 21. septembra 2007 bolo pojednávanie určené na 25. september 2007 odročenéna   neurčito „z   dôvodu   neprítomnosti   členov   senátu   a práceneschopnosti   predsedníčky senátu“.

Dňa 18. augusta 2008 sťažovateľka požiadala krajský súd o pokračovanie vo vecia nariadenie termínu pojednávania.

Dňa 30. januára 2009 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 158/2005-650 napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 5. marca 2009 bola predložená žiadosť sudcu o predĺženie lehoty na písomnévyhotovenie   rozhodnutia   na   2.   apríl   2009,   a   to   z dôvodu „náročnosti   a rozsahu odôvodnenia rozhodnutia“. V ten istý deň bola táto lehota predĺžená.

Dňa 2. apríla 2009 bola predložená žiadosť sudcu o predĺženie lehoty na písomnévyhotovenie rozhodnutia na 30. apríl 2009 z dôvodu „náročnosti a rozsahu odôvodnenia a počet starších vecí“. Dňa 9. apríla 2009 bola táto lehota predĺžená.

Dňa 13. mája 2009 bol spis spolu s písomným vyhotovením uznesenia krajskéhosúdu č. k. 8 Co 158/2005-650 vrátený okresnému súdu.

Dňa 18. mája 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. jún 2009, zo spisu všaknevyplýva, že by sa toto pojednávanie uskutočnilo.

Dňa 19. júna 2009 bolo nariadené pojednávanie na 30. október 2009. Dňa 30. októbra 2009 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na15. január 2010.

Dňa 11. novembra 2009 právny zástupca sťažovateľky doložil na výzvu okresnéhosúdu adresy svedkov.

Dňa 16. novembra 2009 bolo súdu doručené vyjadrenie a návrhy odporcu. Dňa 20. novembra 2009 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľkytýkajúce sa návrhu na opakované kontrolné znalecké dokazovanie.

Dňa 12. januára 2010 sa sťažovateľka vyjadrila k tvrdeniam odporcu. Dňa 14. januára 2010 odporca a jeho právny zástupca ospravedlnili svoju neúčasť nanariadenom pojednávaní a zároveň sa odporca vyjadril k vyjadreniu sťažovateľky. Dňa 15. januára 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvoduneúčasti právneho zástupcu odporcu odročené na 13. apríl 2010.

Dňa 13. apríla 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na21. máj 2010.

Dňa   4.   mája   2010   bolo   okresnému   súdu   predložené   vyjadrenie   odporcuk vyjadreniam svedkov.

Dňa   11.   mája   2010   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky   a zhrnutievykonaného dokazovania.

Dňa 20. mája 2010 bola okresnému súdu doručená špecifikácia výšky uplatňovanejškody a návrh zmeny petitu v časti výšky uplatnenej škody.

Dňa   21.   mája   2010   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu„potreby súdu i právneho zástupcu odporcu oboznámiť sa s podaním právneho zástupcu“sťažovateľky doručeným na pojednávaní odročené na 8. júl 2010.

Dňa   7.   júla   2010   okresný   súd   pojednávanie   určené   na   8.   júl   2010   preložil   na13. august 2010.

Dňa 13. augusta 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd pripustilnávrh sťažovateľky na zmenu žalobného návrhu a ktoré bolo odročené z dôvodu ďalšiehodokazovania na 8. september 2010.

Dňa 30. augusta 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhuna vypočutie svedkov.

Dňa 8. septembra 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo „z dôvodu potreby   zabezpečenia   spisu   bývalého   Obvodného   súdu   Bratislava   I“ odročené   na24. september 2010.

Dňa 24. septembra 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na9. november 2010.

Dňa 9. novembra 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd vyhlásildokazovanie   za   skončené   a ktoré   bolo   na   účely   vyhlásenia   rozsudku   odročené   na30. november 2010.

Dňa 29. novembra 2010 bol termín vyhlásenia rozsudku odročený na 9. december2010 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 8. decembra 2010 bol termín vyhlásenia rozsudku zrušený, pričom nový termínbol stanovený na 16. december 2010.

Dňa 16. decembra 2010 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 8 C 60/1997-940,ktorým   okresný   súd   zaviazal odporcu   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   1 653 831,90   €   spolus úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne.

Dňa 11. januára 2011 bola predložená žiadosť zákonnej sudkyne o predĺženie lehotyna   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia,   a to   z dôvodu „pracovnej   zaneprázdnenosti“a „dlhodobej dovolenky“. V nasledujúci deň bola táto lehota predĺžená.

Dňa   9.   marca   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   protiuvedenému rozsudku okresného súdu.

Dňa   30.   marca   2011   bol   súdny   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodolo podanom opravnom prostriedku.

Dňa   30.   júna   2011   bol   krajskému   súdu   doručený   originál   znaleckého   posudkuč. 9/2011 od odporcu.

Dňa   1.   augusta   2011   bolo   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľkyk odvolaniu odporcu.

Dňa 16. februára 2012 krajský súd vyžiadal od odporcu ďalší originál znaleckéhoposudku č. 9/2011.

Dňa 27. februára 2012 bol krajskému súdu doručený rovnopis znaleckého posudkuč. 9/2011. V ten istý deň právny zástupca sťažovateľky predložil krajskému súdu žiadosťo rozhodnutie vo veci.

Dňa 28. februára 2012 krajský súd zaslal rovnopis znaleckého posudku č. 9/2011sťažovateľke na vyjadrenie.

Dňa   5.   marca   2012   bolo   krajskému   súdu   predložené   vyjadrenie   sťažovateľkyk znaleckému posudku č. 9/2011.

Dňa 11. decembra 2013 bol vo veci stanovený termín vyhlásenia rozsudku krajskéhosúdu na 17. december 2013.

Dňa 17. decembra 2013 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 8 Co 81/2011-1070,ktorým   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrhsťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Dňa 7. februára 2014 uvedené rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť. Dňa 26. februára 2014 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľky protirozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 81/2011-1070.

Dňa 20. mája 2014 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok zadovolanie.   V ten   istý   deň   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   krajského   súduo zapožičanie súdneho spisu.

Dňa 23. mája 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k dovolaniusťažovateľky.

Dňa 4. júna 2014 sa predsedníčka okresného súdu vyjadrila k žiadosti krajskéhosúdu.

Dňa 19. júna 2014 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na oslobodenieod súdnych poplatkov.

Dňa 7. júla 2014 okresný súd uznesením č. k. 8 C 60/1997-1124 rozhodol tak, žesťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Dňa   17.   júla   2014   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľky   protiuzneseniu č. k. 8 C 60/1997-1124.

Dňa 19. septembra 2014 bol spis na rozhodnutie o odvolaní odoslaný krajskémusúdu.Dňa 29. októbra 2014 krajský súd uznesením č. k. 4 Co 676/2014-1142 napadnutéuznesenie zmenil tak, že sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 29. januára 2015 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o dovolaní.

Dňa   14.   apríla   2015   najvyšší   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasnepredložený.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu   v konaní   o náhradu   škody   (pôvodne vo   výške   29 852 380   Sk   s príslušenstvom)vedenom pod sp. zn. 8 C 60/1997 a postupom krajského (odvolacieho) súdu v konanívedenom   pod   sp. zn.   8 Co   158/2005   a sp.   zn.   8   Co 81/2011   dochádzalo   k porušovaniuzákladného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   jenáhrada škody, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súduo naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   mápovinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednanáa skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stavprávnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatismutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 19/00, II. ÚS 30/2013 a iné).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovaniev napadnutom   konaní bolo   po   skutkovej   stránke   nepochybne   zložité,   pretože   skutkovéposúdenie veci si vyžadovalo úzko odborné poznatky o danej záležitosti, teda ani podľanázoru   ústavného   súdu   vo   veci   nebolo   možné   rozhodnúť   bez   nariadenia   znaleckéhodokazovania. Po právnej stránke tiež nemožno danú vec považovať za štandardnú, pretožebola skutočne aj právne „špecifická – obtiažna“, teda vymykajúca sa bežnej rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov, tak ako to uviedol aj predseda krajského súdu vo svojomvyjadrení.   Na   faktickú   a právnu   zložitosť   veci   ústavný   súd   prihliadol   pri   rozhodovanío výške finančného zadosťučinenia.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky (jej zástupcov),ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k predmetným konaniam tak pred okresným súdom,ako aj krajským súdom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnenána jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutých konaniachk zbytočným prieťahom. Sťažovateľka sa zúčastňovala na pojednávaniach a bola aktívna ajtým,   že   opakovane   urgovala   nariadenie   pojednávaní.   Využitie   možností   danýchsťažovateľke procesnými predpismi (napr. opakované spresnenia žalobného návrhu podľaObčianskeho súdneho poriadku) spôsobilo síce predĺženie priebehu konania, nemožno hovšak kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).Ústavný súd však aj na tieto okolnosti prihliadol pri určení výšky primeraného finančnéhozadosťučinenia v danej veci.  

3. Pokiaľ ide o postup všeobecných súdov v napadnutých konaniach, ústavný súdkonštatuje, že trvanie týchto súvisiacich konaní od 5. marca 1997 do 17. decembra 2013,teda pätnásť rokov a deväť mesiacov, je už samo osebe neprimerané.

3.1 Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 60/1997 trval celkove10 rokov a 4 mesiace. Počas tejto doby bol okresný súd v predmetnej veci bez akýchkoľvekzákonných alebo iných dôvodov dlhodobo nečinný v období od 11. júna 2001 do 8. augusta2002, teda najmenej počas jedného roka.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielennečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môžezapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Okresný   súd   vo   veci   často   nariaďoval   pojednávania,   avšak   rovnako   často   ichbezdôvodne odročoval a „prekladal“ (napr. 8. júla 2010), rovnako odďaľoval samotnévyhlásenie   rozsudku   (29.   novembra   2010   a   8.   decembra   2010)   a pokiaľ   už   došlok vyhláseniu   rozsudku,   opakovane   bolo   požiadané   o predĺženie   lehoty   na   písomnévyhotovenie rozsudku (1. rozsudok bol vyhotovený písomne po troch mesiacoch). Okresnýsúd teda minimálne počas jedného roka vo veci nevykonal žiadny úkon alebo vykonával ibaneefektívne úkony nesmerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka akonavrhovateľka vo veci náhrady škody počas súdneho konania nachádzala, čo je základnýmúčelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.I. ÚS 41/02). Uvedená nečinnosť a neefektívna činnosť okresného súdu nadobudla charakterzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   v kontexteneprimerane   dlhého,   viac   ako   desaťročného   konania   okresného   súdu   v danej   veci.K prieťahom   pritom   nedošlo   iba   v dôsledku   zložitosti   veci   a v dôsledku   správaniaúčastníkov,   ale   v dôsledku   postupu   súdu.   Na   obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorého„na celkovú dĺžku súdneho konania malo o.i. vplyv i to, že v danej veci došlo viackrát k zmene zákonného sudcu“, nebolo možné prihliadať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, žeústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušenéčinnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Pretopri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označovanéako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňomcit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil   porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 60/1997, tak ako toje uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.2 Pokiaľ ide o postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 158/2005,ústavný súd konštatuje, že toto konanie sa začalo 18. mája 2005 a bolo ukončené 30. januára2009, teda napadnuté konanie pred krajským súdom trvalo takmer štyri roky. Krajský súdbol   pritom   vo   veci   opakovane   aj   dlhodobo   nečinný,   konkrétne   od   18.   mája   2005do 26. septembra   2006   (aspoň   1   rok)   a   od   21.   septembra   2007   do   30.   januára   2009(minimálne   1   rok),   teda   cca   dva   roky   úkony   krajského   súdu   v uvedenom   obdobínesmerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľkav predmetnej veci nachádzala, čo je, ako to bolo uvedené v bode 3.1 časti III tohto nálezu,základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil   porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru aj krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 158/2005, tak akoto je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.3 Pokiaľ ide o postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 81/2011,ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   konanie   sa   začalo   30.   marca   2011   a bolo   ukončené

17. decembra   2013,   teda   napadnuté   konanie   pred   krajským   súdom   trvalo   1   rok   a 8mesiacov.   Krajský   súd   bol   pritom   vo   veci   nečinný   minimálne   od   1.   augusta   2011   do16. februára 2012, teda minimálne šesť mesiacov, úkony krajského súdu v tomto obdobínesmerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľkav predmetnej veci nachádzala, čo je, ako to bolo uvedené v bode 3.1 časti III tohto nálezu,základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   a dohovoru.   Tietonedostatky plynulosti konania by však samy osebe neznamenali porušenie základného právasťažovateľky   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ale   postupkrajského súdu charakter porušenia uvedených práv nadobudol v kontexte celkovej (v tomčase už) takmer 14-ročnej dĺžky tohto konania o náhradu škody. Obranu krajského súdu,podľa ktorého „pravými príčinami prieťahov“ v danej veci bol „veľký počet vecí (v roku 2007 - prevzatých cca 540 vecí, nápad nových vecí v počte 519) a neobsadenosť senátu 8Co“, nebolo možné ani v tomto prípade akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd užopakovane   uviedol   (pozri   napr.   I. ÚS   19/00,   I. ÚS 28/01,   I.   ÚS   50/01,   I.   ÚS   108/02,I. ÚS 38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné   množstvo   vecí,v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknutéprieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústavav čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijalipríslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a týmvykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu všaknevyplýva prijatie účinných opatrení.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil   porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a jej práva na prerokovanie záležitosti veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru krajským súdom aj v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 81/2011, tak ako toje uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Pretože vo veci bol 17. decembra 2013 vyhlásený rozsudok č. k. 8 Co 81/2011-1070, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   a krajskému   súdufinančné zadosťučinenie solidárne v sume 25 500 €, pretože „má za to, že neposkytnutím ochrany jeho práv zo strany súdov Slovenskej republiky došlo k nenapraviteľnej škode a k nezvratnému   stavu   v   spojitosti   s   jeho   hlavným   predmetom   podnikania   (rozhlasové vysielanie).   Neposkytnutím   včasnej   ochrany   práv   a právom   chránených   záujmov Sťažovateľa   došlo   taktiež   k   strate   zisku   Sťažovateľa   a absolútnej   nemožnosti   ďalšieho pôsobenia v   oblasti rozhlasového vysielania, nakoľko   bolo výrazne zasiahnuté   do jeho podnikateľskej činnosti.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru nieje dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnenépriznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnomsúde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zistenéhoporušenia   práv   sťažovateľky,   ako   aj   na   povahu   veci   považuje   za   primerané   vo vzťahuk okresnému súdu vo výške 4 500 € a vo vzťahu ku krajskému súdu vo výške 1 500 €.Ústavný súd pritom prihliadol na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia jezmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. II. ÚS 67/03), ako aj naskutkovú a právnu zložitosť veci, a osobitne na skutočnosť, že krajský súd v napadnutomkonaní sp. zn. 8 Co 81/2011 už neuplatnil svoju kasačnú právomoc, ale vec meritórnerozhodol; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. februára 2014.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu v bode 2 a 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradutrov konania voči okresnému súdu (pretože obdobie dvoch tretín trvania konania v danejveci prebiehalo na tomto súde) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za triúkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z 5.   novembra   2013,   spísanieústavnej sťažnosti zo 6. novembra 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdua krajského súdu zo 14. júla 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmenav sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonanýv roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 417,98 €. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   právneho   zastúpeniasťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015